Články

Report: ŠKODA STUPAVA TROPHY 2015
30. 07. 2015 Reportáže

ŠKODA STUPAVA TROPHY 2015   Dňa 25. 07. 2015 sa uskutočnilo 4. kolo série ŠKODA BIKE OPEN TOUR 2015 s názvom Škoda Stupava Trophy. Na štart sa postavilo celkovo 872 pretekárov, ktorí postupne štartovali v 5 kategóriách: 105 km, 76 km, 42 km, 25 km a novinkou bola 17 km trať jednokoliek, ktorú absolvovali 2 pretekári. Okrem Slovákov, ktorí tvorili najväčšie zastúpenie, sa maratónu zúčastnil veľký počet zahraničných pretekárov z: Česka, Rakúska, Maďarska, Holandska a Talianska. Areál pretekov bol nabitý energiou a dobrou atmosférou. Kým som sa dostala k registrácií, prešla som okolo stánkov, ktorých množstvo ma veľmi milo prekvapilo. Na registrácií nás vítali vysmiate dievčatá, ktoré zabezpečili, že celé „papierovačky“ prebehli rýchlo a plynule. Po zaregistrovaní sme si s priateľom pozreli štart najväčších borcov, ktorí odštartovali na 105 km trati a išli sme sa nachystať. Pri prezeraní kufra som však zistila, že mi chýba veľmi podstatná vec – tretry ostali doma. Začala sa naháňačka. Obehla som všetky stánky, ktorých bolo v areáli neúrekom, ale žiadny z nich nemal na predaj tretry. Chalani z MTBikeru mi ponúkli, že mi požičajú pedále z ich bikov, aby som mohla ísť aspoň v teniskách. Z ich ochoty som bola milo prekvapená. Ale z predstavy štartovať bez tretier som nebola moc nadšená, a tak som zháňala ďalej. Zahliadla som kamaráta Jožka z klubu Finančné centrum, ktorý mi požičal svoje náhradné. Aj napriek tomu, že boli o 3 čísla väčšie, 4 páry ponožiek to spravili. Štart 25 km trati, ktorej som za zúčastnila bol veľmi hektický. Pretekári, ktorí chceli byť na čele pelotónu, sa tlačili na štartujúci v 2. vlne na 42 km trati, ktorá ešte neodštartovala. Postupne si ale každý našiel svoje miesto a všetko sa upokojilo. Na chvíľu. Po štartovnom výstrele za začala neskutočná zábava sprevádzaná adrenalínom. Asfaltový úvod vždy roztrhá balík na niekoľko časti a na tomto preteku tomu nebolo inak. Veľkým zážitkom pre mňa bolo sledovať helikoptéru, ktorá nás prvé kilometre sprevádzala. Vznášala sa len niekoľko metro nad nami pokiaľ sme nevstúpili do lesa. Stupavský maratón prechádzal cez krásne prostredie Malých Karpát, ktoré je charakteristické rovinatým profilom. Tento terén vyhovoval okrem mňa aj mnohým ďalším pretekárom. Stúpania boli síce mierne, ale zato dostatočné dlhé, aby sa pretekári stihli aj zapotiť. Keďže bola trať perfektne upravená, viditeľne označená známe stupavské singláče som si mohla užiť naozaj naplno. Ak bol jazdec technický zdatný dokázal v singltrackoch nabrať veľmi veľkú rýchlosť. Klopivé zákruty dodávali trati dynamickosť, a technické pasáže posúvali jej náročnosť na vyššiu úroveň. Pretek bol natoľko rýchly, že som občerstvovačkou len preletela a za plnými stolmi sa len tak zaprášilo. Zbesilú jazdu zastavil až prechod potokom, ktorý sa nachádzal pred finálnym 400 metrovým eliminátorom. Väčšina pretekárov toto osvieženie nečakala. Menej zruční jazdci pred ním spomalili, no ja v takýchto situáciách brzdy nepoznám. Spomínaný eliminátor bola trať vylepšená brvnami a paletovými prekážkami v podobe skokov a schodov, ktoré museli pretekári na záver trate prekonať. V cieli nás čakalo svieže občerstvenie v podobe ionťakov a piva. Na cieľovej rovinke sa začali zbierať pretekári, ktorí dokončili trať a chceli sa podeliť so svojimi pocitmi s kamarátmi. Zrazu sa nebolo kde postaviť a tak sme odložiť biky do úschovne, ktorá fungovala na 120 % a išli sme sa osviežiť do ľadovej sprchy. Hlad nenechal na seba dlho čakať, ale rada na jedlo bola nekonečná. Po doplnení energie v podobe kuracieho rizota a pepsi sme si začali konečne užívať skvelú pretekársku pohodu, ktorej prispievala celá rada partnerov maratónu v areáli pretekov. Stánky mali pre návštevníkov a účastníkov maratónu pripravenú rozmanitú ponuku od známych značiek ako: Uvex, Velo City, Power Bar a iné. Organizátor ŠKODA TOUR nezabúda ani na najmenších, a preto pravidelne na svojich pretekoch vytvára zónu pre deti, kde sa môžu vyšantiť, kým ich rodičia povzbudzujú svojich favoritov alebo priamo bojujú o umiestnenie na stupni víťazov. Na týchto pretekoch nemohli chýbať ani zástupcovia Eleven, u ktorých si každý prišiel na svoje, nakoľko ponúkali široký sortiment od ponožiek, rukavíc cez termoprádlo, tímové dresy až po čelenky, ktorých dizajn a skvelá kombinácia farieb ma veľmi zaujala. Novinkou nielen na stupavskom maratóne, ale i na Slovensku vôbec, bola Práčovňa Whirpool, ktorá pretekárom umožňovala bezplatné vypranie a zároveň vysušenie cyklistického oblečenia. Počas približne 45 minútového procesu si mohli jazdci oddýchnuť a relaxovať na pohodlných lehátkach pri čítaní časopisov. Zatiaľ čo v susednej Českej Republike je táto služba štandardom, na Slovensku sa postupne len rozvíja. V Stupave zožala veľký úspech a môžeme s ňou počítať i na ďalších pretekoch.   Čakanie na spracovanie výsledkov a prípravu ocenení nám spríjemňovali kapely Finest Groove a Silent Trio, ktorých repertoár bol plný modernej hudby. Piesne z rôznych žánrov, slovenské či zahraničné potešili staršiu i mladšiu generáciu. Paralelne so Stupavským maratónom prebiehala aj 20. etapa 102. ročníka Tour de France. V dôsledku záujmu bikerov o sledovanie dojazdu na tour, boli organizátori ústretoví a umožnili sledovanie priameho prenosu Tour na veľkoplošnej obrazovke, ešte pred vyhlásením výsledkov a žrebovaním tomboly. 13. ročník stupavského maratónu hodnotím veľmi pozitívne, skvelá atmosféra, výborné počasie, perfektná organizácia. Je jedným z najlepších maratónov na ktorých som sa túto sezónu zúčastnila a vrelo ho odporúčam aj ostaným bikerom. Ak sa naň rozhodnete o rok prísť, určite sa tam stretneme. O zážitok budete mať zaručene postarané.   Výsledky zo ŠKODA STUPAVA TROPHY 2015 sú k dispozícií na: http://stupavskymaraton.mtbiker.sk/vysledky   Autor: Monika Sedliačková Foto: Tomáš Chabada    

Pozvánka: Každý sa môže stať KRÁĽOM, práve týmto jediným dňom ...
28. 07. 2015 Reportáže

