Report: Moja prvá 75-ka!

V sobotu 28. júla sa konal v poradí už 8. ročník Hornohradského MTB maratónu. Ja som tu mal hneď dve premiéry. Prvý krát tu a prvý krát na dlhej. Cestou do Málinca som si hovoril, že tu snáď veľké kopce nebudú. Opak bol pravdou. Na tento maratón sa k nám pridali ďalší členovia (juniori) Milan a Martin, od ktorých sme očakávali, že sa dostanú aj na bedňu. Takže naša výprava nakoniec vyzerala nasledovne: fanúšik Lucka, moderátor Terry, Ivetka, Ľubo a ja na dlhej, Maťo a Milan na strednej.

Po príchode na ihrisko sme sa vylodili zo Scuda a šup ho na prezentáciu. Ta prebehla v pohode. Štartovný balíček síce toho moc neobsahoval, ale aspoň sme nemuseli toho veľa vyhadzovať ;O)

Pekne sme sa všetci poprezliekali do dresov a pomaly sme sa začali pripravovať na cestu očistcom. S Ivetkou sme sa vopred dohodli, že pôjdeme piánko, čo mi vyhovovalo, keďže sme šli dlhú trať. Ešte sme si vypočuli pokyny organizátorov a šli sme sa zaradiť do pelotónu, ako vždy, pekne na koniec. Avšak, vzhľadom na počet účastníkov, sme boli skoro na začiatku ;O)

Štartovalo sa síce na ihrisku, ale ostrý štart bol až v dedine zhruba po dvoch kilometroch. Zaradil som sa vedľa Ivetky a pomaly sme sa „ponáhľali“ do cieľa. Tu nám ešte ukázal chrbát jeden pretekár a odvtedy sme už nikoho nevideli. Po nekonečných jedenástich kilometroch sme sa konečne dostali na vrchol, kde sa nám naskytol krásny pohľad na okolie. Pokračovalo sa po lúkach príjemnou poľnou cestičkou, až kým sme sa nedostali k najkrajšej časti celej trate. Zjazd, aký si tu pre nás pripravili, sa na maratóne len tak nevidí . Zábavný, technický, no proste paráda. Ozajstná skúška odvahy a ak niekto nevie odhadnúť svoje schopnosti, mohol sa tu krásne vyšutriť. Pomaly sme sa presúvali do obce Hradište, kde nás čakala prvá občerstvovačka. V tom teple mohla byť síce skôr, ale možno na budúce bude chladnejšie. Ešte pred ňou nás dobehol prvý pretekár zo strednej. Pokračovali sme po lúčnom výšľape, kde sa všetci obzerali, lebo mi pískal bike, ako keby som šiel na fúriku. Hrebeňom popri dubovom lese sme sa dostali k ďalšiemu zjazdu. Tu sa pár jedincom podarilo zablúdiť. Niekto sa tu pohral so značením, ale keby sa lepšie dívali, všimli by si šípku na strome, ktorá ukazovala na vjazd do lesa. Medzi tých šťastlivcov patril aj Maťo. V stúpaní pred ďalšou občerstvovačkou, v Ozdíne, sme ešte pomáhali s opravou defektu. Potom sme sa už len sympatickým singlom spustili k spomínanej OS. Ľudia tu boli fakt milí, dokonca mali aj základné náradie a teflónový sprej. Konečne sa mi podarilo vyriešiť môj problém s pískaním. Tu nám svitla nádej, lebo sme dotiahli zopár ľudí z dlhej, medzi nimi aj Ľuba. To sme ešte nevedeli, že oni sú tu už druhýkrát ;O) Nasledovalo stúpanie , ktoré sa mi páčilo zo všetkých najviac. Bola tu možnosť doplniť cukry BIO MEGA černicami. Neskôr sa trať delila. Tí zo strednej pokračovali rovno a my sme sa sviežim asfaltovým zjazdom a následným stúpaním dostali opäť na ten kľukatý singel. Na občerstvovačke som si ešte vypýtal tégliky, aby som pár černíc mohol nazbierať aj pre Lucku a Terryho. Myslel som si, že to najhoršie už máme za sebou. Omyl, to najhoršie ešte len prišlo. Nekonečná asfaltka a ďalšie nekonečné stúpanie. Dobré bolo aspoň to, že sme boli celý čas v tieni. Na vrchu nás do konca čakali dievčatá s občerstvovačkou. Klobúk dole pred ich trpezlivosťou. Do cieľa sme to už mali za pár. S takým pocitom sa hneď ide lepšie. Organizátori nám trať dokonca trochu skrátili, pretože na priehrade nás poslali už len po ceste do cieľa. Tu sme si ešte dali kolečko okolo ihriska. A ten potlesk, čo sme zožali, ani víťaz na TdF nemal, ako my dvaja. Ani som sa nestihol spamätať a už sme stáli na pódiu a prebrali sme si cenu útechy a výhru v tombole. To bolo super, už len to vysnívané pivko a všetko bolo dokonalé ako klobása a langoše, ktorými som tiež nepohrdol. V sprche som skoro skolaboval, taká bola ľadová. Aspoň sa mi taká zdala po necelých ôsmych hodinách na biku.

Celkovo pretek hodnotím na jednotku. Trať bola perfektná, aj napriek piatkovej búrke. Značenie bolo dostačujúce, my sme nezablúdili. Občerstvovačky primerané teplote, ľudia milí a ochotní.

Čo dodať na záver? O rok som tu opäť a beriem si aj košík na huby a kýblik na maliny ;O) Ale to asi budem musieť isť na hobby trať ;O)

PS: Na bedňu sa z nás dostal na koniec len Maťo. V junioroch skončil na bedni tretí a vrátil tak prehru súperovi z Medvedieho okruhu.

Autor: Erik Kubík

Foto: Luboš Dupkala