Snáď každého z nás niekedy zastihla pri bicyklovaní búrka. Zo zatiahnutej oblohy sa nekompromisne valia litre studenej vody, ktoré premočia náhliaceho sa bikera behom pár sekúnd do morku kosti. Nasiaknuté oblečenie sa lepí na telo a nepríjemné ho chladí. Cez vetracie medzery na prilbe prenikajú kvapky dažďa na hlavu a vytvárajú malé cícerky vody stekajúce po tvári. Človek do toho dáva maximum. Nohy šliapu, čo môžu. Telo ide na kyslíkový dlh. Občasné spomalenie je využité iba na poriadny nádych a sfúknutie kvapiek, ktoré sa provokačne hojdajú na mihalniciach. Vtedy už biker nevníma padajúci dážď a silný vietor, ale len cestu pred sebou. Vôbec si jazdu neužíva a myšlienkami je dávno doma zabalený v teplej deke. V takejto situácii sa nachádzam aj ja práve teraz. Putujem po Krušných Horách, ktoré sa ma rozhodli privítať bleskami a hromami. Z Tiských Skál skĺzavam do Petrovíc, odkiaľ ma čaká nekonečné stúpanie na Krušnohorskú magistrálu. Aspoň tak to vnímam ja pri tomto počasí. Stále dúfam, že sa to čoskoro zmení a slnko opäť zahreje moje skrehnuté telo. Postupujem ďalej po magistrále až do dediny Adolfov, kde mi dochádza trpezlivosť. Miesto pokračovania otáčam bicykel a neplánovane zjazdujem do kempu v mestečku Chabařovice. Kemp pri malom rybníku je skoro opustený. Využívam jeho prázdnosti a nenápadne sa schovávam do sprchy aj so svojim bicyklom. Horúca sprcha sa stáva mojim najlepším priateľom v tomto upršanom dni.     Ďalšie ráno našťastie slnko vyliezlo spoza mrakov a mňa čaká krásny deň. Hneď po otvorení stanu ma zaujme neďaleký opustený kopec, ktorý včera unikol mojej pozornosti. Vďaka svojej osamotenosti pôsobí neuveriteľne majestátne. Podľa zistených informácii ide o vrch Milešovka (836,5 m.n.m.), ktorý je najvyššou horou v Českom Středohoří. Už len tým, že je najvyšší si zaslúži moju pozornosť. Rozhodol som sa teda opustiť české hranice a vydať sa na túto najveternejšiu horu v republike. Predtým mám však namierené do mesta Ústí nad Labem. V peňaženke mám už suchoty a potrebujem taktiež doplniť zásoby. Ale hlavne som na toto mesto zvedavý. Mnoho som o ňom počul a bohužiaľ nikdy nešlo o kladné názory. Ústí bolo negatívne ovplyvnené prudkým priemyselným rozvojom už v 19. storočí. Bol tu uprednostňovaný hlavne chemický a hutnícky priemysel. Priamo v meste aj teraz nájdete mnoho podnikov chemického a potravinárskeho zamerania. Taktiež sú tu plynárne, teplárne a panelárne a tak ovzdušie mesta je značne znečistené.     Ja tento problém pociťujem od prvého momentu, čo som vstúpil do mesta. Síce sám bývam v meste, kde znečistenie ovzdušia prekračuje všetky limity, tento pach ma totálne zaráža. Smrad pripomínajúci niečo medzi zanedbanými verejnými záchodmi a pokazenou rybacinou mi dal prvú facku. Tá druhá prichádza vo forme tmavších obyvateľov obývajúcich štvrť, ktorou práve prechádzam. Snažím sa ísť na doraz, lebo sa bojím okradnutia, pričom hlboké nádychy značne obmedzujem. Príchodom do centra som sa síce rómov zbavil, ale dráždivý smrad zostáva...     Centrum mesta je však veľmi pekné a zachovalé. Stredom mesta preteká veľtok Labe, ktorý križuje niekoľko obdivuhodných mostov. Práve po jednom z nich prechádzam na východnú stranu rieky, aby som sa napojil na cyklochodník smerujúci do Prahy. Nad ním sa týči dominanta a symbol mesta – hrad Střekov. Stojí na 100 metrov vysokej skale, ktorá je bohužiaľ nedostupná. Pod hradom sa na Labe nachádzajú Masarykové Ždýmadlá, ktoré však tiež stoja za pozornosť. A za nimi už nekompromisne začína České Středohoří. České Středohoří je pohorie, ktoré vzniklo na rozdiel od ostatných pohorí v republike sopečnou činnosťou. Práve preto, je tak rozdielne od hôr, ktoré som doposiaľ navštívil. Nemá žiadne spojené vrcholy ani žiadne hrebeňovky. Ide len o osamotené kopce popretkávané množstvom údolí a cestičiek, v ktorých je hustá sieť malých obci, osád a osamotených domčekov. Je tu mnoho pamiatok ľudovej architektúry, hlavne zdobených drevených stavieb. Tak ako Váh rozdeľuje Malú Fatru na Lučanskú a Kriváňsku, tak Labe delí středohoří na dva podcelky: Verneřické středohoří na východe a Milešovské středohoří na západe. Ja som momentálne v tej východnej časti a smerujem do dediny Žernoseky, kde sa nachádza najbližší prievoz. Kvôli lepšiemu výhľadu nejdem údolím okolo rieky, ale využívam okolité kopčeky, aby som mal aspoň ako taký výhľad na okolie a hlavne jedinečný Lovoš na druhej strane, ktorý plánujem zdolať.     Lovoš (570 m.n.m.) je ľahko rozpoznateľný už z diaľky. Na rozdiel od ostatných kopcov v pohorí, má až dva vrcholy. Jednému sa hovorí Veľký Lovoš a druhému prekvapivo Malý Lovoš. Popod neho sa tiahne Opárenské údolí, v ktorom miznem hneď po preplavení na druhý breh Labe. Toto údolie je najznámejšie a najnavštevovanejšie údolie tohto regiónu. Vôbec sa tomu nedivím, vzhľadom na jeho atraktívnosť. Prechádzam ním pomaly a skúmam všetky jeho cestičky. Ponad údolie je postavený skoro 300 metrov dlhý preklenovací most diaľnice D8, ktorý bol navrhnutý tak, aby negatívne nezasahoval do tejto chránenej krajinnej oblasti. Je to dôkaz toho, že keď človek chce, všetko je možné...     Na Lovoš sa dá dostať minimálne štyrmi spôsobmi a teší ma, že som našiel taký, ktorý je plne prejditeľný na bicykli. Na vrchole robím pár promo fotiek a už si to valím smerom k Milešovu, odkiaľ plánujem výstup na Milešovku. Milešovka výrazne prevyšuje všetky ostatné vrchy v Českom Středohoří, a tak z vrcholu je kruhový rozhľad do ďalekého okolia. Na druhej strane ide o horu s najdrsnejším počasím Čiech a všetky cesty na vrchol sú veľmi náročné. Aj preto sa tohto výstupu obávam. Po pol hodine náročného tlačenia som sa rozhodol vyšliap vzdať. Je to prvý kopec, ktorý ma na tejto výprave pokoril. Jeho hlavným spojencom je zapadajúce slnko, ktoré ma upozorňuje na to, že neviem kde budem dnes v noci spať. Otáčam bicykel a zjazdujem ťažko nadobudnuté výškové metre. Ešte posledné obzretie sa za nezdolanou horou a už uháňam do 20 kilometrov vzdialeného kempu v Bíline. Ale ja sa vrátim Milešovka, ja sa vrátim...     Bílina je malé mestečko, ktoré je vraj odvodené od slova bílý. Osobne to vnímam ako veľkú iróniu, vzhľadom na to, že väčšina obyvateľov, ktorých tu takto podvečer stretávam sú rómskeho pôvodu. Tento fakt mi vôbec nepridáva na pohode. Najväčší problém je, že nemám poňatia kde sa kemp nachádza a tak sa na nich musím obrátiť. Viete koľko to chce guráže, ísť sa spýtať rómskej prostitútky na cestu??     Po veľkých patáliách sa konečne dostávam do rušného kempu, kde je zraz milovníkov starých citroenov. Živá muzika hraje, pivo tečie prúdom a odvšadiaľ je počuť krik a spev. Mne to však nevadí. Som rád, že som v bezpečí a aj napriek veľkému hluku všade navôkol zaspávam tvrdým spánkom. Na druhý deň vstávam už s úsvitom. Sledujem slnko vychádzajúce spoza hory Bořeň, ktorá je symbolom mesta. So slnečnými lúčmi okolo seba pripomína ležiaceho leva v buši. Dnes nie je čas sa zdržiavať. Ešte mám resty z minulého dňa. Rýchlo nahadzujem veci na bike, miesto raňajok do seba hádžem dve horalky z vlastných zásob a vyrážam tam, kde som včera skončil – k Milešovke.     Poctivo šliapem do pedálov, aby som sa dostal z nízko položenej Bíliny. Ale rovnako ako sa ja opieram do pedálov, slnko sa opiera do mňa. Behom niekoľkých minút som úplne premočený vlastným potom. Navyše ma stále hnevá zlomený nosič, ktorý sa napriek všetkým možným opatreniam zosúva nižšie a tlačí na bočnú stenu plášťa.     Vytúžená prestávka prichádza po 15 kilometroch, keď ma zastavuje staršia žena, či by som jej nepomohol opraviť auto. Autom sa to dá ale ťažko nazvať. Vyše dvadsaťročný prehrdzavený favorit vyzerá, akoby dýchal z posledného. Pri mojom návrhu, aby ho tu nechala a išla si kúpiť normálne auto mi začína rozprávať ako sa v skutočnosti v Biline žije. Rozpráva mi o tom, že auto neodstavené v garáži má do rána prevŕtanú nádrž, odmontované kolesá alebo vykradnutý interiér. To závisí od toho, čo momentálne tmavší spoluobčania potrebujú. A pri ich množstve je na nich polícia krátka. Sama ma nazýva bláznom, že som sa odvážil do mesta prísť tak neskoro večer. Jej večerná prechádzka do obchodu pred pár mesiacmi sa skončila otrasom mozgu a týždenným pobytom v nemocnici. A to všetko pre zopár korún v peňaženke.     Počúvam tieto strastiplné zážitky, až kým sa na obzore neobjaví odťahovka. Moja rola spoločníka tu končí. Pokračujem v ceste na Milešovku, ktorá je už prakticky za rohom. Prvý úsek výstupu je v pohode, pretože aj napriek strmému stúpaniu ide o široký asfalt, na ktorom sa dá dobre manévrovať aj zo sedla. Postupne sa však cesta mení na značne kamenistú až sa nakoniec zužuje do úzkeho a prudkého chodníčka. Nezostáva mi nič iné len zosadnúť a vytlačiť bike po vlastných.     Trvalo to asi len hodinu, a už sa predomnou objavil vrchol. Vrchol, na ktorom sa vypína 19 metrov vysoká rozhľadňa a meteorologická stanica. Keďže je dostupná pre verejnosť, tak bicykel nechávam odpočívať a sám leziem nahor. Tak tento pohľad určite stál za ten návrat, určite stal za to trápenie, vysilené nohy a prepotené tričko. Už chápem, prečo známy cestovateľ Alexander von Humboldt toto miesto označil za 3. najkrajšiu vyhliadku na svete. Veď posúďte sami...       Autor: Peter Chovanec Foto: Peter Chovanec