... Každý sa môže stať KRÁĽOM, práve týmto jediným dňom ... Kráľovský MTB maratón 2015, 22.8.2015 Poď a staň sa MARATÓNSKYM KRÁĽOM, práve týmto jediným dňom...  22. Augustom 2015 V tento Kráľovský deň Vás po roku opäť radi uvidíme na Spiši v Granč Petrovciach. Opäť radi Vás pozveme do nášho Kráľovstva horskej cyklistiky. Pripravili sme pre Vás 3 klasické maratónske trate. Maratón 90tka 85km/3250m, polmaratón 50tka 52km/1650m a hobby trať 25ťka 28km/600m. Detský pretek  ako DETSKÁ TOUR PETRA SAGANA. Maratónske trate prešli  drobnými úpravami, vynechali sme menej zábavnú „šotolinu“ a pripravili kúsok plynulejšie trate. No nebojte sa, o technické pasáže a „výživné“ zjazdíky, či výšľapy  sme Vás neukrátili. Skôr naopak, každý meter driny Vás odmení Kráľovským pocitom z jazdy na horskom bicykli v ozajstnom teréne. Dôležitou novinkou je rozdelenie MARATÓNSKYCH kategórii a kategórie ENDURO do dvoch dní. Čím chceme predísť nepríjemným stretom jazdcov z minulých ročníkov. Pre VÍŤAZOV na každej trati sme v spolupráci s firmou KALAS pripravili víťazne  dresy. Kráľovské enduroXrace 2015, 23.8.2015 Poď a staň sa enduroXrace KRÁĽOM, práve týmto jediným dňom...  23. Augustom 2015 enduroXrace trať prešla veľkou úpravou a akosi sa jej ušli aj veľké parametre .Uznajte,  sedem rýchlostných skúšok, kde zozjazdujete na skoro 10 km   necelých 1400 výškových metrov a vyšľapnete si 145 poctivých metrov! Nebude to „lacná zábavka“ , každý poctivý výšľap  sa Vám vráti ešte poctivejšími zjazdom. Tento rok nemyslíme len na víťazov Kráľovskej trate, ale oceníme „FINIŠÉROV“ každej trate. 2. – 20. pretekár v absolútnom poradí na 50km a 25km trati dostane „FINIŠÉRSKY“ dres a na 90km a enduroXrace trati „FINIŠÉRSKE“ rukávniky. Detská tour PETRA SAGANA 2015, 22.8.2015 A ešte jedno príjemné prekvapenie, Detská tour Petra Sagana... Kráľovský maratón bude opäť po roku jedným z miest tejto detskej tour.   „Rodičia, príďte s deťmi na Detskú tour. Veď bicyklovanie je zábava!!!“  Peter Sagan...   Preto Vás ešte raz srdečne pozývame 22.-23. Augusta 2014 Do Granč-Petroviec na KRÁĽOVSKÝ MARATÓN 2015... Veríme, že každý si nájde chuť svojho dobrodružstva v niektorej z tratí...   A PRETO NEZABUDNITE, ŽE ... Každý sa môže stať KRÁĽOM, práve týmto jediným dňom ...   Autor:Luboš Dupkala

ŠKODA STUPAVA TROPHY už tento víkend!!!
20. 07. 2015 Reportáže

Prezentácia v Stupave už v Piatok od 15.00 do 20.00 Štartovné v druhej vlne nám môžete uhrádzať prostredníctvom prevodu do polnoci 21.7.2015 MTB za 20,- EUR, BEŽCI za 16,- EUR, Športovci v kombinácii MTB+BEH uhrádzajú 30,- EUR, JUNIOR TROPHY 5,- EUR!!! Na detský maratónik sa uhrádza 2,- EUR platba az na mieste. On-line registračný systém na našej web stránke sa uzatvára 23.7.2015 o 23:59!!! Od STREDY 22.7. 2015 (od 0:00 hod.) je štartovné pre MTB maratón 25,- EUR. BEŽCI platia registračný poplatok 19,- EUR. Športovci v kombinácii platia 40,- EUR, JUNIOR TROPHY 7,- EUR. Na detský maratónik sa uhrádza 2,- EUR platba na mieste.   ------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------ Pre bajkerov a bežcov, ktorí radi privítajú možnosť pricestovať a odprezentovať sa na náš maratón v pohode o deň skôr...   Deň pred našou akciou, v piatok 24.7.2015, od 15.00 do 20.00, sa v mieste konania akcie otvorí prezentácia pre našich účastníkov. Pripravené budú pre Vás štartové listiny, štartové čísla, meracie čipy a kompletne vybavené štartové balíčky. Pre účastníkov ktorí sa nestihnú registrovať on-line do 23.7.2015 bude na mieste pripravená možnosť registrovania a prezentovania sa zároveň. Nezabudnite na našu tohtoročnú NOVINKU. Príďte si v piatok, od 17.00, po prvý krát zajazdiť STUPAVSKÉHO ELIMINÁTORA! Tešíme sa na VÁS v NOVOM AREÁLI ŠKODA BIKE VILLAGE v STUPAVE na Slovensku. Akcia sa koná pod záštitou predsedu Bratislavského samosprávneho kraja, pána Pavla Freša, Primátora mesta Stupava, pána Romana Maroša, pod záštitou destinačnej organizácie Bratislavského regionálneho turizmu; s podporou Primátora hlavného mesta Bratislava, pána Iva Nesrovnala, s podporou starostu mestskej časti Záhorská Bystrica, Jozefa Krúpu, a s podporou Bratislavskej organizácie cestovného ruchu Bratislava Tourist Board.   ----------------------------------------------------------------------------------------------------   Pre viac informácii klikajte TU Video pozvánka 13. ročník TU Video report z posledného 12. ročníka TU   FACEBOOK: http://www.facebook.com/mtbmaraton palo@stupavskymaraton.sk www.stupavskymaraton.sk keep bikiing Spoluorganizator a clen ŠKODA BIKE OPEN TOUR www.skoda-bike-open-tour.sk clen medzinarodnej skupiny maratonov – IMS Inter Mountain Series http://www.inter-mountain-series.eu/

