Články

Pozvánka: Masiv 2017
15. 07. 2017 Pozvánky na akcie

Masiv – závod pro všechny, kdo do toho chtějí šlápnout   4 UNIKÁTNÍ ETAPY Masiv je nejdobrodružnější a nejvýpravnější XC závod horských kol, jaký tu kdy byl! Čekají vás čtyři unikátní etapy se čtyřmi společnými přejezdy. Během jednoho jediného závodu poznáte rozmanitost Českých kopců a hor. Etapy vás provedou Mosteckou pánví, okolím Křivoklátska, nedotčenými hvozdy Slavkovského lesa a krásami šumavských hor.   VLAKEM NA DALŠÍ START Spolu se svým parťákem se budete po každé etapě přesouvat na další štaci speciálně vypravenou soupravou Českých drah. Každý z vás bude mít ve vlaku své stálé místo. Navíc je tu možnost spaní v lůžkovém či lehátkovém voze ve vlastním kupé. Součástí vlakové soupravy budou dva společenské vozy, kde bude probíhat briefing na další etapy. Kromě toho si tu budete moct koupit alko i nealko nápoje. Pokud zatoužíte po větším pohodlí, můžete využít ubytování v partnerských hotelech. Cestování vlakem není povinnost. Mezi etapami se můžete přepravovat vlastním autem, využít ubytování v partnerských hotelech, nebo se zařídit kompletně po svém a koupit si jen základní startovné.   250 KM ZA 4 DNY! Místní bajkeři nám prozradili tajemství svých nejlepších trailů a pro závodníky na horských kolech připravili tratě o denní délce mezi 50-75 km. V sedle urazíte přibližně 250 km, během kterých nastoupáte více než 6000 výškových metrů.   SPOLU NA STARTU I V CÍLI Na čtyřech celodenních etapách se ukáže nejen to, jakou má kdo fyzičku, ale také jestli se svým parťákem dokážete táhnout za jeden provaz. Do cíle totiž musíte dojet vždycky spolu!     Zdroj: masivmtbrace.cz a fb Masiv MTB Stage Race Autor: Milan Majtán

Pozvánka: ISTROFINAL XCO LIETAVA
05. 07. 2017 Pozvánky na akcie

10. kolo Slovenského pohra v XCO sa uskutočni 20.8. 2017 v Lietave. V malebnom prostredí pod Lietavským hradom. Viac info nájdete na facebookovom profile organizátorov. https://www.facebook.com/xcolietava/ Autor: Luboš Dupkala

