Report: Porubajk 2013 – Príjemné pojazdeníčko, ktoré nikoho neurazí

Porubajk 2013 – Príjemné pojazdeníčko, ktoré nikoho neurazí

Trať porubského maratónu je ako vianočný darček pre každého správneho bikera. Dlhé singletracky striedané krátkymi stúpaniami. Vlnitý terén, ktorý človeka vyzýva „Pridaj a uži si ma naplno“. Ale aj náročné úseky vyžadujúce technickú zručnosť a fyzickú kondíciu. Stúpania do výšin, ale aj prudké padáčiky. Prach, ale aj blato. Tráva, ale aj asfalt. To všetko poprekladané zaujímavými výhľadmi na Moravskoslezský kraj.

Tejto trati tento rok neodolala skoro tisícka pretekárov a 27. 4. 2013 sa postavila na štartovnú lajnu staro-nového maratónu s názvom Porubajk 2013. Maratón donedávna známy ako Škoda Bike Maratón prešiel tohto roku vážnou krízou, keď ho hlavný sponzor Škoda Plzeň hodil cez palubu. Avšak organizátori ukázali bojovnosť a maratón zažil fenixovské znovuzrodenie s novým názvom. Navyše tak ako organizátori sľubovali, tento krutý čin plzenskej automobilky nebolo nijak badať (až na trochu vyššie štartovné a absenciu pamätného hrnčeka v registračnej taške).

Maratón sa ako aj po minulé roky konal na Hlavnej triede v Ostrave-Porube. Pretekári si mohli zvoliť medzi dvoma traťami dĺžky 35 km a 68 km. Navyše bola pripravená aj krátka trojkilometrová trať určená pre detičky a tak sa mohli zabaviť aj tí najmenší.

Neviem, koľko početná bola reprezentácia Slovenska na tomto podujatí, ale boli sme minimálne štyria: Ja, môj tímový kolega Assouvi a kamaráti Vlado a Juraj. S výnimkou Juraja, ktorý ma v záľube prechádzať cieľovou páskou až po zotmení, sme sa rozhodli všetci pre dlhú trasu.

Desiata hodina odbila a pretekári boli odštartovaní. Prvé kilometre po odstavenej, policajtmi riadenej cestnej premávke sa postarali aspoň o čiastočné potrhanie húfu nažhavených bikerov. Vďaka tomu nevznikajú žiadne výrazné špunty pri vchádzaní do Porubského lesíka a pri prejazde Vřesinským kúpaliskom, ktoré je najväčším vonkajším kúpaliskom v Strednej Európe.

Čaká nás však veľká prekážka vo forme 300 metrov dlhej zjazdovky Skalka. Mnoho odvážlivcov ju zdoláva v sedlách, ale väčšina sa rozhodla vyjsť to po boku svojich tátošov. Každopádne pohľad na lyžiarsku zjazdovku preplnenú stovkami funiacich bikerov je pohľad, ktorý sa človeku nenaskytá každý deň.

Komu sa podarilo dostať až hore a rozdýchal infarktový stav, čaká ho zaslúžená odmena – singletrackový zjazd do Mexika a odtiaľ pohodový výjazd k sanatóriám v Klimkoviciach. Žiadne depresie z trate sa nekonajú. Trasa je tak hravá, že ani nemajú z čoho. Ani slnko, najväčší nepriateľ maratóncov, dnes nekomplikuje závodenie.

Nasleduje občerstvovačka u Pánskeho dvora, kde sa trať vetví na krátku a dlhú. Ľudia prichádzajú s vysmiatymi tvárami a jediné, čo im chýba k dokonalému šťastiu je pomaranč v ústach a pár deci jonťáku v cykloflaši.

Ta pravá zábava však ešte len prichádza. Občerstvovacia stanica za nami, a pred nami bahenné kúpele pozdĺž riečky Setina. Úzka cestička pokrytá bahnom a popretkávaná hustou sieťou koreňov dáva bikerom zabrať. Situáciu komplikuje aj niekoľko brodov, ktoré musí každý z nás prekonať. Mokré spestrenie trate však trvá len niekoľko kilometrov a hneď potom si nasleduje prudké, ale našťastie suché stúpanie až k dedinke Jakubčovice.

Tato dedinka je so svojimi necelými 500 metrami nad morom najvyšším bodom celého maratónu a mnoho pretekárov vôbec neskrýva radosť z jej zdolania. Ako hovorí ľudová múdrosť: „Kto si neváži zdolania 500 metrového kopca, na kilometrový si šľapať nezaslúži... “

Dlhý, skoro sedem kilometrový zjazd do Nových Sedlíc je najlepším liekom na naše upotené hlavy a zablatené nohy. Každý si užíva vietor vo vlasoch a snaží sa vytočiť svoju dnešnú maximálku. Drncajúce pole je vystriedané dokonalým asfaltom, za ktorý by vo väčšine dedín na východnom Slovensku dali aj posledný cent. Človek skoro necíti odpor vozovky.

Od Nových Sedlíc je to však iná muzika. Stúpanie lesom, rovinka po lúke, stúpanie lesom, rovinka po lúke. Ešte že dnes nepáli slnko, inak by sme zistili pravý zmysel spojenia „varený, pečený“. Po tomto najdlhšom a podľa mňa psychicky najnáročnejšom stúpaní sa pred nami objavuje dedina Pustá Polom a v nej pár šikovných dievčat a plno jedla a pitia.

S plným žalúdkom sa predsa len lepšie šliape. Hlavne, keď to je odtiaľto do cieľa len 15 kilometrov a trať má silne klesajúcu tendenciu. Pravé toto je ten správny úsek na vyžmýkanie posledných síl. Každý šliape, čo to dá. Je jedno, že víťazi sú už dávno v cieli a my bojujeme o tristé miesto. A prečo?? Neviem. Nie všetko musí mať racionálne vysvetlenie.

Do poslednej minúty valíme na plné obrátky. Na záverečných dvesto metroch bojujem o umiestnenie s jedným neznámym borcom. On s polomäkkým deravým kolesom, ja s ulomeným sedadlom. Nikto z nás sa však nemieni vzdať. Už len pár metrov ...

Tak už sme v cieli. Môj súper ma dal o pol kolesa. Ale to mi náladu nemôže pokaziť. Tak isto mi nepokazí náladu ani guľáš, za ktorý by pán kuchár hviezdu Michelin určite nedostal. Človek tu však nie je kvôli jedlu, ale kvôli zábave a pojazdeniu. A toho si každý z nás užil vrchovate...

Kompletné výsledky, kopec fotiek a videí z trate nájdete na: www.porubajk.cz

Autor: Peter Chovanec

Foto: Petra Chmurová