História snežnického maratónu sa začala písať v roku 2013, kedy dvaja kamaráti Tomáš Beňadik a Michal Gábor usporiadali jeho 0. ročník. Po uplynutí 3 rokov si tento pretek našiel veľa fanúšikov a získal si miesto v ich cyklo kalendári.
Rok čo rok môžeme vidieť výraznú snahu organizátorov zlepšovať kvalitu a úroveň celej akcie, či už sa jedná o zázemie, v ktorom je čoraz viac stánkov ponúkajúcich rôzne druhy športového tovaru, alebo o samotnú trať, ktorá je čím ďalej tým náročnejšia, zaujímavejšia a prepracovanejšia.
V poradí už 4. ročník, Istrofinal Snežnický MTB maratón, sa konal 09. 09. 2017. Tento rok organizátorom počasie prialo a v slnečnom počasí pri ideálnej teplo si pretekári mohli zajazdiť na dvoch tratiach:
Okrem klasického maratónu si organizátori pripravili program aj pre tých najmenších a usporiadali detský pretek, ktorý prebiehal v zázemí pretekov na futbalovom ihrisku v čase, kedy boli všetci pretekári na trati.
Ako býva dobrým zvykom, dlhá trať ide na paškál ako prvá, a keďže som sa odhodlane prihlásila, stála som na štarte s ostanými 125 pretekármi aj ja. Pretože moje najazdené kilometre boli na smiech, netlačila som sa zbytočne do prvých štartových línií. Štart nám bol oznámený odpočítavaním moderátora Romana Barenyiho a výstrelom zo zbrane, ktorej sa ujal jeden z organizátorov - Tomáš Beňadik.
Prvé kilometre sa od minulých ročníkov vôbec nezmenili. Plynulý prechod snežnickým námestím vyústil do kamenistého terénu okolo futbalového ihriska a bol zakončený prudkým asfaltovým stúpaním do dedinky Zástranie. Od momentu, ako ma značenie trate vyviedlo
z dediny na lúčne cesty, sa moja slabá ženská orientácia znížila doslova na nulu, pretože až takmer do polovice pretekov som nevedela kde sa nachádzam.
Našťastie máme google! :D A ako sa hovorí: „čo nie je na googli, to neexistuje“. Podľa máp, ktoré boli nahraté na oficiálnej stránke Snežnického maratónu a mojich spomienok z trate, vám viem popísať, kde som sa zabávala, smiala ale i nadávala a plakala.
Trať neustále stúpala komfortne vyjazdenými cestami od traktorov, či lesnými chodníkmi poprechádzanými bagrami, takmer do výšky 700 m n. m. Klesanie, ktoré nasledovalo viedlo krásnou uličkou pomedzi stromami. Tu som obchádzala prvého pretekára, ktorého postretol defekt a to nebol ani zďaleka posledný. Moje vytrasené oči po zjazde zazreli môjho kamaráta Mirka Králika mordujúceho sa taktiež s defektom. Kebyže nemám pri sebe moterpaky, ešte doteraz by ten plášť zhadzoval ručne. :D Koniec cesty vedúcej okolo hospodárskych budov nebol najšťastnejší pre dvoch pretekárov. Nájazd do zarastenej úzkej štrbiny a následný pád sa stal veľmi bolestivým pre pretekára idúceho len pár metrov predo mnou. Vyzeralo to na narazené rameno, ale keďže nás regulovčík ubezpečil, že sa o neho postará, pokračovali sme aj s ostanými ďalej.
Nasledujúci úsek ma naozaj prekvapil. Organizátori prehnali trať cez perfektný singel track s názvom „Vreteň“ a následne naprieč umelo vytvorenou XCO pasážou, na ktorej sa na 100% vyhrali všetci pretekári. Samozrejme, každý v rámci svojich možností. Tento krátky úsek obsahujúci veľké kamene, hrbole, prudký zjazd aj náročný výšľap, bol umiestnený kúsok nad cieľom. Podľa môjho názoru by mali organizátori popracovať na zviditeľnení vstupu, pretože som v jednom momente nevedela kade mám ísť a korene, ktoré síce boli nastriekané farebným sprejom, by bolo vhodne odstrániť.