Salzkammergut Trophy 2015 – A Strecke
19. 07. 2015 Reportáže

A Strecke je dostatočne dlhá, tak aj tento príbeh bude trošku obsiahlejšie čítanie o plnení sna, prekonávaní samého seba a pokorení limitov, nie len tých časových. Začalo sa to objavom reklamy na úžasný maratón u našich rakúskych susedov. Ako nadšenca horskej cyklistiky, ktorý v tých časoch ešte neopustil Malú Fatru a Súľovske skaly ma chytila za srdce fotografia cyklistu v Ewige Wand, vtedy som si povedal, že túto trasu raz pokorím. Kedže nádejný stredoškolák nemá peňazí na rozdávanie moje rozhodnutie ostalo len v štádiu sna. X rokov sa zo všetkých strán pod chvíľou ozývalo to magické slovo „Salzka“ , no vždy sa našiel dôvod prečo nie a môj sen sa s rokmi strácal v diaľke. Až niekedy v máji tohto roku pri pohodovom nedeľnom výšľape na buchty na chatu pod Suchým ma kamarát presviedča, že by sme mali na budúci rok natrénovať a konečne sa vychystať na mýtické Ačko. Vsadil som sa s ním, že ak sa mi nepodarí do konca mesiaca zbaliť jednu chutnú blondínku tak s ním idem do toho. Prehral som, ale napriek strate blondínky som sa tešil na budúci rok. Dva týždňe pred tohtoročnou Salzkou mi píše kamoška správu, že bikpoinťáci narýchlo hľadajú náhradníka. O pár telefonátov neskôr som sa stal šťastnou náhradou s tým, že štartovné je pripravené pre bikera na najdlhšiu trasu. Od tej chvíle sa rozvíril uragán príprav, či už biku a potrebnej výstroje pre alpské počasie ale aj psychyckej pohody samotného jazdca. Celé dva týždne som každému koho som stretol pílil uši s tým že sa chystám na Salzku a málokto zdieľal moje nadšenie nad tým aké to bude úžasné. Asi sa to nedalo vydržať, napriektomu ma všetci rodinný príslušnici, kamaráti i kolegovia odprevádzali zo širokým úsmevom a s vierou, že sa mi to podarí a že sa zdravý vrátim. V piatok pred štartom odchádzam z práce skôr, zbalené veci a naleštený bike ukladám Martinovi do auta a vyrážame pre zvyšných dvoch statočných smer BA. Po chvíli sa už všetci štyria vtesnaný do jedného auta vydávame piatkovou Bratislavou smerom k Soľnej komore. Cesta ubiehala rýchlo až na jednu krátku prestávku, kde si chalani neodpustili poznámku, že ako chcem prežiť najťažši pretek v Európe keď nevydržím takúto cestu bez cikpauzy, vraj neviem čo je to bolesť. Brehy Halstadského jazera nás privítali okolo štvrtej popoludní, všade naokolo to žilo očakávaním závodného víkendu. Ubytovaní sme boli behom chvíľky a Martin znervóznel z blížiacej sa kontroly stavu bicykla aj keď nemal prečo veď môj aj jeho stroj sa vrátili zo servisu, kde sme predsa nenechali nič na náhodu a ostali tam nemalé peniaze aby bolo všetko tip top. Prvý išiel Martin a nekompromisný rakúsky kontrolór šiel na istotu, neviem odkiaľ vytiahol šubleru a hlási že predný kotúč má iba 1,3mm a podľa odporúčaní Shimano má mať medzi 1,5-1,8mm chvíľku sme sa s ním naťahovali ale nenechal sa zlomiť, s pokojným úsmevom sa ochotne ponúkol, že nás odprevadí do stánku Shimano, kde si môžeme zadovážiť nový. Páni z Bikecheck majú asi podiel z predaja náhradných dielov ale šikovných slovákov predsa len nedostanú, kontrolou sme prešli a 35€ za kotúč sme ušetrili. Po menšom občerstvení spokojne vyrážame na večerné rozjazdenie. Martin sa usmieva, že potrebuje najazdiť ešte 6km aby mohol povedať, že na štarte mal najazdenú aspoň tú trojku, ja by som do trojky potreboval okolo jazera krúžiť ešte pár dní. Nástojil som, že by som chcel vidieť najťažšie stúpanie na Salzberg, nuž sme sa tam vybrali, vraj sa mi roztrasú kolená keď to uvidím. Tak sme si išli dať najjednoduchšiu časť 211tky, rovinku okolo jazera. Jazero a jeho okolie vyzerá nádherne v lúčoch zapadajúceho slnka. Dych mi vyráža úžasná cestička zavesená na skale nad modrými vodami jazera, mal som z toho podobný pocit ako v slovenskom raji, akurát som bol na biku. Za pár okamihov vchádzame do Haslstatu a chalani ukazujú prstom na lanovku ktorá vedie do pol kopca a pod ňou prudko sa kľukatiace serpentíny a vraj za nimi je tá najväčšia lahôdka,vraj zajtra uvidím. Kolená sa mi roztriasli ale až o zhruba 20 hodín neskôr. To sa už začína stmievať a my sa vraciame do Bad Goisern. Ak to zajtra stihnem takto pred deviatou tá atmosféra bude perfektná. Naše rozjazdenie vyšlo na 30km, celkom šialené, keď si predstavím, že za šesť hodín vstávame. Ľahká večera a po nej pri zážitkoch z predchádzajúcich ročníkov pomaly zaspávam. Budík zvoní skôr ako by bolo zdravé a spolu s Martinom ideme na raňajky, vchádzame do jedálne plnej múmií v cyklooblečení, len my dvaja a ešte ďalší dvaja slováci sme ešte v pyžame. Raňajkové menu je pestré ale vtlačiť takto skoro ráno niečo do žalúdka je poriadne umenie. Vločky s jogurtom spláchnem pomarančovým džúsom a utekáme sa obliecť aj my. Miestny Ilko dával vstrahy pred horúčavami, tak ideme na ľahko, jedno termotričko odnesiem a bundu na štarte dám Marekovi, ktorý nám ide urobiť štartovnú foto. 15 minút pred štartom sa radíme do druhej polovice pelotónu, cestou dozadu zdravíme známe tváre a navzájom si prajeme šťastie, veď toho tu človek potrebuje viac než dosť. Päť hodín ráno a takmer 800 člený pelotón sa v rannom šere vydáva na takmer nemožnú 211 kilometrovú misiu. Okolo štartu plno ľudí ktorí nás mohutným povzbudzovaním vypravádzajú uličkamimest v ústrety prvému stúpaniu, kde si hneď po raňajkách naložíme prvých 900 výškových metrov. Z každej strany je od okolo stojacich počuť , že sme hrdinovia, ja sa zatiaľ ako hrdina cítim len pre to, že sa mi podarilo do seba dostať tie raňajky. Stúpanie je výživné, asfaltové ,ide sa mi dobre tak sa svojim tempom medzierkami v hustom pelotóne predieram dopredu. Podľa inštrukcí od chalanov sa mal pelotón v prvom kopci potrhať a žiadne zápchy vraj nehrozia. Po vjazde do lesa však prichádza úzke miesto, mostík cez potok tak 30metrov