Report: Jihlavská 24 MTB - Denník

V dňoch 19. a 20. mája sa v Jihlave konal už druhý ročník 24 hodinového závodu v horskej cyklistike. Ja ako veľký nadšenec tohto športu som sa aj napriek absolútnej nepripravenosti (pred závodom som mal najazdené iba 469km) rozhodol tejto akcie zúčastniť. Išlo o veľmi jedinečnú akciu, ktorú by som Vám rád priblížil. Dovoľte mi avšak poňať tento report trošku sebazahľadene a podeliť sa s Vami hlavne o moje dojmy a pocity počas závodu.

Zavádzacie kolo: Je 12 hodín a všetci bikeri sú pripravení na námestí. Ja ako pravý hokejový fanúšik si s kolegom Martin Vaškom pripevňujeme na sedlovky slovenské vlajky a nevieme sa dočkať štartu. Paľba z kanónu nás odštartuje a začína náš 24 hodinový boj. S tréningom porazených, no s túžbou víťazov sa vydávam na trať.

1.kolo: Prvé dva kilometre zavádzacieho kola sú za mnou a začína ten skutočný okruh. Takmer 10 kilometrová trasa, ktorá je rovnako pestrá ako občerstvovačka v depe. Začiatok je priam desivý. Krátke, ale prudké stúpanie znáročnené ešte odtokovými pražcami je však rýchlo vystriedané príjemnou jazdou miestnym lesíkom. Za tým však nasleduje druhy náročný výšľap, ktorý sa mi napriek veľkej snahe nedarí vyšliapať. Našťastie má to len pár metrov, potom krátka jazda asfaltom a nasleduje najkrajšia časť okruhu – singláč ponad starú plaváreň. Rýchly prejazd lesným chodníčkom sa mení na ešte rýchlejší prejazd mestom až pod hradby. Tu sa však tempo výrazne spomaľuje. Dva po sebe idúce stúpania, výbeh po 11-stich schodoch (veď ruky potrebujú tiež posilniť) a som na hradbách. Ta najnáročnejšia časť trasy je za mnou. Už žiadne stúpania. Iba jazda po hradbách, zjazd po schodoch k miestnej reštaurácii a prejazd mestom. Záverečný zjazd miestnym lesoparkom je skomplikovaný kamenitými odtokmi vody. Dúfam, že na nich nechytím počas preteku defekt.

2.kolo: Chytil som defekt. Prudký náraz na ostrú hranu kameňa mi spôsobil centimetrovú dieru v duši a do cieľa prichádzam pešo. Našťastie šikovné ruky servisáka Jirka Oleše st. sú v pohotovosti a za pár minút sedím opäť na bicykli.

3.kolo: Tretie kolo ubieha vcelku v pohode. Stále som pri sile a užívam si trať. Počasie je ideálne, trať ešte ideálnejšia. Škoda, že bikerské prekliatie zvané defekt ma nemíňa ani v tomto kole a do cieľa opäť prichádzam vedľa bicykla.

4.kolo: Pretekárov na trati je viac než dosť. Táto spleť 6, 12 a 24 hodinovkárov vytvára ideálnu partiu na pokec popri jazdení. Akurát občas treba uvoľniť trať rýchlikom zvaným víťazi. V hlave si prepočítavam, že pokiaľ toto tempo vydržím celých 24 hodín a títo makači odpadnú po ôsmich hodinách, budem s nimi vo výsledkovej listine na rovnakej A-štvorke .

5.kolo: Toto kolo sa ničím nelíši od predchádzajúcich kôl. Ubehlo necelých 5 hodín závodu a na trati čoraz častejšie stretávam unavených 6 hodinovkárov. Problém je, že aj ja cítim prvé náznaky únavy a začína ma bolieť sedacia časť...