„Je mi to zbytočné vedieť, ja to nikdy nepoužijem !!!“. To bola moja pravidelná reakcia, keď sa do mňa na základnej a strednej škole snažili natlačiť aspoň niečo z nemeckého jazyka. Keby som ich tak vtedy počúval. Nerobil by som teraz zo seba vola pred nemeckou babkou, ktorej sa v domnení, že nemecké wer je to isté čo anglické where, pýtam na to, kde to v čerte som. Wer bin ich?? Wer bin ich?? Zúfalo vyzvedám a popritom klepem na mapu. A ona len podivne kyve hlavou... Vidím, že tu nepochodím a tak sa riadim aspoň intuíciou (a dopravnými značkami ), ktorá ma privádza na neďalekú česko - nemeckú hranicu. Ešte pár kilometrov a už som v oblasti, do ktorej som sa chcel dostať. Do regiónu zvaného Českosaské Švýcarsko. Ja osobne mám v pláne preskúmať len tú českú časť, ktorá je asi tak polovičnej rozlohy ako jej sesterská oblasť na území Saska. Ale to všetko až zajtra. Dnes mám už len jednu bojovú úlohu a to nájsť si vhodný nocľah. Popri hľadaní narážam na cyklistu - dobrodinca, ktorý mi ponúka pomoc pri hľadaní nejakého kempu. Našťastie sa nemusím báť, že mu nebudem stíhať. Chalan má na bikeu nahodených 8 litrov červeného a 6 litrov bieleho vina. Vraj si idú s priateľkou spraviť romanticky večer. Hold, iný kraj, iný mrav...     Nakoniec som zakotvil v kempe v Jetřichoviciach. Maličký kemp obkolesený vysokými bralami je preplnený českými, ale aj zahraničnými turistami. Luxusnej večere sa tu nedočkám, ale prázdny žalúdok nepohrdne ani podradnými párkami v miestnom bufete. Akurát už narážam na jazykovú bariéru a tak musím voľky-nevoľky prepnúť do môjho českého šušlavého módu. „Čtyži párky s hožčicí a tži deci kofoly.“ A už sa to nesie. Viac ako na jedlo sa teším na svoj teplý spacák. Scenéria je tu síce krásna, ale medzi tými skalami je neskutočná zima...     Ráno ma budí zurkot potoka, čvirikanie vtáčikov a pobehujúce deťúrence. Z oblohy ma zdraví žiariaci Oskar, a z okolitých stanov vysmiati táborníci. Proste idylka, pri ktorej človek nemôže mat zlú náladu. Nemôžu mi ju pokaziť ani boľavé nohy, ani stuhnutý chrbát a dokonca ani zlomený nosič na bicykli. Dnes som sa rozhodol zostať tu a načerpať nové sily. Nemyslím tým však žiadne flákanie sa a vylihovanie v tráve. Po poctivom vydrhnutí špinavého oblečenia vyťahujem bicykel zo stanu, zhadzujem všetky brašne a chystám sa naľahko preskúmať zakutia tohto národného parku. O Českom Švýcarsku som počul už dávno predtým, ako som prvýkrát sadol na bicykel. Už v detstve sa ku mne dostavali informácie o kraji plnom skalných veží, stien, roklín a pieskovcových brán. Z každej strany som počúval (a stále počúvam), ako sa tu dá krásne vyšantiť na bicykli, ale aj bez neho. A tak aj keď nejde o žiadne pohorie a najvyššie miesta tu nepresiahnu 500-600 metrov, hodlám sa tu vyšantiť tiež. Snáď najznámejším útvarom celého parku je Pravčická Brána. Ďalšími symbolmi sú Mariina vyhlídka, Šaunštejn, alebo Dolský mlýn, s ktorým sa spája zaujímavá legenda. Mlynárov syn sa vydal do sveta na vandrovku, aby sa čosi priučil. Kým sa vrátil, nadobudol veľký majetok, ale aj zostarol a zmenil sa na nepoznanie. Hneď po návrate sa ubytoval v mlyne u rodičov ako pocestný a na druhý deň sa chcel priznať, kto v skutočnosti je. Bolo však neskoro. Rodičia ho v nevedomosti o koho ide, kvôli jeho majetku zabili... Tých pamiatok, stavieb a skalných útvarov tu človek nájde nespočetne. Ak si však myslite, že sa k niektorým z nich dostanete na bicykli, ste na veľkom omyle. Pre cyklistov sú sprístupnené len hlavné cesty, ktoré sú však silne frekventované a pár chodníčkov, ktoré neposkytujú žiadne pekné výhľady. Jediným spestrením sú vtipné značky a upozornenia, ktoré lemujú každú trasu.     Behom troch hodín zvládam prejsť všetky doly a cyklocestičky, ktoré sú pre cyklistov sprístupnené. Trasy sú nenáročné, s minimálnymi stúpaniami a tak už na obed som na Chate na Tokáni, ktorú som mal naplánovanú ako poslednú zastávku. Nemôžem povedať, žeby sa mi tu nepáčilo, ale na cyklistiku to veruže nie je najvhodnejší región, vlastne ani na turistiku. Človek tu nemôže zažiť turistiku v pravom slova zmysle, keď po hodinách lopotenia je šťastný, že dosiahol svoj cieľ. Toto je o turistike pre neturistov. Autom sa odviezť k nejakej pamiatke, 10 minúť nenáročnej chôdze, pár promo záberov pre facebook a môžeme sa pohnúť ďalej...     Plánovaný deň jazdenia sa zrazil do doobedia. Už tu nemám, čo skúmať. Idem do kempu a balím si veci. Miestny správca mi ochotne pomáha s nápravou zlomeného nosiča u neho vo dvore. Chce to len sverák, kladivo a pár metrov drôtu a nepoužiteľný nosič sa rázom mení na použiteľný. Ktovie na ako dlho... Z Jetřichovíc som si to namieril na Mezní Louku, odkiaľ si užívam dlhý zjazd do Hřenska (115 m.n.m.), ktoré je najnižšie položenou obcou v ČR. Toto mestečko leží na sútoku riečky Kamenice a veľtoku Labe a je vstupnou bránou do NP České Švýcarsko zo západnej strany. Aj preto obec žije čisto z turizmu. Nájdete tu desiatky hotelov, reštaurácii a hlavne obchodov so suvenírmi.     Mňa však viac ako suveníry zaujíma rieka Labe, cez ktorú sa túžim dostať. Od nášho posledného stretnutia v Krkonošiach sa tak 50 násobne zväčšila a tak nejaké prebrodenie neprichádza do úvahy. Chvíľku kopírujem veľtok, až sa dostávam k prievozu Dolný Žľab. Stačí dať prievozníkovi jednu dvacku do kasičky a už si môj tátoš užíva svoju prvú plavbu.     Na druhej strane ma čaká dokonalý asfaltový cyklochodník, ktorý sa ťahá od Prahy až do Severného Mora. Pomaličky postupujem smerom na Děčín, pričom obdivujem mohutný kaňon Labe. Celý kaňon je vytvorený Labskými pieskovcami, ktoré mi pri troške preháňania pripomínajú stolové hory vo Venezuele. V Děčíne je čas opustiť pohodovú cestičku a začať stúpať do pohoria Krušné Hory. Aj keď miesta, ktoré sa plánujem navštíviť, sú na území Krušných hôr, oficiálne sú prideľované kvôli svojej podobnosti k Labským pieskovcom a Českého Švýcarsku. Ide o Ostrovské Skaly pri osade Ostrov a Tiské Skaly pri obci Tisá. Práve tieto miesta sa stali rajom pre českých a nemeckých horolezcov.     Vzhľadom ku končiacemu sa dňu som sa rozhodol v spomínanej osade Ostrov zakempovať. Malebná dedinka v údolí obkolesená vysokými skalami má okrem zopár starých domčekov len luxusný hotel a malý kemp. Som tu asi jediný, čo nemá cez plece prehodené lano a na opasku pár skôb. Navyše mám pocit, že väčšina osadenstva je tu nemeckej národnosti a tak ani nie je s kým sa dať do reči. Dám si cesnačku a dve horalky (nič iné už nemajú) a zaliezam do svojho brlohu…     Niekedy je vonku pekne, a niekedy sa slnko pred ľuďmi schová za husté mraky. Práve do takého škaredého dňa sa prebúdzam. Obloha desivo zatiahnutá, studený vzduch a silný vietor. Jednoducho počasie pripomínajúce jeseň. Rýchlo všetko skladám a snažím sa odtiaľ vypadnúť. Po skoro dvoch týždňoch na bicykli mi toto každodenné trištvrtehodinové rozbaľovanie a balenie začína liezť na nervy. Už ma to nebaví...     Pomaly vyšliapem z doliny na hrebeň a postupujem k Tiským Skalám. Ide o labyrint pieskovcových skál rôznych tvarov pripomínajúcich zvieratá, predmety, ale aj ľudí. Aj k tomuto miestu sa viaže legenda. Ide o legendu o poklade francúzskeho šľachtica, ktorý strážia zlí škriatkovia a každý, kto do labyrintu vstúpi, už nikdy nenájde cestu von. Práve preto sa sem ešte pred 100 rokmi báli ľudia vstúpiť. Dnes je však všetkému inak. Oblasť je prístupná a je plná upravených a značených trás, takže človek sa už nemá čoho báť. Veľmi ma prekvapuje, že na rozdiel od centra Českého Švýcarska je táto oblasť skoro prázdna a pobieha tu len niekoľko turistov.     Na vstupe ma privíta milá pani, ktorá mi ochotne ponúka postráženie bicykla, kým sa ja budem kochať krásou jej rodného kraja. To sa proste nedá odmietnuť a tak už o chvíľku obdivujem skaly v tvare slona, korytnačky, Afriky, či obrieho hríba. Symbolom celej oblasti je Janusova Hlava, ktorá je odjakživa cieľom mnohých lezcov.     Aj teraz je ich tu mnoho. Pri pohľade na jednotlivé skaly neviem, či mám obdivovať prírodu, alebo umenie tých ľudí, ktorí sa na nej práve držia. Jeden z prítomných ma presviedča o tom, že to nie je tak náročné a 80% sily ide z nôh (a tak ako cyklista by som nemal mať problém). Ja si však netrúfam a radšej kráčam ďalej…     Po dvoch hodinách ma spomedzi skál vyháňa silný dážď. Najradšej by som sa niekde schoval, ale tu zostať nemôžem. Tento lejak tak skoro neustane a prespanie tu neprichádza do úvahy. Brašne na bicykli aspoň provizórne prekrývam igelitovými taškami, aby som zabránil úplnému premočeniu a vyrážam do nečasu... Autor: Peter Chovanec Foto: Peter Chovanec

