Report: Ako som venčil bike ...

Mikuláš a Vianoce sú za nami, koniec cyklistickej sezóny si už ani nepamätám (i keď som niekde počul, že skutočnému bikerovi sezóna nikdy nekončí) a tak som vďačný za akúkoľvek príležitosť, pri ktorej môžem nasadnúť na svoj bike a poriadne sa prevetrať. Pokiaľ možno za svetla, keďže z práce sa teraz chodí zásadne po tme, všakže?

Jednou z takých príležitostí bola aj akcia s názvom „1. Zimný MTB Maratón“, ktorej som sa zúčastnil už asi 4-tý krát. Podujatie bolo tradične organizované v Malých Karpatoch pri našom hlavnom meste a konalo sa uplynulý víkend.

Predpoveď podmienok a počasia bola na sobotu skvelá. Celý týždeň v Bratislave snežilo, doprava kolabovala, autá sfukovalo z D1-tky a všetci ma presviedčali, že už len cesta tam je úplná blbosť. Navyše tomu asi aj verili, keďže sa mi nepodarilo zohnať nikoho, kto by šiel so mnou. Ale veď zo Žiliny to je do BA kúsok, tak to zmáknem aj sám. Keď osamotenie vydržia asociáli, vydržím aj ja.

V sobotu ráno po 4 hodinách výdatného spánku vstávam, hádžem bike do auta a vyrážam. Po ceste nuda – žiadny ľad, žiadna kalamita, žiadny boj o život. Pol hodinku pred jedenástou parkujem kúsok od štartu, debatujem s nejakou pani na tému „prečo nemôže nikto parkovať na našom prázdnom parkovisku“, pripisujem si na svoje konto prvú porážku dňa, preparkujem kúsok ďalej a spokojne sa idem postaviť na štartovaciu lajnu.

Zvítam sa s niekoľkými známymi, pokyvkám hlavou do rytmu hrajúcej muziky (neviem prečo, ale na takýchto masových akciách by sa mi páčila asi aj dychovka), popočúvam moderátora, akej skvelej a jedinečnej akcie som sa to vlastne zúčastnil a teším sa na štartovací výstrel. Vzhľadom na to, že na bicykli po snehu jazdím pomerne často, viem čo je to za pakáreň, a tak celkom vítam informáciu, že trať bola kvôli množstvu snehu upravená a po občerstvovačku sa pôjde po odhrabanej asfaltke. Bude to brnkačka, rýchla brnkačka.

Chvíľku po 11 štartuje vrtuľník, okolo zástupu pretekárov prejde nejaký ksicht známy z telky a s kamošmi sa zasmejeme, že bikeri tu tuším tvoria len nejaké krovie niečomu väčšiemu. Osobne sa neviem zbaviť pocitu (a tuším nie som sám), že táto akcia je hlavne show pre masmédiá. Ale moje pocity nie sú dôležité, vyrážame na trať.

Prvý kilometer je presne podľa očakávaní – odhrnutá asfaltka a slušná rýchlosť. Tá však pomerne rýchlo končí a začínam sa zaplietať do niečoho veľmi, ale veľmi bizarného. Je to dvojzástup ľudí, tlačiacich svoje bicykle v prostredí, ktoré má od upravenej trate sakra ďaleko. Najskôr mám z toho slušnú prču a dobre sa bavím. Každých pár metrov skúsim naskočiť na bike a ísť na ňom, je to však bez šance. Pri väčšej rýchlosti je to realizovateľné, ale tu na to nie je priestor. Tak sa poslušne zaradím do zástupu a tlačím s davom. A potom zase vyskúšam naskočiť. A zase to nejde.

Nadobúdam pocit, že svoj bike venčím ako psa – pekne sa s ním prejdem po prírode. Zvláštne pocity vo mne vzbudzujú ešte aj ľudia, ktorých stretávame. Peší turisti a bežkári, ktorým sa v očiach zračí otázka: „čo tu títo exoti akože robia?“ Šliapanie popri biku má však aj svoje výhody. Mám čas všímať si krásu zasneženého lesa a počúvať viac či menej šialené teórie o behu sveta okološlapúcich parťákov – a že niektoré stáli za to. :)

Počas stúpania k občerstvovačke ma upokojuje profil trate, po ktorej sa pohybujeme. Odtiaľ by to malo byť zväčša dole kopcom a tam to už snáď pofičí. Síce nie rýchlo, ale aspoň v sedle. Druhá porážka toho dňa. Po vypití teplého čajíku na občerstvovacej stanici sa vrhám na druhú časť trate a...wtf? Skok do perejí... Žeby tá asfaltka po ktorej sme doteraz išli bola predsa len odhrnutá? Toľko kvalitného prašanu nebolo ani v nedeľu v Malej Fatre.