Report: AUTHOR ŠKODA bikemaratónu Súľovské skaly 2017
02. 07. 2017 Reportáže

Jeden z top bikemaratónov na Slovensku. A ja ho mám za humnom! Čo viac na peknú sobotu treba? V Súľove poprosím ešte pár dní bez dažďa a je to dokonalé. :) Prihlasujem sa nejaký ten týždeň dopredu a len tak zo srandy sa pýtam pani domácej, či ide aj ona. Odpoveď ma posadí na prdel, reku že "hej, idem! aké sú tam trasy?" "19, 35, 60 a 84 kilometrov." "19 je nejako málo, napíš ma na tú 35-ku." Zdvíham obočie, vypisujem prihlášky (slečnu ani nezaujímajú nastúpané metre, veď načo) a teším sa, že mi dala argument do debaty, keď budeme najbližšie riešiť, na čo mi je doma toľko bicyklov - ABY ONA MALA NA ČOM JAZDIŤ PREDSA!! Nafasuje starého Ghosta, to je pojazdný odpružený gauč, aspoň nebude toľko trpieť na tých koreňoch a šutroch (teraz si neviem spomenúť, či za posledné 2 roky vôbec sedela na biku). Je to odvážna žena! Registrácia je už aj v piatok a tak valím do Súľova hneď po ceste z roboty. Všade pracovný cvrkot - rozkladajú sa stánky, nafukujú sa oblúky, upevňuje sa reklama a mne pri pohľade na to rozťahuje hubu do zubatého úsmevu. Toto sa mi vždy páčilo, tá atmosféra pred pretekmi. Pecka! Pri stolíku so štartovými číslami stojím desať minút pred ofiko začiatkom a asi vyzerám zľahka nepríčetne, keďže číslo po pár spýtavých pohľadoch naozaj dostávam. A to hneď numero 1. Paráda. Večer doma pripravujem strojovňu, všetko potrebné si hádžem na kopu a rýchlo idem spať (aspoň to, keďže mi to na biku rýchlo nejako nejde). Ráno o štvrť na 9 flekujem na lúčnom parkovisku nad Súľovom a zrada! 3 hajzle na 1400 prihlásených ľudí? What? To sú podľa mňa dosť kruté vtípky, ale poslušne sa postavím do radu. Nakoniec všetko dôležité stíham a pár minút pred deviatou už stojím na štarte. Zdravím známych, rozdávam úsmevy, machrujem s 1 na štartovom čísle. Zážitky z minulého ročníka som z pamäte očividne veľmi dobre vytesnil. Len tá teplota je mi nejaká povedomá. Nie je to síce také inferno ako v 2016, ale žltý tam hore už aj tak dobre pripaľuje. Na otvorených lúkach to bude veru chrumkavá zábava. Zrazu sa pri mne pristaví Rasťo Balko z Beer Inside Teamu, podá mi ruku a oznámi mi, že ideme maratón spolu. Ja len: "He?" "Nebudeme to hrotiť, pôjdeme pekne spolu a úplne na pohodu." (Poznámka pre čitateľov, ktorí nevedia, kto Rasťo B. je - je to zviera, pred pár rokmi pravidelný okupant pódiových umiestnení na každom maratóne, na ktorom sa ukázal, tuším aj majster SR v 24 hodinovke bol, atď. atď., proste iná liga). Zdvorilo ho upozorňujem, že to je k...tina, že by mal stáť v predu a nie tu vzadu medzi sockami, že ja nie som schopný jeho priemernú rýchlosť ani len dosiahnuť, nieto ju ešte niekoľko hodín udržať a že ak je aj napriek tomu odhodlaný ísť so mnou, tak mu hrozí, že po pár km vytiahne dušu z kolesa a obesí sa na ňu na najbližšom strome. Kvôli nude. Proste že ON nie je schopný udržať MOJU priemernú rýchlosť. Vyhovára sa, že nemá najazdené a bla bla bla. Proste ideme spolu. Ok, chalan má volebné právo, zvolil si. O 9:00 zaznie výstrel a ideme na to. Rasťo zamáva frajerke, ja nezamávam nikomu, lebo tá moja sa niekde stratila. Let's grill! Trasa sa oproti minulému roku trošku pomenila a musím konštatovať, že fakt k lepšiemu. Teda, nie že by som na konci nenadával ako pohan, ale bolo to celé krásne jazditeľné a otočenie smeru jazdy v niektorých úsekoch hodnotím veľmi veľmi pozitívne. Trasa je na tomto maratóne proste super. Je zábavná, je ťažká, ide krásnym prostredím (škoda, že na posledných kilometroch pravidelne nie som schopný krásu okolitej prírody dostatočne oceniť) a je značená tak, že by sa tu nestratil ani Stevie Wonder. Ak tu niekto dokázal zle odbočiť, má môj obdiv! Hneď v úvodných kilometroch prichádzame na veľkú lúku, kde je stúpanie poriešené fakt parádne a to formou serpentínok, kde vidíme celého farebného cyklohada ako na dlani, resp. v niekoľkých poschodiach. Predbieha sa tu parádne, miesta všade hromada, žiadne špunty, výborný nápad. A tu ma prvýkrát zaujal Rasťo jednou zo svojich mnohých hlášok: "Mohli tu spraviť aj nejakú kolmú challenge line.." A od tohto momentu som si ho začal všímať. Ono totiž jazdec mojich kvalít nemá takúto príležitosť každý deň. Zväčša borci Rasťovej výkonnosti šteknú "zľava/sprava/stopa", prefrčia okolo, dajú mi nažrať trochy prachu alebo blata a sú fuč. Ale teraz jedného z nich môžem dlhšie študovať a to treba využiť. Dnes sa niečo naučíme.. Ako som už vyššie uviedol, Rasťo je zviera a tento výraz sa (hlavne ľudmi nevalnej výkonnosti) bežne používa pre označenie úspešnejších jedincov v hocijakom športe. Ale aké zviera môže dobre charakterizovať dobrého cyklistu? Gepard? Nie, je síce rýchly, ale po chvíľke zdochne a dáva sa dokopy pol dňa.. Antilopa? Nie, vydrží behať síce dlhé trasy, ale nie je zvyknutá na (napr. Súľovské) kopce.. pes Husky? Nie, ten by sa v takomto teple prehrial a umrel by.. Priatelia, správna odpoveď je SLIEPKA. Prišiel som na to počas pozorovania šlapacej techniky nášho subjektu Rasťa, keď som si uvedomil, že v prudkých stúpaniach a klesaniach vôbec