Strecha ČR 3 – Krkonoše

Spomínate si, ako nás rodičia v detstve strašili, že keď budeme zlí, tak príde čert a odnesie si nás do pekla? Ja som tomu nikdy neveril, ale očividne na tom čosi pravdy je. Nebol som totiž najlepšie dieťa a teraz stojím pred vstupom do pekla. Nehovorím však o Danteho pekle plnom plameňov a utrpenia, ale o romantickom údolí medzi mestami Náchod a Nové Mesto nad Metují. Tento zovretý kaňon rieky Metuje bol obľúbeným výletným miestom už v 19. storočí a pred 15-stimi rokmi sa z neho dokonca stala prírodná rezervácia. Cyklochodník dokonale kopíruje nespútanú rieku, ktorá vďaka veľkým skalám a prudkému toku vytvára hlučné pereje. Kým z jednej strany počúvam valiacu sa vodu, po druhej strane cestičky môžem obdivovať husté listnaté lesy plné javorov a bukov. Keď sa však chcem dostať do mesta, musím prejsť cez Bartoňovu útulňu, ktorá je v samotnom strede Pekla !!! Divoké prírodné scenérie sú vystriedané čertovskými motívmi, lesné plody zase pekelnými špecialitami. Až ma pri srdci bolí, že nič z toho nemôžem ochutnať a tak valím ďalej po prúde rieky až do neďalekého Nového Mesta.

Konečne bankomat !!! Naplnená peňaženka vo mne prebúdza prirodzenú márnotratnosť a tak miesto skromného miestečka pod nejakou brezou si vyberám pre nocľah jeden z najväčších českých kempov – kemp pri vodnej nádrži Rozkoš. Vďaka širokej škále služieb je toto miesto veľmi obľúbené medzi mladými ľuďmi. Diskotéky, množstvo barov a reštaurácii, minigolf, tobogány a sauny. To všetko tu človek nájde. Mne úplne stačí bohatá večera a letné kino, ktoré ma privádzajú na iné myšlienky a úplne zabúdam na moje problémy s bicyklom.

Hneď ráno vyrážam do mestečka Česká Skalice s pokazenými brzdami. Nie som veľký optimista a predpokladám, že oprava potrvá minimálne deň a peňaženka si to škaredo zlízne. S pohľadom raneného jeleňa rozprávam majiteľovi servisu o svojej ceste (a technických problémoch) a čakám jeho reakciu. „Vy jedete až z Ostravy na kole? Tak to musí všechno bokem...“ zhadzuje zo stojana rozrobený bike a už na neho ukladá ten môj. Kým on svižne pobieha po dielni, mne robí spoločnosť jeho manželka, ktorá v obchode pracuje za kasou. Zaujato vyťahuje zo mňa informácie o tom, čo som zažil a kam mám ešte namierené. „Promiňte, ale bohužel takové deštičky právě nemám.“ hovorí smutne, „Ale dám Vám tam použité z mého kola. Už mají cosi naježdené, ale minimálne tisíc kiláků ještě vydrží. “ dodáva v zapätí. Kým ja stojím v nemom úžase, on nelení a onedlho mi podáva hotový bicykel. „Nastavil jsem vám i přehazovačku, namazal převody a dofoukal kolesá.“ Na otázku čo som dlžný s úsmevom odpovedá: „Nic, to je dobrý, rád jsem pomohl a navyše deštičky nejsou nové.“ Nemám slov. Ešte raz poďakujem svojmu dobrodincovi a vyrážam na cestu. Dobrí ľudia predsa len ešte žijú...

Len pár kilometrov na sever od Skalice vchádzam do čarokrásneho údolia v Podkrkonoší. Kým pekelným údolím preteká divoká rieka Metuje, toto údolie zdobí pokojná Úpa. Práve v tomto prostredí pôsobila velikánka českej literatúry Božena Němcová a práve sem zasadila aj dej jedného z najznámejších literárnych diel Babička. Z toho dôvodu dnes údolie nesie názov Babiččino údolí. Celým údolím vedie náučný chodník s objektmi pripomínajúcimi dej Babičky – hneď na začiatku je Ratibořický zámok s kňažnou, potom Staré Bielidlo, Ludrov Mlyn (kde človeka pohostia chutným chlebom s tvarohom a inými českými špecialitami) a v neposlednom rade splav, kam bláznivá Viktorka hodila svoje dieťa. Celé údolie je natoľko zaujímavé, že miesto rýchleho prejazdu kráčam vedľa bicykla a fotím. Je to proste miesto, kde sa spája pekná príroda so zaujímavou históriou.

Na konci údolia však začína iný kraj. Kraj, kde sa kopce menia na krpály a horské chaty menia na boudy. Kraj, ktorý chráni zlý duch lesov Krakonoš. Kraj u nás známy pod názvom Krkonoše. Po celý čas mi robí spoločnosť pohľad na jeden z najznámejších vrcholov Černá Hora (1299 m.n.m.). Síce nepatrí medzi najvyššie vrcholy republiky, určite ide o dominantu celého pohoria. Aj preto je na vrchole vybudovaný 78 metrový vysielač, ktorý z diaľky pripomína obrie típí. Deň sa chýli ku koncu a aj keď ešte nepociťujem únavu, musím to na dnes zabaliť. Po pár kilometroch končím v autokempe v Rudníku. Navyše nie je sa kam náhliť. Prvé vrcholy sú na dohľad a potrebujem načerpať dostatok síl na zajtrajší deň. Zajtra chcem totiž pokoriť to najvyššie, čo táto republika ponúka – pokoriť Sněžku.

