Report: Salzkammergut Trophy 2014

A je to tu. Už som prihlásený na najťažší maratón v Európe s názvom Salzkammergut Trophy, ktorý sa koná v rakúskom mestečku Bad Goisern a pýši sa traťou dlhou 211 kilometrov pri nastupaných 7000 metroch. Toto rozhodnutie som však neurobil ja. Kamarát Assouvi mi proste zavolal, že ma prihlásil, mňa oblial studený pot a bolo to. Teraz svietim na štartovnej listine najdlhšej trasy spolu s 700 bikermi z celej Európy a už sa nedá cúvnuť.

V piatok skoro ráno nakladáme naše tátoše na auto a vyrážame v ústrety (aspoň pre mňa) novému dobrodružstvu. Okrem mňa a Assouviho ide aj vedenie bikepointu Terry a Ivka, Maťa, Ľubo a Dolfík, ktorý k nám priskočil v Trenčíne. Vzhľadom na to, že väčšina z nás nechala zdravý rozum doma v šuflíku a rozhodla sa okúsiť najdlhšiu trasu a Dolfík sa rozhodol len pre krátku trasu (iba 120km/3800hm), pár uštipačných poznámok nie je ušetrený.

Počas jazdy zisťujem, že mam najazdené menej, ako spolusediaci borci majú nacúvané. Nevadí, tento víkend to dobehnem, pokiaľ počasie mi bude priať. Predpoveď však tvrdí opak. Dáždik, zima, vetrík vlahý, to je to čo hlásia správy.

Prichádzame do Bad Goisernu a zatiahnutá obloha jasne naznačuje, že opaľovacie krémy máme nechať zamknuté v aute. To nás však momentálne netrápi. Sme mierne vystresovaní z kontroly bicyklov, ktorú musíme absolvovať, inak nás nepustia na štart. Z minuloročných skúseností niektorých účastníkov vieme, že kontrola býva dosť prísna a človek tam ľahko minie kopec euráčov, len aby bolo všetko tip top a mohol sa zúčastniť závodu. Popri vystávaní vo fronte ešte dolaďujem nejaké drobnosti na svojom bikeu, oklepávam blato z minulej jesene a dúfam, že kontrola bude v poriadku. Štrnásťsekundová kontrola u nikoho z nás žiadne nedostatky neodhalila a môžeme sa si ísť zaregistrovať. Najviac ma pobavil nemecký dotazník ohľadom môjho bikeu, ktorý som musel vypísať. Vedeli ste, že sequenzierung je radenie??

Po rýchlej registrácii a ešte rýchlejšom ubytovaní (len pár metrov od štartu) sa už tešíme na krátky výjazd okolo neďalekého Hallstadského jazera. Veď pred takou šialenosťou treba predsa vytočiť nohy a nastaviť naše rozmaznané telíčka na mokrý režim. Popri jazde spravíme aj niekoľko vysmiatych fotiek, aby sme sa mali čím chváliť svojim známym. Nie sme si istí, koľko úsmevu nám zostane zajtra. Po návrate dávame večeru, ktorú máme v rámci štartovného a skáčeme do postelí. Budíček na štvrtú ráno nikoho z nás neteší.

Prekvapuje ma, že nie som vôbec vystresovaný. V noci som sa zobudil celý prepotený len raz. Našťastie som hneď zaspal. Keby som vedel, že na vedľajšej posteli pozerá do stropu vystresovaný Ľubo, hodím s ním reč. Krátka noc ubehla veľmi rýchlo a voľky-nevoľky vyliezame z teplých postelí. Popri raňajkách pozeráme do tmy za oknom a sledujeme či neprší. Neprší a prekvapivo ani vonku nie je tak chladno, ako bolo včera. Tipujem to na luxusných 14-15 stupňov. Nahadzujem na seba dve vrstvy, tretiu schovávam do zadnej kapsy a staviam sa spolu s Assom na koniec štartového poľa.

Bolo odštartované. Sedemsto pretekárov sa pomaly rozbieha hlavnou ulicou ponorenou ešte do rúška noci. Pomaly sa však prebúdza, rovnako ako pretekári na nej. Ľudia na balkónoch, ľudia na uliciach, ľudia všade navôkol. Všetci povzbudzujú a ženú nás dopredu. Keby aspoň jeden zakričal „Zostaň“, tak by som možno zostal. Ale oni všetci chcú, aby som išiel. A ja (asi) chcem ísť tiež. A tak teda idem.