nemení kadenciu šlapania, vôbec nemení sklon svojho tela a hlavy a hlavne na ňom nie sú badateľné žiadne známky únavy. A už ste niekedy videli unavenú sliepku? Ja teda nie. A tu je ďaľší dôkaz - takto nejako sa pohybuje Rasťo počas jazdy na biku: https://www.youtube.com/watch?v=69os9jzKF14 Ale späť na trať. Po krátkom klesaní stúpame do sedla pod Bradou a odtiaľ parádnym zjazdom na hlavnú cestu z Jablonového, tu prvá pitná občerstvovačka (Rasťo stojí obďaleč, nepije, čaká na mňa) a popri Čiernom potoku dávame už klasickú slučku cez Vrchteplú späť do Súľova. Práve pri klesaní pred Súľovom dávame maximálku tohto maratónu a po lúke frčím dobre cez 60km/h. Verím, že ťažší a sebavedomejší borci dávali výrazne vyššie čísla. Prejazd cez dedinu je celkom sranda, dokonca aj nás pomalších povzbudili a zatlieskali nám. Potešilo, hlavne keď v tom čase už bol na spadnutie štart 35 kilometrovej trasy, ktorý predsa len pútal väčšiu pozornosť. Pokračujeme ďalej na Hradnú a odtiať cez sedlo Patúch do Zbyňova a Babkova. Kilometre celkom pekne naskakujú a tá žltá vec na oblohe začína fakt kvalitne prikurovať. Hlavne na pokosených lúkach sa cítim ako kura na grile. Apropo kurence, Rasťo stále prudko v pohode. Počas druhého stúpania na Patúch ma zabáva úvahami o tom, že by už mal byť teoreticky hladný. Ale ešte asi nie je.. Ja si vravím, že si už niečo zaslúžim a na občerstvovačke pred stúpaním na Roháčske sedlo do seba natlačím nejaký koláč. Tu dorážame (asi) posledných jazdcov z kratších trás a niektorí vyzerali v tých lúčnych serpentínkach teda dosť utrápene. No nechcel by som.. :) Frčíme ďalej a tesne pod Roháčskym sedlom sa začínam cítiť tak, ako niektorí pred chvíľou dole na lúke vyzerali. Fasa, a stačilo mi na to pár kilometrov prudšieho stúpania. Presne toto som potreboval. Blbý kopec. Našťastie za kaplnkou to padá opačným smerom a k ďalšej občerstvovačke v Lietavskej Závadke sa len pohodlne dovezieme. A koho tu stretnem? Moja frajerka učupená v tieni, vysmiata ako lečo, líca nadžgané koláčmi a hneď začína konverzáciu: "Koľko už máte kilometrov? Ako sa ti ide? Koľko ti ešte ostáva do cieľa?..." Ja na ňu len čumím, nič nehovorím a ako odpoveď jej musí stačiť, že si lejem na hlavu obsah niekoľkých pohárov z občerstvovačky. Našťastie mám so sebou Rasťa, ktorý ju počas mojej snahy o reštart zabáva. Po chvíli usudzujem, že to o moc lepšie nebude a tak nasadám na bike, frajersky jej kývnem na pozdrav a miznem v prachu. Teda aspoň tak si to predstavujem. Vstupujeme do pasáže na ktorú sa "teším" od rána - síce perfektné výhľady na Žilinu a jej okolie, zato ale furt po otvorenej lúke, kde ma určite upečie za živa. Vykúpením je Ovčiarsky singel, ktorý je nielen zábavný, ale hlavne je v lese. To sme už v Hričovskom Podhradí, z ktorého nasleduje nekonečné stúpanie na Rôsoviny. Tu je to fakt des a ja len odovzdane hypnotizujem predné koleso a bezmyšlienkovite točím pedálmi. A zase Rasťove problémy - "hento na kopci je Hričovský hrad?" Tu niekde narážame na údajne parádny singel nad Hlbokým, ktorého fotky nám organizátor podsúval pred maratónom ako jeden z highlightov akcie. Sorry, fakt si ho moc nepamätám. Jediné, čo mi utkvelo v hlave z tejto časti závodu je otázka "prečo sa po singly je**m hore kopcom?" Ale sľubujem, že si ho pôjdem omrknúť aj v lepšom duševnom rozpoložení a potom určite dokážem oceniť jeho kvality! :) Sme v Hlbokom nad Váhom. Na tacháči mám nejakých 76 km a na občerstvovačke mi teta zachraňuje život, keď sa so mnou podelí o kofolu, ktorá je tu pre obsluhu, nie pre pretekárov. Ďakujem, fakt si to vážim. Čaká nás posledné stúpanie a máme vybavené. Podľa našich odborných prepočtov a odhadov by to nemalo byť už také hrozné, celá trasa má predsa 84 km. Sme si mysleli. Ale to si tak stúpate hore kopcom (už zase), občas mrknete na computer (tipujem tak každých 20 sekúnd) a vidíte, že to s tými 84 km nebude až také ružové. Práve ste ich totiž dosiahli a nie je tu žiadny finish oblúk, žiadny speaker z rádia, žiadne občerstvenie a žiadna tombola. Zato je tu malá nenápadná tabuľka, na ktorej je napísané: "Cieľ 5 km". Moju reakciu počuli všetky divé zvieratká v okolitom lese, preto ju tu nebudem opakovať.. Ale čo to? Sliepka Rasťo začína byť nejaká nepokojná a nespokojne poposedáva na svojom bidle. Síce stále nie je unavený, ale začína ho bolieť chrbát (a možno aj prdel, ale to nechcel priznať). Ha! A máme ho. Hneď mu vysvetľujem, že to má zato, že vymýšľa sprostosti. Keby sa na mňa vysral hneď na začiatku, už mohol byť osprchovaný v cieli a špárať si zuby po zjedenom kuracom stehne. To už ale stretávame týpka v modrej čapici, ktorý nám oznamuje super vec: "Tu do prava a už len 2 a pol kilometra čistého zjazdu do cieľa". Mám toho neznámeho človeka rád a sľúbil som mu, že ho spomeniem v reporte. Tak tu to máš! Do cieľa sme dofrčali na pohodičku, s dobrým pocitom a hneď sme si vypočuli pochvalné slová Rasťovho otca: "kde sa toľko flákate?" Konečne niekto Rasťovi ukázal Hričovský hrad... Vďaka organizátorom za skvelú akciu. Fakt vedia čo robia a robia to dobre. O rok sa vidíme opäť...

