Ako som dala Spišských 333 Extreme ....

Rozhodnutie prihlásiť sa na Spišských 333 EXTREME 2017 padlo už minulý rok, keď sme sa s maratónskou parťáčkou rozhodli vyskúšať niečo nové. Žiaľ, nakoniec som v tom zostala sama. Nasledovalo niekoľko dňové rozhodovanie ísť či neísť? Po dvoch bezsenných nociach som sa rozhodla. Pôjdem!  Taký rešpekt a obavy pred pretekom som už dlho nepociťovala, ale tak to má byť. A tak v piatok ráno vyrážame sme východ. A keďže mi túto sezónu ide karta, tak to samozrejme nejde bez nejakej (tentoraz)  fyzickej ujmy a tak si hneď ráno obarím ruku horúcim čajom. Až teraz som pripravená a môžeme ísť :). Do Spišskej prichádzame hodinu pred štartom, takže je dosť času ešte v kľude poriešiť registráciu a vyhádzať už pobalený ruksak a zbaliť sa na novo. Ešte raz pozriem do mapy nech si utrasiem kadiaľ isť, ale nedokážem sa veľmi sústrediť tak to nechávam plávať.  Snáď sa na niekoho zavesím :). Ešteže môj priateľ má naštudovanú trasu odpredu-dozadu :D- mobil to istí.

... tesne pred ...

15 minút pred štartom už so mnou značne lomcuje adrenalín. Každou minútou sa jeho hladina zvyšuje, až mi to tlačí slzy do očí :). A je tu štart. Snažím sa držať čo najviac vpredu a mať hlavnú skupinku na dohľad. Zatiaľ prebieha všetko ako má, až po prvé fajné stúpanie v Tepličke. Tu zisťujem, že v tomto preteku ma prehadzovačka nepodrží, retiazka lieta cez tri hrebenáky hore a dole. V tom mi reťaz padá, takže radšej zosadám a tlačím bike. Nič lepšie si človek nemôže priať :D. Ale nezúfam adrenalín ešte stále zaberá.

Po nejakých 12 km prichádzame pre mňa k obávanej časti a tou je tunel. Dúfam, že nebude vysoká voda, a moje zbožné prianie je vyslišané :). Chlapi vyzúvajú tretry, ponožky a idú na boso. Ja však nie som veľmi presvedčená o tom dať to  na boso na SPD-čkach, tak  radšej idem v tretrách. Však čo, je teplo, vyschnú. Úspešne prechádzam tunelom, bez pádu a mokrých nôh tak som spoko. Už len nech ma chlapci vytiahnu na tú betónovú stenu aj s bikom a všetko je OK. Môžeme ísť ďalej.

Hneď sa mi podarí zachytiť skupinku asi 5 chalanov tak sa ich držím ako kliešť. Držia parádne tempo, ešte že som si nezobrala hrudný pás a nevidím tú tepovú zónu. Stačí, že cítim ako mi trepe srdce :D. Prichádza fáza keď aj tepy prestávam riešiť, dôležité je udržať sa so skupinkou a nestratiť ich z dohľadu. Tak drem za nimi a v tomto momente si uvedomujem, že to asi nebude pre mňa len tak nejaký pojazd, ale začína sa z tohto vykľúvať  pretek :D. Darí sa do prvého checkpointu, kde musím zosadnúť a fotiť (hold smola keď nemáš GPS strácaš čas). Doplním energiu a ideme ďalej, a tu naďabím na ďalšieho parťáka Sláva, s ktorým prejdem dosť km. Kecáme o trati, on to tu chvalabohu dobre pozná, vždy mi dopredu povie čo ma čaká. Aspoň nemusím hľadieť stále do mapy a zdržiavať sa. Pri Čingove sa naše cesty rozdelia, keďže zisťujem, že mi záhadne zmizli 2L ionťáku. Dočapujem v krčmičke, lebo ani netuším ako ďaleko je studnička a nechcem riskovať depku, že nemám tekutiny. Pokračujem sama. Na Tomášovský výhľad prichádzam po 3hod. a 42 min. jazdy. Na moje počudovanie mi oznamujú mi, že som prvá  žena. Nechce sa mi veriť, keďže do teraz som si myslela, že sú predo mnou dve kočky. No poteší, ale ešte stále je viac pred nami ako za nami a nemá zmysel vyskakovať. Stať sa môže všeličo.

... nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť horšie ...

