Grand Prix Turiec – Tradícia dodržaná

Už je to nejaký ten rok, čo sa pravidelne zúčastňujem behu v Blatnici, konkrétne v Gaderskej doline. Turiec trail tam pravidelne usporadúva partia okolo Ondreja Veselovského a Konstantina Železova. Na výber máte tradične tri varianty pretekov. Horský maratón s prevýšením 1800 metrov, variantu Tlstá Ostrá, ktorá meria takmer 15 kilometrov a hovorí sa o nej ako o ceste Bohov, keď vedie po krásnych trailoch Veľkej Fatry alebo cestný variant s názvom Čertová brána, ktorá mala merať 13 kilometrov s 200 metrovým prevýšením.

Keďže sa tento rok pripravujem na cestný maratón v Rajci, tak dostal opätovne u mňa prednosť cestný variant behu. Preteky sa konajú už tradične v nedeľu. Vyrážame teda tesne pred siedmou zo Žiliny, kde sa k našej minivýprave, ku mne a mame, pridáva aj kamarátka Stanka. Príchod do Blatnice je naplánovaný okolo ôsmej hodiny. Človek tak má pohodlie niečo v dostatočnom predstihu prejesť, vyhne sa čakaniu pri prezentácií a stihne nasať atmosféru.

Prezentácia prebieha bez problémov, dostávame ruksak, bagetu, nápoj a reklamné predmety partnerov podujatia. O deviatej odštartovali borci na najdlhšej a už nadišiel aj čas, aby som sa postupne dal dokopy. Dávam sa teda do „závodného“, medzitým prišla aj ďalšia časť fanklubu z Martina Natália a Heňo.

Už v čase počas rozbehávania som šípil, že ani tento rok to nebude len taký cestný beh a že nebude mať opäť len 13 kilometrov. Minulý rok to totiž bolo vyše 16 kilometrov, ktoré mali aj pasáž mimo asfaltu. V kútiku duše som organizátorom veril, že tento rok prepozície neklamú, a tak som obul svoje cestné špeciály – Saucony Endorphin Speed. 10:03, stojíme na štarte a prichádzajú pokyny usporiadateľa. Tam sa dozvedám, že absolvujeme aj prebeh cez miestny potok, na čo sprvu hromžím. Bol som rád, že o kamenistom úseku na konci doliny nepadlo ani slovo. Saucony Endorphin Speed sú naozaj excelentné bežecké tenisky na asfalt, ale mimo neho je to ako ísť po ľade.

Na štarte nechýbal ani minuloročný víťaz Robin Bučo, tretí z MSR žien a mužov 2018 na 5000 metrov, a tak o top favoritovi na prvenstvo nebolo pochýb. Minulý rok som dravo vyštartoval na druhej pozícii za ním, rýchlo sa dostal do červených čísel a v závere som potom pekne vytuhol. Tento rok som si stanovil, že by som si chcel dať tempo pod 4:20/km. Tak som mal nabehané, ale bol tu otáznik toho, ako sa moje telo vysporiadalo s dvoma dňami intenzívnych teplôt a zimníc v úvode týždňa, ktoré ma chytili po druhom očkovaní. Bolo to však aj mojou chybou, keďže som si deň predtým dal 30 kilometrový beh, ktorý večer doplnila ešte posilka a následné 4 hodiny spánku tomu nepridali. Pohrával som sa aj s myšlienkou zrušiť štart a radšej odpočinúť a potrénovať, ale cez týždeň sme točili s TV Raj upútavku na Rajecko-Teplický Škoda MTB maratón spolu s Tomášom Višňovským a taký borec, ten Vám dodá motivácie.

Zaznel teda výstrel za výkrikov najhlučnejšieho fanklubu a začínam rozumne s tempom 4:23/km a 4:18/km na prvých dvoch kilometroch. Pohybujem sa v skupine asi štyroch-piatich pretekárov v rozmedzí 5.-9. miesta. Skupinka sa však postupne potrhala a bežci sa mi vzďaľujú. Po troch kilometroch si dolepujem bežca predo mnou a verím, že si potiahneme. Na piatom kilometri však nedokáže držať so mnou krok a v podstate zvyšok trate pokračujem sám. Vidím asi 150 metrov pred sebou ešte dvojicu bežcov, ale kopec sa už začína zajedať. Navyše som nevedel, čo od tela po tom týždni čakať, keďže v závere týždňa som sa boril pri tréningoch s veľkou únavou. Volím teda rozumný postup, sledujem tepy a vravím si, že pri zbehu nazad ich dobehnem. Prihovoril sa mi počas behu elektrocyklista s otázkou, či je ešte niekto predo mnou. Hovorím, že ešte dosť, na čo mi povedal niečo v zmysle: „ fuuu, však bežíte rýchlosťou 16 km/h.“ J