Report 3: FESTINA 24 hodín MTB 2017
02. 07. 2017 Reportáže

Asi dva, tri týždne pred termínom 24–hodinovky som sa rozhodol, že natrénované čosi je, psychicky som dostatočne na výške (bol som si vtedy priam istý), aj kolegovia a kolegyne z klubu (sú psychicky naladení mimo extrémnych hodnôt stupnice sebazničenia) idú dvojice či štvorice, prihlásil som sa rovno do kategórie pretekárov s rovnakým hendikepom.  Zabudnúc po roku, podobne ako žena po pôrode na bolesť, ktorú to obnáša, myslel som si, že to bude (aj po organizátorom avizovanej zmene trate) ľahšie – no nebolo ... Večer pred pretekom o 22:30 sa mi podarilo celkom zodpovedne zbaliť (druhá najťažšia časť 24 hodinovky, hneď po nočnej sekcii samotných pretekov). Prvýkrát mám na takomto type pretekov podporný tým v počte dvoch členov (manželka + dcéra). Vzhľadom na to z domu vyrážame s minimálnou časovou rezervou, náš príchod na miesto kempu je cca 1 hodinu pred začiatkom (takmer sme zmiatli súperov a chvíľami i sami seba, že vôbec neprídeme). Našťastie sme ešte dokázali zaparkovať pri kolegoch z nášho tímu CK Energia (počuť a vidieť je ich ako zvyčajne už zďaleka – sú už roztrúsení od bufetu až po koniec kempu). Keďže ako skúsený pretekár prichádzam už oblečený v drese, idem sa rovno odprezentovať. Po zvítaní sa s Ľubošom Dupkalom a niektorými organizátormi dostávam tašku so štartovným číslom 4. Po príchode ku kolegom z klubu zisťujem, že sa práve vrátili z bufetu (ale vraj len pivo) a do ruky mi podávajú aj tašku s číslom 2, keďže ma už pred dobrou hodinkou, či dvoma odprezentovali. Rýchlo pozriem, v ktorej taške je toho viac, nechávam si číslo 2 (na rozdiel od Ľuboša si uvedomujem, že som obhajca minuloročného prvenstva J, čiže slušala by mi aj jednotka ... – ale zato zase vybavil počasie a dodržal abecedné poradie). Poskladať bicykel, pohľadať v sprchách zabudnutú fľašu s ionťákom, niečo ešte narýchlo ďobnúť, posledné pokyny podpornému tímu (polovicu aj tak zabudnú), dvojminútové rozjazdenie (až priveľa – jedna z výhod ultramaratónskych pretekov) a hurá na štart. Keďže som nenašiel VIP sektor, staviam sa z päticu pretekárov BK Lipa (zabrali celý prvý rad – som bez štartovej foto L), trochu pokecám s Lacom Brázom a začíname. Už takzvaný zavádzací okruh je celkom svižný, začiatok sa zmenil len minimálne (predĺženie trasy po lúke). Keďže som hardtailista (už aj vekom stredovek), tak po skúsenostiach hlavne z minulého ročníka (ešte týždeň po pretekoch som jazdil celé výjazdy výhradne zo sedla) určujem taktiku, že traverz po lúke a ako na konci okruhu zisťujem, tak aj slučku poza kemp budem musieť jazdiť stoj čo stoj v stoji. Dnes štyri dni po pretekoch môžem povedať, že až na dvojdňovú svalovicu zadnej časti stehien, som bol schopný už v stredu plnohodnotne sedieť na sedadle (bicykla). V ďalšej časti okruhu som organizátorom vďačný, že vynechali kostitras po lúke a zachovali môj obľúbený pekný výšľap na lúky s úžasnými výhľadmi a svižný zjazdík (moja max. 68,4 km/h). Predpokladám, že tí čo sa majú radi menej ako ja, to dávali aj ku 80 km/h. Škoda minulomesačnej veľkej vody a straty mostíka, prudký výšľap v tieni stromov mi v minulých rokoch nevadil a technický singel dole kopcom už vôbec nie – určite ho v budúcnosti (ak sa psychicky vyrovnám s týmto ročníkom a zdravie bude slúžiť) rád vymením za drncanie za kempom. Čo sa týka samotnej taktiky v pretekoch, tá je u mňa vždy rovnaká, 15 – 20 rýchlych okruhov (podľa ich náročnosti a dĺžky) a potom sa uvidí, ako na tom som J. Uvidelo sa, že som na tom celkom dobre, dokonca som mal už aj okruh náskok, keď sa (z môjho pohľadu) celkom rýchlo zotmelo a začala sa (určite nielen pre mňa) najťažšia časť pretekov. Jazdíte a jazdíte a mesiac nie a nie zapadnúť, hviezdy na oblohe, na lúke, červené pred vami unikajú, žltobiele vás chcú zraziť (kto si ešte ako ja pamätá kultový šetrič obrazovky prelet hviezdokopou, vie o čom hovorím). Ružové zore v nedohľadne a zdá sa vám, že dnes je presne ten deň, keď slnko nevyjde (nakoniec vyšlo, ale tá Zornica svietila neskutočne dlho). Z tejto časti pretekov si spomínam len na jeden svetlý okamih – náhradu ionťáku, či vody teplým bujónom). Asi po dvoch hodinách nočnej jazdy som začínal mať problém s intenzitou osvetlenia (predné svetlo cca cca 30%, čelovka úplne že out, po pamäti príchod do kempu, k autu (zamknutému) a tam – nikto. Matne si spomínajúc, že som siluety môjho doprovodu zazrel kdesi pri občestvovačke (ešte že mám periférne videnie, ale bolo ich aj dostatočne počuť) vraciam sa, vytrhávam ich z družného rozhovoru s členkami ostatných podporných tímov, a pri ich nechápavých pohľadoch, že aj v noci môžem okrem ionťáku, či bujónu niečo potrebovať, nachádzajú postupne auto, kľúče a po nejakých minútach aj náhradné batérie