Oblé zelené kopčeky pod gýčovito modrou oblohou. Rašeliništia, rozhľadne, skalné vyhliadky, chaty. Háje strieborných aj zelených smrekov popretkávané desiatkami kilometrov asfaltových a šotolinových ciest. Celú noc mi tieto obrazy Jizerských hôr behajú po mysli. Nemôžem si pomôcť a musím sa tam ešte vrátiť. Predtým však navštívim baziliku Navštívenia Panny Márie, ktorá ma už večer predtým zaujala. Legenda vraví, že raz na tomto mieste zaspal miestny drevorubač a vo sne sa mu zjavili anjeli. Tí ho požiadali, aby na toto miesto položil podobizeň Matky Božej, pretože ide o zázračné miesto. Za odmenu bude jeho chorá žena a syn zbavení všetkých nemocí. A tak sa aj stalo…     Po troške histórie je opäť čas na trošku namáhavého, ale krásneho športu zvaného cyklistika. Z Hejnic (350 m.n.m.) si to šľapem opäť do sedla Smědava (847 m.n.m.). Počasie mi praje a okrem teplého slnka je mi dopriaty aj príjemný vánok, ktorý chladí moje udýchané telo. Na chate sa dotankujem kofolou a vyrážam skúmať ďalšie zákutia Jizeriek. Znova sa vraciam do osady Jizerka. Výhodou je, že po hrebeni vedie niekoľko paralelných trás (konkrétne Jezdecká, Pomenádní, Zelená a Jizerská) a tak sa nemusím vracať po rovnakej ceste ako som včera prišiel. V osade sa opäť dlávim ponúkanými dobrotami. Zisťujem, že po toľkých dňoch v pohybe sa mi snáď zrýchlilo trávenie a jem viac ako jazdím. Takýmto spôsobom prejem celú výplatu. :)     Z Jizerky sa dá panelovou cestou dostať k vodnej nádrži Souš, následne k pretrhnutej priehrade a zakončiť to v dedinke Josefův Důl. Aj keď sa snažím prejsť čo najviac z ponúkaných chodníčkov, vyberám si trasu tak, aby som postupoval ďalej na západ. Po namáhavom výstupe sa dostávam nad dedinu k rozsiahlej vodnej nádrži Josefův Důl. Vôbec si neviem predstaviť, ako to tu môže fungovať v období zaplav. Ja by som si tu veruže bál postaviť dom. Šamalova chata je od nádrže už len na skok. Chata je akýmsi prvým záchytným bodom väčšiny liberčanov, ktorí si to namieria do Jizerských hôr. Síce je stred týždňa, je ich tu požehnane. Ja však nemám čas sa zdržiavať a nastavujem svoj azimut na piate najväčšie české mesto – na Liberec. Mesto je známe mnohými zaujímavosťami. Jedným zo symbolov mesta je renesančná radnica z roku 1893. Významnými pamiatkami sú určite aj liberecký zámok a severočeské múzeum.     Všetky tieto pamätihodnosti síce obdivujem pri prejazde centrom, mojim prioritným cieľom je však iný symbol mesta. Ide o hotel a vysielač na vrchole Ještědu (1012 m.n.m.). Aj keď sa na neho z diaľky pozerám už dve hodiny, neviem ako sa tam bez mapy mesta dostať. Stojím pred radnicou, ktorá je asi najnižšie položené miesto Liberca (374 m.n.m.) a zisťujem trasu na jednu z najprominentnejších hôr v republike. Cesta pod vrchol je však prekvapujúco jednoduchá. Stačí sledovať električkové koľaje…     Ještěd bol odjakživa dominantou Čiech. Určite nebudem preháňať, keď poviem že pre bratov Čechov je niečím takým, ako je pre nás Kriváň a Kľak alebo pre Švajčiarov Matterhorn. Záujem o jeho pokorenie bol odjakživa veľmi veľký a keďže turisti netúžili len po nádhernom výhľade, ale aj po možnosti načerpania nových síl, začali tu vznikať rôzne zariadenia. Už pred 170 rokmi tu stálo prvé občerstvenie, neskôr nahradené prvou chatou, ku ktorej postupne pribudla vyhliadka. Skoro päťmetrová vyhliadka bola následne nahradená vyše osemmetrovou vyhliadkou. Neskôr to bolo nahradené horským hotelom a reštauráciou a vrchol slúžil taktiež k televíznemu vysielaniu. V roku 1973 však toto všetko bolo nahradené novým televíznym vysielačom a hotelom v tvare rotačného hyperboloidu, ktorý asi pozná každý Čechoslovák. Vrchol bol teda upravovaný a rekonštruovaný častejšie ako slovenské námestia a ja som rozhodnutý ho navštíviť skôr, ako sa tam rozhodnú všetko zbúrať a postaviť tam napríklad 50 poschodový mrakodrap.     Z vrcholu je krásny výhľad na všetky strany. Veď Ještěd je jediná tisícovka v širokom okolí. Domáci mi okrem okolitých kopcov ukazujú taktiež hranicu Nemecka a Poľska. Kým na poľskom území je vidieť len dymiace sa komíny a fabriky, to nemecké zdobia zelené pláne a veterné turbíny. Je príjemné vedieť, že som už prešiel celú hranicu s Poľskou republikou. Napĺňa ma to energiou do ďalšieho putovania.     Prechádzam Ještědsko-Kozákovským chrbtom a po značenej modrej trase sa dostávam až do mesta Hrádek nad Nisou. Skôr ako mestom by som ho nazval mestečkom, keďže tu žije sotva 7 tisíc obyvateľov. Sú to však príjemní ľudia a páči sa mi aj Kristýna, u ktorej dnes prespávam. Kto z Vás vie, o akej Kristýne tu hovorím? ;) Opäť sa prebúdzam do slnečného dňa. Veľká pečená klobáska a bohatý zeleninový šalát a som tak plný energie ako zajačik nemenovanej značky. Ja však dnes toľko energie ani nebudem potrebovať. Veď sa chystám do Lužických Hôr a tie nemajú ani jednu tisícovku. Dokonca tu nenájdem ani deväťstovky ani osemstovky. Najvyšší vrchol je Luž a má iba 792 metrov . Pri týchto informáciách pohorie značne podceňujem a vnímam ho len ako pár vlniek… Veľká Chyba !!! Keďže ide o nízke kopce, rozhodol som sa okrem hory Luž pokoriť aj hraničný vrchol Hvozd (749 m.n.m.) . Na Hvozd som sa rozhodol vystúpať z nemeckej strany od Hainu. Práve preto sa mi v pamäti zaryl viac jeho nemecký názov Hochwald. Až ma prekvapuje, že pri svojej mizernej znalosti nemčiny a neúplnej mape sa tam bez problémov dostávam. Akurát ma znepokojuje krik Nemcov za mnou: „Nein, nein. Grosse Steine !!!“. Ktovie, čo tým myslia… Na samom vrchole je nemecká chata Hochwaldbaude. Nie je sa čo diviť, že nie je česká. V celom pohorí sú až na jednu (Chata pod Lužom) iba chaty Nemcov. Zaliezam do vnútra a skromne si pýtam 2 deci džúsu. Obávam sa, že na viac by som nenaškrabal pri nemeckých cenách. Deci džúsu len za jedno éčko. Cena priam ľudová…     Uff !!! Začínam chápať, čo v nemčine znamená Grosse Steine. Zostup na českú stranu pripomína najnáročnejšie úseky hrebeňa Roháčov. Sám neviem ako to mam zísť, a nie to ešte s bicyklom. Nacvičujem si 100 metrový zostup najskôr na nečisto, až potom do toho zapájam svojho tátoša. Chvíľami sa cítim úplne bezmocný a plaším veveričky svojimi hlasitými vzdychmi a vulgárnymi prejavmi. Aj keď sa mi nakoniec darí zostúpiť, nie je to bez následkov. Čo načal zostup zo Sněžky, dorazil tento zostup a jedna strana nosiča je zlomená. Konštrukcia síce drží ešte na troch záchytných bodoch, jej nosnosť je však značne obmedzená. Palica a kus izolepy a s nádejou, že to vydrží vyrážam na Luž.     Cestou míňam len predražené chaty nemeckých obchodníkov a tak radšej fungujem iba na suchej strave. O to šťastnejší som, keď konečne dorazím na Chatu pod Lužom, kde ma s príjemným úsmevom a ľudovými cenami privítajú české dievčence. Bez váhania si vyberám. Veď čo môže byť lepšie ako pečená kačica s bramborovými knedlíkami po takomto namáhavom dni??     Môj deň však ešte nie je u konca. Pokračujem v stúpaní na vrchol Lužu. Úzky kamenitý chodníček tvorí serpentíny až na samotný vrchol. Komplikáciou sú len občasné veľké kamene a prudké zákruty. Výhľad však stojí za to. Jedine čo ho kazí, je pomaly zapadajúce slnko, ktoré ma núti opäť sadnúť na bike a hľadať si nejaký nocľah.      Môj plán je jednoduchý. Napojiť sa na modrú značenú trasu a po opustení hôr si to namieriť do najbližšieho kempu. Kto mal však tušiť, že nemecká modrá trasa a česká modrá trasa vedú do rozdielnych destinácii. Po dlhom putovaní lesom opúšťam konečne divočinu a schádzam do neďalekého mestečka. Kde to som? Großschönau. Scheiße!!! Autor: Peter Chovanec Foto: Peter Chovanec