predomnou. Pozerám, že potok je suchý tak precupkám po kameňoch, za mostom nás však čaká asi kilometrová turistická vložka plná veľkých mokrých kameňov. Tlačím, nesiem,utekám. Tlačí ma masa bikerov dopredu a už počujem slastné zacvakávanie tretier do pedálov. Prišli sme na šotoliu, ktorou je Salzka povestná. Tlačenica sa trošku rozišla a v stúpní sa predo mnou v diaľke výrazne líši jeden dres. Chlap oblečený v nórskej zástave.Hovorím si,že tento biker tu nemeral tak ďalekú cestu aby nedošiel v časovom limite a rozhodol som sa držať pri ňom. Došľapol som ho a jeho tempo mi vyhovovalo, tak som sa s ním vytiahol až na Raschberg. Hore pozriem na tacháč, do cieľového limitu ostáva už len 15 hodín, dôležitejší údaj je však priemerka, ktorá na prvom kopci ukazuje rovných 10km/h, spokojný si hovorím že v zjazde ju určite vylepším cez tú magickú 13tku, ktorú si na Slazke treba strážiť aby človek stíhal limity. Každých 10km mám v pláne doplňať energiu jedným hryzom z energetickej tyčinky tak fotku na prvom kopci mám s plnými ústami, v pozadí ľadovec Dachštajn, ktorý som v ten deň videl ešte viac krát ako by mi bolo milé. V šotolinovom zjazde radšej opatrne, nešiel som sem kus cesty aby som padol v prvom kopci, no aj tak sa maximálka prehupne cez 60, idem proste s davom. Do ďalšieho stúpania nás už ide pomenej, balík sa roztrhal, v zápätí je za zákrutou cítiť čulý ruch. Perfektne zásobená občerstvovačka , zvláda obslúžiť hádam aj 50 bikerov. Miešam do bidonu 50% waser a 50% iso z bohatej ponuky hádžem do seba banán a znova sa vešiam na môjho Nóra, ktorý bral len vodu. V ďalšom zjazde nepríjemná vsuvka v podobe veľkých kameňov a schodov z koreňov, takže aj dolu kopcom treba niesť. Túto nepríjemnosť však plne kompenzuje výjazd na Ewige Wand. Les sa na pravej strane stráca do hlbokej doliny a už sa veziem cestičkou vysekanou v masívnej skalnej stene, vysnívanou ešte zo študentských čias. Zábradlie ovešané fotografmi čakajúcimi na top záber Trophy. Prvý tunel zvládam v pohode, v druhom tma ako v rohu a ešte pred koncom blesk do tváre. Ako krtko si užívam druhú polovicu výhľadu so skalného chodníčka, ktorý mieri do lesa, posledná z množstva fotografií a už sa rútim singláčom podobným zjazdu na súľove z roháčskeho sedla, len tá kamenná pasáž je 5x taká dlhá. Pod singláčom čakajú zdravotníci a v dobrej nálade aj oni povzbudzujú bojujúcich bikerov. Od ich stanovišťa už iba šotolinkou späť do civilizácie, kde nás znova víta hromada burácajúcich ľudí, ktorí nás núkaju pivom. Zdvorilo odmietam a rútim sa na ďalší fotospot, úzke schody k rieke. Schodisko som na biku nešiel poriadne dlho tak radšej zosadám a cupitám dole pekne popri biku. Na nesúhlasné krútenie hlavou okolostojacich odpovedám, že „safety first“ veď mám pred sebou ešte 180km kde sa môžem dokaličiť. Následnú rovinku zvládam v pohode, občerstvovačku by som úplne minul, až na konci ma chlapík osloví a podáva mi banán, ten s chuťou príjmam a bez doplnenia tekutín sa rútim ďalej veď sa mi ide celkom fajn. Kontrolujem priemerku, po 35km je niekde tesne pod 16km/h, myslím že slušný štandard, už to len udržať čo najdlhšie, najlepšie do cieľa. Ďalšie stúpanie, je jasné, že tých 7119 hohe meter nebude zadarmo, je niečo tesne po siedmej, slniečko začína zatiaľ príjemne pripekať. V polovici stúpania zhadzujem dlhý rukáv, hneď sa ide lepšie. Letmým pohľadom kontrolujem stav bidonu pred osviežením, tekutiny je v ňom sotva deci, snáď sa mi nevypomstí, že som poslednú občerstvovačku preletel. Nevypomstilo sa, po ostrom zjazde prichádzam ku oáze doplním tekutiny v tradičnom mixe, takisto sa punúknem niečím z pestrej ponuky, zapijem kolou a stále v dobrej nálade vyrážam v ústrety ďalším kilometrom a páliacemu slnku. Na 50tom kilometri porovnávam svoj čas z krátkej trate zo Súľova, takmer o 15 minút lepší. Spokojnosť, trošku premýšľam či netreba zvolniť, ale načo, keď sa mi ide dobre. Ďalšie kopce zvládam s prehľadom, z chyby som sa poučil, na každej občerstvovačke stojím, dopĺňam tuhé i tekuté palivo. Do kopcov psychyke jazdca neskutočne pomáha povzbudenie ľudí pri trati, keď zvonia odušu tými obrovskými kravskými zvoncami, človeku v tom teple vyskočia zimomrivky a o to viac dupne do pedálov. V jednej zákrute v stúpaní na Taurenkreuzung sa z gazdovstva ozýva známy zvuk zvonca akosi intenzívnejšie, nuž v predstihu dupnem do pedálov, nech miestny vidia že slováčisko tu nie je len na výlete. Pozriem za roh, že by som fanúšikom aspoň mávnutim poďakoval za dávku pozitívnej energie, len žiadny človek tam nebol, to si len mladý capko vehementne olizoval intímne partie a zvonček na krku zvoní tak intenzívne ako poštár, keď je človek po nočnej. Na kopci hltám ďalší kúsok energetickej tyčinky a púšťam sa dolu. Môj žalúdok ju však začína odmietať, nečakal som to tak skoro, spláchnem ju a už je dobre. Záver klesania sa ide po zjazdovke a v záverečných pasážach som rád že som to ustál a som dolu. Vo „Feed zone“ hádžem do seba posledný kúsok tyčinky, hlava a žalúdok rázne odmieta, presvedčil som ich plným pohárom koly, zajedol klobásou, syrom a nejakým pečivom a je mi jasné, že zvyšné tri nesiem na chrbte až do cieľa. Ďalší zubatý kopec už nejdem v tak dobrej nálade, môjho Nóra pomaly držím za dres. Predbieha nás Baška zo Svätého Jura, pozdraví, zo spolujazdcom sa ju snažíme zachytiť, ale po pár sto metrov je nám jasné že je to nemožné. Konečne sme hore a už známou cestičkou, na začiatku korenistou sa púšťame do doliny, znova si užívame výhľady Ewige Wand a za ním „súľovský“ singláč. Medzitým časový limit na stom kilometri zvládam s rezervou takmer dvoch hodín, paráda. Mrknem očkom na výškový profil, ešte Stranník a Polom a potom, včerajšie rozjazdenie okolo jazera, relatívny odpočinok pred najťažším stúpaním na Slazberg. Záver zjazdu z polomu ma však