a powerbank. Manželku, zodpovednú za odvoz domov, posielame spať a postupne sa aj zvyšok podporného tímu začína vytrácať, najskôr psychicky a potom okolo druhej hodiny po polnoci aj fyzicky. Ešte dnes mám pred očami výraz dcéry (už polroka zarytej bikerky – jeden z mála pozitívnych vplyvov chcenia sa ukázať pred silnejšou polovicou ľudstva), postupne sa provokačne zosúvajúcej do polohy ležmo po každom mojom prejazde depom). Po východe slnka a východe manželky a dcéry z auta konečne naberám odvahu a konzumujem prvé tuhé jedlo (ak nerátam banány a melón) – tresku a jeden rožok (pozn. pre organizátora - zachovať aj do budúcna), dávam ešte nejaký kofeínový povzbudzovák z plechovky (zatiaľ bez zahusťovadla). Ešte kontrola stavu na trati (vraj náskok 3 okruhy). Prvých 300 metrov po opustení depa sa cítim neskutočne plný energie, potom už len plný a len asi druhý (a posledný krát) si dokážem počas pretekov odskočiť na malú (v tom čase asi po 8 l tekutín). Súperi, hlavne Martin Hovanec sa s brieždením patrične prebrali a keďže jazdím už len na zotrvačnosť, postupne znižujú stratu. Veľká ručička hodín sa konečne začína tiež driapať hore kopcom (tiež už oveľa pomalšie ako včera), svetlejšie okamihy na trati však pribúdajú. V každom okruhu stretávam vytrvalú a celkom sympatickú turistku, ktorá ide okruhom v opačnom smere, ako my. Keď ju stretám tretí krát, začínam sa zdraviť, pri piatom minutí jej už tykám (rozdiel vo veku v môj prospech odhadom 1,5 -2 dekády ma hádam oprávňoval). Po miernom zdržaní mojim podporným tímom v depe (z môjho pohľadu netaktickom) ďalšie stretnutie už nebolo ... Rýchle okruhy jazdené Martinom (niektoré rýchlejšie ako včera) ma vyviedli z naivnej predstavy o dlhších oddychových pauzách medzi jednotlivými okruhmi, a že nejakých 50 kôl bude na celkový úspech stačiť. Opak je pravdou. Síce skúsene, maximálne takticky, potláčajúc v duchu hnev nad jeho nezlomnosťou (keď sa míňame, zahrám presvedčivo, že „pohoda“) to musím ťahať až takmer do 11:30, keď už aj on a jeho tím uzná, že organizátor to myslí s ukončením preteku o 12:00 vážne. Je rozhodnuté. Pri slávnostnom nájazde do môjho posledného kola (p ä ť d e s i a t e h o š t v r t é h o – sami vidíte ako je to veľa) ešte posledné pokyny doprovodu (v cieli čakať s dvoma čapovanými pivami už klasickou výživovou hodnotou – vrátane časti tela zodpovednej za psychiku), k tomu vypočutie si poznámok typu „Ironman“, „Šaleňak“, „aj tak mal elektrobike“ a podobne (vybral som tie slušnejšie). Po dojazde odovzdávam bicykel dcére, ktorá neuvedomujúc si, že časomiera ešte funguje, začína na počudovanie všetkých ešte čestné kolo – aj keď ja už (ledva) stojím s dvoma pivami v ruke za cieľovou čiarou (jeden z pokynov splnených podporným tímom priam ukážkovo). Rýchla sprcha, niečo pod zub a vyhlásenie výsledkov. Potešil titul majstra, aj celkové víťazstvo (ešte že profíci boli na MS v Taliansku). Pri návrate z pódia ma trochu prefúklo, pretože som po predvlaňajšej skúsenosti šiel na stupne naľahko – očakával som (a určite nielen ja) obdržanie ešte jednej vrstvy oblečenia (už to zľudovelo pod názvom „majstrovský dres“). Po krátkej (a neúspešnej) reklamácii a následným nie celkom presvedčivým výhovorkám J, ako „prekaučovali sme to“, „SZC zaváhal“ a pod., sa šéforganizátor sám ponúkol, že to ešte (dúfam v dohľadnom čase) vybaví J. Predsa len, obliecť si ho z času na čas v nedeľu popoludní (zvyčajne je najviac ľudí) na cyklochodník ... Medaila je medaila (aj Sagan zvykne mať tu istú), ale predsa len pri jazde bicyklom trocha odiera rebrá. Na záver veľká vďaka môjmu tímu (manželke Martine a dcére Natálii), organizátorom a hlavne Ľubošovi Dupkalovi za perfektnú organizáciu podujatia a dúfam, že sa mu podarí posunúť ho na európsku a časom možno aj na svetovú úroveň. Nejaké výhrady som počul na občerstvovačku (vraj malý výber) – že boli pretekári (možno len doprovod) zvyknutí na väčší. Mne zvyčajne stačí banán, melón (ten sme si vraj požičali, ale vracať som nemusel ...), ionťák a hlavne bujón. Treska, ako bonus bola super. Oceňujem dosiahnuté výkony súperov (aby som nebol pokrytec, hlavne keď sú aspoň o trošku slabšie ako môj J), gratulujem víťazom a medailistom všetkých kategórií a hlavne obdivujem sólo jazdkyne, predovšetkým tie, ktoré dokázali jazdiť nonstop bez nočnej prestávky. Ak sa nič nepredvídané nestane, vidíme sa o rok (doprovodný tím melie niečo o vyšších ambíciách, ale jazdiť mám vraj aj naďalej len ja L). Ps: aby som nekončil smutným emotikonom, vďaka aj všetkým fotografom. Dokázali robiť fotografie (v mojom prípade užívateľ skicool) jednak zvyšujúce sebavedomie, plné úsilia o dobrý športový výkon, či vyložene spoločensko – umelecké J. Autor: Peter Benko Foto: Mirko Tigeragon Hráček, Vlado Skull Štrbo,