Hneď ráno vyrážam na cestu. Obsluha aj prísediaci ma pri raňajkách presviedčali, že na Sněžku sa s bicyklom nedá dostať. Je to vraj obmedzené reštrikciami a zákazmi a navyše jazditeľnosť obmedzila aj samotná príroda. Ja sa však nemôžem otočiť. Nie, keď som došiel až sem.

Ako prvú zastávku si volím významné turistické stredisko Jánske Lázne. Veď čo človeka posilní viac ako teplé lázenské oplátky a dobrá polievka. Hlavne v tomto počasí. Obloha je zatiahnutá a značne sa ochladilo. Ja však tieto vrtochy počasia nevnímam. Užívam si prejazd krásnou prírodou a neviem sa dočkať zdolania Sněžky. Okoloidúci ma taktiež presviedčajú, že to nie je možné, ale ja ich ignorujem. Nič nie je nemožné. Ťažké áno, náročné možno, ale nie nemožné.

Som rozhodnutý sa tam dostať za každú cenu. Stále však neviem, ktorá trasa na vrchol bude najmenej bolestivá. Na výber sa mi ponúkajú dve: buď tam vystúpať cez Ružohôrky alebo si to strihnúť po česko-poľskej hranici od Malej Úpy. Nechávam si čas na rozmyslenie a vychutnávam si skvelý vrstevnicový chodník smerom na Spálený Mlyn – na miesto, kde bude musieť padnúť definitívne rozhodnutie. Tento cyklochodník je snáď to najkrajšie (po cyklistickej stránke), čo som na tomto výlete zatiaľ zažil. Rýchlu jazdu prerušujú len časté prestávky na obdiv a fotenie okolitých kopcov obsypaných horskými chatami. Pár svižných kilometrov a už som pri rozcestníku na Spálenom Mlyne.

Po krátkej diskusii s krajomznalými turistami zisťujem, že obe trasy sú slušne povedané naprd. A tak už nerozmýšľam a volím si teda tu kratšiu variantu cez Ružohôrky. Až teraz si uvedomujem, koľko batožiny sebou vláčim. Trasa síce vedie po dokonalej asfaltke (čo by za takú dala väčšina slovenských dedín), ale sklon je priam vražedný. Väčšinu času ma núti šľapať v stoji. Po šiestich kilometroch som konečne na Ružohôrkach – vyše storočnej horskej boude vo výške 1280 m.n.m., kde končí cyklotrasa. Moje páliace stehná ma nútia zosadnúť z bicykla a dať si krátku pauzu – naozaj len krátku, pretože je pol štvrtej a predo mnou sú ešte tri bohvieaké kilometre na samotný vrchol so skoro 400 metrovým prevýšením (a to akoby som zabúdal na zostup).

Pár metrov za chatou je značka, ktorú som očakával – zákaz vstupu bicyklom. Aj keď ide stále o vcelku jazditeľný terén, schádzam z bicykla a obúvam turistickú obuv. Ešte očistím reťaz a prevody od oleja a vydávam sa do neznáma po vlastných. Cesta ubieha v pohode. Široký chodník v kosodrevine so skoro nulovým stúpaním vo mne zobúdza nádej, že nič nebude tak strašné, ako sa na prvý pohľad zdá. Z hmly sa zrazu vynorí samotná hora a ukazuje mi trasu na vrchol. Ajajaaaaaj...

Sedemdesiatpäť percentná prominencia vrcholu ma posadila na zadok. „Nevybral jsi si vhodný kopec na zdolávaní. Dvěstesedesát schodů přímo do nebe !!!“ prihovára sa mi chalan schádzajúci z vrcholu. Toto číslo neznie vôbec desivo, veď taký počet schodov každodenne zvládam v práci. Môj názor však mením už po piatom schode. Tridsaťcentimetrové plechové obludy musia človeka vytrápiť aj pri klasickej turistike bez gule na nohe, ktorou sa stal môj obvešaný bicykel. Pätnásť, dvadsať, tridsať.... usilovne šliapem dopredu. Štyridsať, päťdesiat... rozhodne sa nemienim zastaviť. Zvládam stý schod... už som skoro v polovici, neúspešne klamem svojej hlave. Moje ruky si už necítim. Každé zatlačenie do riaditok pre postúpenie o schod vyššie je prirovnateľné k jednému zdvihu na rukách. Pomaly, ale isto som prekonal stopäťdesiat schodov. Obloha sa zaťahuje a schováva aj posledne lúče slnka. Dvesto !!!

Uvedomujem si, že toto už nemá nič s cyklistikou, ani turistikou... je to len túžba splniť si sen. Pomaly vchádzam do hmlou zahalenej špičky. Nevidím ani na krok a možno je to tak lepšie. Aspoň nevidím čo ma ešte čaká. Už len 30 schodov. Vrchol je tak blízko a pritom tak ďaleko. Moje ruky a ramená ma tak bolia, že musím odpočívať po každom schode. Dochádza k poslednému odpočtu. Už len tri, dva, jedna...

Autor: Peter Chovanec

Foto: Peter Chovanec

Postprocessing: Veronika Frnčová