preberie z letargie, veď to sa nedá ísť ani pešo, nieto na biku, celá moja skupinka mi uniká, cupkanie po ostrých skalách dolu strmým zrázom im ide zjavne lepšie ako mne. Zrazu zo zadu počujem hukot a výraz „ Achtung Links“ ma núti uhnúť z pseudochodníka. Típek okolo preletí na nejakom fule a o desať metrov nižšie salto mortale cez rajdy. Udivený prečo to robí sa ani nestihnem opýtať či je OK, chalan vypľúva hlinu a štrk, nasadá na bike a pokračuje v zjazde. Zjavne to nebol jeho prvý a ani posledný pád, pretože som si všimol že ceestou dolu ešte pár krát roztriasol lesnú mlaď ako Tyranosaurus zo známeho filmu náhliaci sa na večeru. Rozčarovaný prichádzam do oázy a chalan ako mi dopĺňa tekutiny, zisťuje či všetko OK. Hovorím mu, že ten zjazd nebol vhodný pre bike ale akurát tak pre paraglide, preloží to do nemčiny a dvíham náladu celému personálu občerstvovačky. Teším sa , že si trochu oddýchnem po rovinke okolo jazera, hneď za mestom ma však dobiehajú dvaja taliani bojovo naladený v ružových dresoch a ukazuje mi, nech sa zavesím. Tempo cez tridsať zvládam len pár kilometrov, prvý náznak kopca a lúčim sa s nimi, neprídem predsa pod strechu Salzky úplne zošrotovaný po nezmyselnej časovke. Ďalší mierny kopček a ja cítim prvý kŕč, tu predsa nemôžem skončiť, nie takto. Našťastie pri jazere partia miestnych má nejaký piknik a už sa ku mne rúťia z poriadnou porciou soli a pohárom vody. Keď si teraz predstavím ako som do seba otočil plastový pohárik v ktorom boli tak dve polievkové ližice soli a zapíjam ho pohárom vody, tak žalúdok sa chystá tiež na salto mortale. Núkajú ma zasa pivom, to odmietam, vravím, že je to OK a už ma roztláčajú do kopca ako machra na Tour de France. Víkendovým tempom prichádzam na poslednú občerstvovačku pred Salzbergom. Tu potrebujem oddych, naberám si nejaké dobroty, sadám na stoličku a pomaly dopĺňam tuhé palivo. Keď tak nad tým uvažujem tak som ešte nikde nevidel kýblom rozlievať jonťák a redbull do pripravených pohárov. Pýtam si kolu na zapitie, pani však krúti hlavou: „Nur Redbull“. Hltnem ho na jeden raz, krídla by sa mi teraz ozaj zišli. Prichádzam pod tie obávané serpentíny,priemerku som si doviezol slušných 15,7. Cesta sa pri údolnej stanici lanovky zdvihne tak ako by ma pri ceste z krčmičky chcela udrieť do čela a to som úplne triezvy. Pozerám sa koľko stojí lístok na lanovku, v očiach však hmla, nedovidím tam a standing ovation len pre mňa z miestnej terasy núti šliapnuť do pedálov. Prvé asfaltové zatáčky zvládam, prichádza však šotolinka a keď po dvoch, troch serpentínkach zisťujem, že tlačiaci kolegovia sú nedostihnuteľní, pridávam sa k nim. Zo zadu jeden talian pri mne vycvakáva z pedálov a ústa sa mu nezastavia, dokola samé „Santa Maria, Mama Mia“. V pote tváre takto vychádzame na rovinku k vrchnej stanici lanovky, obaja chytáme dych, pýtam sa ako ďaleko je to ešete na kopec, odpoveď ma nepotešila: „Nur Zwei kilometers“. Z rozprávania som vedel, že ma čaká kus asfaltu tak strmého, že tam aj muži ronia slzy. Bike sa ocitá nad hlavou, tretry sa šmýkajú v tom kopci, talian trošku pritvrdil výjadrovanie, vedľa cesty sedí holanďan, vyzúva a skúša to bosý, kôli takýmto kopom by mali vymyslieť cepíny pre cyklistov. V tej chvíli mi pred očami ako morálna záchrana prejdú všetky povzbudivé slová a výrazy, s ktorími ma z domu odprevádzali priatelia, rodina a kolegovia. Naozaj, so slzami v očiach ma tieto obrázky z domu dostali až Salzberg. Ďakujem Vám všetkým, že ste tam boli so mnou, nebyť Vás, moje odhodlanie spolu so mnou leží na dne Halštadského jazera. Stúpanie na najvyšší vrch, 1505m vysoký Rossalm si nepamätám, asi to bola šotolina, lebo zjazd na Gosausee bol pekne strmý a šotolinový. Úchvatný pohľad na temné modrozelené vody jazera znovu dvíhajú náladu pred posledným výstupom na Polom. Od začiatku sa mi ide dobre a prvý krát reálne myslím na to, že by sa mi to dnes mohlo podariť, predbieham hrdinu za hrdinom na zaprášených tátošoch, keď tu v jednej zákruťe vidím známy dres, môj bludný Nór. Priznávam sa mu s mojou taktikou a zhodujeme sa v tom, že by nám to malo vydať do limitu, neuberám z tempa a zamávam mu a vravím, že vidíme sa v cieľi. Musím šlapať, hovorí sa , že keď sa čoveku ide z ničoho nič dobre, príde veľká kríza, snáď prídem na vrch skôr ako ma dostihne. Naštastie aj túto časovku som vyhral. Zjazd v lúčoch zapadajúceho slnka si užívam ako víťaz, to naj, čo Slazka ponúka som už zvládol, len udržať vzduch v pneumatikách a jazdca v sedle a dnes sa to naozaj podarí. Obávaný limit na 196km zvládam s vyše 25min rezervou. Poslednou výzvou je vyštverať sa zo singláča od rieky späť na cestu. Gramy sú gramy tak vyberám z košíka poloprázdnu fľašku a hádžem ju hore na cestu ako prvú. Bike ťhám i tlačím akoby bol ťažký ako nákladný vlak. Darí sa mi to a za búrkových efektov vchádzam do mesta, posledných 200 metrov si užívam aplaus stoviek úžasných divákov. Vítajú ma ako olympíjskeho víťaza, zaslúžená odmena a neopísateľný pocit. Vidím tam blondínku z nórskymi vlajočkami, ubezpečujem ju , že jej priateľ je kúsok za mnou a určite stihne prísť do cieľa v limite. Prišli všetci, ukecaný talian i bosý holanďan, všetci hrdí, že prekonali vlastné limity, že zvládli najťažší maratón v Európe. Väčšina z nás sa tu stretne o rok znova, lebo táto výzva sa ľahko stáva drogou. Čo sa výsledkov týka tak Ondra Fojtíka prekonal 24 ročný nemec Andreas Seewald s pre mňa nepochopiteľným časom 9:50:47. V ženskej kategórií to zo 14 odvážnych dotiahlo do cieľa len kvarteto žien a to len češky a slovenka. To dokazuje aké silné ženy rastú u nás a v Čechách. Prvenstvo z minulého roka obhájila Milena Cesnaková(12:49:33), druhá Jana Skrbková(13:08:43) tretia Lucie Vlášková(13:42:40) a štvrté miesto Barbara Škandíková(14:28:00). Autor: Michal Švec Foto: Marak Molnár