Report: NÁCHOSKÁ 24 HOUR MTB 2017
25. 06. 2017 Reportáže

Keď hlava chce ale telo odmieta...zima, dážď, blato, slzy. Začiatok poslednej seriálovej 24-ky sme začali ako veľký hladoši pred Kauflandom v Náchode. Pár minút som sledovala ľudských mravcov ako sa predbiehajú kto kde skôr zaparkuje, kto skôr vojde do obchoďáku ... ale jedna situácia ma pobavila najviac. Vyšiel naozaj starý deduško s barlou, pred sebou tlačil nákupný vozík a na šikmej ploche chodníku mu stále utekal dole na cestu a takto hovorí tomu svojmu košíku: “no joo, no joo, ja vím zlatý muj že vidíš už naše autíčko, ale musíme až do další řady” :) A teraz šup k 24-ke. Po pendlovačke medzi SR-CZ (musela som zaviesť dieťa operke) sa cítim strašne unavená, ale som nedočkavá, zvedavá, nabudená, veď som tu ešte nezávodila a neviem aké zverstvo ma čaká. Večer pijeme teplú griotku na lepší spánok, niektorí nezostali len pri jednej :) Čekujem, či už dorazila konkurencia, ale je lepšie uložiť kosti do postele ako do spacáku, už teraz mali navrch. V noci sa budím v pravidelných intervaloch na kojenie a tak zase tomu spánku moc nedám. Verím však telu že sa naštartuje už keď sme tu. Pred štartom si pripomeniem že sa už poznám s K. Ľudvíkovou (už sme mali spoločné závody a bilancia jasne ukazuje na ňu) povzbudím synátora a je tu štart. Káťa vystrelí ako raketa, hovorím si veď je to 24-ka nie maratón a tajne dúfam že jej dôjde :) (nedošlo, jazdí tak celý závod) a tak pomaly stúpam po asfaltovej ceste. Vôbec sa mi nejazdí dobre, mám ťažké nohy, lapám po dychu, na štarte mi bola zima, teraz mi je zas strašné teplo a už je tu lúka. Premeriam si ju pohľadom masového vraha a pár kôl ju vydržím pučiť (bola naozaj výživná) ale potom mi kolená dajú stopku a ja chcem nechcem musím zosadnúť. Za chrbtom počujem no niekto nemá natrénované a ja si uvedomujem že majú naozaj pravdu :). Nevadí ja sa nedám som predsa silná žena (aj to som počula). Na lúke a v lese vidíme vojenské bunkre, ale sú oveľa väčšie ako tie čo vídam na liberecku. Nasleduje rýchly lúčny zjazdík a hups do lesa tam už čaká Sam a galantne púšťa pred seba dlhý had bikerov. Už len počujem mami to fakt nedám. Stihnem ho však povzbudiť zadok za sedlo, zavri oči a šup dole :) A toto bol vstup do technickej časti trate. Potom luxusné blatíčko ako stvorené na wrestling, nie na bike :) Vlhké korene a strom padnutý v ceste zdolávam ľavou zadnou na biku. Zastavujú ma až chlapi pri prvom z “obavaných” U čok (blatový ostrý zjazd dole a cez potok, blatom a šikminou hore, ak tu mal človek podradené pekne si nabil…). Musím ho zbehnúť lebo ináč by som ich prešla a samozrejme že ma pritom i odfotia :( Vraj sa tu dali robiť aj gymnastické zostavy v podobe preletov cez riaditká. Ak by tu vydržali fotografi možno by som to skúsila. Pri stúpaní (a nie len pri tomto) cítim svoju hrošiu váhu ako riadny handicap. Po tom blate to ide riadne ťažko. A konečne sa preberám z tých hriešnych váhových myšlienok lebo ma drncajú korene po takom krátkom traverze a už už si chcem usadiť prdelku na sedlo ale zase ďalšie U čko. Riadny sešup a výšup, samozrejme aj riadnou porciou blata. Tu je už lepšie mať zaradeného gašpárka aby sa dalo zdolať odporne prudké stúpanie do šialene koreňových koreňov. Kto nevie techniku koreňov a neovláda bike hodne sa tu natrápil. Kúsok dole a zase celkom výživne hore a konečne prvý dlhší zjazdík. Len čo sa človek nadýchol už musí brzdiť, nieee a cez šikminu hop do lesa a kameňov. Ten hop do kameňov bol riadne zákerný, vedel kopnúť i vykopnúť :) a zase stúpame po blate, cez blato dole, blatom a koreňmi na čistinku a zase to stúpanie, tráva, korene, kamene,. Je viacmenej posledné ale o to šťavnatejšie. Postupom času ho bez hanby tlačím. Ale pred vrcholom tohoto hardcore stúpania treba naskočiť lebo na posede úž čakajú dobre naladené dievčatá a kričia jak o život dotohóóó (recept na tie fajnové koláčiky čo ich tak naladili by som naozaj chcela) dík baby boli ste to najlepšie na trati supéér. A konečne prichádza pár zjazdov, jupííí. Chvíľka oddychu, nič technické len dole po takom parkovom singláčiku. Ale ak by sa človek veľmi rozohnil a neukočíroval zátačky tak by hupsol do rokliny. Ale všetko dole kopcom je plus :) A už je tu asfaltka dlho sa tvárila ako kámoška, ale bolo to také nenápadne stúpala no strašne som tu hromžila. A ďalším zas stúpaním sa dostávame nad kemp a krásnym rýchlym traverzom s klopenkou zjazdujeme v ústrety ďalšiemu kolu. Na konci ma však prekvapil technický zjazd s koreňmi, kameňmi že mám strach či ho junior zvládne vôbec peši. Ja som sa samozrejme v prvom kole rozohnila jak vždy do techniky a šla som zbytočne rýchlo, dole bolo blato a strom a prečo by som sa s ním neobjala :D Tak som sa jak ináč so smiechom pozbierala a vydala sa do druhého kola plného očistcu. V priebehu závodu mením predný plášť za istejší rapáčik. Predsa len treba mať istotu v tom blate (dík manžel;) ) Každé jedno kolo sa strašne trápim, nebaví ma to, nepomáha mi ani to že som na tom technicky dobre. S pribúdajúcim časom som viac a viac nervózna. Vrchol prichádza v noci keď mi nohy odmietajú držať telo a ja sa nedokážem ani vycik...a to už mám slzy v očiach. Kolená sú kaput, kríže sa pridávajú, to že šmudlinka nepije svoje mliečko a začína ma bolieť ďalšia časť tela už hlava nezvláda. A tak sadám pod ten pomyselný strom a skláňam hlavu do dlaní a na prelome dní na pár hodín vzdávam pre mňa tak ťažký závod. Utešovanie že nemám najazdené kopce tiež nepomáha, moja závoďácka hlava chce ale telo nie. Ráno však s nechuťou sadám na bike a odjazdím posledné kolá. Hurááá koniec :). Môžem byť však na seba pyšná, veď aj keď som sa vzdala druhého miesta a titulu vicemajstra ČR (a neusmievala sa celý závod) stále je tu tretie miesto a titul tricemajster. Celý čas som premýšľala jak nazvať tretieho borca, druhý vicemajster je o ničom, ale tricemajster je originál ako ja :D Pri hodnotení 24kovej sezóny uznávam že som super matka. Z 0 km som vyjazdila druhé miesto v Kuchyni. Z týchto najazdených km som vyjazdila prvé v Jihlave, prvé v Belej a to si cením najviac, lebo je majstrovské a to bol cieľ. Aj keď mám niekoľkoročné skúsenosti s 24-kami jazdiť sólo je naozaj špecifické. Nie som zvyknutá krotiť sa každé kolo, vždy som vyšprintovala a jadzila na krv :) Na začiatku roka sa mi o športe a závodoch ani len nesnívalo, ale som rada že som sa vyburcovala, zaťala zuby a bojovala až do konca (ten bolel najviac) a vyhrala tak celý 24kový seriál. A na koniec mi ten z hora poslal odkaz že ten titul a všetky bedne mi budú aj tak časom na nič ... okadil ma vták rovno na tvár. No nesmej sa na ten život :D :D PS: Ďakujem všetkým účastníkom zájazdu s ktorými som pokecala po trati, čo povzbudili, čo nenechali vyhasnúť race plamienok. Dík za skvelú občerstvovačku a jedlo, na niektorých závodoch som mala pocit že kradnem keď som si brala občerstvenie. Veľké dík Petrovi a Samovi. Najväčšie dík však patrí mamke (bez nej by som nejazdila) že sa mi postarala a neošedivela ešte viac pri malej šmudlinke cmuk.   Autor: Katka Krajňáková Foto: Peter Krajňák