Hromadná jazda za tmy má svoje čaro. Slnko sa schováva za vysokými horami a krásne zvýrazňuje ich obrysy. Dlhé stúpanie na Raschberg ubieha veľmi pomaly, napriek tomu že sa ide po asfalte a pevnom povrchu. Nohy sa ešte stále nezobudili. Borec vedľa mňa poctivo do seba vtláča jeden z desiatok sáčkov s nejakou kvalitnou tekutou chémiou, ktorými má oblepené celé riaditka aj rámovú trubku. Dúfam, že ho nestretne nijaký pád. Inak by vystriekol ako čokoládová šiška pri prvom zahryznutí.

Zvoľňujem. Takéto tempo by som neudýchal. Našťastie pevný povrch je vystriedaný kvalitnou blatistou žumpou, ktorá nás všetkých donútila zosadnúť z bicykla. Nezdá sa však, žeby niekomu brodenie sa v hnedej studenej kašičke vadilo. Mám pocit, že každý je rád hlavne za suché oblečenie na sebe a pokojnú oblohu nad hlavou. To sa však po približne dvoch hodinách mení a himmelwasser padá v slušných dávkach na naše kakaové dresy.

Na dopadanie kvapiek na prilbu si zvykám veľmi rýchlo. Horšie je to s rozbahnenými zjazdmi, ktoré častokrát dávam vedľa bicykla. Človeka to dokáže dosť naštvať, keď zjazd z kopca mu trvá rovnako dlho ako výstup na neho. Ale viac ako to ma iritujú tí provokatéri, čo sedia v pršiplášti a suchých topánkach pod hustým stromom a kričia „Schnell, schnell“.

Prvú kontrolu na 40. kilometri zvládam z prehľadom. Dokonca som mal aj trinásťminútovú rezervu. Mestom prefrčím ako víchor a stúpam do ďalších kopcov. S pribúdajúcimi kilometrami si všímam, že cesta má čím ďalej, tým menej svoju prirodzenú farbu a začína byť dosť pestrofarebná. Snažím sa to popri stúpaní analyzovať. To zelené sú jednoznačne slimáci, ktorí vyšli kvôli dažďu na cestu. Na tomto maratóne ich muselo zahynúť viac ako vojakov za druhej svetovej vojny. A ten zvyšok, to je pamiatka po premotivovaných bikeroch so slabými žalúdkami.

Po piatich hodinách prerušovaného dažďa sa vyčasuje a na chrbát mi hrejú prijemné slnečné lúče. Užívam si to naplno. Náhliť sa už naozaj nemám kam. Všetci za mnou to už vzdali, tých predomnou už aj tak nedobehnem. Navyše ďalšie kontroly a občerstvovačky už nestíham. Maratón sa pre mňa mení na obyčajný výlet. Trošku mi komplikuje situáciu nedostatok vody, avšak v miestnych lesoch je dostatok studničiek a prameňov, ktoré ma nenechávajú na suchu.

Po mnohých kopcoch nasleduje dlhý prejazd okolo Hallstadského jazera, okolo ktorého sme išli včera. A na jeho konci čaká najstrmšie stúpanie celého závodu – stúpanie na Salzberg. Tam už však nejdem. Je šesť hodín a zvyšok trate aj tak už nezvládnem dať za svetla. Ľahám si k jazeru a dávam si polhodinového šlofíka.

V cieli zisťujem, že Ľubo to po 40 kilometroch vzdal a rozhodol sa užiť si deň inak. Dolfík je už tiež späť z krátkej trate. Jediný, kto nám chýba z posádky je Assouvi. Ten prichádza až hodinu po ukončení závodu. Je z nás však jediný, ktorý zvládol celú trasu.

A čo na záver? Teraz síce chodím ako keby som strávil víkend s náruživým nosorožcom, ale ničoho neľutujem. Táto akcia je jedinečná svojou atmosférou, traťou, prostredím a pre každého bikera je výzvou. A kto ju raz okúsi, neprestane sem chodiť, kým ju nepokorí....

Autor: Peter Chovanec

Foto: Luboš Dupkala