Stúpanie ku Kaplnke medzi Vreteňami mi spríjemňovala vôňa, tiahnuca sa od skupinky, ktorá za spomínanou kaplnkou opekala a zároveň povzbudzovala okoloidúcich bikerov. Veľmi ťažko sa mi cez tento bod prechádzalo, keďže som už začala pociťovať hlad. Vidina zjazdu ten pocit zahnala, ale len na chvíľu, pretože po mini sklesani ruky zohraných regulovčíkov ukazovali prudko doprava a hore.
Lúčny výšľap ma opäť doviedol na úžasné úzke lesné chodníčky, ktorých bolo na tomto preteku naozaj neúrekom. Ďalej ponad Radoľu smerom na Veľké Ostré, kde na mňa z diaľky mávali dobrovoľníci z prvej občerstvovacej stanice. Veľmi milo ma prekvapil pestrý výber a množstvo jedla. Mohla som si dať takmer všetko na čo som si len spomenula, od klasického chlebíka so salámou, syrom či masťou cez rôzne čokoládové keksíky, dobošky, gumových cukríkov, sladké pečivo, koláčiky až po ovocie a zeleninu. Samozrejme nechýbala ani soľ na kŕče a niekoľko litrov iontového nápoja.
Od prestávky trať pokračovala len smerom nahor. Z asfaltovej cesty ma fáborky a šípky na zemi naviedli do nekonečného, lesom pokrytého stúpania. Kysucká vrchovina sa nenechala zahanbiť a ukázala mi, aká dokáže byť krásna a zároveň náročná, hlavne keď sa jedná o niekoľko kilometrové šlapanie do kopca končiace až nad Dolným Vadičovom. Oddych prišiel vo forme rýchleho trávnatého spádu s výhľadom na Kotrčinú Lúčku, ktorý obchádzal kaplnku, kde ma povzbudzovala moja kolegyňa z tímu Bikepoint.sk - Maťka Cabuková. Zuby drkotajúce kamene vystriedala príjemne hladká cesta v Prostredkom Vadičove, cez ktorý som prechádzala a stretla môjho partnera Tomáša Chabadu, skrývajúceho za úsmevom sklamanie z druhého defektu.
Vzostupný profil trate ťahajúci sa ponad Horný Vadičov na približne 25 kilometri ma dostával na kolena a tisol mi slzy do očí. Zosadnutie z bicykla bolo v tom momente najrozumnejšie riešenie, pretože ma čakala ešte takmer polovica súťaže. Tlačenie biku mi značne odobralo síl a spôsobilo tuhnutie nôh. Našťastie onedlho trať viedla okolo rekreačného strediska Vadičov, za ktorým sa rozprestierala oslňujúca a vymodlená druhá občerstvovacia stanica. Opäť nesklamala a bola tak plná, ako keby som prišla medzi prvými pretekármi.
Povzbudená niekoľkými pohármi „žabieho slizu“ som sa aj s ostanými pretekármi odobrala neočakávane opäť v ústrety výšine vnárajúcej sa do lesnej divočiny v oblasti Zlieňa. Náročnosť trate v tomto úseku by som označila za najväčšiu z celého preteku. Nohy, stuhnuté
od neustáleho pedálovania, sa mi neuvoľnili ani prejazdom ďalšieho oči i dušu podmaňujúcim singláčom, vzhľadom na mnou neobľúbené korene, ktoré som musela pod chvíľou prekonávať. Bolo však vidieť, že do týchto končín nechodí veľa ľudí. Nasledujúce chodníky boli nevyjazdené, zarastené a nebolo možné ani obiehať, lebo všade okolo rástla vysoká tráva.