Pozvánka: Park Karpaty e+bike camp
16. 06. 2017 Pozvánky na akcie

Víkend cyklo tripov a dobrej hudby. Cyklistická sezóna je v plnom prúde a radi spríjemníme v Park Karpaty letný víkend zážitkom športovo- gastro - kultúrnym. Poďte si s nami zabajkovať vo dne aj v noci po chodníkoch Malých Karpát so sprievodcom. Tempo jazdy zvolíme príjemné a bez stresu. Vo večerných hodínách vystúpi fenomenálne duo hudobníkov Beňa & Radványi hrajúce originálne Mississippi blues, kde duo znie ako celá kapela. Pri tónoch skvelej hudby Vám chuťové bunky obveselia špeciality grilované na bukovom dreve. V priebehu dňa si máte možnosť otestovať jazdu na elektrobicykloch Haibike. Trasy: 2x denná dlhá ( sobota a nedeľa) do 50 km 2x denná krátka (sobota a nedeľa) do 25 km 1x večerná s osvetlením (sobota) do 30 km Program: Piatok - check in , príchod a ubytovanie v Camping park Karpaty Sobota 8,00- 10,00 check in , príchod a ubytovanie 11,00-16,00 bike trip 1 16,00-17,00 catering 16,30-17,30 drobný servis bicyklov a nabíjane 17,00-18,00 zábavné súťaže , šup šup tombola 18,00-21,30 Original Mississippi blues Beňa & Radvanyi celým dňom Vás sprevádza Luboš Terry Dupkala 23,00 nočný kľud 21,00-23,30 Night bike trip 2 Nedeľa 11,00-15,00 bike trip 3 15,00-16,00 catering 18,00 - check out Cena : jednodňový trip 15,00€ Cena zahŕňa : 1x strava po dojazde darček energetický nápoj na trip sprievobca na trip denný a večerný nabíjanie batérií čistenie bicyklov zdravotné zabezpečenie sociálne zariadenia - sprcha , WC v cene je možnosť otestovať Stand up padlle , 3D lukostrelbu , discgolf vystúpenie hudobnej skupiny Cena : dvojdňový trip 25,00€ Cena zahŕňa : miesto v Camping park Karpaty , možnosť už od piatku 2x strava po dojazde darček energetický nápoj na trip sprievodca na 2x denný trip a večerný nabíjanie batérí elektrická prípojka čistenie bicyklov zdravotné zabezpečenie sociálne zariadenia - sprcha , WC v cene je možnosť otestovať Stand up padlle , 3D lukostrelbu , discgolf vystúpenie hudobnej skupiny Servis bicyklov zabezpečuje spoločnosť Ski bike Bratislava   Možnosť zapožičať si elektrobicykel od spoločnosti e-bajk za bezkonkurenčnú, cenu 10,00€ na každý z troch tripov. Bezplatné testovanie elektrobicyklov v areáli Camping park Karpaty.   Každý účastník sa zúčastňuje Park Karpaty e+bike camp výhradne na vlastnú zodpovednosť. Cyklistická prilba a dobrý technický stav bicykla sú povinnosťou.   Autor: Luboš Dupkala

