Report: Babylon Bike Night

Sobota, 24. august 2013. Pre niekoho deň ako každý iný. Slnko je už na obzore a presviedča ma, aby som vyliezol zo spacáku, zbalil si veci a vydal sa na cestu. Už týždeň cestujem západnou hranicou Čiech a zdolávam kopce, ktoré sa mi objavia na obzore. Posledné dva dni prechádzam pohorím zvaným Český les. Tunajšia príroda má svoj pôvab a prirodzenú krásu, ale zároveň mi naháňa hrôzu. Les je tu až neskutočne hustý. Aj slnečné lúče majú často problém preraziť si cestu cez koruny stromov a navigácia neustále stráca signál. Aj s návštevnosťou je to tu slabé. Človek tu stretne viac lesnej zveri ako bikerov a turistov. Proste divočina!

Dnes som sa rozhodol zdolať vrch Čerchov, ktorý je najvyšším v pohorí. Po dlhom stúpaní sa dostávam pod vrchol. Pol siedmej večer a na les sadla tma. Ešte dvesto výškových metrov a som hore. Les však s príchodom noci ožíva. Rôzne škreky a zvuky z lesa mi zvyšujú tep. Najskôr mi prebehne cez cestu líška, pár minút po nej ďalšia. Od strachu je len na krok k panike. Skupinka rozbehnutých sŕn je posledným klincom do truhly. Kašlem na to a otáčam bike. Rýchlosť, ktorou zdrhám z lesa je proti všetkým mojim zásadám bezpečnej jazdy. Keď po siedmich kilometroch celý udýchaný vybehnem z lesa a zbadám pred sebou autokemp Babylon, s úsmevom len skonštatujem: „Tak do tohto lesa ma už nikto nedostane.“

V kempe, ktorý je len pár kilometrov vzdialený od mesta Domažlice, je nezvyčajný ruch. Muzika vyhráva, nejaký borec sa vykecáva do mikrofónu, prebieha registrácia. Ale hlavne je tu dosť bikerov. Hneď ako ma zbadajú, začnú ma volať: „ Pojď na závod. Trať nenáročná, startovné symbolické. Bude sranda.“

Rýchlo si prebehnem propozície a zisťujem, že ide o nočný MTB maratón s názvom Babylon Bike Night organizovaný miestnym občianskym združením. Má len 25 kilometrov (čo môže byť po mojich urazených 80-tich vcelku problém) a nemá jedinú občerstvovačku. Zato má po celej trati rozmiestnených 60 reflexne označených plechoviek piva a tak sa všímaví bikeri môžu popri jazdení aj trošku vypiť. Ale čo je hlavné… trať vedie tým desivým lesom, z ktorého som pred chvíľou so strachom v očiach vybehol !!!

Mám obavy, no na dlhé rozhodovanie nie je čas. Miestni borci ma presviedčajú, že ide o pohodovú akciu a väčšina pôjde tak či tak pohromade. Asi vedia, o čom hovoria. Veď už štartujú deviaty ročník. Idem.

Rýchle postavenie stanu, zhodenie báglov z bicykla, namontovanie svetiel a štartovného čísla a už stojím na štarte. Voči svojmu čínskemu svetlu mám značnú nedôveru a tak si ešte do vrecka hádžem čelovku (veď keď dokáže zasvietiť z jednej strany stanu na druhú, musí v prípade núdze stačiť aj na jazdenie) a po vzore skautov aj zápalky a vreckový nožík.

Na štarte nás stojí len 33 odvážlivcov. Z bikerov cítim predmaratónsky ošiaľ a je mi jasné, že až tak na pohodu to nebude, ako tvrdili. Tri, dva, jedna…. A je odštartované. Štart je prudký ako rána z dela. Snažím sa držať krok s borcom, ktorý by svojimi svetlami mohol osvetľovať Spišský hrad. Rafinovanými spôsobmi sa snažím rozprúdiť konverzáciu a tým si zabezpečiť parťáka a osvetľovača až do cieľa. To sa mi pekných pár kilometrov darí. Trať ide zatiaľ do kopca a rýchlostne mám navrch. Jeho zdrhnutia sa báť nemusím.

