Report: NÁCHOSKÁ 24 HOUR MTB 2017

Keď hlava chce ale telo odmieta...zima, dážď, blato, slzy.

Začiatok poslednej seriálovej 24-ky sme začali ako veľký hladoši pred Kauflandom v Náchode. Pár minút som sledovala ľudských mravcov ako sa predbiehajú kto kde skôr zaparkuje, kto skôr vojde do obchoďáku ... ale jedna situácia ma pobavila najviac. Vyšiel naozaj starý deduško s barlou, pred sebou tlačil nákupný vozík a na šikmej ploche chodníku mu stále utekal dole na cestu a takto hovorí tomu svojmu košíku: “no joo, no joo, ja vím zlatý muj že vidíš už naše autíčko, ale musíme až do další řady” :)

A teraz šup k 24-ke. Po pendlovačke medzi SR-CZ (musela som zaviesť dieťa operke) sa cítim strašne unavená, ale som nedočkavá, zvedavá, nabudená, veď som tu ešte nezávodila a neviem aké zverstvo ma čaká. Večer pijeme teplú griotku na lepší spánok, niektorí nezostali len pri jednej :) Čekujem, či už dorazila konkurencia, ale je lepšie uložiť kosti do postele ako do spacáku, už teraz mali navrch. V noci sa budím v pravidelných intervaloch na kojenie a tak zase tomu spánku moc nedám. Verím však telu že sa naštartuje už keď sme tu. Pred štartom si pripomeniem že sa už poznám s K. Ľudvíkovou (už sme mali spoločné závody a bilancia jasne ukazuje na ňu) povzbudím synátora a je tu štart.

Káťa vystrelí ako raketa, hovorím si veď je to 24-ka nie maratón a tajne dúfam že jej dôjde :) (nedošlo, jazdí tak celý závod) a tak pomaly stúpam po asfaltovej ceste. Vôbec sa mi nejazdí dobre, mám ťažké nohy, lapám po dychu, na štarte mi bola zima, teraz mi je zas strašné teplo a už je tu lúka. Premeriam si ju pohľadom masového vraha a pár kôl ju vydržím pučiť (bola naozaj výživná) ale potom mi kolená dajú stopku a ja chcem nechcem musím zosadnúť. Za chrbtom počujem no niekto nemá natrénované a ja si uvedomujem že majú naozaj pravdu :). Nevadí ja sa nedám som predsa silná žena (aj to som počula). Na lúke a v lese vidíme vojenské bunkre, ale sú oveľa väčšie ako tie čo vídam na liberecku.

Nasleduje rýchly lúčny zjazdík a hups do lesa tam už čaká Sam a galantne púšťa pred seba dlhý had bikerov. Už len počujem mami to fakt nedám. Stihnem ho však povzbudiť zadok za sedlo, zavri oči a šup dole :) A toto bol vstup do technickej časti trate. Potom luxusné blatíčko ako stvorené na wrestling, nie na bike :) Vlhké korene a strom padnutý v ceste zdolávam ľavou zadnou na biku. Zastavujú ma až chlapi pri prvom z “obavaných” U čok (blatový ostrý zjazd dole a cez potok, blatom a šikminou hore, ak tu mal človek podradené pekne si nabil…). Musím ho zbehnúť lebo ináč by som ich prešla a samozrejme že ma pritom i odfotia :( Vraj sa tu dali robiť aj gymnastické zostavy v podobe preletov cez riaditká.

Ak by tu vydržali fotografi možno by som to skúsila. Pri stúpaní (a nie len pri tomto) cítim svoju hrošiu váhu ako riadny handicap. Po tom blate to ide riadne ťažko. A konečne sa preberám z tých hriešnych váhových myšlienok lebo ma drncajú korene po takom krátkom traverze a už už si chcem usadiť prdelku na sedlo ale zase ďalšie U čko. Riadny sešup a výšup, samozrejme aj riadnou porciou blata. Tu je už lepšie mať zaradeného gašpárka aby sa dalo zdolať odporne prudké stúpanie do šialene koreňových koreňov. Kto nevie techniku koreňov a neovláda bike hodne sa tu natrápil. Kúsok dole a zase celkom výživne hore a konečne prvý dlhší zjazdík. Len čo sa človek nadýchol už musí brzdiť, nieee a cez šikminu hop do lesa a kameňov. Ten hop do kameňov bol riadne zákerný, vedel kopnúť i vykopnúť :) a zase stúpame po blate, cez blato dole, blatom a koreňmi na čistinku a zase to stúpanie, tráva, korene, kamene,. Je viacmenej posledné ale o to šťavnatejšie. Postupom času ho bez hanby tlačím. Ale pred vrcholom tohoto hardcore stúpania treba naskočiť lebo na posede úž čakajú dobre naladené dievčatá a kričia jak o život dotohóóó (recept na tie fajnové koláčiky čo ich tak naladili by som naozaj chcela) dík baby boli ste to najlepšie na trati supéér. A konečne prichádza pár zjazdov, jupííí.