Tak som si do ďalších bojov s náročnou traťou vypýtal od prihliadajúcich ľudí (a nebolo ich tam na slovenské pomery málo) aspon trošku povzbudenia. Stáli tam bez prejavenia akejkoľvek emócie. Nejaký frajer ma zaklincoval hláškou: „najskôr ukáž nejaký výkon, potom bude povzbudzovanie!“..

No nevadí, dnes sa už platí naozaj za všetko. Mal by som si zvyknúť. Čo však bolo horšie, tu niekde sa začala črtať kríza, ktorú určite pozná každý maratóniaci cyklista. Ide to pomaly, trápite sa, občas do vás zahryzne kŕč, začína vám to liezť na nervy,...

Okolo 18. kilometra prichádza kritický moment. Pri trati stojí mladý chalan v oranžovej veste. Zjavne ide o jedného z regulovčíkov, ktorých úloha je dnes neľudsky ťažká a preto majú môj obrovský rešpekt – stáť niekoľko hodín v mraze na jednom mieste a usmerňovať pomaly sa pohybujúci rad úbožiakov. To dobrovoľne podstúpi asi málokto.. Každopádne tento chlapec ma chcel asi povzbudiť a hovorí niečo v zmysle: „Už je to v pohode, do cieľa zostáva pár kilometrov a aj to je dolu kopcom“. Hodím očkom na computer a skoro ma rozhodí – do cieľa ešte minimálne 8 km (to nie je pár) a už vôbec to nie je len dolu kopcom. Vchádza do mňa taký srd, že rozmýšľam, že mu jednu pribijem a zahrabem ho do záveju. Nájdu ho až na jar...

Zachránil ho borec, čo šiel pár desiatok metrov za mnou. Svedka by som už nezvládol a tak som sa radšej slušne poďakoval za informáciu a pokračoval ďalej. Po každom prejdenom kilometri som mal chuť vrátiť sa a..

Konečne prichádzam k známemu zjazdíku kúsok pred cieľom a teším sa na divokú jazdu. Ruky sú však po 25 km tlačenia biku pekne v prdeli a divoká jazda nadobúda nový, doteraz nepoznaný rozmer. Z posledných stoviek metrov po (skutočne) odhrnutej asfaltke pred cieľom mám radosť ako malé decko. V zúrivom špurte na záver skoro zrážam ľudí vystupujúcich z autobusu rovno pod cieľovým oblúkom. Fasa na krvný tlak..

V cieli radosť preveliká a pocity skvelé, podávam si ruku s ľudmi, okolo ktorých som sa väčšiu časť trasy motal. Bike hádžem do auta, rizoto do seba a spokojne valím domov. Som rád, že som sa zúčastnil a som rád, že som to nevzdal. Tentokrát to nebolo o výkonnosti, ale o psychickej odolnosti.

Čo sa týka organizácie, mám zmiešané pocity. Viem o čom je jazdenie v snehu a vedel som, čo môžem očakávať. Každopádne ma nahnevalo (a nebol som sám) vyjadrenie organizátora, že trasy sú upravené a v skutočnosti to tak nebolo. Som pomerne nenáročný cyklista, ktorého zaujíma hlavne trasa a veci s ňou súvisiace. Helikoptéry, reklama v médiách a iné veci sú pre mňa druhoradé a nepodstatné..

Na záver ešte krátke zamyslenie nad ľahostajnosťou niektorých z nás. Je mi totiž smutno, keď vidím „pretekára“ ako zahadzuje odpadky do lesa a jeho jedinou reakciou na upozornenie, že to nie je v poriadku, je myknutie plecom. Kým budeme mať medzi sebou takéto indivíduá, budeme pre ostatnú verejnosť vždy len bandou arogantných primitívov. Týmto pozdravujem borca, ktorý mal v sobotu na biku štartovné číslo 325 a myslel si, že svet je tu len preňho...

Autor: Martin Vaško

Foto: Tomáš Tomášek, Juraj Hupka