Report: Oravaman

Očakávaný termín konania ORAVAMAN-u sa blížil a posledné prípravy finišovali. V mojom prípade to bolo hlavne zháňanie neoprénu, keďže druhý ročník už známeho triatlonu ORAVAMAN sa mal konať v duchu hesla: „bude ako nebolo“. Neviem, či toto heslo vystihovalo predpoveď ALADINA, alebo organizátori si na nás pripravili niečo extra. V piatok už od rána mi myseľ ubiehala od platenej práce do Roháčov. Len malé zníženie pracovného sústredenia stačilo, aby myšlienky skĺzli na plánovanie stratégie. Proti šéfkinmu odhaleniu som využíval overenú kamufláž – položené ruky na klávesnici a zamyslený pohľad do monitora. Keď konečne padla, mohol začať pre mňa ORAVAMAN. Príprava v počiatku spočívala v neustálom kontrolovaní predpovede počasia, ale po pár hodinách sledovania bolo jasné, že chlapci v hydrometeorologickom ústave už víkendovali a predpoveď sa nechystali zmeniť. Posilnený myšlienkou hesla „bude ako nebolo,“ som vzdal bezcenné čakanie na zmenu predpovede a príprava sa mohla posunúť do fázy chystania.

Výhodou tejto akcie je, že celá skvelá atmosféra začína už od piatku. V mojom prípade vzhľadom na povinnosti som sa dostal na miesto registrácie do penziónu Pribiskô až podvečer. Už samotné umiestnenie zázemia dodáva celému triatlonu čarovnú atmosféru. Po úspešnej registrácií vďaka skvelým dievčatám, ktoré mi nahádzali do batôžku čo sa len dalo a prediskutovaní stratégie so známymi na nasledujúci deň, nás čakalo posedenie s bohatým občerstvením. Ako pravý Oravák som sa vrhol na oravskú slaninku s domácim chlebíkom. Po poskytnutí základných informácií a inštrukcií neostávalo nič iné, len ísť domov a dobre sa vyspať, keďže ma čakal náročný a dlhý deň. Budíček v sobotu ráno bol už o 5.00 hod. ráno, nech stihnem rozhádzať veci do vopred pripravených vriec, určených pre depo na Liptovskej Mare a Ťatliakovej chate. V kútiku duše som dúfal, že v našom hydrometeorologickom ústave bude cez noc pracovať aspoň upratovačka, ktorá by mohla zachrániť celú situáciu. Zrejme moja viera je slabá a tak som si pribalil do vriec aj zimné ponožky „kdyby neco“.

V zázemí ORAVAMAN-u pri penzióne Pribiskô už skorú rannú hodinu bolo všetko pripravené a fungovalo tak, ako malo. Najskôr odovzdanie bicykla spolu s pripravenými vrecami pre depá a potom odchod autobusmi na samotný štart ORAVAMAN-u na Liptovskej Mare. Po natiahnutí môjho potápačského skafandra, ktorému k dokonalosti chýbal len šnorchel som vedel, že dnešný deň bude jedná veľká bolesť. Atmosféra na samotnom štarte bola neskutočná, čomu nasvedčovalo aj to, že fanúšikovia povzbudzovali až tak, že partia nedočkavých nadšencov si pomýlila ich povzbudzovanie s odpískaním štartu. S menšou rozcvičkou sa opätovne postavili na štartovaciu pozíciu. A ORAVAMAN mohol po druhý krát začať. Po prvom kole bolo jasné, že môj potápačsky neoprén je FAKT len na potápanie. Tak som ho nemilosrdne zhodil a nadopovaný adrenalínom som sa vrhol do 20 stupňovej Mary odplávať zvyšných 1 500 metrov. Poviem vám, že otužovanie je mojím koníčkom a plávanie ešte väčším, ale po 2 km som mal dosť. Tri kolá strávené vo vode bez neoprénu v spojení s 13 stupňovou teplotou vzduchu zapríčinili, že aj natiahnutie kompresných ponožiek predstavovalo neskutočné vypätie síl. Prvé kilometre na bicykli boli naháňaním mojej kondície, ktorú sa mi podarilo predbehnúť až na stúpaní na Hutách. Na vrchole som očakával ochotníkov, ktorí by mi ako na TdF podali prečítané nedeľné noviny. Ale keďže tam nikto taký nečakal, zapol som všetko čo malo zips a strhmhlav to pustil dole do Zuberca. Prejazd Zubercom a následne Habovkou nahradil chýbajúce noviny na vrchole. Totiž, všetci, ktorí boli akokoľvek schopní povzbudzovať, povzbudzovali. Celé generácie od malých detí až po babičky stáli na uliciach a natŕčali ruky. A to napriek tomu, že počasie bolo také typické - oravské. To nasvedčuje tomu, že všetci na Orave žili touto medzinárodnou udalosťou.

Po nekonečnom stúpaní na Ťatliakovu chatu, ktoré vytiahne aj poslednú energiu z človeka, nás čakala prvá občerstvovačka. Poriadne som doplnil energiu a hor sa behom na Rákoň do výšky 1876 m.n.m. Beh po pár metroch vystriedal klus až nakoniec to ostalo pri rýchlej chôdzi. Približne meter pred samotným vrcholom ako naschvál sa ozval prvý poriadny kŕč. Našťastie na blízku boli ochotní chlapi z horskej služby, ktorí mi podali nezriedený ionťák. Aspoň na chvíľu bol odvrátený nezvratný osud. Pri každom sebamenšom zastavení, kŕč sa ozval. Posledný pokus na odvrátenie stále ozývajúcich sa kŕčov, bolo vypýtanie soľničky od českých turistov. Z ich prekvapeného výrazu bolo jasné, že českí turisti soľničky na hory neberú. Neostávalo nič iné, len použiť štýl Forresta Gumpa – bežať až do cieľa, a tak oklamať vyskakujúce kŕče. Korene, nekorene, bežať sa muselo a nohy sa zastavili až pri mladej slečne, ktorá mi zavesila účastnícku medailu na krk.

V cieli rozvoniaval guláš, ktorému som nemohol odolať. Po vyhlásení výsledkov, kde dominovali zvučné mená slovenského triatlonu a losovaní tomboly, nás čakali stoly plné jedla. Unavený s plným bruchom a s ozývajúcou sa svalovicou, skončil neopísateľný zážitok z ORAVAMEN-u. Perfektná atmosféra celého triatlonu, robia z tejto akcie neskutočný zážitok. Za vynikajúco zvládnutú logistiku, značenie trate a všetkého čo k tejto akcií patrí, patrí usporiadateľom a hlavne riaditeľovi preteku Petrovi Paľovi veľké poďakovanie. A určite o rok som späť.

Autor: Tomáš Pukaj

Foto: Tomáš Pukaj