Report: Kopřivnický Drtič – Až na dno svojich síl

Kedysi mi jeden kamarát povedal, že komu po prepitej noci nie je zle, tak ten pil určite pod svoje možnosti. Myslím si, že niečo podobné platí aj u bicyklovania. Keď sa biker vráti domov úplne v pohode, tak očividne ten jeho výjazd (výlet, maratón,...) za veľa nestál. Toto však nie je prípad akcie, ktorá sa každoročne koná v Beskydách a má výstižný názov Kopřivnický Drtič. Táto akcia je úplne odlišná od všetkých ostatných. Nejde o maratón, ale o poloorientačný nezávodný vytrvalostný výlet. Každý účastník dostane mapu s trasou, ktorú by mal (avšak nemusí) prejsť a na vytýčených kontrolách (väčšinou horských chatách) získať razítko do mapy. Kto získa aspoň dve pečiatky, dostane medailu. Kopřivnický je pretože sa koná v meste Kopřivnice, kde je štart a zároveň cieľ. A názov drtič hovorí sám za seba. Navrhnutá trať každého účastníka úplne rozdrtí. Stotridsať krásnych, ale nesmierne náročných kilometrov kopcami Moravskoslezkých Beskyd s prevýšením 3500 metrov dokáže trénovaných unaviť, menej trénovaných zničiť a netrénovaných úplne zdrtiť. Spomínam si ako by to bolo včera, keď sme sa pred štyrmi rokmi spolu s kamarátom Martinom zúčastnili prvýkrát tejto akcie. Po 120-tich kilometroch som bol taký zničený, že som bike tlačil prevesený cez riaditká a každú chvíľku v tejto polohe driemal od únavy. Našťastie je Martin obdarený nekonečným množstvom trpezlivosti a vydržal to so mnou až do konca. Bohužiaľ mi sily nevydržali až do konca a posledných pár kilometrov sme zvolili cestu po asfaltke namiesto navrhnutej trasy akcie. Vtedy nad nami trať vyhrala a my sme prisahali, že o rok ju prejdeme celú. Odvtedy ubehlo niekoľko rokov a napriek našej každoročnej účasti sa nám to ani raz nepodarilo. Je 16. jún 2012 a ďalší ročník drtiča začína…

Je 7:30 ráno a na letnom štadióne v Kopřivnici je pod štartom nastúpených skoro 800 bikerov. Sú tu všetky výkonnostné úrovne športovcov. Niektorí chcú dať trať v čo najkratšom čase (najmenšia skupinka), niektorí chcú zvládnuť celú trať bez ohľadu na čas a sú tu aj takí, ktorým stačí sa pár hodín povoziť v peknom prostredí bez ohľadu na výsledok. Vďaka nezávodnosti tejto akcie nie je cítiť to nepríjemné napätie, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou každého maratónu. Organizátor nás s prianím príjemnej zábavy vysiela na trať…

Od začiatku sú jasné dve veci. Prvou je, že predpoveď neklamala a slnko nás bude páliť celý deň. A tá druhá, že po celotýždňovom daždi trať nie je vôbec suchá a pokiaľ sa neutopíme vo vlastnom pote, utopíme sa beskydskom blate. Tak či tak, po prejdení nebudeme vhodnými adeptmi pre fotenie do módneho časopisu. To nám však nevadí, veď ako sa spieva v hymne žilinského cykloklubu “aj keď za ušami blato, stále stojí to za to...” .

Štart je veľmi pomalý, nikto sa nikam neženie. Určiť si správne tempo je to najdôležitejšie na tejto trati. Z každej strany počúvam (ako každý rok) dohady o tom, komu sa podarí koľko z trate prejsť a ako zničení prejdeme cieľovou páskou. Cesta až do Štramberku je za nami a tešíme sa snáď na najkrajšiu časť trasy – stúpanie na Svinec, odkiaľ je krásny výhľad na všetky strany. Po zbehnutí z kopca nás čaká prvá kontrola, kde je už pripravené okrem razítok aj chladené pivo a usmievavé slečny s pamätnými nálepkami na naše tátoše. Moc sa tu nezdržujeme a po malom osviežení pokračujeme v ceste k druhej kontrole, ktorá je za najbližším kopcom. Aj keď láska nechodí po horách, s defektmi sa na nich určite stretneme a tak druhú kontrolu si užívame s montpákami v rukách...