Report: ŠKODA Púchov-Dohňany Trophy 2017
16. 06. 2017 Reportáže

Keď som sa minulý rok zúčastnil maratónu v Marikovej, dva týždne predtým a aj počas maratónu lialo, všade bolo hnusné lepivé, šmykľavé Marikovské blato a špinavý som bol ako nikdy, zaprisahal som sa, že do tej oblasti na žiaden maratón už nikdy nepôjdem. Avšak musím povedať, že prvému ročníku Škoda Dohňany Trophy som neodolal, napriek tomu, že zázemie maratónu bolo len o dolinu ďalej a časť trasy viedla aj po zrušenom Marikovskom maratóne. A takisto musím aj povedať, že moje rozhodnutie zúčastniť sa určite neľutujem. Na výber bolo z troch trás: 55 km / 1696 m (podľa môjho Garminu 1395 m), 40 km / 1305 m a 16 km s prevýšením 419 m. Ja som si tradične zvolil tú najdlhšiu verziu, ktorá ale nemala žiadne desivé parametre. 55 km nie je veľa, ale v Púchovských podmienkach, kde nie je žiaden veľký kopec, ale mnoho kratších a strmých, v kombinácii so singlovými zjazdami, to človeka vie celkom vytrápiť, lebo si nemá kde oddýchnuť. Tento rok bolo posledné dni krásne teplo, slnečno a jasno, takže som sa na maratón tešil. Do Dohnian som prišiel v predstihu a keďže som vedel, že areál maratónu je od parkoviska pomerne ďaleko, vybral som sa na bicykli. Túto informáciu ale nemali všetci zúčastnení, takže sa stávalo, že zopár kamarátov sa vybralo na registráciu pešo, 20 minút tam, 20 minút späť a mali čo robiť, aby stihli štart. Toto hodnotím ako jedno z mála negatív maratónu, možno tabuľka s nápisom registrácia 2 km by to vyriešila. Registrácia ako taká bola však rýchla, štartovný balíček bohatý (bidón, energetický gél, slivková energetická sladkosť, vstupenka na festival, ktorý sa v dedine po maratóne konal, Red Bull, pár propagačných materiálov a najmä krásne tričko s dizajnom maratónu, za ktoré dávam organizátorom veľké plus), k štartovnému číslu som dostal aj nálepku, ktorá ma oprávňovala štartovať z predného VIP sektora. Táto novinka je ďalšie veľké plus tohtoročnej Škoda Bike Open Tour. Na základe minuloročných výsledkov sú pretekári s najlepšou výkonnosťou zaradení do predného VIP sektora, z ktorého štartujú, takže už lepší jazdec nemusí stáť polhodinu pred začiatkom na štarte aby si zaistil dobré miesto a nemusel sa zbytočne dopredu predierať zo zadných pozícii, ak náhodou príde neskoro. Nachystám bike, oblečiem seba (teplota sa blíži k tridsiatke a tak volím kombináciu krátke-krátke bez akéhokoľvek termotielka, lebo teplo bude až-až), bez stresov sa rozjazdím a desať minút pred začiatkom sa idem postaviť na štart. Pokecám s kamarátmi a presne o 10:00 nás výstrel pošle oproti dnešným 55 kilometrom. Úvod tvorí dlhá rovná asfaltka, následne odbočujeme doprava do terénu, kde začína prvé úvodné stúpanie. Posledné tri týždne mi na tréning, kvôli školským povinnostiam, neostalo toľko času, ako by som potreboval, a preto som ani nemal žiadne prehnané ambície na výsledok a podobne. A to sa aj deje, v stúpaní sa postupne pomaličky cedím dozadu. Je to trochu frustrujúci pocit, keď ľudia, s ktorými jazdievam, alebo ktorí končievajú za mnou ma teraz v prvom stúpaní obiehajú, ako keby mali e-biky. Ja si ale idem svoje tempo a trasu aj počasie si užívam. Prvé stúpanie tvorila široká lesná kamenistá cesta, nasledoval zjazd po lúkach a dole do dediny, cez ktorú prejdeme do druhého stúpania. Ako som písal, výšlapy neboli dlhé, ale boli výživné a už po pár kilometroch trasy nás ako odmena čaká zaujímavý singel v „kaňone“. Kolorit maratónu sa opakoval, krátky výšlap a zjazd. Asi po 15 kilometroch som si už našiel aj parťáka, s ktorým som vydržal až do cieľa. Prvú občerstvovačku míňam, všetkého mám dostatok. Úvod tvorili prevažne zvážnice a lúky, ale teraz sa už skutočne dostávame do bikového raja tvoreného kilometrami chodníčkov, trailov, na ktorých sa človek naozaj nikdy nenudil. V jednom singli ale urobím hlúposť, keď sa vyhýbam kríkom, aby ma nevyšľahali a predné koleso mi skĺzne mimo trail a samozrejme ja s bikom idem k zemi. Našťastie mi nič nie je, biku tiež nie, len kolega mi trošku odskočil. Po úvodnej slučke sa dostávame do už mne známeho prostredia Marikovských trailov. Je to úplne iný pociť jazdiť tie traily keď je sucho, ako keď bolo blato a ledva som sa udržal na biku, takže trasu si rozhodne užívam. Nimnický trail je zaujímavý v tom, že sa prepletám pomedzi spadnuté kmene, stromy, skaly a snažím sa dobehnúť kolegu, čo sa mi v nasledujúcom stúpaní darí, takže opäť vytvárame dvojicu. Na druhej občerstvovačke pri salaši v Nimnici si dopĺňam bidón ionťákom a pokračujem kamenistým stúpaním smerom na Púchov. Toto stúpanie som už išiel štyrikrát, a tak ho dôverne poznám, dva a pol kilometra dlhá kamenistá prudká cesta. Vychádzame na lúke a o chvíľu sa spájame s jazdcami zo 40 km trasy. Už tradične nasleduje singlový zjazd, v ktorom dobiehame jedného jazdca s kratšej trate, predbehnúť sa nedá, ale nejde nejak extra pomaly, takže pokojne prejdeme celý singel za ním a v nasledujúcom krátkom stúpaní ho míňame. Avšak toto bolo jedno z ďalších negatív maratónu (druhé a podľa mojich výpočtov aj posledné), kde sa stretávali jazdci z dlhej trate s tými zo strednej a obiehanie bolo veľmi komplikované až nemožné, čo sa potvrdilo v nasledujúcom singli. Hneď na začiatku sme vychytali vláčik 6 jazdcov, plus singel bol naozaj dlhý, predbehnúť nemožné a tak neostávalo nič iné, iba sa pomaly viezť. Musím priznať, že ku koncu singla som bol už celkom nervózny, ale aspoň som si oddýchol. Singel skončil a my sme veselo mohli predbiehať a pretekať ďalej, až sme prekrižovali hlavnú cestu vedúcu do Dohnian. Nasledovalo posledné, nemenej výživné stúpanie po naozaj krásnej kamenistej cestičke. S kolegom sme boli stále spolu a tak som si povedal, že by už bolo dobré sa ho striasť. V stúpaní sa mi to nepodarilo, a nasledoval zjazd. Bol to ten typ zjazdu, ktorý tvorila rovná rozbitá cesta s kameňmi, skalami a podobne, kde len stačí držať riadítka rovno preletieť to čo najrýchlejšie. Tu si vytváram náskok, ale ľavotočivá zákruta na konci zjazdu ma prekvapí, a kým stihnem zabrzdiť, preradiť z najťažšieho prevodu, kolega je už predo mnou. V zjazde po lúke som ho ale dobehol a spolu sa dostávame na šotolinovú cestu vedúcu popri železnici do areálu maratónu. Tabuľka ukazuje, že cieľ je 2 km, tak vyskúšam nástup, ale kolegu si veziem so sebou ako na špagáte  Vyskúšam druhý nástup, ale ani to nepomohlo a tak už len prejdeme popod železnicu, pravotočivá zákruta a sme v cieľovej rovinke. Začal som špurtovať z prvého miesta, a aj keď to bol špurt o nepodstatné 25. miesto v cieli, vyhral som ho o pol kolesa, čo ma potešilo. Musím uznať, že ešte som nikdy nič takéto nezažil, bol to určite najzaujímavejší dojazd do cieľa, veď ako často sa špurtuje na MTB maratóne. Myslím, že mi aj veľmi pomohol ťažký prevod 36×10. Na záver sa už len vydýcham, v cieli okamžite dostávam vodu, ktorú hneď vypijem a idem si oddýchnuť trochu do chládku. Po chvíli sa idem najesť, lebo som bol hladný, masové rizoto bolo chutné, k tomu kofola, takže sa rozhodne nesťažujem. Keď som sa najedol, išiel som si po veci do auta na prezlečenie a osprchovanie, samozrejme na biku. Osprchoval som sa, síce v ľadovej vode, ale to vôbec nevadilo a umyl som si bike. Tu patrí ďalšie plus organizátorom za hadice, plus kefky a čistič Cyklostar. Vyšampónoval som si bike, umyl ho hadicou a čistý ho išiel odložiť do úschovne bicyklov, čo je ďalšia skvelá vychytávka. Neskôr som už len počkal na vyhlásenie výsledkom, tombolu a spokojne išiel domov. Dlhú trasu vyhral už tradične Karel Hartl s časom 2:17:41, môj čas 2:44:43 vystačil na celkové 25. miesto a 19. v kategórii, ale nerobím si z toho ťažkú hlavu, verím, že časom to bude lepšie  Trasa maratónu bola fakt skvelá, je to super pocit jazdiť po suchučkých Púchovských trailoch a na celej trati boli „až“ dve kaluže, takže počasie vyšlo na jednotku, trať takisto, len do budúcna poriešiť stretávanie sa so slabšími jazdcami s kratších tratí, aby nedochádzalo k problémovým situáciam na jednej, alebo druhej strane. A plus parkovanie. Ale inak nemám čo vytknúť, maratón sa mi páčil a už teraz dúfam, že aj na budúci rok vyjde počasie a budeme si môcť zajazdiť na perfektných Dohniansko-Púchovsko-Marikovských trailoch. Zdroj a autor: maraton.bike (za prevzatie článku ďakujeme)

Fotogalérie

FESTINA 24hod MTB 2017
06. 06. 2017 2 fotografi
BISON SPA MTB MARATÓN 2017
06. 06. 2017 2 fotografi
FOR BIKES 2017
04. 04. 2017 4 fotografi