6.kolo: Každý mi hovorí, že táto trať je veľmi výživná. Podľa mňa toto označenie nie je veľmi vhodné. Keď je niečo výživné, tak by to telu malo energiu dodávať. A táto trať ma o ňu pomaly ale isto uberá. Cítim sa od kola ku kolu slabší a slabší...

7.kolo: Začína hokej. U každého regulovčíka sa so zvedavosťou pýtam na aktuálny stav. Táto zvedavosť je silnejšia ako únava a ženie ma od jedného borca v oranžovej vestičke k ďalšiemu až sa dostávam do cieľa (aj keď cieľom sa to dá ťažko nazývať, keď je predo mnou ešte 18 hodín jazdy).

8.kolo: Bojovnosť slovenských hokejistov ma inšpiruje k väčším výkonom. Bez akejkoľvek prestávky pokračujem v jazde do ďalšieho kola. Mám pocit, že tento čin čoskoro oľutujem a dostaví sa hlad alebo smäd, ale dúfam že to bude čo najbližšie k cieli. Našťastie si moje telo zvyklo na choré nápady mojej hlavy a tieto potreby si nechalo až na ďalšie prejdenie cieľom, kde sa pri chutnom občerstvení dozvedám, že vyhrávame nad bratmi Čechmi 3:1.

9.kolo: Jihlavskí maloletí spoluobčania menšinovej príslušnosti mi pri pohľade na slovenskú vlajku prilepenú k sedlovke prajú tvrdý pád a zlomené obe ruky. Po prejazde cieľom sa radšej vlajky zbavujem. So zapadajúcim slnkom sa obávam, žeby sa mohli nájsť dobrovoľníci, ktorí by sa mi o moje zlomene ruky radi osobne postarali.

10.kolo: Dlhšia prestávka určená na výdatnú večeru a načerpanie nových síl padla vhod. Slnko už zapadlo. Nahadzujem teda svoje čínske svetlo na svojho malajského krásavca, obliekam si svoj moldavský dres a vydávam sa opäť na túto skvelú českú trať.

11.kolo: Tento okruh sa za mesačného jasu zmenil na nepoznanie. Zdá sa mi, ako by som išiel po úplne inej trase a snažím sa ho spoznať. Priemerné rýchlosti pretekárov kvôli neideálnej viditeľnosti a únave značne poklesli. Dokonca aj u mňa, aj keď podľa doterajšej priemerky som mal pocit, že už klesnúť nie je kam.

12.kolo: Moji parťáci už zaľahli do svojich teplých spacákov a zaspali spokojným spánkom. Mne sa však zdá, že moje baterky ešte nie sú úplne na nule a skúšam čo moje telo znesie. Vedci vraj dokázali, že človek ktorý omdlie od únavy má v skutočnosti minutú len jednu tretinu svojej energie. Dúfam, že do takého stavu sa až nedostanem.

13.kolo: A je tu kríza!!! Môj bazálny metabolizmus hlási nadmerné množstvo spálených kilojoulov a vyžaduje okamžité doplnenie uhľohydrátov a sacharidov. Slovami bežného človeka, dostal som brutálny hlaďák a zožral by som aj divú sviňu, keby mi teraz vbehla do cesty. Našťastie depo už nie je ďaleko. Tam si dávam teplý čaj a polievku a strkám do úst všetko tuhé, čo mám v dosahu svojich rúk. Na nejakú vyberavosť nemám silu ani čas.

14.kolo: Zase ma raz predbieha Rasťo (pre bikerských neznabohov Rasťo Balko, víťaz vražednej cyklopozitívnej 24 hodinovky 2011). Popri ňom sa cítim ako obyčajný zajačik popri zajačikovi Duracell. Nech robím čo robím, po pár sekundách mi mizne z dohľadu.

15.kolo: Zadok ma už neskutočne bolí. Chvíľami mám pocit, že nesedím v sedle, ale na ksichte nosorožca. Stále ma predbieha veľké množstvo pretekárov. Väčšina z nich sú pretekári štvorčlenných tímov, čo ma vcelku upokojuje. Veď už na základnej škole nás učili že jedničkár je lepší ako štvorkár.