To sa však mení s prvým prudkým zjazdom. Chalan sa rozbehol a ja mám problém ho dobehnúť. Dupem do pedálov, keď tu zrazu „BLIK“ a môj reflektor zhasol. Parťák zmizol v zákrute a nastala dokonalá tma. Žiaden mesiac, alebo hviezdy. Žiaden svetelný smog z blízkeho mesta či dediny. Proste nič. Tma.

Okamžite skúšam resuscitovať svetlo. Vypnúť, zapnúť.... a nič. Nesvieti. Z vrecka vyťahujem náhradnú batériu a vymieňam ju. Vypnúť a znovu zapnúť.... a nič. Stále nesvieti. Sú len dve možnosti. Buď sa svetlo nadobro pokazilo alebo studené noci v stane úplne vybili baterky. To je však teraz jedno. Tak či onak som v peknej .....

Vyťahujem z vrecka svoju dvojdiódovú čelovku a dúfam, že som podcenil jej schopnosti a bude postačovať na jazdu touto nočnou divočinou. Nepodcenil. Žiaden zázrak sa nekoná. Svetielko dosvieti maximálne na predný dezén. Je to však svetielko nádeje, že sa pohnem dopredu. Nasadám na bike a krokovou rýchlosťou sa posúvam dopredu. Hľadám po stromoch reflexné fáborky, ktoré by som za normálnych okolností videl už z diaľky. Z času na čas zastavím a zohnem sa k zemi, aby som si overil, či som stále na chodníku.

Ide to pomaly, ale hlavne že napredujem. Zrazu sa za mnou objavuje jeden z pretekárov. Osvetlený ako vianočný kamión Coca-Coly si to valí dole kopcom na plné obrátky. Toho nezastavím. Je to však moja šanca dostať sa čo najrýchlejšie do cieľa. Nastupujem po jeho pravici a snažím sa s ním držať krok. To je ale rýchlosť !!!

Ale nie !!! V tom zhone som si nevšimol kamenného odtoku vody, ktorý križoval lesnú cestu. Borec ho preskočil a zmizol v diaľke. Ja som tu v skoro tme zaflekoval s preseknutou prednou dušou. A montpáky zostali ležať v stane.

Pomaličky sa predieram čiernym lesom s bikeom na pleci a rozmýšľam ako ďaleko je to ešte do cieľa. Už ma dlho nikto nepredbehol. Asi sú už všetci v cieli, napchávajú sa gulášom a pivom, kým ja tu trčím bohviekde. Moje úvahy len občas prerušia divné zvuky z tmy, ktoré ma prinútia pridať do kroku.

Kráčam už dlho. Možno 20 minút, možno pol hodinu. Ťažko povedať. Zdá sa mi to ako večnosť. V zúfalstve už zvažujem využitie zápaliek a nožíka a vyrobenie si pochodne. Keď tu zrazu sa to za mnou rozbliká ako na letisku. Skupinka siedmich bikerov ma za pár minút dobieha a zisťuje čo sa stalo. Montpáky tiež nemajú. Dávajú mi však jedno zo svojich svetiel a zdrhajú do cieľa. Nádej stále žije. Konečne vidím kam smerujem a môj krok je hneď svižnejší.

Prichádzam na križovatku, kde stojí regulovčík. „Ako sa dostanem najrýchlejšie do cieľa? Ako je to ďaleko?“ horlivo vyzvedám. „Sedm kilometrů“ hovorí s úsmevom a ukazuje na cestičku do tmavého lesa. „A trať vedie kadiaľ a koľko má ešte kilometrov?“ pokračujem vo vyzvedaní. „Sedm“ a ukazuje na tú istú cestu.

Predstava sedemkilometrového tlačenia nie je veľmi príjemná. Nič však nie je stratené. Regulovčík, statný to chlap, chytá do rúk moje prázdne koleso a po pár minútovom zápasení s drôtenou obručou sťahuje holými rukami plášť. Nahodiť novú dušu je už malina. O pár minút už sedím na bikeu a snažím sa dobehnúť stratený čas.

Do cieľa prichádzam s úbohým časom 1 hodina, 47 minút. Tu ma už čaká chutný guláš a studená kofola. Atmosféra je tu skvelá. Každý s každým si mení dojmy z trate. Víťaz to dal za 50 minút, ale ten si určite na cestu nesvietil dvojdiódovou čelovkou. Posledný však nie som. Za mnou prichádzajú ešte štyria zblúdení bikeri. Všetci s úsmevom na tvári....

Autor: Peter Chovanec

Foto: Peter Chovanec