Sněžka (1602 m.n.m.), tá spanilá dáma najvyššieho pohoria v republike. Nejde len o najvyšší vrchol republiky. Ide o dominantu, ktorú musí každý Čech navštíviť aspoň raz za život. Aj ja ako správny turista som ju neobišiel a práve stojím na samom vrchole – jednou nohou v Čechách, druhou nohou v Poľsku. Síce ide o horu s nadmorskou výškou, nad ktorou by veľa slovenských bikerov len ohrdlo nosom, ja sa cítim ako Reinhold Messner, keď po prvýkrát zdolal Everest. Nemôžem však povedať, že sa mi dostáva zaslúženého výhľadu. Je tu taká hmla, že si nevidím na vlastný nos. Sotva vidím obrysy budov, ktoré tu už desaťročia zdobia tento rozsiahly skalnatý masív. Najstaršou z nich je určite 14 metrov vysoká kaplnka sv. Vavrinca, kde sa usporiadávajú pravidelné bohoslužby. Raritou je určite aj Česká poštovna, najvyššie položená pošta v republike. A určite nesmiem zabudnúť na horský hotel a meteorologickú stanicu.     Nikde však nie je ani duše. Možno to bude tým, že je po šiestej večer, vonku popŕcha a fúka nepríjemný vietor. Jedine v malom bufetíku stretávam hŕstku ľudí, ktorí tam pracujú. Len udivene krútia hlavou pri pohľade na môj ovešaný bicykel a moje letné oblečenie. „Je tady sotva šest stupňů“ hovorí mi pani popri varení čaju a ukazuje na informačnú tabuľu. Až teraz si uvedomujem, že mám na sebe len cyklokraťasky a tenkú pláštenku. Popri tom náročnom výstupe som sa zahrial dostatočne, ale teraz cítim chlad až do morku kosti. Snažím sa zahriať pollitrom horúceho čaju a výzvedám ako sa najľahšie dostanem dole. Počasie a čas sú teraz mojimi najväčšími nepriateľmi. Horali mi nakoniec ukazujú zjazdnú cestu na Luční Boudu, ktorá leží pod vrcholom druhej najvyššej hory republiky – pod Luční Horou (1547 m.n.m.). Vysvetľujú mi, že táto cesta nie je prístupná ani turistom (tobôž nie cyklistom), ale výhradne zásobovaniu, ochranárom, meteorológom a občas prezidentovi (s ktorým som sa minul asi o hodinu). Je to z dôvodu, že cesta je široká iba pre jedno vozidlo a keby som tam nejaké stretol, nemám ho ako obísť. Avšak podľa rozpisu už nikto tadiaľ dnes nepôjde a tak môžem smelo vyraziť.     Cesta je hrboľatá, vytesaná do kameňa a naozaj veľmi úzka. Hlboká roklina je schovaná v hustom mraku rovnako ako všetko navôkol. Vidím len pár metrov pred seba, čo mi nedovoľuje vyvinúť väčšiu rýchlosť. Aj keď ma tlačí čas, snažím sa držať starého mongolského príslovia „Keď sa musíš ponáhľať, ponáhľaj sa pomaly.“ Predieram sa hmlou ako partizán lesom a len dúfam, že ma neprekvapí nejaká nečakaná prekážka. Sem tam sa mraky pretrhnú a ukazujú mi aspoň trošku z krás okolitého prostredia. Ešte chvíľku kľučkujem medzi Poľskom a ČR, až sa predo mnou zjaví Luční Bouda. Opustený horský hotel uprostred ničoho. Cesta sa tu rozvetvuje troma rôznymi smermi a nastáva ťažké rozhodovanie (vzhľadom na to, že nepoznám terén). Jedna trasa vedie do Pece pod Sněžkou, ktorá by mala byť najzjaditeľnejšia, avšak v  cieli ma nečaká žiaden kemp ani prijateľný nocľah. Ďalšie dve však vedú do Špindlerovho Mlýna, ktorý ponúka niekoľko možností prespatia. Z geografického hľadiska už vlastne v Špindlerovom Mlýne som, keďže ten sa tiahne od obývanej časti až po vrchol Luční Hory. Z toho reálneho hľadiska som však v peknej prdeli a trasiem sa strachom, aby som v tejto hmle a šere neskončil rovnako ako Vašek Renner, ktorý tu pred vyše dvesto rokmi tragicky zahynul. Z ponúkaných trás si nakoniec volím cestu dolinou Bielej Labe. Krásna a mohutná dolina skrýva mnohé krásy, ktoré sú však predo mnou schované. Jedine čo vidím, je chodník plný rozváľaných kameňov, ktoré sú čím ďalej tým väčšie a rozhádzanejšie. Bojím sa o svoj bike, ktorý momentálne prechádza asi svojou najväčšou životnou skúškou. Zoskoky z polmetrových kameňov nerobia dobre hlavne naloženej zadnej stavbe. Obávam sa o zadný náboj a ráfiky, a tak nárazy aspoň čiastočne tlmím vlastným telom. Cely čas verne kopírujem zväčšujúci sa prameň Bielej Labe, ktorá ma privádza až do kempu v Špindli. To je už skoro 10 hodín a výdatne leje. Stavba stanu za takýchto podmienok nie je nič závideniahodné. Nácvik rýchleho stavania sa mi vyplatil. Do piatich minút leziem do stanu, zhadzujem zo seba premočené handry a upadám do hlbokej kómy... Konečne prišlo ráno. V noci ma zobudila silná svalovica a hlavne brutálna zima. Celú noc vial dolinou silný vietor a bolo niekoľko stupňov pod nulou. Človek by až neveril, že je piaty august. Síce s príchodom dňa stúpla pocitová teplota, dážď a vietor neustáva. Stále leje ako z krhly. Dnes si dám pauzu. Aj tak by som nebol schopný sa ani pohnúť. Okrem boľavých svalov mám doškriabané celé nohy a na zadku modrinu veľkú ako Čína. A bicykel tiež neobišiel naprázdno. Ráfiky a náboje to síce prežili, zadný nosič však nezniesol nárazy a ohol sa v mieste uchytenia. Nič také, čo by silnejšie ruky nenarovnali. Hlad ma vyháňa zo stanu a tak vyrážam do centra doplniť zásoby. Po včerajšom úžase nad okolitou krajinou, prichádza dnešné rozčarovanie v podobe miestnych ľudí. Stredisko prepchané pražskými zbohatlíkmi a zazobanými Nemcami spôsobili, že domáci majú miesto srdca mešec, ktorý sa snažia silou mocou naplniť. Ceny niekoľko násobne vyššie sú len jedným z dôkazov tohto tvrdenia. Hlavne ma zarmucuje, že odtiaľto vymizla pohostinnosť a dobrota, ktorou je český národ známy. Vôbec sa tu necítim príjemne a najradšej by som odtiaľto čo najskôr vypadol. Ale dážď stále neutícha...     Po každej búrke však vyjde slnko. Po dvoch daždivých dňoch ma prebúdzajú príjemne teplé lúče prenikajúce cez steny stanu. Svaly už nepália, telo je po dlhom odpočinku tiež plné energie a ja sa neviem dočkať ďalších dobrodružstiev. Balím si veci a vyrážam smerom na Boudu Dvoračky, ktorá leží pod krásnym, ale nedostupným kopcom Kotel (1435 m.n.m.). Na oblohe čisté azúrko, na teplomeri príjemných 20 stupňov a na čele konečne kvapky, ktoré nepadli z oblohy. Dvoračky ležiace vo výške 1140 metrov nad morom sú mojou poslednou zastávkou v podmanivých Krkonošiach. Hneď potom totiž skĺzavam do bývalého sklárskeho mesta Harrachov, prekračujem rieku Jizera a opúšťam toto pohorie. Práve podľa tejto hraničnej rieky bolo pomenované aj najsevernejšie české pohorie Jizerské Hory. Jizerské Hory sú podobne ako Šumava nazývané rajom cyklistov. Nachádza sa tu 28 tisícoviek, pričom 15 z nich je na českom území. Mňa hlavne zaujíma najvyšší vrchol Smrk (1.124 m.n.m.), ale nepohrdnem ani Bukovcom (1.005 m.n.m.), ktorý mi akosi stojí v ceste. Celou cestou však foťák dostáva zabrať viac ako môj bicykel. Je to tu proste iný svet. Všade dookola háje strieborných smrekov (ktoré tu boli vysadené z dôvodu ich vyššej odolnosti voči exhalátom z fabrík) sú priam prešpikované zaujímavosťami ako sedlo Smědava, akvadukt ponad rieku Jizera alebo dedinka Jizerka. Celý čas mi robí spoločnosť biker Milan, ktorý mi hrdo poskytuje historické aj geografické informácie o všetkom naokolo. Práve od neho sa dozvedám, že Jizerka (862 m.n.m.) je bývala sklárska osada, ktorá sa dostala do povedomia už v 16. storočí, keď tu objavili veľké náleziska zafírov, rubínov a smaragdov. Behom niekoľkých dní sa sem nahrnuli dobrodruhovia z celej Európy. Neskôr po vyčerpaní zdrojov sa osada preorientovala na výrobu skla a tá tu pretrvala až do dvadsiateho storočia. Snáď najznámejšou budovou v tejto osade je Hnojáreň. Ide o drevený zrub, ktorý pred 50 rokmi kúpil nemecký cestovateľ Gustav Ginzel za smiešnych 345 Kčs. Malo to však háčik – chalupa slúžila dovtedy ako skladisko hnoja a bola týmto hnusom naplnená skoro až po strop. Pre človeka bystrého umu to nebol problém. Odklonil miestny potok, aby mu pretekal krížom cez zrub a všetko vyplavil. Už len stačilo pár šikovných rúk, niekoľko sekier a píl a zrub bol ako nový. Gustav bol však chlap neposedný. Rozhodol sa ďalej cestovať a drevenicu používať ako skladisko suvenírov z ciest a nocľaháreň pre ľudí v núdzi. Dnes je už 4 roky po smrti, no jeho drevenica stále stojí a slúži ako múzeum kuriozít, ktoré určite stojí za navštívenie. Posúvame sa ďalej na sedlo Smědava, kde Milanovi ukladám zásadnú otázku. „Ako sa dostanem na Smrk?“ Odpoveď ma však zaskočila. „Ja nevím. Neexistuje tam žádná značená cyklotrasa a nevím ani o žádné neznačené.“. Takú odpoveď som nechcel počuť. Ja sa tam musím dostať a keď mi on robil sprievodcu doteraz, som rozhodnutý mu jeho služby oplatiť a dostať ho tam tiež. Podľa mojej mapy by tam mala byť jedna neznačená trasa, ktorú si vytvorili stavebné autá, keď na vrchole stavali vyhliadku. Je však tomu už 10 rokov, a neviem v akom stave môže byť. Krúžime okolo Smrku ako supy nad mŕtvolou a snažíme sa ju nájsť.     Nakoniec sa nám to darí. Ide o prudkú štrkovú cestu, ktorej jediným problémom sú široké žľaby na odvod vody. Kým Michal s nimi odhodlane bojuje, ja to tesne pod vrcholom vzdávam a k vyhliadke sa dostávam peši. Hold, moje nohy ešte nie sú úplne fit. Na vrchole je 20 metrová oceľová vyhliadka, ktorá nám dovoľuje vidieť všetky krásy okolia. Na východ môžem vidieť jednotlivé vrcholy Krkonôš, na juh kopec Jizera (ktorý je druhý najvyšší kopec pohoria a pripomína dvojhrbú ťavu) a dokonca vidím aj Ještěd !!! Na tvári americký úsmev, na oku prilepený svoj Nikon a neviem čo v tomto ošiali fotiť skôr. V Milanovi sa ani teraz neschovajú jeho edukačné schopnosti a popisuje mi jednotlivé kopce a históriu s nimi spojenými. Veď keby nebolo jeho, netuším ani, že stojím na mieste dvoch leteckých havárii. Informácia to síce veľmi nepraktická, ale aj tak zaujímavá. Nemyslíte?     