Šlapem ďalej občas ma niekto predbehne, občas predbehnem zase niekoho ja. Prichádzam na Podlesok, čo je vstupná brána do Slovenského Raja. V bufete vidím starých známych na pive, ja nezastavujem idem ďalej. Na takéto zábavky momentálne nemám čas J a ako každému vždy hovorím „pivo až v cieli“. Začína sa prvé výživné stúpanie. Terén nie je bohviečo, samé šutre, samé zákruty a furt len stúpanie..... a teplo. Premávka je tu ako na pešej. Nebaví ma už pozerať sa na ľudí a už vôbec nie sa kochať krásami Slovenského Raja. Toto nie je raj, toto je očistec! Z vrchu sa spúšťajú na bikoch cyklisti – turisti, lezú mi na nervy a hlavne ten ich blažený úsmev, lebo idú opačným smerom. Radšej sa na nich ani nepozerám. Tááák a je tu 74 km a prichádza prvá kríza a v nohách strašné kŕče. Vyberám prvú anticramp pirulu, chvalabohu zaberá, ale to si už pekne kráčam pri biku. Bože nech sa už toto trápenie skončí....a nekončí. Celé zlééé, už

to musí byť asi fakt zlé, keď sa začínam rozprávať so svojimi nohami, debata veľmi jednoduchá, len nech ma nezradia......

Doťapkám sa k studničke, tam už si čapujú vodu nejakí spolubojovníci. Ťažko predýcham a idem si aspoň umyť tvár. Toto asi nebol dobrý nápad keďže všetok pot sa mi dostal do očí a na minútu nič nevidím - paráááááda čo si viac priať... Dvíham bike a beriem sa ďalej, tam to už nevyzerá strmo. Po chvíli ma dobehne Peťo, s ktorým  trochu pokecáme. Hecuje ma aby som ešte vydržala, vraj už to nie je také náročné, už len pár hupáčikov a už sme hore.... Je to náročné udržať s ním tempo, ale robím čo môžem, a tak sa konečne vyštverám na Glac. Robím fotku a ide sa ďalej. Samozrejme všetci mi už zmizli z dohľadu, tak sa na zjazd vydávam sama, šťastná, že je to konečne za mnou. Užívam si zjazdík až do Stratenej, kde sa konečne dostávam hlavnú cestu, ktorú až do Dediniek veľmi dobre poznám. Tam už na mňa čaká môj podporný tým tvorený až jedným členom J . Priateľ mi hneď ozrejmuje ďalšiu časť trasy, ale po pravde nie som schopná veľmi vnímať to čo mi rozpráva. Som len rada, že môžem konečne zosadnúť z biku a natiahnuť si nohy. Opäť dopĺňam sacharidy a pokračujem. Vraj ma čaká „nejaké “ stúpanie, neriešim, že aké - proste idem.

... keď hory majú uši ...

V Rakovci odbáčam, z hlavnej niekam do lesa a začína sa druhé výživné 10 km stúpanie na Súľovú. Idem zase sama a je mi to aj jedno, už som sa akosi zbavila strachu bikovať si sama niekde v neznámom lese. Ale pre istotu si spievam, najprv potichu a keď stále nevidím spolubojovníkov pridávam volume a už sa horou ozýva „cestou, necestou , polem, nepolem jedu za tebou velkým ma-lo-trak-to-rem“ (MIG 21 ak to niekto pozná). Nechápem, ale toto ma baví 25min. J. Konečne dorazím k nejakej rampe, kde stúpanie končí a tam „civilizácia“ -skupinka povzbudzujúcich ľudí J. Znova počúvam, že som prvá žena. Fandia mi, ale ja nie som schopná ani poriadne odpovedať na ich otázky, tak len prikyvujem a jednoslovne odpovedám. Za chvíľu už počujem za sebou spolubojovníka .... konečneeee.... až na Súľovú sa ťaháme spolu, opäť foto.

A na moje prekvapenie ma tam čaká aj priateľ. Vymeníme pár slov a už fičím ďalej, lebo sa nás tam pozbieralo hádam aj 5 kusov a tí sa už zberajú preč. Tak pome za nimi. Dávam také zjazdy, že sama nechápem. Skoro vôbec nebrzdím, len nech mi preboha neujdu J.

.... každé trápenie sa končí na Grajnári ...

