Strecha ČR 7 – České Středohoří

Snáď každého z nás niekedy zastihla pri bicyklovaní búrka. Zo zatiahnutej oblohy sa nekompromisne valia litre studenej vody, ktoré premočia náhliaceho sa bikera behom pár sekúnd do morku kosti. Nasiaknuté oblečenie sa lepí na telo a nepríjemné ho chladí. Cez vetracie medzery na prilbe prenikajú kvapky dažďa na hlavu a vytvárajú malé cícerky vody stekajúce po tvári. Človek do toho dáva maximum. Nohy šliapu, čo môžu. Telo ide na kyslíkový dlh. Občasné spomalenie je využité iba na poriadny nádych a sfúknutie kvapiek, ktoré sa provokačne hojdajú na mihalniciach. Vtedy už biker nevníma padajúci dážď a silný vietor, ale len cestu pred sebou. Vôbec si jazdu neužíva a myšlienkami je dávno doma zabalený v teplej deke.

V takejto situácii sa nachádzam aj ja práve teraz. Putujem po Krušných Horách, ktoré sa ma rozhodli privítať bleskami a hromami. Z Tiských Skál skĺzavam do Petrovíc, odkiaľ ma čaká nekonečné stúpanie na Krušnohorskú magistrálu. Aspoň tak to vnímam ja pri tomto počasí. Stále dúfam, že sa to čoskoro zmení a slnko opäť zahreje moje skrehnuté telo. Postupujem ďalej po magistrále až do dediny Adolfov, kde mi dochádza trpezlivosť. Miesto pokračovania otáčam bicykel a neplánovane zjazdujem do kempu v mestečku Chabařovice. Kemp pri malom rybníku je skoro opustený. Využívam jeho prázdnosti a nenápadne sa schovávam do sprchy aj so svojim bicyklom. Horúca sprcha sa stáva mojim najlepším priateľom v tomto upršanom dni.

Ďalšie ráno našťastie slnko vyliezlo spoza mrakov a mňa čaká krásny deň. Hneď po otvorení stanu ma zaujme neďaleký opustený kopec, ktorý včera unikol mojej pozornosti. Vďaka svojej osamotenosti pôsobí neuveriteľne majestátne. Podľa zistených informácii ide o vrch Milešovka (836,5 m.n.m.), ktorý je najvyššou horou v Českom Středohoří. Už len tým, že je najvyšší si zaslúži moju pozornosť. Rozhodol som sa teda opustiť české hranice a vydať sa na túto najveternejšiu horu v republike.

Predtým mám však namierené do mesta Ústí nad Labem. V peňaženke mám už suchoty a potrebujem taktiež doplniť zásoby. Ale hlavne som na toto mesto zvedavý. Mnoho som o ňom počul a bohužiaľ nikdy nešlo o kladné názory. Ústí bolo negatívne ovplyvnené prudkým priemyselným rozvojom už v 19. storočí. Bol tu uprednostňovaný hlavne chemický a hutnícky priemysel. Priamo v meste aj teraz nájdete mnoho podnikov chemického a potravinárskeho zamerania. Taktiež sú tu plynárne, teplárne a panelárne a tak ovzdušie mesta je značne znečistené.

Ja tento problém pociťujem od prvého momentu, čo som vstúpil do mesta. Síce sám bývam v meste, kde znečistenie ovzdušia prekračuje všetky limity, tento pach ma totálne zaráža. Smrad pripomínajúci niečo medzi zanedbanými verejnými záchodmi a pokazenou rybacinou mi dal prvú facku. Tá druhá prichádza vo forme tmavších obyvateľov obývajúcich štvrť, ktorou práve prechádzam. Snažím sa ísť na doraz, lebo sa bojím okradnutia, pričom hlboké nádychy značne obmedzujem. Príchodom do centra som sa síce rómov zbavil, ale dráždivý smrad zostáva...