Po dlhej debate schádzame z vrcholu a naše cesty sa rozchádzajú. Kým on sa vracia späť domov cestou, ktorou sme sem prišli, ja mám namierené inam. Chcem dnes navštíviť ešte jedno miesto. Miesto, ktoré musí každý biker vidieť a prejsť. Osemdesiat dva kilometrov singletrekových chodníkov, ktoré sú zapísané v prvej sedmičke najlepších bikerských trailov na svete. Sú tam zapísané pod názvom Singltrek pod Smrkem.     Aj keď som ovešaný ako stromček na vianočnom večierku, som rozhodnutý aspoň niektoré z nich prejsť. Veď trasy sa tu delia do štyroch kategórii – od najjednoduchších po cesty smrti. A ja verím že nájdem také, ktoré budú jazditeľné aj s mojou „plní polní“. Takže máte radi cyklistiku a víkendy si neviete predstaviť inak ako na bicykli? Alebo ste jedným s tých, ktorí radi sledujú cyklistické závody z obrazovky? Pokiaľ áno, vyskúšajte navštíviť stránku bwin sportsbook, kde sa môžete dozvedieť najnovšie informácie zo sveta cyklistiky a z množstva ďalších športov. To nieeee !!! Trasy sú po posledných dvoch daždivých dňoch pokryté asi tak 15 centimetrami lepkavého blata. Človek ma problém sa vôbec pohnúť. Náladu si však nenechám pokaziť. Nie som tu predsa posledný krát. Zjazdujem do dedinky Hejnice a tu to na dnes balím… Autor: Peter Chovanec Foto: Peter Chovanec Postprocessing: Veronika Frnčová

Spomínate si, ako nás rodičia v detstve strašili, že keď budeme zlí, tak príde čert a odnesie si nás do pekla? Ja som tomu nikdy neveril, ale očividne na tom čosi pravdy je. Nebol som totiž najlepšie dieťa a teraz stojím pred vstupom do pekla. Nehovorím však o Danteho pekle plnom plameňov a utrpenia, ale o romantickom údolí medzi mestami Náchod a Nové Mesto nad Metují. Tento zovretý kaňon rieky Metuje bol obľúbeným výletným miestom už v 19. storočí a pred 15-stimi rokmi sa z neho dokonca stala prírodná rezervácia. Cyklochodník dokonale kopíruje nespútanú rieku, ktorá vďaka veľkým skalám a prudkému toku vytvára hlučné pereje. Kým z jednej strany počúvam valiacu sa vodu, po druhej strane cestičky môžem obdivovať husté listnaté lesy plné javorov a bukov. Keď sa však chcem dostať do mesta, musím prejsť cez Bartoňovu útulňu, ktorá je v samotnom strede Pekla !!! Divoké prírodné scenérie sú vystriedané čertovskými motívmi, lesné plody zase pekelnými špecialitami. Až ma pri srdci bolí, že nič z toho nemôžem ochutnať a tak valím ďalej po prúde rieky až do neďalekého Nového Mesta.     Konečne bankomat !!! Naplnená peňaženka vo mne prebúdza prirodzenú márnotratnosť a tak miesto skromného miestečka pod nejakou brezou si vyberám pre nocľah jeden z najväčších českých kempov – kemp pri vodnej nádrži Rozkoš. Vďaka širokej škále služieb je toto miesto veľmi obľúbené medzi mladými ľuďmi. Diskotéky, množstvo barov a reštaurácii, minigolf, tobogány a sauny. To všetko tu človek nájde. Mne úplne stačí bohatá večera a letné kino, ktoré ma privádzajú na iné myšlienky a úplne zabúdam na moje problémy s bicyklom. Hneď ráno vyrážam do mestečka Česká Skalice s pokazenými brzdami. Nie som veľký optimista a predpokladám, že oprava potrvá minimálne deň a peňaženka si to škaredo zlízne. S pohľadom raneného jeleňa rozprávam majiteľovi servisu o svojej ceste (a technických problémoch) a čakám jeho reakciu. „Vy jedete až z Ostravy na kole? Tak to musí všechno bokem...“ zhadzuje zo stojana rozrobený bike a už na neho ukladá ten môj. Kým on svižne pobieha po dielni, mne robí spoločnosť jeho manželka, ktorá v obchode pracuje za kasou. Zaujato vyťahuje zo mňa informácie o tom, čo som zažil a kam mám ešte namierené. „Promiňte, ale bohužel takové deštičky právě nemám.“ hovorí smutne, „Ale dám Vám tam použité z mého kola. Už mají cosi naježdené, ale minimálne tisíc kiláků ještě vydrží. “ dodáva v zapätí. Kým ja stojím v nemom úžase, on nelení a onedlho mi podáva hotový bicykel. „Nastavil jsem vám i přehazovačku, namazal převody a dofoukal kolesá.“ Na otázku čo som dlžný s úsmevom odpovedá: „Nic, to je dobrý, rád jsem pomohl a navyše deštičky nejsou nové.“ Nemám slov. Ešte raz poďakujem svojmu dobrodincovi a vyrážam na cestu. Dobrí ľudia predsa len ešte žijú...     Len pár kilometrov na sever od Skalice vchádzam do čarokrásneho údolia v Podkrkonoší. Kým pekelným údolím preteká divoká rieka Metuje, toto údolie zdobí pokojná Úpa. Práve v tomto prostredí pôsobila velikánka českej literatúry Božena Němcová a práve sem zasadila aj dej jedného z najznámejších literárnych diel Babička. Z toho dôvodu dnes údolie nesie názov Babiččino údolí. Celým údolím vedie náučný chodník s objektmi pripomínajúcimi dej Babičky – hneď na začiatku je Ratibořický zámok s kňažnou, potom Staré Bielidlo, Ludrov Mlyn (kde človeka pohostia chutným chlebom s tvarohom a inými českými špecialitami) a v neposlednom rade splav, kam bláznivá Viktorka hodila svoje dieťa. Celé údolie je natoľko zaujímavé, že miesto rýchleho prejazdu kráčam vedľa bicykla a fotím. Je to proste miesto, kde sa spája pekná príroda so zaujímavou históriou.     Na konci údolia však začína iný kraj. Kraj, kde sa kopce menia na krpály a horské chaty menia na boudy. Kraj, ktorý chráni zlý duch lesov Krakonoš. Kraj u nás známy pod názvom Krkonoše. Po celý čas mi robí spoločnosť pohľad na jeden z najznámejších vrcholov Černá Hora (1299 m.n.m.). Síce nepatrí medzi najvyššie vrcholy republiky, určite ide o dominantu celého pohoria. Aj preto je na vrchole vybudovaný 78 metrový vysielač, ktorý z diaľky pripomína obrie típí. Deň sa chýli ku koncu a aj keď ešte nepociťujem únavu, musím to na dnes zabaliť. Po pár kilometroch končím v autokempe v Rudníku. Navyše nie je sa kam náhliť. Prvé vrcholy sú na dohľad a potrebujem načerpať dostatok síl na zajtrajší deň. Zajtra chcem totiž pokoriť to najvyššie, čo táto republika ponúka – pokoriť Sněžku. Hneď ráno vyrážam na cestu. Obsluha aj prísediaci ma pri raňajkách presviedčali, že na Sněžku sa s bicyklom nedá dostať. Je to vraj obmedzené reštrikciami a zákazmi a navyše jazditeľnosť obmedzila aj samotná príroda. Ja sa však nemôžem otočiť. Nie, keď som došiel až sem.     Ako prvú zastávku si volím významné turistické stredisko Jánske Lázne. Veď čo človeka posilní viac ako teplé lázenské oplátky a dobrá polievka. Hlavne v tomto počasí. Obloha je zatiahnutá a značne sa ochladilo. Ja však tieto vrtochy počasia nevnímam. Užívam si prejazd krásnou prírodou a neviem sa dočkať zdolania Sněžky. Okoloidúci ma taktiež presviedčajú, že to nie je možné, ale ja ich ignorujem. Nič nie je nemožné. Ťažké áno, náročné možno, ale nie nemožné. Som rozhodnutý sa tam dostať za každú cenu. Stále však neviem, ktorá trasa na vrchol bude najmenej bolestivá. Na výber sa mi ponúkajú dve: buď tam vystúpať cez Ružohôrky alebo si to strihnúť po česko-poľskej hranici od Malej Úpy. Nechávam si čas na rozmyslenie a vychutnávam si skvelý vrstevnicový chodník smerom na Spálený Mlyn – na miesto, kde bude musieť padnúť definitívne rozhodnutie. Tento cyklochodník je snáď to najkrajšie (po cyklistickej stránke), čo som na tomto výlete zatiaľ zažil. Rýchlu jazdu prerušujú len časté prestávky na obdiv a fotenie okolitých kopcov obsypaných horskými chatami. Pár svižných kilometrov a už som pri rozcestníku na Spálenom Mlyne. Po krátkej diskusii s krajomznalými turistami zisťujem, že obe trasy sú slušne povedané naprd. A tak už nerozmýšľam a volím si teda tu kratšiu variantu cez Ružohôrky. Až teraz si uvedomujem, koľko batožiny sebou vláčim. Trasa síce vedie po dokonalej asfaltke (čo by za takú dala väčšina slovenských dedín), ale sklon je priam vražedný. Väčšinu času ma núti šľapať v stoji. Po šiestich kilometroch som konečne na Ružohôrkach – vyše storočnej horskej boude vo výške 1280 m.n.m., kde končí cyklotrasa. Moje páliace stehná ma nútia zosadnúť z bicykla a dať si krátku pauzu – naozaj len krátku, pretože je pol štvrtej a predo mnou sú ešte tri bohvieaké kilometre na samotný vrchol so skoro 400 metrovým prevýšením (a to akoby som zabúdal na zostup).     Pár metrov za chatou je značka, ktorú som očakával – zákaz vstupu bicyklom. Aj keď ide stále o vcelku jazditeľný terén, schádzam z bicykla a obúvam turistickú obuv. Ešte očistím reťaz a prevody od oleja a vydávam sa do neznáma po vlastných. Cesta ubieha v pohode. Široký chodník v kosodrevine so skoro nulovým stúpaním vo mne zobúdza nádej, že nič nebude tak strašné, ako sa na prvý pohľad zdá. Z hmly sa zrazu vynorí samotná hora a ukazuje mi trasu na vrchol. Ajajaaaaaj...     Sedemdesiatpäť percentná prominencia vrcholu ma posadila na zadok. „Nevybral jsi si vhodný kopec na zdolávaní. Dvěstesedesát schodů přímo do nebe !!!“ prihovára sa mi chalan schádzajúci z vrcholu. Toto číslo neznie vôbec desivo, veď taký počet schodov každodenne zvládam v práci. Môj názor však mením už po piatom schode. Tridsaťcentimetrové plechové obludy musia človeka vytrápiť aj pri klasickej turistike bez gule na nohe, ktorou sa stal môj obvešaný bicykel. Pätnásť, dvadsať, tridsať.... usilovne šliapem dopredu. Štyridsať, päťdesiat... rozhodne sa nemienim zastaviť. Zvládam stý schod... už som skoro v polovici, neúspešne klamem svojej hlave. Moje ruky si už necítim. Každé zatlačenie do riaditok pre postúpenie o schod vyššie je prirovnateľné k jednému zdvihu na rukách. Pomaly, ale isto som prekonal stopäťdesiat schodov. Obloha sa zaťahuje a schováva aj posledne lúče slnka. Dvesto !!! Uvedomujem si, že toto už nemá nič s cyklistikou, ani turistikou... je to len túžba splniť si sen. Pomaly vchádzam do hmlou zahalenej špičky. Nevidím ani na krok a možno je to tak lepšie. Aspoň nevidím čo ma ešte čaká. Už len 30 schodov. Vrchol je tak blízko a pritom tak ďaleko. Moje ruky a ramená ma tak bolia, že musím odpočívať po každom schode. Dochádza k poslednému odpočtu. Už len tri, dva, jedna... Autor: Peter Chovanec Foto: Peter Chovanec Postprocessing: Veronika Frnčová

