Strecha ČR 10 – Krušné Hory 2

Známy český cestovateľ Martin Loew raz prehlásil, že cestuje svetom len po vlastných nohách, pretože žiaden dopravný prostriedok nie je dostatočne pomalý na to, aby človek stíhal vnímať všetky krásy, ktoré mu okolitá príroda ponúka. Ešte donedávna som si myslel, že je tak radikálny len z dôvodu, že nikdy neskúsil spoznávať krásy sveta zo sedla bicykla. Veď ja som minulého roku prešiel mnoho zaujímavých a krásnych miest na tomto dvojkolesovom výmysle a nemám pocit, žeby mi niečo uniklo. Nasledujúce dni ma však presvedčia o opaku.

Rozhodol som sa vyraziť z Chomutova a preskúmať Krušné Hory po druhýkrát. Túto oblasť som prešiel už minulý rok, avšak zlomený nosič batožiny a časová tieseň mi ju nedovolili si užiť naplno. Každopádne idem sem v domnení, že len v rýchlosti prebehnem mne známe miesta a posuniem sa ďalej. Napriek tomu, že som z vlaku vystúpil po piatej večer a predo mnou sú už len necelé tri hodinky svetla, nemienim zostať na noc v Chomutovskom kempe Kamencové Jazero a vyrážam na cestu.

Kopírujem riečku Chomutovka a vstupujem do krásneho Bezručovho údolí, ktoré sa ako had zvíja a pri pohodovom stúpaní mizne hlboko v pohorí. O tomto údolí sa hovorí, že je jedno z najdlhších a najkrajších v Krušných Horách. Údolie je upravené a vďaka dokonalému asfaltovému kobercu sem chodí množstvo cyklistov, chodcov a korčuliarov. Ani sa nedivím, veď je krásny sobotný podvečer a toto miesto je ako stvorené pre všetky činnosti - od romantických prechádzok až po športové tréningy. Nerozumiem, ako som mohol údolie minulého roku minúť.

V údolí sa nachádzajú dve oddychové stanovištia – První a Druhý Dolský Mlýn. Kedysi fungujúci Tretí Dolský Mlýn je dnes už len históriou. Na prvých dvoch však návštevníci nájdu pohostenie vysokej kvality. Sám som sa rozhodol odložiť bike na pár minút a uspokojiť môj prázdny, vlakom vytrasený žalúdok. Z krátkeho občerstvenia je však dlhá večera, z minút polhodiny až hodiny a popri debate s domácimi som si ani nevšimol, ako sa vonku zotmelo. Personál reštaurácie, kde som zapadol mi ponúka prespatie na ich pozemku a využitie ich sociálnych zariadení. Zase sa mi raz potvrdzuje, že český národ je pohostinný. Bohužiaľ sprcha nebýva súčasťou reštaurácií a tak musí stačiť opláchnutie sa v umývadle. Reštauráciu zatvárajú, všetci sa vracajú do svojich domovov a ja zaľahujem do opusteného stanu uprostred krásnej prírody.

Ráno vstávam už za svitania. Dnes mám toho veľa na pláne. Rád by som opäť navštívil najvyšší vrchol pohoria s názvom Klínovec (1,244 m.n.m.). Stúpam nenáročným terénom až na hrebeň. Dokonalý chodník je úplne opustený. Cestou stretávam len jedného hubára s plným košíkom dubáčikov. Sledujem rieku Chomutovku až k vodnej nádrži Kamenička, ktorá je bohužiaľ (alebo bohudík?) technickou pamiatkou a prístup na kamennú hrádzu nie je povolený. Pokračujem teda ďalej a po krátkej chvíli zastavujem u Nového Rybníka, ktorý mi spolu s okolitou scenériou pripomína fínsku prírodu.

Len pár rýchlych cvaknutí a osviežujúcich dúškov vody a som zase v sedle. Slnko svieti a ani sa nenazdám a som pri vodnej nádrži Přísečnice (725 m.n.m.), ktorá je najväčšou nádržou v Krušných Horách. Spomínam si, ako by to bolo včera, keď som sa odtiaľto vydal smerom do mestečka Kovářská a potom som si musel vytrpieť stúpanie po frekventovanej ceste až do sedla Klínovca. Tento rok to mám naplánované inak. Odbočujem smerom na západ a po peknej lesno-lúčnej ceste sa dostávam až do hraničného mesta Vejprty. Opúšťam Českú Republiku a vstupujem do Nemecka.

Na druhej strane ma čaká malé, ale pekné mesto Barenstein. Na komunikáciu s miestnymi nemám moc jazykové znalosti a tak len mestom prechádzam bez zastavenia a miznem v nemeckých lesoch. Kopce tu siahajú maximálne do výšky 800 metrov a les je popretkávaný množstvom upravených cestičiek. O technickom jazdení tu nemôže byť ani reč. Po dokonalom asfalte ide bicykel skoro sám. Kilometre rýchlo pribúdajú, no voda vo fľaši sa míňa ešte rýchlejšie. O chvíľu som úplne na suchu. V poslednej chvíli ma zachraňuje horská chata, kde si s radosťou dávam predražené pivo a trošku oddychu. Odtiaľ je to už len kúsok do mesta Kurort Oberwiesenthal (ľahko zapamätateľný názov), kde sa mi po prvýkrát ukazuje Klínovec vo svojej plnej kráse.