Chvíľka oddychu, nič technické len dole po takom parkovom singláčiku. Ale ak by sa človek veľmi rozohnil a neukočíroval zátačky tak by hupsol do rokliny. Ale všetko dole kopcom je plus :) A už je tu asfaltka dlho sa tvárila ako kámoška, ale bolo to také nenápadne stúpala no strašne som tu hromžila. A ďalším zas stúpaním sa dostávame nad kemp a krásnym rýchlym traverzom s klopenkou zjazdujeme v ústrety ďalšiemu kolu. Na konci ma však prekvapil technický zjazd s koreňmi, kameňmi že mám strach či ho junior zvládne vôbec peši. Ja som sa samozrejme v prvom kole rozohnila jak vždy do techniky a šla som zbytočne rýchlo, dole bolo blato a strom a prečo by som sa s ním neobjala :D Tak som sa jak ináč so smiechom pozbierala a vydala sa do druhého kola plného očistcu. V priebehu závodu mením predný plášť za istejší rapáčik. Predsa len treba mať istotu v tom blate (dík manžel;) ) Každé jedno kolo sa strašne trápim, nebaví ma to, nepomáha mi ani to že som na tom technicky dobre. S pribúdajúcim časom som viac a viac nervózna. Vrchol prichádza v noci keď mi nohy odmietajú držať telo a ja sa nedokážem ani vycik...a to už mám slzy v očiach. Kolená sú kaput, kríže sa pridávajú, to že šmudlinka nepije svoje mliečko a začína ma bolieť ďalšia časť tela už hlava nezvláda. A tak sadám pod ten pomyselný strom a skláňam hlavu do dlaní a na prelome dní na pár hodín vzdávam pre mňa tak ťažký závod.

Utešovanie že nemám najazdené kopce tiež nepomáha, moja závoďácka hlava chce ale telo nie. Ráno však s nechuťou sadám na bike a odjazdím posledné kolá. Hurááá koniec :). Môžem byť však na seba pyšná, veď aj keď som sa vzdala druhého miesta a titulu vicemajstra ČR (a neusmievala sa celý závod) stále je tu tretie miesto a titul tricemajster. Celý čas som premýšľala jak nazvať tretieho borca, druhý vicemajster je o ničom, ale tricemajster je originál ako ja :D

Pri hodnotení 24kovej sezóny uznávam že som super matka. Z 0 km som vyjazdila druhé miesto v Kuchyni. Z týchto najazdených km som vyjazdila prvé v Jihlave, prvé v Belej a to si cením najviac, lebo je majstrovské a to bol cieľ. Aj keď mám niekoľkoročné skúsenosti s 24-kami jazdiť sólo je naozaj špecifické. Nie som zvyknutá krotiť sa každé kolo, vždy som vyšprintovala a jadzila na krv :)

Na začiatku roka sa mi o športe a závodoch ani len nesnívalo, ale som rada že som sa vyburcovala, zaťala zuby a bojovala až do konca (ten bolel najviac) a vyhrala tak celý 24kový seriál.

A na koniec mi ten z hora poslal odkaz že ten titul a všetky bedne mi budú aj tak časom na nič ... okadil ma vták rovno na tvár. No nesmej sa na ten život :D :D

PS: Ďakujem všetkým účastníkom zájazdu s ktorými som pokecala po trati, čo povzbudili, čo nenechali vyhasnúť race plamienok. Dík za skvelú občerstvovačku a jedlo, na niektorých závodoch som mala pocit že kradnem keď som si brala občerstvenie. Veľké dík Petrovi a Samovi.

Najväčšie dík však patrí mamke (bez nej by som nejazdila) že sa mi postarala a neošedivela ešte viac pri malej šmudlinke cmuk.

Autor: Katka Krajňáková

Foto: Peter Krajňák