Prichádza ráno… po väčšinu roka pre mňa tak samozrejmá súčasť dňa znamenajúca ťažkopádne vyhrabanie sa z postele, spáchanie rannej hygieny, rýchle raňajky a zapadnutie do pracovného stereotypu. Toto ráno je však iné. Po nepokojnej noci na hrebeni sa pre mňa prvé ranné lúče stávajú niečím vzácnym až magickým. Je krátko po piatej hodine. Krvavé slnko vylieza spoza hmlistého oparu jesenických vrcholov a ja bez jediného slova sledujem toto úžasné prírodné divadlo. Popri pojedaní posledných kúskov tvrdého chleba a suchej klobásy sledujem ako sa príroda prebúdza a napĺňa ma to toľkou energiou, koľko človeku nedokáže dodať ani ta najsilnejšia káva. Už len jedno tiché „ďakujem“ a vydávam sa opäť na cestu. Prechádzka (pretože o jazde v tomto teréne sa nedá ani hovoriť) tichým ranným lesom ma neuveriteľne upokojuje. Žiaden zhon, žiaden stres, žiaden hluk veľkomesta. Len z času na čas ďateľ zaklope na drevo a kde tu srnka prebehne pomedzi stromy. Miestne lesy sú plné zveri. Cesta ma privádza do strediska Ramzová. Kým v zime je táto obec plná turistov, lyžiarov a bežkárov, teraz v lete je tu úplne pusto. Možno to bude tým, že je pondelok a k tomu sedem hodín ráno. :-)     Ramzovská dolina oddeľuje pohorie Jeseníky od Rychlebských hôr, do ktorých mám práve namierené. Rychlebské hory sú snáď najopustenejšie pohorie v celej Českej Republike. Väčšina obyvateľov ani nevie, že tu nejaké pohorie existuje a tí čo o jeho existencii vedia, považujú ho za súčasť rozsiahlych Jeseníkov. Bikeri však toto pohorie poznajú veľmi dobre, a to hlavne vďaka vybudovaným Rychlebským stezkám v neďalekej Čiernej Vode. Tie som už niekoľkokrát prešiel (vrelo odporúčam) a tak ich zo svojej trasy vynechávam. Mojim cieľom je dostať sa na najvyšší vrchol pohoria Smrk (1125 m.n.m.). Stúpanie na Smrk nepatrí medzi náročné a je v pohode zvládnuteľné celý čas v sedle. Po štyroch kilometroch sa dostávam na vrchol nachádzajúci sa na trojmedzí Slezska, Moravy a Poľska. Nie sú tu najmenšie náznaky komerčnej turistiky. Len smrekové háje a pláne neobraných čučoriedok. Ešte nikde som sa necítil tak opustene ako tu. Celý môj pobyt v tomto pohorí popisujú skvelo dve slová: SAMOTA a TICHO.     Z vrcholu sa vydávam po hraničnej hrebeňovke smerom na chatu Paprsek a odtiaľ na Kladské sedlo, kde začína horský masív Králický Snežník s najvyšším vrcholom rovnakého názvu. Ide o tretie najvyššie pohorie v republike a tak ho človek nemôže vynechať. Na vrchol síce nevedie žiadna dokonalá asfaltová cesta ako na Praděd avšak ide o jazditeľný terén bez šialených čisto turistických pasáží. Králický Snežník (1423 m.n.m.) je po veľkom úsilí zdolaný a ja si užívam príjemný zjazd do mestečka Hanušovice. Poloprázdne brašne napĺňam novými zásobami jedla a pokračujem v ceste na vrchol Pohořelec, kde sa nachádza Severomoravská chata. Síce ide len o kopec s nadmorskou výškou 850 metrov, zle zvolená cesta ma privádza do zúfalstva. Prudké stúpania sa striedajú s prudkými klesaniami. Terén je plný koreňov a vďaka hustému lesu je úplne podmočený. Keď po hodine a pol prekonávam náročné tri kilometre a dostávam sa na chatu, som úplne vyčerpaný. Našťastie ma tu čaká chutná kuchyňa, ktorá mi dodáva dostatok energie na zvyšok dňa. Obchádzam mesto Králiky a po prejdení prírodného parku Suchý vrch sa dostávam k vodnej nádrži Pastviny. Táto malá dedinka poskytuje veľa možností kempovania a rekreácie pozdĺž spomínanej priehrady, a tak neváham ani minútu a už staviam svoj stan.     Napriek sľubnej predpovedi počasia prichádza v noci silná búrka. Schúlený zaspávam s nádejou, že môj stan vydrží tieto poryvy dažďa a neprebudím sa úplné premočený. Dážď neutícha ani ráno. Pozorne sledujem zatiahnutú oblohu a striehnem na prvý lúč slnka.… S prichádzajúcim obedom sa počasie vylepšuje a ľudia vyliezajú zo svojich celtových ulít. Ja si skladám bicykel a pomaly sa pripravujem na cestu. Mojim cieľom je prejsť hrebeňom Orlických Hôr. Milo ma prekvapuje jeden z miestnych rybárov, ktorý mi daruje práve ulovenú rybu so slovami: „Na takovou cestu potřebuješ dostatek energie. Ať ti chutná...“ Orlické hory sú pohorím, ktoré si každý cyklista hneď zamiluje. Lesy popretkávané udržiavanými cestami sú viac než ideálne na cykloturistiku. Tiahle plytké stúpania, nenáročné klesania, krásne výhľady, historické a kultúrne pamiatky. To všetko sú atribúty tohto pohoria. Ako východzí bod som si zvolil mestečko Klášterec nad Orlicí, z ktorého som popri rieke Orlica dorazil až do miesta známeho pod názvom Zemská Brána. Práve toto hraničné miesto je začiatok takmer 50 kilometrovej hrebeňovky - Jiráskovej cesty. Po ceste si okrem krásnych panorám nemôžem nevšimnúť veľkého množstva vojenských bunkrov, ktoré tvoria zaujímavú kapitolu československých dejín. V druhej polovici 30-tych rokov sa pod vplyvom hroziaceho útoku nemeckých vojsk začala budovať celá línia týchto bunkrov po celej dĺžke pohoria. Počasie so mnou škaredo laškuje. Občasné prehánky ma však nevyvádzajú z rovnováhy a cieľavedome pokračujem v zdolávaní hrebeňa. Až neúprosný dážď ma donúti sa zastaviť a schovať. Uchyľujem sa do vojenských garáží najväčšieho delostreleckého bunkru Hanička. Síce sa bunker nikdy nepoužil, garáže sú plné húfnic, vozidiel a vojenského arzenálu. Vchod je strážený tankom T 34/85, ktorý sa stal legendou druhej svetovej vojny.    Dážď a zima ma nútia schovať svoj bicykel pred očami zvedavcov a íst sa zohriať do vstupnej haly bunkru. Ponúknutú prehliadku však nemôžem odmietnuť. Aký som starý, taký som hlúpy. Utečiem z vonku, kde je 15 stupňov, aby som sa schoval 30 metrov pod zem obkolesený tri a pol metrových železobetónom??? Už sa však nedá vrátiť. V cyklistických kraťaskach a s drkotajúcimi zubami sledujem pozorne výklad sprievodkyne v zimnej vetrovke. Postupne prechádzame úzkymi chodbami dlhými až 1500 metrov. Chodby sú nízke a mierne naklonené, aby všetka voda stekala do pripravenej kanalizácie a nemohlo dôjsť k vytopeniu. Bunker bol vybudovaný ako autonómna jednotka schopná plnej prevádzky aj pri odstrihnutí od vonkajšieho sveta. Práve preto obsahuje naftové agregáty na výrobu elektriny (a nádrže na 36000 litrov nafty) v prípade odstrihnutia od hlavného vedenia, antikontaminačnú čističku vody, atď. Najdesivejším miestom celej prehliadky je určite ošetrovňa obsahujúca drtičku na urezané končatiny a podobné, veľmi atraktívne zariadenia.    Po dvoch hodinách v tejto vojenskej kryokomore vyliezame na povrch. Dážď konečne ustal a slnečné lúče mi roztápajú kryštáliky krvi v žilách. Plný nadšenia zisťujem, že môj bicykel je na tom mieste kde som ho nechal zamknutý a ani z mojej bagáže nič nezmizlo. Cvak-cvak a zase som v pohybe. Na prekonanie celého hrebeňa je však už príliš neskoro a tak po pár kilometroch z neho schádzam do kempu v dedinke Zakoutí.     Velká Deštná (1115 m.n.m.) je najvyšším vrcholom Orlických hôr. Práve tam vedú moje kroky hneď po výdatných raňajkách. Počasie sa konečne unormálnilo a mne sú poskytnuté tie najkrajšie výhľady na celé pohorie. Dokonca je možné v diaľke vidieť aj majestátne Krkonoše alebo Králický Snežník. Vrchol je však úplne opustený. Žiadna chata, žiadne občerstvenie. Všetky tieto znaky komerčnej turistiky sa nachádzajú až na neďalekom Šerlichu (1024 m.n.m.), kde sa nachádza Masarykova chata. Práve tam si doprajem chutný obed a kvôli neúprosnému času pokračujem ďalej v hrebeni až do mestečka Nový Hrádek. Pomaly sa zvečerieva a ja sa dostávam do kritickej situácie. Žiadna energia, žiadne jedlo a žiadne peniaze. Navyše mi oboje brzdy vypovedali službu. Po krátkom váhaní som sa rozhodol navštíviť Nové Město nad Metují za účelom naplnenia peňaženky a brucha. To som však netušil, aké peklo na mňa čaká… Autor: Peter Chovanec Foto: Peter Chovanec Postprocessing: Veronika Frnčová