Report: 8. Oravský cyklomaratón Dolný Kubín
10. 07. 2015 Reportáže

Vychýrená akcia známa široko-ďaleko, o čo sa postarali skvelí organizátori dobrou reklamou. Do Dolného Kubína sme dorazili v predstihu. Bolo dosť času sa vybaliť a zaregistrovať. Rozhodol som sa pre Trasu C – polmaratón (krátka trať 43 km). Po preteku sa to ukázalo ako správna voľba. Kto sa vydal na Trasu B – maratón (dlhá trať 80 km), bol samovrah, takže veľký rešpekt chlapci a samozrejme aj dvom dievčatám čo sa vydali na 80-ku! Od rána nás „Oskar“ nespúšťal z očí a pridával na intenzite. Každému bolo jasne, že dnes ten dojazd do cieľa nebude zadarmo. Teplota na slnku bola ďaleko za 30-tkou. Štart bol naplánovaný na 10:00 hod na námestí P. O. Hviezdoslava a veru som mal aj pocit, že som tam niekde zazrel jeho stopy z dávnych čias. Nedočkaví jazdci sa začali radiť už hodne skoro a tak sme sa ocitli cca v polovici štartového poľa. Po výstrele z pištole sa mi rozbehli kútiky. Nastala situácia, ktorú každý šofér veľmi dobre pozná. Na semafore svieti zelená a autá pred vami sa stále nehýbu :) Štart bol sprevádzaný klasickým rachotom, keď sa všetci snažia rýchlo zacvaknúť tretry do pedálov. Na čele bol jazdec Rely Dakar Štefan Svitko na svojom bezpedálovom stroji. Som pevne presvedčený, že sa mu čkalo počas celých pretekov, pretože aj ja som si na trati v tých stúpaniach v duchu predstavoval, že aké by to bolo vybehnúť si to na motorke. Prvé kilometre boli fajn, tempo nebolo najpomalšie a pomalinky sa ta asfaltka začala dvíhať. Stúpali sme prvé metre. Miesta v okolí Dolného Kubína sú pre mňa španielska dedina, tak som len dúfal, že predo mnou bude vždy nejaký pretekár, alebo že trať bude dobre vyznačená. Ako sa neskôr ukázalo, všetko bolo na jedničku. Dovoľujem si tvrdiť, že aj ja s mojím zlým orientačným zmyslom by som tam nezablúdil. Pre mňa bolo bonusom značenie na trati každého piateho kilometra. Priebeh trate Vám podrobnejšie popisovať nebudem, pretože ju sám nepoznám, išiel som to raz v živote. Museli ste byť neustále v strehu. Ak boli predo mnou tiahle stúpania, mal som chvíľku čas si poobzerať krásnu okolitú krajinu. Dokonca aj na rovinkách ste museli dávať pozor, pretože mne sa tam v jednom mieste podarilo skoro zapichnúť predným kolesom. Viem, že na trati ide každý za seba, ale v ramci fair play som aspoň ja zakričal tým za mnou: „pozor jama.“ Je mi jasné, že na Orave sú pracovití ľudia, pretože sa tam obrába skoro každý meter a z toho vyplýva, že väčšina trate išla po lúkach a prašných cestách. V jednej debate pred pretekom organizátor spomínal, že pri peknom počasí dochádza ku kolíziám a pádom viac ako v blatistom teréne. Niečo na tom pravdy bude, sám som bol svedkom pádu, ale borec sa hneď postavil a išiel ďalej. Na trati boli tri, myslím, že požehnané občerstvovačky s ochotnými ľuďmi. Stačilo pristaviť a hneď sa pýtali: „čo si dáte, treba Vás obliať?“ Ak Vás obliali, tak voda na Vás len tak zasyčala, ako keby ste ju vyliali na lávové kamene. Po poslednej občerstvovačke som čakal na to obávane stúpanie na Vendelín. V tom čase bol „Oskar“ najvyššie na oblohe a tak som uvítal každý centimeter v tieni. Tento kopec nesklamal. Ja som si ho užíval, aj keď celý vo vlastnej šťave. Stúpaniam dávam prednosť pred zjazdmi. Potom sa na trati už nič dramatické nedialo a klesalo sa pomaly až do cieľa, kde ma to zas o niečo viac chytilo na tých rýchlych asfaltových cestách, len škoda, že nebolo sa s kým naháňať. Všetko mi to v zjazde tradične ušlo. Po dojazde som si hned prebehol údaje z GPS zariadenia. Trať mala dĺžku 43,10 km a nastúpaných 1 199 m. Bola to v skutku krásna trať, budúci ročník ju vrele odporúčam každému, ale neurobte to čo ja, že na pretek pôjdete priamo z nočnej, bez spánku. Najazdené kilometre sa nepočítajú a vy sa potom v takom teple poriadne trápite, ako chlapec z reklamy: „keď si hladný, nie si to ty!“ Takže ani so svojím výkonom som nebol vôbec spokojný. Dávam si ale predsavzatie, že budúci rok to bude oveľa lepšie. Pretože, nemám toho moc pojazdeného, tak Oravský cyklomaratón sa mi do pamäti zapísal krvopotnými písmenami a touto cestou by som chcel poďakovať bikepoint.sk, pretože bez nich by som sa nezúčastnil, nenabral by som si toľko zdravého Oravského vzduchu do pľúc a bol by som chudobnejší o kopec krásnych výhľadov. Trať bola pre mňa charakteristická tým, že v tých pozvolných stúpaniach ste stále videli pred sebou toho hadíka, ako sa pomaličky plazí na vrchol. Celý pretek bol dokonalý a ak sa v tých miestach cez týždeň bude niekto bajkovať, bude vo vzduchu ešte cítiť pot z pretekárov. V sobotu dostalo poriadne na frak telo každého jedného bikera, no ten zážitok si v obchode a ani na e - shope nekúpiš. Celej akcii dávam 9 bodov z 10 a to len preto, že som nevyhral krásny fosforový bike Cube v tombole. Autor: Peter Krajči Foto: Anton Ďurina

Report: 24h SLOVAKIA RING Cycling Race 2015
08. 07. 2015 Reportáže