16.kolo: Sú tri hodiny ráno a pri stúpaní lesíkom nad depom ma začal naháňať miestny bezdomovec. S vypätím posledných síl zvyšujem tempo a unikám mu. Ktovie koľko by som najazdil, keby ma naháňal až do konca závodu.

17.kolo: Ten môj zm*d jeden dvojkolesový duralový ma snáď zabudovaný obmedzovač rýchlosti. A je nastavený set sakramentsky nízko!!! Nech sa snažím seba viacej, hýbem sa rýchlosťou slimáka po mozgovej príhode. Našťastie už sa brieždi a zaspatou Jihlavou je počuť trilkoty vtáčikov. Mne však do spevu nie je.

18.kolo: Vedeli ste, že koleso má 32 špíc? Ja áno, spočítal som ich. Počas jazdy !!! Vyzerá to, ako keby sa ten obmedzovač rýchlosti zmenil na zatiahnutú ručnú brzdu. Ako keby aj samotná príroda bola proti mne. Akoby sa lytosferické platne začali hýbať rýchlejšie ako ja a vytvárali predo mnou väčšie stúpania. To čo sa doteraz zdalo ako rovinka mi teraz dáva zabrať, a to čo bolo predtým náročným stúpaním sa teraz zdá ako niečo nezdolateľné.

19.kolo: Toto kolo sa neuveriteľne vlečie. Každú chvíľu ma striasa od únavy. Oči mám červené ako angorsky králik. Výstup po schodoch na hradby mi pripadá ako zdolanie Matterhornu. Po dorazení do depa si z posledných síl nastavujem budík na 47 minút a upadám do kómy…

20.kolo: Pri prvom zvonení budíka ho mám chuť prehryznúť zubami. Doprajem si ešte pár minút príjemného spánku a už počujem vonku známe hlasy kamarátov, ako sa pripravujú na štart. Neprišiel som sem predsa spať a tak vyliezam zo spacáku a sadám na bicykel. Pred zaspatím som nemal energiu sa vyzliecť z cyklohandier a tak teraz aspoň nestrácam čas ich obliekaním. Pri stretnutí môjho zadku so sedadlom zmizli zbytky ospalosti a bolesť mi skoro vtlačila slzy do oči. Telu však odpočinok prospel a toto kolo sa mi ide pomerne ľahko. Dúfam, že mi táto energia vydrží až do konca závodu.

21.kolo: Energia získaná z ranného spánku úplne zmizla. Telo zdochlo ako auto, keď mu dôjde benzín. Otáčanie pedálmi vyžaduje nadľudské úsilie. Je to pre mňa rovnako náročné ako otočenie lodnej skrutky ruskej ponorky holými rukami. Pri vynášaní bicykla hore schodmi mám pocit, že oťažel o 200 kíl a jeho dvíhaním dostanem určite pruh.

22.kolo: Kolo ubieha zázračne rýchlo. Asi preto, že hlava si uvedomuje už koniec trápenia a chce to mat čo najskôr za sebou. Popri trati sa so všetkými lúčim a sľubujem účasť aj budúci rok. Nelúčim sa len s ľuďmi, lúčim sa aj s traťou. S traťou, ktorá sa stala na posledných 24 hodín mojim prechodným domovom. Trať, ktorá sa stala mojou kamarátkou s dokonalým profilom. Kamarátkou, ktorú som si obľúbil aj napriek ťažkým chvíľam, ktoré som s ňou zažil a o rok ju rád uvidím opäť. Cieľom prechádzam s úsmevom na tvári. Dvíham víťazne ruku k oblohe a ďakujem Bohu, že existuje tak krásny šport ako je cyklistika…

PS. Rad by som sa poďakoval organizátorom za krásnu akciu a priateľom za technickú aj psychickú podporu...

Autor: Peter Chovanec