Sedím v prázdnom stane. Vietor sa opiera striedavo do jeho strán a mňa to nenecháva pokojným. Som na hrebeni západných Jeseníkov, vedľa prázdna horská chata Šerák a podo mnou vidím svetlá mesta Jeseník.  Mesto vzdialené sotva 10 kilometrov vo mne vyvoláva pocit, že som v úplnej divočine. Jediným mojim spoločníkom sú srnky, ktoré žerú trávu v okolí môjho stanu. Ako som sa sem dostal? To je dlhá história. Ale pekne od začiatku. Všetko sa to začalo na návšteve u známej, keď hneď po vstupe ma zaujala stará nástenná mapa bývalého Československa, ktorú som si pamätal ešte zo školských lavíc. Táto stará zožltnutá ozdoba vo mne vyvolala celú radu spomienok a tak som na ňu upriamil všetku svoju pozornosť. Zaujala ma hlavne oblasť terajšej Českej republiky, keďže tu teraz žijem. Po krátkom blúdení prstom po mape som si uvedomil jeden fakt – Česko je okrem južnej Moravy obkolesené po celej svojej hranici pohoriami. A vtedy vo mne vznikla myšlienka. Čo tak kopírovať české pohraničie a spoznávať jednotlivé české pohoria, prechádzať hrebeňovky a zdolávať najvyššie vrcholy republiky? Táto myšlienka ma tak pohltila, že som sa ju rozhodol zrealizovať. Začal som s výberom ľahkého a praktického stanu, brašien, nosiča a množstva doplnkov, ktoré som podľa môjho názoru potreboval (napr. čelovky, ultralight oblečenia, náradia a tak pod.). Najdôležitejšie však bolo naplánovanie trasy, ktorému som venoval najviac času. Stanovil som si niekoľko striktných pravidiel: 1, Dostať sa minimálne na najvyšší vrchol v každom navštívenom pohorí 2, Pokiaľ to bude čo i len trošku možné, prejsť celý hrebeň 3, Trasu viesť po lesných a lúčnych cestách, cyklotrasách a maximálne cestách tretej triedy 4, Vyhnúť sa akýmkoľvek veľkým mestám, trasu viesť hlavne cez dedinky, osady a tak pod. 5, Nocľah bude striktne v stane, či už v autokempoch alebo v prírode S týmito zásadami som do niekoľkých týždňov naplánoval celú trasu, ktorá mala približne 1900 kilometrov pri nastúpaných približne 40tich kilometroch.  Nie som zástancom navigačných systémov, a tak výsledkom môjho snaženia bola 100 stranová biblia plna máp. Uvedomoval som si však, že je to len veľmi hrubý odhad trasy a bude sa meniť podľa počasia, únavy a hlavne odporúčaní domácich… Prišiel deň odchodu a ja som riešil poslednú dilemu. Klasické pedále, na ktorých sa udriem ako kôň alebo SPD, na ktorých som stál len niekoľkokrát a koledujem si o škaredé pády. Nakoniec to riskujem s nášľapmi, avšak placky hádžem pre istotu do brašne. Nepredpokladám, žeby mnou navrhnutá trasa bola vždy prejditeľná na bicykli a tak v brašni skončila aj turistická obuv. Konečne som naskočil na svoj ovešaný bicykel a vydávam sa na cestu. To najťažšie už mám za sebou – odchod z pohodlia domova. S tréningom porazených, no túžbou víťazov sa vydávam na cestu. Opúšťam Ostravu a miznem v lese za mestom. Prvé kilometre vo mne vyvolávajú pocit zúfalstva. Nohy zvyknuté na 12 kilové pierko akosi nechcú ťahať tento vyše 30 kilový tank. Našťastie profil trasy je vcelku zhovievavý a žiadne dlhé stúpania nie sú v pláne. Ani som sa nenazdal a dorazil som do mestečka Hradec nad Moravicí. Za normálnych okolností by som sa mestu vyhol, avšak som zvedavý na jeho dominanty – Červený Zámek a Bílu Věž. Toto šľachtické sídlo na Opavsku už niekoľko rokov vyhráva v ankete “Nejpohadkovejší zámek v Česku”.  Ani sa nedivím. Krásny tehlový zámok  s mnohými vežičkami obkolesený anglickou záhradou v človeku vyvoláva pocit, že odniekiaľ musí vybehnúť pyšná princezná.      Po nafotení pár pamätných záberov sadám opäť na bicykel a vyrážam ďalej na severozápad. Počasie mi praje, akurát vďaka nekompromisnému slnku som čoskoro úplne na suchu. O to viac ma teší, keď prichádzam do dedinky Zátor, v ktorej vyviera prameň zátorskej kyselky. Voda charakteristická svojou silne železitou chuťou vyteká priamo pod dedinským cintorínom. Miestny mi vysvetľuje, že keď pochovajú zlého človeka, tak ta voda je železitejšia a keď dobrého, tak trošku “zmäkne”.  Podľa miery železitosti usudzujem, že som v dedine kriminálnikov a po doplnení zásob radšej zdrhám…     Dorážam do obce Ludvíkov pri Vrbne pod Pradědom. Pomaly sa stmieva a tak zakotvujem v blízkom autokempe. Problém možnej krádeže bicykla riešim jeho rozobratím a vložením do stanu. Objímajúc zadnú stavbu zaspávam a teším sa na zajtrajšie zdolávanie Praděda. Výhoda neponocovania je, že človek sa prirodzene skoro zobudí. A tak už o siedmej ráno som na nohách, pácham rannú hygienu, hádžem niečo do prázdneho žalúdka a vyrážam na cestu.  Obkolesený jesenickými lesmi pomaly stúpam, až sa dostávam do kúpeľov Karlova Studánka. Navštívil som už mnoho kúpeľných miest na Slovensku a v Čechách, ale tieto sa okamžite radia medzi moje top.  Toto malé mestečko uprostred hôr má svoje čaro vďaka svojim zachovalým budovám a tradíciám. Na každom kroku človek naráža na historické budovy, drevené domčeky a altánky. Kúpele sú známe hlavne tým, že majú najčistejší vzduch v strednej Európe, takže sa tu liečia hlavne ľudia s dýchacími problémami. Vyviera tu taktiež niekoľko prameňov veľmi netradičnej chuti (po napití mi brnel jazyk J ) Práve Karlova Studánka je vstupnou branou na Praděd. Odtiaľto vedie približne 10 kilometrové asfaltové stúpanie na vrchol. Nohy však vládzu a tak to zvládam bez väčších problémov. Jediným mínusom sú okoloidúce auta, ktorých je tam cez víkend požehnane. Preto je lepšie  sa vydať týmto smerom počas pracovného týždňa. Pomedzi stromy vykukujúci vysielač na vrchole je však pre mňa dostatočnou motiváciou, aby som si rušnej dopravy nevšímal. Praděd (1424 m.n.m.) bol zdolaný !!! Stojím na najvyššom vrchole Jeseníkov, piatej najvyššej hore Českej Republiky. Odmenený som dobrým počasím a krásnym výhľadom na vrcholy Petrovy Kameny, Mravenečník a Divoký kámen. Na vrchole je 162 metrov vysoký televízny vysielač, ktorého horná plošina je najvyšším miestom v republike. Po výdatnom obede pokračujem v ceste po hrebeni na Červenohorské sedlo. Konečne asfalt nahradila šotolinová cestička, ktorá je viac než ideálna pre jazdenie na bicykli. Za sebou nechávam vrchol Praděda a kochajúc sa krásnym výhľadom na južné kopce pokračujem ďalej. Moju pozornosť si získal hlavne kopec Dlouhé Stráne (1350 m.n.m.), ktorého vrchol bol umelo urezaný a bola tam vybudovaná prečerpávacia elektráreň. Tato elektráreň sa stala takým fenoménom, že vyhrala súťaž o Div Českej Republiky a každodenne sa v nej robia turistické prehliadky. Červenohorské sedlo som dosiahol behom niekoľkých minút. Ďalej to však bude náročnejšie.  Vystúpiť na Keprník mi dá určite zabrať, keďže tam vedie len turistická trasa.  Mnohí ľudia ma od toho odrádzajú, ale keď vidím frekventovanú asfaltku (ktorá je jedinou alternatívou), volím radšej tlačenie po turistickej trase. Mením tretry za klasickú obuv a ‘užívam’ si štvorkilometrové tlačenie bicykla po veľkých šutrákoch. Keď sa konečne dostanem na vrchol Keprníku, slnko už zapadá. Pomaly schádzam k opustenej polozrekonštruovanej chate na Šeráku. Tu dnes prespím… Autor: Peter Chovanec Foto: Peter Chovanec

V nedeľu 23. februára začína najdlhší zimný ultra maratón na horských bicykloch, lyžiach a pešo na svete - Iditarod Trail Invitational. Iditarod je závod cez nehostinnú Aljašku v ktorom je fiktívne určená trať ktorá nemá presne stanovenú trasu a nie je značená. Určený je iba štart a cieľ. Závod Iditarod vznikol na počesť hrdinského skutku mašérov ktorý sa v roku 1925 na saniach ťahaných psami vydali zaniesť protilátku proti záškrtu ohrozeným Eskimákom. V roku 1983 sa ku závodu psích záprahov pridali chodci a lyžiari, v roku 1987 cyklisti. Od roku 2000 sa ide závod cez celú Aljašku. Ultra maratónu sa zúčastňuje maximálne 50 pozvaných pretekárov, ktorý majú za sebou aspoň jeden zimný závod. Na výber majú dve dĺžky trate, krátku 350 míľ (necelých 600 km) s cieľom v mestečku McGrath a dlhú 1100 míľ (asi 1800 km) s cieľom v mestečku Nome. Na tisíc míľovú trať môže ísť ultra maratónec iba ak dokončil v predchádzajúcom roku 350 míľ. Trať je vyjazdená iba snežnými skútrami a psími záprahmi cez zamrznuté rieky, jazerá a močiare. V lete je táto trasa absolútne neprejazdná. Závod sa ide bez podpory a podľa pravidiel si so sebou pretekár smie zobrať iba to, čo sám unesie alebo uvezie. Pretekár musí rátať s mrazom okolo mínus 40 stupňov a s vetrom, ktorý dosahuje rýchlosť až 100 kilometrov za hodinu. Na trati si treba dávať pozor aj na losov, vlkov a medveďov. Na štarte tento rok budú dvaja pretekári našich západných susedov, Ján Kopka a Pavel Richter. Ján Kopka, u nás známi organizovaním závodu naprieč Českom a Slovenskom 1000 Miles Adventure, je víťazom dlhej trate závodu Iditarod Trail Invitational 2007, ktorú zdolal za 23 dní, 2 hodiny a 42 minút. Pavel Richter prišiel vlani na krátkej trati na delenom druhom mieste za 6 dní a 18 hodín. Na Iditarod Trail Invitational je ale víťazom každý, kto dokončí či prežije.   Autor: Milan Majtán  