Centrum mesta je však veľmi pekné a zachovalé. Stredom mesta preteká veľtok Labe, ktorý križuje niekoľko obdivuhodných mostov. Práve po jednom z nich prechádzam na východnú stranu rieky, aby som sa napojil na cyklochodník smerujúci do Prahy. Nad ním sa týči dominanta a symbol mesta – hrad Střekov. Stojí na 100 metrov vysokej skale, ktorá je bohužiaľ nedostupná. Pod hradom sa na Labe nachádzajú Masarykové Ždýmadlá, ktoré však tiež stoja za pozornosť. A za nimi už nekompromisne začína České Středohoří.

České Středohoří je pohorie, ktoré vzniklo na rozdiel od ostatných pohorí v republike sopečnou činnosťou. Práve preto, je tak rozdielne od hôr, ktoré som doposiaľ navštívil. Nemá žiadne spojené vrcholy ani žiadne hrebeňovky. Ide len o osamotené kopce popretkávané množstvom údolí a cestičiek, v ktorých je hustá sieť malých obci, osád a osamotených domčekov. Je tu mnoho pamiatok ľudovej architektúry, hlavne zdobených drevených stavieb.

Tak ako Váh rozdeľuje Malú Fatru na Lučanskú a Kriváňsku, tak Labe delí středohoří na dva podcelky: Verneřické středohoří na východe a Milešovské středohoří na západe. Ja som momentálne v tej východnej časti a smerujem do dediny Žernoseky, kde sa nachádza najbližší prievoz. Kvôli lepšiemu výhľadu nejdem údolím okolo rieky, ale využívam okolité kopčeky, aby som mal aspoň ako taký výhľad na okolie a hlavne jedinečný Lovoš na druhej strane, ktorý plánujem zdolať.

Lovoš (570 m.n.m.) je ľahko rozpoznateľný už z diaľky. Na rozdiel od ostatných kopcov v pohorí, má až dva vrcholy. Jednému sa hovorí Veľký Lovoš a druhému prekvapivo Malý Lovoš. Popod neho sa tiahne Opárenské údolí, v ktorom miznem hneď po preplavení na druhý breh Labe. Toto údolie je najznámejšie a najnavštevovanejšie údolie tohto regiónu. Vôbec sa tomu nedivím, vzhľadom na jeho atraktívnosť. Prechádzam ním pomaly a skúmam všetky jeho cestičky. Ponad údolie je postavený skoro 300 metrov dlhý preklenovací most diaľnice D8, ktorý bol navrhnutý tak, aby negatívne nezasahoval do tejto chránenej krajinnej oblasti. Je to dôkaz toho, že keď človek chce, všetko je možné...

Na Lovoš sa dá dostať minimálne štyrmi spôsobmi a teší ma, že som našiel taký, ktorý je plne prejditeľný na bicykli. Na vrchole robím pár promo fotiek a už si to valím smerom k Milešovu, odkiaľ plánujem výstup na Milešovku. Milešovka výrazne prevyšuje všetky ostatné vrchy v Českom Středohoří, a tak z vrcholu je kruhový rozhľad do ďalekého okolia. Na druhej strane ide o horu s najdrsnejším počasím Čiech a všetky cesty na vrchol sú veľmi náročné. Aj preto sa tohto výstupu obávam.

Po pol hodine náročného tlačenia som sa rozhodol vyšliap vzdať. Je to prvý kopec, ktorý ma na tejto výprave pokoril. Jeho hlavným spojencom je zapadajúce slnko, ktoré ma upozorňuje na to, že neviem kde budem dnes v noci spať. Otáčam bicykel a zjazdujem ťažko nadobudnuté výškové metre. Ešte posledné obzretie sa za nezdolanou horou a už uháňam do 20 kilometrov vzdialeného kempu v Bíline. Ale ja sa vrátim Milešovka, ja sa vrátim...