Tohtoročná trasa zahŕňa aj prechod Vsetínskymi vrchmi a tak po opravení defektu pokračujeme ďalej na juh. Cesta ubieha veľmi rýchlo a s pribúdajúcimi kilometrami sa u nás zväčšuje nádej, že tento rok sa nám podarí celú trasu prejsť. Od ďalšej kontroly nás delí už len prudký výjazd k Hornej Lhote a následný náročný zjazd do Bystričky. Kým Martin popiera všetky fyzikálne zákony a zdoláva toto viac než 30 stupňové stúpanie na bicykli, my ostatní sme sa rozhodli s gravitáciou nepretláčať a pomaličky tlačíme bicykel na vrchol. Drsný zjazd značne preveruje technické zručnosti každého z nás a tak sme radi, že sa dostávame na kontrolu v Bystričke, kde vládne skvelá nálada. Každý sa občerstvuje a vymieňa si doterajšie dojmy z trate. Všetci si uvedomujeme, že to najťažšie nás ešte len čaká – výstup na hrebeň Vsetínskych vrchov a jeho následný prechod.

Výstup na hrebeň nie je možný zo sedla bicykla. Dokonca aj Martin, ktorý nerád skladá tretry z pedálov je tu k tomu donútený. Toto nekonečné stúpanie je na hrebeni nahradené ešte nekonečnejším hrebeňom. Trasa je jasná Ptáčnice – Tanečnice – chata Čarťák. Avšak týchto 20 kilometrov náročného terénu nemá konca kraja a tak, keď po príchode na chatu padám na zem a hodinu to rozdýchavam. V tráve je vyvalených množstvo bikerov a na každom je vidieť značnú únavu. Veľa z nich sa rozhodlo ukončiť trápenie a vrátiť sa do Kopřivnice najľahšou možnou formou - po asfalte. Mne je jasné, že tento rok prídem do cieľa opäť zdrtený…

Dlhšia prestávka mi výrazne pomohla a tak krátky výjazd na Soláň mi nerobí žiaden problém. Väčšie problémy sa objavujú pri technickom zjazde do Hornej Bečvy, kde je nutné zvládnuť množstvo koreňov, veľké kamene a prudké klesania. Sedadlo ide teda dole na doraz, zadok sa šúcha o zadný dezén a hlava sa maximálne koncentruje. Vďaka tomuto zostupu prichádzam dole úplne vyklepaný, čo nie je veľmi ideálny stav pred stúpaním na chatu Martiňák. Všetko sa však dá zvládnuť a tak o pol hodinky už popíjame s Martinom studenú kofolu hore na chate. Čas je však neúprosný (a Martin tiež) a tak po chvíľke oddychu vyrážame na Pustevny, kde nás čaká predposledná kontrola.

Práve na tomto mieste sme sa to rozhodli vzdať minulého roku a po asfalte sa vrátiť do cieľa. Tentokrát to však nevzdáme. Po krátkom váhaní sme rozhodnutý pokračovať na trase. Veď je ešte len 7 hodín večer a máme stále dve hodiny svetla. Navyše aurora v batohu to istí. Osud je však proti nám. Pri zjazde z Pustevien míňame správnu odbočku a uvedomíme si to veľmi neskoro. Síce je tu stále možnosť návratu, avšak chýbajú nám sily – niekomu fyzické, niekomu psychické. Volíme teda cestu zbabelcov a o pár minút po hlavnom prúde vchádzame do Kopřivnice.

Po chutnej večeri sedíme pri stane a s medailou na krku sledujeme nočných jazdcov ako prichádzajú do cieľa. Celý čas rozmýšľam či by sme to zvládli, keby sme išli tou správnou cestou. To sa už nedozviem. Jedno je však isté. Drtič nad nami tento rok opäť vyhral, ale my sa nevzdáme a o rok sme tu zas...

Autor: Peter Chovanec

Foto: www.drticbike.cz