Prichádzame do Hnilca a tam už začína naozaj peklo. Na chvíľu chalanov stratím, ale po jednej obracačke s prudkým stúpaním ich dobieham a keď ich vidím ako krásne kráčajú pri bikoch, poslušne zosadám aj ja. Začína sa 7 km peklo. Na biku to už vôbec nejde, až na krátke úseky ale tie ma akurát tak rozbijú viac ako som. Na 114 km prichádza druhá kríza, horšia. Kŕče sú už neznesiteľne a sú všade. Chôdza je možná akurát tak po pätách, ale skúste si to v stúpaní.... Dávam ďalšiu anticramp, no nezaberá až tak rýchlo ako prvý krát L. Pokúšam sa o akú takú diskusiu s mojimi nohami no bez šance. Nechcú sa so mnou rozprávať (to mám asi za ten Raj a Súľovú ) a tak už si len kľuknem k biku a čakám, premýšľam čo ďalej. Keď mi ešte vypovedajú kolená a kríže tak to môžem naozaj zabaliť ...... ale vnútorný hlas bojovníka mi stále hovorí, že teraz to predsa nemôžem vzdať. Dala si sa na boj tak makaj !!!! Pozriem hore, chalan asi 50 m odo mňa tiež stojí. V tej chvíli ani neviem či oddychuje, alebo nebodaj čaká na mňa? J To celkom povzbudí, pozbieram zvyšky síl a sebaúcty a vydávam sa na boj. Netuším koľko km, ani koľko výškových metrov..... ale idem. Na protiľahlej hore už zúri búrka (no aladin ma zase sklamal- mala byť o 18:00 a v Krompachoch ). Pár bleskov šibne aj do hory neďaleko, premýšľam, že čo to bude za parádu keď ma to trafí J. Radšej zavrhnem tieto čierne myšlienky a pokračujem. Po čase dobieham jedného z partie  a dostávame sa k najväčšiemu stúpaniu. Konečne sme dorazili na vysnívaný Grajnár a stretávame zvyšok partie...Chlapci mi kričia „keep smiling - úsmev“.... no nehnevajte sa, ale nie je sila ani len na to..... S parťákom nasadáme na biky a fičíme ďalej, ale nestíhame dôjsť ani na asfaltku a začína pršať. Do minúty sme mokrí do nitky. Chvíľku čakáme pod stromom, ale po pár minútach  uznávame, že to asi nemá význam, a tak pokračujeme. Veď do Nálepkova by to už nemalo byť ďaleko. Fotím nejaký smerovník, lebo Grajnár som kvôli lejaku nestihla. Lejak sa trochu s nami pohráva, chvíľu ustúpi ale po pár

minútach sa leje zase.....už mi je aj toto jedno... V Nálepkove zastavujem v nejakej krčme stretám sa tu aj so Slávom i so skupinkou fanúšikov zo Súľovej .... Tento lejak mi urobil poriadny škrt cez rozpočet. Nechcem tu zostávať a po dohode sa 4 vydávame na cestu - smer Poráč. Predo mnou ešte jedno zákerné asfaltové stúpanie do Závadky a potom ešte asi 11 km hupáčkov po hrebeni a hádam dôjdem aj do Poráča.

Motivujem sa už všeličím, najviac zaberá asi to, že sa konečne najem. Vraj sú pripravené cestoviny s mäsom a zeleninou, ale je mi to vlastne jedno, lebo pojem aj klince J. Takmer po 12 hodinách sa dovalím konečne do Poráča, chystajte slavobránu, sprchu a jedlo .......

... keď extrém, tak extreme ...

Tak a 150 km mám za sebou, konečneeee, ešte 60 a je to v suchu. Tak ako som sa veľmi tešila na jedlo, tak som sa ani nenajedla. To len oči by jedli, ale žalúdok nepustí, tak len pojem moje musli tyčky, vypijem energeťák a je čas pohľadať niekoho na jazdu nocou. Stmieva sa a ja nemám tú odvahu ísť sama.  Jeden vytipovaný parťák zlyhá, keďže rieši defekt. Ja sa už trasiem vyraziť na cestu, lebo sa dovalili nejaké dievčatá a bola by škoda neudržať si prvú pozíciu. Zbadám chalana, už v „nočnom“ mundúrku ako montuje osvetlenie na bike a tak sa ho pýtam či nepôjde so mnou  do Spišskej, lebo sama sa bojím .... Lukáš súhlasí a tak sa niečo po 22 hod. vydávame na cestu tmou. Cesta je zaujímavá  hneď od začiatku keďže  asi po 5 km naďabíme na divú sviňu. Chvíľu riešime kto z koho J, no  našťastie si to sama bez prehovárania rozmyslí a rozbehne sa húštiny a my pokračujeme. V noci je jazda zaujímavá, ale strašne vyčerpávajúca.