Úzky lesný chodníček plynule vyústil na trávnatý terén vedúci k horskej záchrannej službe, ktorej pomoc som chvála Bohu nepotrebovala. Cez sedlo Žiarce som sa zjazdom dostala až do dedinky Kotrčiná Lúčka, kde sa už moje navigačné schopnosti spamätali. Precitnutie do krutej reality nebolo však najšťastnejšie, nakoľko som od tohto momentu presne vedela, čo ma na trati ešte čaká. Od prechodu Zástraním sa trajektória preteku oproti minulému roku nezmenila. Z asfaltky ma regulovčík odklonil na cestu, ktorá pokračovala popod vrh Stránik. Po prekonaní dvoch takmer totožných kopcov a korenistých prechodov zanechávajúcich vo mne pocit „deja vú“ som sa ocitla na horizonte. Každý pretekár čaká, že po poslednom zjazde príde cieľová rovinka. Ale kto bol už niekedy na Snežnickom maratóne, či už ako pretekár, alebo ako divák vie, že TU to absolútne neplatí. Známy úsek s 22% stúpaním vyšťaví takmer každého súťažiaceho do poslednej štipky sily, ktorú ešte má. V cieli ma už nedočkavo čakala moja rodina s priateľom, keďže mi pretek trval uctihodných 5 hodín. :D
V zázemí pretekov už hrala známa dievčenská roková kapela – Poison Candy, ktorá vdýchla do tejto akcie tú správnu pretekársku atmosféru. Popri vychutnávaní si výborných syrových cestovín s kuracím mäsom, som si vypočula ešte pár pesničiek, kým sa nezačalo vyhodnocovanie výsledkov.
Keďže bol Istrofinal Snežnický MTB maratón zapojený do cyklosérie Žilinská ŽUPATOUR, a zároveň ju aj ukončil, odovzdávanie cien a vyhlasovanie všetkých výsledkov sa trochu natiahlo. Celkovo dlhú trať najrýchlejšie prešiel Vladimír Hojdík z ProEfekt tímu za 2:32:55h a prvý, ktorý zdolal krátku trať bol Jakub Slivka z klubu Cys akademia Petra Sagana s časom 1:02:09h. Víťazom Župatour sa stal kamarát Richard Valenta jazdiaci za klub Suncycle.sk. Tombola prebiehala našťastie naopak veľmi rýchlo, keďže sa organizátori z minulého roka poučili a vymenili systém žrebovania, ktorý už nevyberal čísla pretekárov, ktorí sa maratónu vôbec nezúčastnili, ale boli prihlásení. Okrem klasickej tomboly, v ktorej hlavou cenou bol dámsky ružový bicykel, sme sa mohli zapojiť aj do ľudovej, zakúpením si žrebovacích lístkov.
Zhrnutie mojich pocitov na záver
Istrofinal Snežnický MTB maratón je podľa mňa jeden z 10 najkrajších a najlepšie zorganizovaných pretekov na Slovensku. Pretek disponuje krásnou kysuckou prírodou, ktorá obsahuje všetko, čo má správny pretek mať. Ťažké stúpania preveria či ste počas sezóny na sebe pracovali a prudké rýchle zjazdy preskúšajú vašu techniku aj obratnosť. Musím pochváliť a zároveň vyzdvihnúť trať, ktorá vedie v 90% mimo asfaltových ciest. Tento rok si organizátori pre nás pripravili niekoľko kilometrov singel trackov prechádzajúcich cez lesné chodníčky i lúčne cestičky. Rozmiestnenie a práca regulovnčíkov či značenie bolo v úplnom poriadku. Plné občerstvovacie stanice potešili nielen oči, ale aj žalúdok. Skvelý výber hudobných interpretiek oživilo celé zázemie pretekov.
Všetkým, ktorí sa tento rok váhali prihlásiť na Istrofinal Snežnický MTB maratón, naozaj vrelo odporúčam sa o rok prihlásiť. Či už vy, alebo vaše malé ratolesti, tu zažijete veľa zábavy, vybijete nadbytočnú energiu, dobre sa najete a oddýchnete si pri počúvaní príjemnej hudby.
Kompletné výsledky, videá a fotky z Istrofilnal Snežničký MTB maratón nájdete na ich oficiálnej stránke: http://www.sneznickymaraton.sk/?utm_source=copy&utm_medium=paste&utm_campaign=copypaste&utm_content=http%3A%2F%2Fwww.sneznickymaraton.sk%2F
A samozrejme veľká gratulácia patrí nášmu klubovému pretkárovi Martinovi Mikovi, ktorý obsadil vo svojej kategórií 1.miesto a celkovo na krátkej trati skončil na krásnom 3. mieste.
Autor a foto: Monika Sedliačková
Copyright © 2012-2024 BikePoint.sk Tvorba web stránok Trenčín - Ján Ďuriga