Bílina je malé mestečko, ktoré je vraj odvodené od slova bílý. Osobne to vnímam ako veľkú iróniu, vzhľadom na to, že väčšina obyvateľov, ktorých tu takto podvečer stretávam sú rómskeho pôvodu. Tento fakt mi vôbec nepridáva na pohode. Najväčší problém je, že nemám poňatia kde sa kemp nachádza a tak sa na nich musím obrátiť. Viete koľko to chce guráže, ísť sa spýtať rómskej prostitútky na cestu??

Po veľkých patáliách sa konečne dostávam do rušného kempu, kde je zraz milovníkov starých citroenov. Živá muzika hraje, pivo tečie prúdom a odvšadiaľ je počuť krik a spev. Mne to však nevadí. Som rád, že som v bezpečí a aj napriek veľkému hluku všade navôkol zaspávam tvrdým spánkom.

Na druhý deň vstávam už s úsvitom. Sledujem slnko vychádzajúce spoza hory Bořeň, ktorá je symbolom mesta. So slnečnými lúčmi okolo seba pripomína ležiaceho leva v buši. Dnes nie je čas sa zdržiavať. Ešte mám resty z minulého dňa. Rýchlo nahadzujem veci na bike, miesto raňajok do seba hádžem dve horalky z vlastných zásob a vyrážam tam, kde som včera skončil – k Milešovke.

Poctivo šliapem do pedálov, aby som sa dostal z nízko položenej Bíliny. Ale rovnako ako sa ja opieram do pedálov, slnko sa opiera do mňa. Behom niekoľkých minút som úplne premočený vlastným potom. Navyše ma stále hnevá zlomený nosič, ktorý sa napriek všetkým možným opatreniam zosúva nižšie a tlačí na bočnú stenu plášťa.

Vytúžená prestávka prichádza po 15 kilometroch, keď ma zastavuje staršia žena, či by som jej nepomohol opraviť auto. Autom sa to dá ale ťažko nazvať. Vyše dvadsaťročný prehrdzavený favorit vyzerá, akoby dýchal z posledného. Pri mojom návrhu, aby ho tu nechala a išla si kúpiť normálne auto mi začína rozprávať ako sa v skutočnosti v Biline žije. Rozpráva mi o tom, že auto neodstavené v garáži má do rána prevŕtanú nádrž, odmontované kolesá alebo vykradnutý interiér. To závisí od toho, čo momentálne tmavší spoluobčania potrebujú. A pri ich množstve je na nich polícia krátka. Sama ma nazýva bláznom, že som sa odvážil do mesta prísť tak neskoro večer. Jej večerná prechádzka do obchodu pred pár mesiacmi sa skončila otrasom mozgu a týždenným pobytom v nemocnici. A to všetko pre zopár korún v peňaženke.

Počúvam tieto strastiplné zážitky, až kým sa na obzore neobjaví odťahovka. Moja rola spoločníka tu končí. Pokračujem v ceste na Milešovku, ktorá je už prakticky za rohom. Prvý úsek výstupu je v pohode, pretože aj napriek strmému stúpaniu ide o široký asfalt, na ktorom sa dá dobre manévrovať aj zo sedla. Postupne sa však cesta mení na značne kamenistú až sa nakoniec zužuje do úzkeho a prudkého chodníčka. Nezostáva mi nič iné len zosadnúť a vytlačiť bike po vlastných.

Trvalo to asi len hodinu, a už sa predomnou objavil vrchol. Vrchol, na ktorom sa vypína 19 metrov vysoká rozhľadňa a meteorologická stanica. Keďže je dostupná pre verejnosť, tak bicykel nechávam odpočívať a sám leziem nahor. Tak tento pohľad určite stál za ten návrat, určite stal za to trápenie, vysilené nohy a prepotené tričko. Už chápem, prečo známy cestovateľ Alexander von Humboldt toto miesto označil za 3. najkrajšiu vyhliadku na svete. Veď posúďte sami...

Autor: Peter Chovanec

Foto: Peter Chovanec