Jeden deň - 24 hodín, 1440 minút, 86 400 sekúnd. Jeden deň na SLOVAKIA RINGU v Orechovej Potôni, jeden pretek - 24h SLOVAKIA RING Cycling Race. Pár mesiacov pred akciou sme sa s kamarátmi a zároveň kolegami zaoberali myšlienkou zúčastniť sa na cestnom 24 hodinovom preteku na jedinom profesionálnom okruhu u nás, Slovakia Ringu . Preto nás potešila ponuka kolegov z bratislavského závodu Volkswagen, ktorý intranetom poslali ponuku pre záujemcov zúčastniť sa tohto preteku vo farbách VW. Najskôr sme sa chceli pridať do bratislavských tímov, ale napadla nás myšlienka poskladať celý tím z martinských zamestnancov Volkswagenu. Oslovili sme teda viacero cyklistov a do BA poslali zoznam štyroch odvážlivcov. O registráciu, prenajatie dvoch boxov, vybavenie potrebných vecí a formalít sa postarali blaváci. Nám sa podarilo si z roboty požičať VW Caravellu a ráno vo štvrtok 2.7. sme vyrazili smer Orechová Potôň. Cestu nám pár krát spomalili cestári, ktorý opravovali cestu na viacerých úsekoch. Je leto, dovolenky sa blížia, ľudia sa začínajú presúvať, tak treba začať frézovať cesty a opravovať obchvaty. Je to predsa logické. Na Slovakia Ring sme došli hodinku pred štartom, zoznámili sme sa s kolegami, vyložili bicykle a išli sme si v kľudnom tempe (prvý a posledný krát) prejsť trať. Pri zahrievacom kole sme sa dohodli na poradí v akom pôjdeme na trať a o počte kôl. Cez deň dáme po 4 kolá, v noci 6 kôl (aby sme si mohli viac pospať) a na druhý deň zas 4 kolá. V dvoch boxoch v paddocku sme nakoniec boli štyri VW tímy. Dva osem členné tímy (kategória 8M - Volkswagen Slovakia Hobby Team, kategória 8SM - Volkswagen Slovakia Team Win), jeden sólo jazdec a naša štvorka Volkswagen Slovakia Team Martin v zložení Peter, Ján, Rudo a ja - Milan. V depe som sa zoznámil aj s tímovým kolegom Marekom z bikepoint.sk. Pospomínali sme na chorvátsky Rabac, kam chodievame naháňať jarné kilometre v príjemnom prostredí s tímov, akurát v iných termínoch a poohovárali tímových kolegov . Okruh na ktorom sme pretekali mal dĺžku 5 922 metrov so štyrmi maličkými stúpaniami s prevýšením 120 metrov a plno zákrut, raz doprava raz doľava. Je to tam namotané na malom mieste. Na pravé poludnie o 12:00 štartom v štýle Le Mans začal druhý ročník 24h SLOVAKIA RING Cycling Race. Hneď po štarte sa začalo pretekať ako o život. Ako by sa šlo len na jedno kolo, a nie na 24 hodín. Ja som prišiel na rad z nášho tímu ako posledný. Garmin Edge mi ukazoval na trati takmer 40 stupňov. Zvolil som si priemerku okolo 33 km/h a čakal som či sa niekto z tých čo som predbiehal pridá do háku, alebo či sa pridám do háku niekomu kto predbiehal mňa. Sám jednotlivec nemal veľkú šancu na dobré časy. Výhrou bolo sa pridať do balíku a viesť sa takmer bez námahy 40 kilometrovou rýchlosťou. Po štyroch sériách po štyri kolá prišla tma a s povinnými svetlami sme sa vydali na šesť kôl. Trať bola osvetlená LED svetlami, ale ak niekto čakal úroveň z pretekov F1 tak sa veľmi mýlil. Určite bez vlastného osvetlenia by na trati nikto nezablúdil, ale miestami to bolo také sliepnenie. Po prvých šiestich okruhov som si na dve hodinky zdriemol v aute. Svoje najrýchlejšie časy som dosiahol počas druhej nočnej šesť kolovej série, keď som sa hneď po prebraní štafety v depe, zaradil do balíka a viezol som sa v ňom až do výmeny. Bola to radosť sa tam tak viesť takmer 40 km rýchlosťou, občas bez krútenia. O tempo sa vpredu staralo do desať pretekárov, zvyšných cca 20 sa len viezlo. Na ťahanie špice nebolo síl a ťahajúci pretekári ani nemali záujem striedať, aspoň taký som mal pocit. V jednom z týchto kôl bol aj pád, ktorému sme sa ostatní našťastie vyhli. Ako som sa neskôr dozvedel cyklista si zlomil kľúčnu kosť. Pádov sme počas dňa zaznamenali viacero. Nočných 6 kôl sme dali po dve série. Pri krúžení (nie len v noci), neustálom sledovaní trate v rýchlom tempe a sledovaní zadného kolesa spolujazdca pred vami s rukami na brzdách, sme začali strácať prehľad nad počtom kôl. S východom slnka sme prehodnotili taktiku a striedať sme sa začali po troch kolách. Úsmev nám z tvári postupne mizol a očami sme začali sledovať zostávajúce hodiny do cieľa. Počas dňa sme zaregistrovali aj pár známych osobnosti a celebrít. Na bicykli pretekal Matej "Sajfa" Cifra, Filip Šebo, herečka (vraj z Búrlivého vína, vraj preto lebo ja také seriáli nesledujem) Ivana Kubáčková, Róbert Pukalovič. V depe bolo vidno aj dvoch prezidentov. Prezidenta Slovenského zväzu cyklistiky Petra Prívaru, ktorý aj pretekal a prezidenta SZĽH Igora Nemečeka, ktorý bol podporiť bývalého hokejistu Pukaloviča. Ukončenie preteku vyšlo na mňa. Zvolil som pohodové tempo a užíval som si posledné tri kola. Na obiehajúce skupiny som nereagoval a šiel si sám. V poslednom kole som dobehol v podobnom tempe idúceho pretekára, dali sme sa do reči a cieľom sme prešli necelú minútu pred cieľom v 12:00. Náš Volkswagen Slovakia Team Martin prešiel za 24 hodín 138 kôl (816.96 km) s priemernou rýchlosťou 35.79 km/h. Čo ma na trati prekvapilo bolo to, že o tempo sa väčšinou starali pretekári v kategórii Sólo, teda tí čo šli celý pretek sami. Niektorí pretekári boli slušný, poďakovali za striedanie, niektorý boli arogantný a v balíku si robili čo chceli. Absolútny rešpekt si zaslúžia všetci hendikepovaní cyklisti, či už pretekali na bicykloch alebo na handbikoch. Klobúk (prilba) dole. Keďže som z bikepoint.sk teamu, ktorý pravidelne organizuje FESTINA 24 hodín MTB, môžem trocha porovnávať. Čo ma na 24h SLOVAKIA RING Cycling Race veľmi nemilo prekvapilo bola non - stop občerstvovačka. Na našej MTB 24 hodinovke sa doslova 24 hodín prehýbajú stoly pod jedlom, 24 hodín je tam obsluha tu na začiatku vyložili pár kg jabĺk, hrušiek, banánov a rozkrájali pár melónov a keď sa to rozobralo tak bol koniec. Jedine ionťák bol stále k dispozícii. Ráno vyložili fornetti. Možno tam bolo jedla viac, len sme neboli v správnom čase na správnom mieste.... Za vybavenie všetkých formalít a zaplatenia štartovného ďakujeme kolegom z bratislavského Volkswagenu a VW MT za zapožičanie podnikového automobilu. Za vyšitie modrých tímových tričiek ďakujeme http://www.vysivanie-zuzana.sk/. Celkovo najrýchlejším tímom na druhom ročníku 24h SLOVAKIA RING Cycling Race bol 6 členný mužský tím PRO CYCLING.sk - Dexter, ktorý zvládol za 24 hodín 161 kôl (953.12 km) s priemerom 41.62 km/h. Na treťom mieste v kategórii 8 členných zmiešaných družstiev sa umiestnil Volkswagen Slovakia Team Win. Gratulujeme. Autor: Milan Majtán Foto: Milan Majtán