Pred druhou etapou si pelotón minútou ticha uctil pamiatku dvadsaťsedem ročného belgického pretekára Kristofa Godearta z tímu IAM Cycling, ktorý včera tragicky zahynul pri tréningu po zrážke s autobusom. Druhá etapa začínala v Al Bustan a končila v Quriyate. O víťazovi, zvlnenej 139 kilometrov dlhej etapy, rozhodol tak ako včera záverečný šprint. Ako prvý prešiel cieľom nórsky cyklista Alexander Kristoff (Katusha Team). Druhý bol Austrálčan Leigh Howard (Orica GreenEdge), tretí Belgičan Tom Boonen (OPQS). Bez straty na víťaza prišiel PETER SAGAN (Cannondale Pro Cycling) na 14. mieste a PETER VELITS (BMC Racing Team) na 37. mieste. Do červeného dresu pre vedúceho pretekára sa po druhej etape obliekol Leigh Howard (Orica GreenEdge).     Priebežné poradie po 2. etape: 1. Leigh Howard.....Orica GreenEdge.....7h 15' 20'' 2. Alexander Kristoff.....Katusha Team.....+ 00' 02'' 3. André Greipel.....Lotto - Belisol Team.....+ 00' 02'' 20. PETER SAGAN.....Cannondale Pro Cycling.....+ 00' 12'' 27. PETER VELITS.....BMC Racing Team......+ 00' 12''     Autor: Milan Majtán  

Bikepoint.sk, Valentínsky spinning maratón v Crunchfitness clube Spinning prečo áno, prečo nie ? A keď už tak rovno maratón. Nikdy som sa netajil tým, že na bajku som najradčej vonku a dovnútra si chodím len spevniť telo (nech aspoň trochu svalov spevní chrbát, či stlmí bolesť pri pádoch na maratónoch). Zima je pre väčšinu bajkerov čas na regeneráciu a iné športy. Indoor pre mňa a pár ďalších bláznov nie. My máme radi extrémy a teda i bajkovanie v snehu, v ľade a pod. Ale predsa hoďka na ráno či večer pri svižnej hudbe na doraz nemusí byť zlé. Kamarát Maťko z Crunchu „zavesil“ fotku s novou spinerkou Ivankou na fejs (skoro mi padla sánka). Samozrejme som sa hneď prihlásil na večerné spinningy. Prichádzam na prvú hodinu a zisťujem, že záujemcov o spinning s Ivkou je asi trojnásobný ako počet bajkov :). Chaos v zapisovaní pripomína prvoaprílové žarty. No comment. Hurá, prebojoval som sa. Veľmi milá, vyšportovaná „holčina“ roztáča pedále, vypaľuje muzičku (Dávid, Vondráčková, Senzus nééé :). Dokonca, čo je u športovcov výnimočné má aj zmysel pre rytmus, takže môžem zavrieť oči a ťahať podľa rytmu. Keď začínam byť unavený a zvažujem ubrať len sa pousmeje a ozbrojí nás takže makáme naplno a to nielen mužská časť. Zvykáme si na seba veľmi rýchlo. Samozrejme napadá ma, keď je to tak fajn nech to je aspoň raz do týždňa 2 hoďky a čo tak urobiť maratón? Ivka súhlasí :). A aspoň 4-hodinový znie moja úplne normálna reakcia ako aktívneho člena bikepoint.sk (3-hodinový v dávnej minulosti už niekto organizoval ). Počiatočný návrh zdvojnásobiť stredňajšiu 2-hodinovku bol časťou zamietnutý, ale keďže je v piatok Valentína, tak nech je Valentínsky maratón.     Môj športový šéf Lubko Dupkala z bikepoint.sk mi zaplnil kufor darčekmi pre účastníkov od výmyslu sveta, pridal sa aj Denis Lauko so skvelými nápojmi, Jaro Leucin s ovocím, či šéf Agrelu s čerstvou zeleninou. Neskôr sa pridal aj Palo Truchly z Centra výnimočnosti a mnohí ďalší. Samozrejme potešila ústretovosť samotného Crunchu, či už pri organizácii, či zabezpečením jonťákov, darčekov a pod. Nemožno nespomenúť ani Borisa Karneka známeho maséra či fotografa, ktorý sa ponúkol, že celú akciu nafotí. Nebolo čo závidieť, my v pohybe a do toho blikajúce svetlá, výsledok bol skvelý, ešte raz díky. Poďme k samotnému priebehu. Keďže to bola v poslednom období ojedinelá akcia, neobišla sa bez menších lapsusov. Viac prihlásených ako bajkov, telefonáty tesne pred akciou (kto, kedy, čo ...), no aspoň budeme múdrejší do budúcna.     O 17:00 nastúpili prví jednak na 2-hodinovku jednak na celú 4-hodinovku (teraz vieme, že to bola chyba a do budúcna bude určite len 1 kategória na celý čas). Na prvú 2-hodinovku nastúpil spiner Palo. Zahrial nás tak, že pred koncom väčšina 2-hodinových chcela pokračovať ďalej. Samozrejme nebolo to možné, keďže čakali ďalší prihlásení na 2-hodinovku. Do druhej 2-hodinovky, alebo druhej polovice 4-hodinovky nás rozbehla očarujúca Ivka a vydržali sme až do konca (5 chlapov a 1 útle dievčatko Monika). O 21:00 bol koniec, absolútne vyčerpaní ale zároveň so super pocitom že sme to dali. Veľká vďaka vyššie spomínaným milým sponzorom. Každý účastník odchádzal s hodnotnými cenami, ktorých bolo toľko, že ich bol problém odniesť. Pozitíva som spomenul vyššie aj s negatívami. Je to ale len začiatok, všetci s ktorými som sa rozprával chcú viac. Takže v marci dáme 6-hodinovku, možno aj 8-hodinovku :) . A od apríla hurá na 12-hodinovku , preteky organizované bikepoint.sk v Kálnici, či neskôr na 24-hodinovku do Belej-Nižné Kamence. To sa bude jazdiť keď budeme takto vytrénovaný i vďaka spinningu v Crunchi.   Autor: Rado Tilandy

Prvá etapa pretekov Okolo Ománu začínala v As Suwayq Castle a končila v Naseem Garden. Zvlnenú etapu dlhú 164,5 km ovládli šprintéri. Zvíťazil nemecký šprintér André Greipel (Lotto - Belisol Team) pred Austrálčanom Leihgom Howardom (Orica GreenEdge) a Talianom Nicola Ruffonim (Bardiani CSF). PETER SAGAN (Cannondale Pro Cycling) prišiel na 18. mieste, PETER VELITS (BMC Racing Team) obsadil 26. priečku. Obaja slovenský cyklisti prešli cieľom v rovnakom čase ako víťazný Greipel.   Priebežné poradie po 1. etape: 1. André Greipel.....Lotto - Belisol Team.....4h 03' 21'' 2. Leigh Howard.....Orica GreenEdge.....+ 00' 04'' 3. Nicola Ruffoni.....Bardiani CSF.....+ 00' 06'' 23. PETER SAGAN.....Cannondale Pro Cycling.....+ 00' 10'' 31. PETER VELITS.....BMC Racing Team......+ 00' 10''   Autor: Milan Majtán

Nedávno sme vás informovali o obnovení Pretekov mieru (tu) po siedmych rokoch, ktoré sa mali konať od 1.- 6.5. 2014. Žiaľ, podľa organizátora, sa pre veľký záujem zahraničných parterov z Rakúska a Nemecka nestihne pripraviť pretek v dostatočnej kvalite a preto sa obnovenie Pretekov mieru odkladá na rok 2015.   Autor: Milan Majtán

Etapové preteky Okolo Ománu sú posledným pretekom na Arabskom poloostrove. Začínajú v utorok 18.2. v As Suwayq Castle a po 916. kilometroch budú končiť v nedeľu 23.2. v Matrah Corniche. Organizátorom Tour of Oman je spoločnosť A.S.O. Pretek má šesť etáp a na rozdiel od rovinatých pretekov v Dubaji a Katare čakajú na pelotón aj kopce. Prvé dve rovinaté etapy budú patriť šprintérom, v tretej a štvrtej musia cyklisti prejsť cez kopce aby v piatej etape vystúpili do cieľa na Zelenej hore. Záverečná šiesta etapa bude zas rovinatá. Na štarte bude 18. tímov (Ag2r La Mondiale, Astana Pro Team, Bardiani CSF, Belkin Pro Cycling Team, BMC Racing Team, Cannondale Pro Cycling Team, FDJ. fr, IAM Cycling, Team Katusha, Lotto-Belisol, Team NetApp-Endura, Omega Pharma-Quick Step, Orica-GreenEdge, Team Sky ProCycling, Team Tinkoff-Saxo, Topsport Vlaanderen, Trek Factory Racing Team, UnitedHealthcare Pro Cycling). V piatom ročníku Okolo Ománu sa predstavia aj dvaja slovenská cyklisti. Víťaz Tour of Oman 2012 PETER VELITS (BMC Racing Team) a víťaz troch etáp z minulých ročníkov PETER SAGAN (Cannondale Pro Cycling). Vlaňajšie víťazstvo a červený dres bude obhajovať Chris Froome (Team Sky ProCycling). O víťazstvo sa budú usilovať aj Vincenzo Nibali (Cannondale Pro Cycling), Joaquim Rodriguez (Team Katusha), bratia Schleckovci (Trek Factory Racing Team).     Autor: Milan Majtán  

Organizátor Tour de France, spoločnosť A.S.O., usporadúva od roku 2002 etapové preteky Tour of Qatar. Tohtoročný 13. ročník sa konal od 9. - 14. 2. 2014. Závod mal 6 etáp, treťou etapou bola individuálna časovka na 10,9 kilometra. Na 152 pretekárov z devätnástich tímov čakalo 714 absolútne rovinatých kilometrov. Na štarte v Al Wakra stál v drese Omega Pharma - Quick Step aj štvornásobný víťaz Tom Boonen (2006, 2008, 2009, 2012), chýbal víťaz ročníka 2012 Mark Cavendish (OPQS). V drese Team Tinkoff - Saxo sa predstavil aj slovenský pretekár Michal Kolář. Z víťazstva v Tour of Quatar 2014 sa tešil holandsky pretekár tímu Omega Pharma - Quick Step Niki Terpstra. Druhý skončil tímový kolega víťaza, belgický pretekár Tom Bonnen. Tretí bol ďalší Belgičan Jurgen Roelandts z Lotto Belisol Teamu. Jediný slovenský pretekár na štarte, Michal Kolář z Teamu Tinkoff - Saxo, obsadil konečné 147. miesto. V prvej desiatke konečného poradia sa stretlo päť jazdcom tímu Omega Pharma - Quick Step.     Autor: Milan Majtán  

Víťazom štartovného na Čergovskú stopu 2014 sa stal Marek Olejár. Výhercovi blahoželáme. bikepoint.sk