Po 165 km ďalšia zrada, tachometer sa zbláznil, ukazuje rýchlosť 199km/h (keby sa trošku viacej posnažil, tak prekonám rýchlosť zvuku J)..... no paráda tak som nahratá a radšej ho odložím do vrecka (už som bez kilometrov a aj bez času).  Nechcem Lukáša neustále otravovať s tým, že koľko je hodín a na koľkom kilometri sme....tak iba ťahám a snažím sa  udržať tempo..... Zastavujem ešte niekoľko krát, aby som ešte pofotila potrebné checkpointy. Síce ostrosť žiadna, ale dá sa to prečítať. Záver organizátori fakt premysleli. Ideme ešte dva stúpania, ktoré v momentálnom vyčerpaní pripadajú ako druhý krát Súľova a Grajnár J. Som strašne vyčerpaná. Už ani neviem ako si mám v tom sedle vôbec sadnúť a keď konečne na to prídem tak prejdeme na nejaký šotolinový terén a je to zase v háji......30 km do konca je najhorších, a to som ešte rada, že je tma a ani nevidím koľko krát sme sa už priblížili k cieľu....... Najviac ma aj tak dáva dole to, že netuším aký je čas a na ktorom kilometri vlastne sme :/ .... Stretáme ďalšieho bojovníka Riša, chudák hovorí, že blúdi už 2 hodiny (no nezávidím mu). A tak si krútime už traja a hneď je veselšie.  Tie záverečné kilometre sú strašné, no chalani ma povzbudzujú a ťahajú do cieľa. Ak by som išla sama, tak si tam niekde v dedine ľahnem na lavičku a zaspím J.

Konečne prichádzame do Iliašoviec a odtiaľ je to chvalabohu už len asfaltka, čomu je môj zadok veľmi vďačný. Už len nejakých 10 km, prejdeme Smižany a smerujeme k športovej hale do cieľa. Ani neviem kde som nabrala energiu na záver, ale asi to budú endorfíny a radosť, že to mám konečne za sebou.

Do cieľa prichádzam po 18 hodinách a 41 minútach s úžasným pocitom, že som to dokázala prejsť aj pokazenou prehadzovačkou, bez defektu a bez vážnejšieho úrazu. Som na seba normálne hrdá. Je to celé o tom ako veľmi to chceš. Áno teraz poviete, že treba mať natrénované. Jasné, že treba, ale treba to mať aj v hlave upratané. Stanoviť si cieľ a ísť si za ním a nevzdať to !!! Bolo to ťažké, ale neľutujem, že som sa na to dala. Tento rok bol ten správny čas. Je to cítiť, že Spinning zaberá.

Život plynie, roky ubiehajú, nič v živote sa Vám už nezopakuje. Treba využiť príležitosť, lebo len v ťažkých situáciách prídete na to ako ste na tom psychicky a fyzicky.

Neviem ako iných, ale mňa to neskutočne posúva ďalej a čím viac sa dám fyzicky dole tým lepšie. Preto milujem ultramaratóny a takéto šialenstvá ako je Spišských 333 Extreme.  Môj život je skrátka o zážitkoch. J

A potvrdzujem, áno je to pravda, keď si myslíš, že už nevládzeš tak naozaj môžeš ešte 3 krát viac !!!

Na záver už len chcem poďakovať chalanom s ktorými som odkrútila niekoľko km na trati hlavne Slávovi, Peťovi, Lukášovi a Rišovi a ešte pár ďalším len som sa ešte nedopátrala k ich menám J. Ani neviete ako ste pomohli, už len tým že som išla za vami v háku J. A veľká vďaka organizátorom za takú skvelú akciu ako je Spišských 333 Extreme!!!

„Když nemůžeš, tak přidej víc, zakřič prostě z plných plic, že slovo nejde neexistuje, slovo nejde neexistuje, když nemůžeš, tak přidej víc, zakřič prostě z plných plic, že to dáš, nato máš, že to dáš !!!“ (Mirai)

Autor a foto: Tatiana Kaliska

Foto: stránka SPIŠSKÝCH 333