Report: Sella Ronda HERO 2015
06. 07. 2015 Reportáže

WE ROCK WE HERO! Rozhodnutie či ísť alebo neísť do Dolomitov stálo iba na tom s kým a kedy. Na bikepoint.sk čítam, že sa tam budú konať Majstrovstvá sveta v MTB maratóne a týždeň predtým BIKE DAY na ktorom sa zúčastňuje cca 30tis cyklistov. V mojom prípade zvíťazil bojovný duch a preto sa ide na Sella Ronda HERO pretekať. Spolu so mnou na akciu ide Miško a parťák Denis, ktorý berie tento maratón ako tréning na 1000 míľ. Z Trenčína sme vyštartovali vo štvrtok a keďže som nemusel šoférovať cestu si moc nepamätám. Pred Val Gardenou sa preberám pričom neustále stúpame a neberáme výšku až nakoniec prichádzame do cieľa malebného penziónu Selena. Rýchle vybalenie, uvítací prípitok a utekáme sa registrovať. Registrácia prebieha hladko a všetko funguje super. Štartovný balíček vysoko prevyšuje štartovné ktoré bolo nemalé. Ale najväčšiu radosť a hrdosť spôsobil nepredajný dres HERO (hrdina), ktorý všetci dávame hneď na seba. Vo štvrtok ešte stíhame charitatívnu módnu prehliadku a po návrate na penzión zaspávame ako zabitý. V piatok ráno sa ideme ako novinári akreditovať. Dostávame suveníry a všetko na USB (tu sa šetrí papierom, je vidno že žijú ekologicky). V balíčku dostávame program pre novinárov, vizitky aby sme vedeli kde ako zástupcovia média bikepoint.sk máme byť správne a včas. Konečne sa dostávame aj na bajky aby sme sa vyštverali do prekrásnej doliny kde narazíme ešte aj na sneh. Moji štíhlejší kolegovia sa mi vzdialili aby som o pár chvíľ dorazil Michala, ktorý utrhol zadné koleso. Aj majster tesár sa utne. Z výjazdu sa stáva záchranná akcia s cieľom kúpiť nové koleso. Ceny v obchodoch boli závratné. Po dlhšom čase sme našli mavic, kde po krátkej dohode a vybavení zľavy si Miško kupuje nové koleso, ktoré mu umožňuje na druhý deň štart na Sella Ronda HERO. Ešte sme vypadli na krátku bajkovačku po okolí. Prekrásne hory, single, absolútne tolerantný šoféri aj napriek tomu, že sme v temperamentnom Taliansku. Nikto na nás netrúbi ani nehromží. Proste trochu iná kultúra ako u nás. O 15hod štartovali Majstrovstvá sveta deti. Že to bola paráda. Deti to prežívali avšak ich rodičia ešte viac. Po bajkovaní odchádzame na press konferenciu. Tu bola celá elita UCI ako aj miestny papaláši a čo nás potešilo najviac aj celá svetová elita MTB bajkerov a bajkeriek. Veľkej popularite sa tu tešia Češi, keďže Jardo Kulhavý bol minuloročným Majstrom sveta. Niet sa čo čudovať. V kategórii ELITE bolo 52 krajín. Bohužiaľ Slovensko absentovalo. Večer grandiózne otvorenie Sella Ronda HERO, krásna talianska moderátorka, všetko naškrobené a vo veľkom štýle. Po nudných ale nevyhnutných prejavoch nasledoval kultúrny program v štýle štyroch ročných období a samozrejme s hymnou a predstavením všetkých krajín. Po programe odchádzame pripraviť všetko čo budeme potrebovať na maratón. Miško nastavuje bajky a ja asi 10x prehadzujem z kopy na kopu čo zobrať a čo nie. Camelback výnimočne beriem (a dobre som urobil). Deň D. Spúšťame sa od penziónu k štartu. Lúčime sa s Denisom, ktorý ide 10min za nami. Miško ide na dlhú 87 kilometrovú trať s prevýšením 4700 metrov. A mi s Denisom na „krátku“ 60 kilometrovú trať s prevýšením 3400 metrov. Atmosféra na štarte je fantastická, plná eufórie, fotiek, bubnovačky, no proste talianska show. Za povzbudzovania divákov sme vyštartovali a u mňa stratégia jasná. Do kopca pomaly nie na stopercentných tepoch a dole dohnať čas, moc nebrzdiť . Prvý kopček z 1500 metrov do nadmorskej výšky 2300 metrov, 5,6 kilometra a nastúpali sme podľa GPS 780 metrov. Že je skoro jedenásť hodín neriešim, fotím, natáčam krátke video však to dobehnem v zjazde. Nooo prvý singláč a my stojíme, predomnou množstvo bajkerov schádza z bajku na sigli bez koreňov a kameňov. Nadávam ako dlaždič, pretože bajkerov nejde obísť. Singláče ale inak luxusné, len škoda že som si ich neužil ako som plánoval. Po zjazde nás čaká 11 kilometrový kopček aj s časovým limitom. Vyzerá to veľmi tesne, ale hádam tu minútku riešiť nikto nebude. Idem čo to dá na sto percent, v celku dosť ľudí za mnou je usmiatých a v pohode. Pri zjazde sa mi motajú miestny pseudo DH. Dole kopcom ma brzdia, je 13:00 a ja ešte nevidím kontrolu. Hmmm? O šesť minút som tam a strihajú mi čip. Moje diskusie „nur 6 minuten“ nepomáhajú a nepomáha ani debata o čakaní v singláčoch, alebo aj to že som štartoval 8:40 teda o jeden a pol hodiny neskôr ako ostatní. Nálada veľmi zlá, dávajú mi náramok „hanby“ s tým že ak chcem môžem pretekať ďalej ale už nebudem mať snímaný čas. Ešte že aspoň tak. Dosť vytočený zjazdujem do Araby, kde je občerstvovačka. Dorážam aj kamaráta Denisa, ktorý ten limit na rozdiel odomňa stihol, čo mu úprimne závidím. Po spoločnej fotke mi uniká a v cieli zisťujem že mi nakoniec naložil 30 minút. Skvelé. Idem ďalej. Ale len do pohody. Samozrejme pokiaľ bajk vydrží pekne celú trať. Časom zisťujem, že to väčšina za mnou vzdala, takže sme tvorili záverečnú skupinku Taliansko - Novo Zélansko - Slovenskú. Talian mi vysvetľuje, že bez čipu to bude NO STRESSO. Tak OK, berieme to ako tréning v najkrajšej či ak chcete najnádhernejšej prírode. Ďalší v poradí tretí kopec nám sľubuje osemsto výškových metrov. Kúsok ideme aj po asfaltke, kde stretávame množstvo žiletkárov, motorkárov, či krásne autá. Čo ma baví však najviac je neustále sa pozerať po okolitých horách, vodopádoch, no proste nádhernej, prenádhernej prírode. Na ďalšej občerstvovačke aj po časovom limite sa cítim fajn. Aj keď sme na chvoste, na občerstvovačkách to vyzerá celkom biedne. Ešte že som si zobral camel back. Posledný kopec, dole neuveriteľných 29 stupňov a strašné teplo a o hodinu na to plus tri stupne, dážď a blesky. Idem ďalej, zmrznuté prsty a dúfam len, že do mňa nešľahne blesk. Dážď v tejto chvíli pôsobí ako keby ma pichali ihlami. Naokolo boli všetci poschovavaní v prístreškoch, v autách či pod skaliskami. Len bajkeri idú ďalej a v tom začínam aj premýšľať, že kde sa schovám. Odovzdaný osudu šľapem / tlačím v kose a búrke do posledného kopca. Do cieľa zostáva posledných 7 km. Som v Passo Sella. Talian, ktorý ide so mnou hovorí, že už ideme len a len dole. Tak sa teším. No pekne to šmýka, do toho tvrdohlavé kravy veľké ako slony rovno na trase. Pretekár predo mnou a ja stojíme a čakáme kedy nám dámy uvoľnia singláč. V podstate mám obavu aby ma netrafil blesk alebo sa nevytriem na nejakom lajne od miestnych kravičiek, alebo po mne vyštartuje býk? No proste paráda. Pár hupákov, singláčiky a prichádzam do vytúženého cieľa. 9 hodín na 60 km je asi dosť, ale napriek všetkému okrem piva v cieli dostávam aj cieľový šál. I am HERO. I keď bez čipu a diplomu som aspoň malým hrdinom. Chytá ma zimnica, keďže je stále pod desať stupňov. A tak úplne mokrý a zmrznutý sa presúvam na penzión. Tu už oddychuje vyvoňaný Denis. Gratulujem mu k zdolaniu trate. Dávam horúcu sprchu a keď z nej vyleziem zisťujem, že Miško práve prišiel do cieľa dlhej v limite. Chvála bohu je to za nami. Podľa jeho výpovede ako aj debaty s ostatnými bajkermi čo išli dlhú bol rozdiel medzi oboma traťami 30 km a 1500 metrov výškových. S tým, že na dlhej bol úsek v zjazde, kde boli na lanách zavesený záchranári, ktorí čakali na to, že ak náhodou niekto spadne do rokliny aby ho odtiaľ vytiahli. Obzvlášť som dlhým (ne)závidel kopček s prevýšením 1000 metrov. To je možné asi len tu. A preto sa o tomto maratóne nie na darmo hovorí, že je jedným z najťažších na svete. Čo ma potešilo: super organizácia, darčeky, prenádherná trať so skvelými výhľadmi, povzbudzovanie ako na formuly 1, aj to že som to prešiel aj keď bez čipu a moji kamaráti dokonca v limite a zdravý. Ako i to, že aj Slovensko malo svoje umiestnenie na bedni a to v kategórii žien nad 40 rokov Kristína Koščová z DEMA RACING TEAMU. Obsadila druhé miesto k čomu jej samozrejme gratulujeme. Čo ma nepotešilo: najviac ma štve tých 6 minút kôli ktorým mi zobrali čip. Nie moc pestré občerstvovačky pre pomalších bajkerov a aj to že som musel stáť na singloch a čakať kým sa uvoľnia. Asi musím menej jesť aby som do kopca išiel tak rýchlo že tieto brzdy predbehnem. Na záver: skvelá akcia s poďakovaním organizátorom, pretože zvládnuť 4015 štartujúcich je naozaj náročné a obdivuhodné. Napríklad aj to že v chránenej oblasti UNESCO nieje problém jazdiť MTB maratón. U nás na Slovensku je to všetko problematické a niekedy mám pocit e škodiť druhým je národným športom. Čo už, Slovensko má čo doháňať, hlavne že hory nám ničia samotný vlastníci ťažkými strojmi alebo štvorkolkami. Aspoň že tu máme pekné ženy. O rok určite ideme a samozrejme sa pokúsime pokoriť dlhú trať. Tak a na záver športu zdar a bicyklovačke a pivu obzvlášť. Všetky informácie z tejto akcie, respektíve fotogalérie či prihlášky na ďalší ročník nájdete na stránke www.sellarondahero.com Autor: Rado Tilandy Foto: Rado Tilandy

Fotogalérie

FESTINA 24 HODÍN MTB 2015
11. 06. 2015 4 fotografi
BCF MTB MARATÓN LEVOČSKÉ VRCHY
01. 06. 2015 1 fotograf