Jediný problém je, že keď chcem naň, musím dole. Skĺzavam do doliny, kde sa nachádza mesto Loučná pod Klínovcem, a stratené výškové metre sa snažím čo najskôr získať späť. Je už po piatej večer a deň sa pomaly kráti. Cesta na vrchol je náročná. Veď na piatich kilometroch nastúpať vyše 400 výškových metrov s naloženým bikeom dá zabrať. Do očí mi steká pot a jediná vec čo ma ženie dopredu je zaslúžená večera na vrchole.

Celý deň dúfam, že najvyšší vrch Krušných Hor uvidím tak, ako ho poznám zo starých fotografií. Na minuloročnej dovolenke bol bohužiaľ v dezolátnom stave – budovy stále v rekonštrukcii, vrchol ohradený pletivom, cesty zničené od prejazdu áut. O čo väčšie je moje sklamanie, keď vidím že stav samotného vrcholu sa ešte zhoršil. Od domácich sa dozvedám, že dôvodom chátrania je spor medzi mestami Boží Dar a Jáchymov, ktoré sa už roky súdia o vlastníctvo vrcholu a budov na ňom ležiacich. A kto by už dnes chcel robiť na niečom, čo možno nakoniec nedostane do vlastníctva ?!?

So smútkom v očiach si dávam mnou sľúbenú večeru a skĺzavam do blízkeho Božieho Daru (1020 m.n.m.). Mestečko Boží Dar je jeden z klenotov republiky. Krásne okolie a malebné mestečko sem ročne prilákajú desaťtisíce dospelých turistov. A deti sem láka hlavne fakt, že tu oficiálne sídli Ježiško. Romantická prechádzka vo dvojici (ja a bike) po vydláždených uliciach pri západe slnka je skvelým zakončením vydareného dňa. Jediný problém Božieho Daru je, že tu človek nenájde kemp ani lacný nocľah. Z tohto dôvodu opúšťam mesto ešte pred úplným zotmením a vyrážam do prírody. Neďaleko pár opustených chatrčí rozkladám stan a upadám do ríše snov.

Zo sna ma prebúdza okoloidúce auto. Je už ráno, ale vstávať sa mi ešte nechce. Celú noc ma budila túlavá mačka, ktorú očividne zlákali naťahovacie šnúry môjho stanu a snažila sa mi ich ukradnúť. Lenivými pohybmi vyťahujem nohu z teplého spacáku a bez problémov ňou rozzipsovávam hlavný vchod. Hold, šikovné prsty na nohách a dlhoročná prax.

Vonku to nevyzerá moc lákavo. Obloha zlovestne zatiahnutá nepredpovedá slnečný deň. Nepríjemný vietor si našiel cestu aj do môjho stanu a narušil mi pohodlie môjho prechodného domova. Rýchlo zatváram vchod a zaliezam späť do teplého spacáku. Volám svojmu kamarátovi Romanovi, ktorý je v týchto dňoch mojou rosničkou a pomocníkom na telefóne. Podľa jeho predpovede dnes bude celý deň pršať. Všetky predpovede ukazujú úhrn zrážok tak veľký, že prelieza aj cez najvyššiu úsečku meteorologických grafov. Nevadí. Vypínam telefón a pokračujem v spánku. Dnes bude pauzička.

Frekvencia aut na blízkej asfaltke sa zväčšuje rovnako ako aj vietor opierajúci sa do môjho stanu. Spať sa mi už nechce. Je jedenásť pred obedom a predstava strávenia celého dňa v stane bez jediného spôsobu zabavenia sa sa mi nepáči. Teraz ľutujem, že som si sebou nezobral ani knihu, ako tomu bolo minulého roku. Vychádzam zo stanu a poriadne sa aspoň ponaťahujem. Vonku duje severák, zima ako v ruskom filme. Ale neprší.

Strach je potlačený nudou, balím stan a vyrážam na cestu. Veď čo najhoršie sa mi môže stať? Že zmoknem? Ako hovorí môj klubový kolega Dolfík, ide len o vodu padajúcu z neba. Ta neublíži. Šliapem v tomto chladnom počasí a Klínovec rýchlo mizne za chrbtom. Som prekvapivo rýchly, čo je určite spôsobené nenáročnosťou terénu a faktom, že mi vietor fúka do chrbta. Navyše sa nemusím každú chvíľu zastavovať a utierať si pot z čela, čo je značná výhoda.

Prichádzam na Ježiškovu cestu. Široká cesta dlhá skoro 13 kilometrov je vysypaná jemným štrkom a je pravidelne udržiavaná. Je veľkým lákadlom práve pre deti, ktoré na trase plnia rôzne úlohy, za ktoré dostanú razítko do zakúpeného notesu. Po splnení všetkých úloh dostanú v meste Boží Dar zaslúženú odmenu. Popri ceste sú zo stromov vyrezané rôzne rozprávkové aj historické postavičky. Rumcajs... Dlhý, Široký a Bystrozraký... Ježiško s celým betlehemom... a kopec ďalších krásnych drevených sôch mi spríjemňujú cestu. Každú chvíľu zastavujem a vyťahujem foťáčik, aby som toho čo najviac zachytil do svojej zbierky fotografií.

Nakoniec opúšťam tento rozprávkový kraj a zjazdujem až k nemeckej hranici. Opustená lesná asfaltka obkolesená veľkými skalami pôsobí veľmi temne a desivo. Kvap-kvap. Prvé kvapky dažďa mi pristávajú na prilbe. To neveští nič dobré...

Autor: Peter Chovanec

Foto: Peter Chovanec