Report 2: FESTINA 24 hodín MTB 2017

Viem sa ničiť.

V myšlienkach sa mi vynárajú spomienky na moju športovú minulosť, idoly, tréningy, slzy zo sklamania, ale úspech aj keď tomu človek podriadil v tej dobe všetko neprichádzal. Preto som si v čase Veľkonočných sviatkov povedala idem do toho. Lamentovania že dieťa nespí je už dosť moje telo má absťák a potrebuje už známi pohyb. Bláznivé! Nemám čas najazdiť tisíce km (je potrebné postaviť stovky báboviek z piesku, objaviť chrobáky, na kvietkoch motýle a včely…) a tak radšej verím svojmu telu že zúročí ten ”dvadsaťmesacny oddych” a dlhé roky trénovania vo výhru.

Na deň detí sa presúvame o 400km bližšie k cieľu či vlastne štartu tohtoročnej 24hodinovky v Belej. Do kempu dorazíme v piatok aby sme mohli omrknuť trať, postaviť stan, v pokoji pri pivku a grile pokecať s priateľmi (s niektorými sa stretávame iba tu v Belej). Po nostalgickom pripomenutí si svadby v kempe, po imaginárnom privítaní sa s “tou” chatkou osedlávame naše tátoše a ideme na trať. Sprievodcov nám robia Monika, Natália a “prepáč fešák teba nepoznám”..ešte doznačiť trať a my sme mali zatiaľ čas zhodnotiť okruh, pokochať sa nádhernými výhľadmi na okolité kopce Malej Fatry. So smútkom konštatujem že som sa vrátila do čias Berounskej 24-ky, kde mi 2x vypovedali službu kríže...drnci drnci hop sem hop tam...na mojom ht-čku aj keď titánovom to bude masaker. Útechou mi je že v tom nebudem sama a trpieť nás bude viac :) Poslednú noc sa snažím spať doma, ale moja šmudlinka protestuje a tak už ďalšia noc bez výrazného spánku ma zoceľuje a pripravuje na závod. V aute ma preberie až Kabát “když se u nás chlapi poperou tak jenom nožem a…” a už mám tú správnu bojovú náladu. V kempe som nie celkom milo prekvapená s premiestnenia Ivet do mojej blízkosti, ale nakoniec to vnímam ako dobrý strategický ťah (ďakujem ti neznámi ;) ) Do tejto stratégie zapadol ako ritka na šerblík Asso.

Vedela som že je to profík a tak mu zverujem na starosť “nizkopodvozkové lamborgíny”. Dokonale sa zhostil svojej úlohy a myslím že si konečne užil a neprespal prvú dvadsať štvorku.

Dve hoďky pred štartom dlhého závodu mám vo zvyku svoje telo obdariť dávkou cestovín s makom. Našla som niečo z čoho mi nie je ťažko a zasýti ma na dlhú dobu.

5,4,3,2,1 štart.

Tento krát žiadne zimomriavky, stihnem ešte zapriať  hodne šťastia synovi a ako povedal Tery, tempom pohodového jazdca sa vydávam vpred za vytúženým cieľom. Z kempu popod most cez lávky ponad zurčiaci potok a už je to upchaté do krátkeho ale za to výživného stúpania (po pár kolách som si hovorila zlaté jihlavské klady :D ). V stúpaní sa pokračuje ešte hodnú chvíľu po vykosenej lúke, potom niekto stočil kosačku do prava (asi už bolo dlho proti slnku) a drncame sa pre mňa po silu berúcom lúčnom traverze.

Konečne je tu krátky singláčik s koreňmi čo navracia úsmev na tvár. Pri zjazde na asfalt v prvých kolách preletím rovno cez “bobek” (neviem či ho nestratil nejaký pretekár :)) ale hovorím si pokoj, to bude šťastie. Potom dlhší asfaltový úsek mi dovolí si pripomenúť triatlonový posed a už je tu krátky zjazdík po ktorom nasleduje stúpaničko na hrebeň a neodolateľné výhľady aj na krajinu (kočka v plavkách za kríčkami pri kríži - som nevedela či nemám halušky zo slnka).

Slniečko celý deň páli v myšlienkach sa mi vynárajú spomienky na Turie a Poluvsie ale na hrebeni našťastie pofukuje slabí vetrík :)) V tejto časti bol aj najrýchlejší úsek z trate, škoda len že tam nebol radar. Mala som pocit že tam lietam ale tachometer mi ukázal len niečo málo cez 65km/hod, asi mám niečo z kolesami :D

A to už sme takmer v kempe a druhý z ťažko drncavých, predrncanych,... úsekov predo mnou. Ani neviem v ktorom kole tam stretávam Moniku ako vyberá kamene z trate, dík ale nepomohlo. V ďalších kolách ma napadne myšlienka že sa sem mohli pustiť krosky a bolo by po drncaní :)

Napriek veľkému teplu sa mi jazdilo dobre. Každé kolo som mala chuť zahodiť bike a skočiť do bazénu keď som sa popri ňom kostitrasovala. Asi po piatom kole som si všimla sprchu pri trati a odvtedy až do večera som sa tam v každom kole zastavila a ovlažila. Už pred večerom som si vybudovala náskok dvoch kôl, neviem ako sa mi to podarilo, naozaj. Veď ma stále brzdil manžel :) (jazdil dvojku mužov zo synom). V noci ma hrozne rozboleli kolená a zapastia, sme sa smiali že sa prilepím k riadidlám s tými náplasťami čo sme dostali ;) a tu sa začala bitka rozumu a tela. Zastav! Bolí! Koniec! Sadaj pod strom!

Hľadala som rozumné vysvetlenie prečo pokračovať a našla som ho. No predsa nesklamať samu seba :) zabralo to len na chvíľu a tak som si povedala že treba ísť príkladom aby mi raz deti keď ich budem poučovať a hovoriť aký je ten šport super nepovedali že ja som to nedokázala nemusia ani oni. Konečne však začalo svitať a predierať sa slniečko a mňa opustili tie hrozné myšlienky aj bolesť. Do konca zostávalo ešte veľa hodín, ale pokiaľ nezosadnem vyhrám. To slovo vyhrám ma hnalo dopredu každým kolom. A tak som sa 4.6.2017 stala prvýkrát v sólo kategórii majstrom Slovenska. Jupííííí :)

PS: Napadlo ma že asi viem čo budem robiť 20-21.10 2018 - neviete? :))

Poďakovanie:

Asso dám ťa na prvé miesto zaslúžiš si to. Vyhral si spolu so mnou ;) a na revanš dáme niečo podľa tvojho výberu...fľašu mlieka alebo tak niečo :D

Ďalšie dík patrí môjmu manželovi že ma brzdil, krotil a sprevádzal celú noc :)

Ďakujem aj ďalším účastníkom zájazdu za povzbudenia, pokriky, občerstvenie, bezpečie….ja som sa naozaj chcela zastaviť, naozaj :))

Autor: Katarína Krajňáková

Foto: Peter Krajňák