Po siedmich kilometroch stretávam Robina Buča, ktorý si to už valil dolinou s pohodlným náskokom približne dvoch minút pred druhým bežcom. V závere doliny mi signalizuje usporiadateľ, že aj tento rok sa nevyhneme úseku po kameňoch. Driapem sa teda hore približne 400 metrov po mokrej kamenistej ceste, na ktorej zdolávam prevýšenie takmer 90 metrov. Saucony lietajú na každom kameni, na čo mi organizátor kričí: „Pozor, šmýka sa,“ čo ma úprimne rozosmialo. Sledoval som si aj rozostupy na bežcov predo mnou a strácal som približne minútu a rovnako aj bežec za mnou strácal približne minútu na mňa. Času teda dosť, zbehnúť kamenistý úsek a ideme na to. Nezastavujem ani na bufete a snažím sa zrýchliť.

Zrýchlenie však nejde podľa plánu. Nebeží sa mi dole kopcom vôbec dobre a začínam sa trápiť. Tepy klesajú, nedokážem ísť rýchlejšie. Pocitovo nemám problém ani s nohami a dychovo som bol tiež v absolútnom poriadku. Chýbala tomu skôr sila a dynamika. Úvodné štyri kilometre zbehu teda začínam v tempe 4:23, 4:18, 4:18 a 4:11/km. Chcel som však vytočiť hranicu pod 4min/km, ktorá mala byť samozrejmosťou. Však to poznáte.

Vidím však pred sebou bežca, čo ma motivuje a zrýchľujem. Postupne sa mi ho aj darí dobehnúť, asi na 11. kilometri, kde však zisťujem, že tento bežec nie je súčasťou pretekov, a teda prišiel si len zabehať nesúťažne. Tu nastáva moment, kde sa trocha psychicky lámem. Ďalšie kilometre klesám s časom pod 4:30/km. 800 metrov pred cieľom však počujem za sebou mohutný výdych. Obzriem sa a asi 15 metrov za mnou mi začínal na päty dýchať Tomáš Tekula. V momente som ako pokropený živou vodou, nakopávam nohy a letím opäť k číslam pod 4:00/km. Borcovi sa tak bezpečne vzďaľujem, míňam parčík v Blatnici, kde ešte uskakujem ľuďom a autu (na to by mohli do budúcna organizátori pomyslieť, predsa nie je úplne šťastné, aby ste sa 500 metrov pred cieľom „bili“ o pozíciu na ceste s autom) a mierim si to popri priestore štartu a cieľa k finišu. Skáčem do potoka, ktorý napokon v tom dusne padol vhod, vybieham z neho a už som na cieľovej lúke. Celkovo tak Garminy ukazujú 15,87 km, 212 nastúpaných metrov a tempo 4:30/km. Troška mi to nesedí, lebo minulý rok ukazovali vyše 16 km a tento rok nám pridali ešte záverečnú obchádzku finiša, ktorá merala 500 metrov. Ktovie, ako to teda je s reálnou kilometrážou tohto behu.

Po dobehnutí využívam na schladenie nôh ešte miestny potok a zisťujem, že sa cítim celkom fresh, predsa potreboval by som si dnes ešte odbehnúť 40 minút z tréningového plánu. Moje ambície však hatia premočené tenisky a myšlienky na dodatočný tréning rýchlo zavrhujem. Pre pretekárov bola pripravená výborná šošovicová a guláš, volím prvú možnosť. Balíme teda a odchádzame s myšlienkami najmä na maratóncov, keďže okolo 12:30 to vo Veľkej Fatre začalo búrkovať.

Čo sa týka môjho výkonu, tak úplne nadšený nie som, končím 8. so stratou tesne nad 15 minút na víťaza Robina Buča, ktorému aj touto cestou gratulujem a dávam klobúk dole pred jeho super výkonom. Cítim, že to mohlo byť lepšie a svedčí asi o tom aj to, že prekypujem nadbytkom energie po pretekoch. Väčšinou bývam v stave „Dajte mi všetci pokoj.“ Keby som mal na záver zhodnotiť podujatie v Blatnici, tak splnilo očakávania. Ľudia robia tento beh hlavne srdcom a celkovo je prostredie rodinné a behu prajné. Do ďalších rokov by to chcelo odstrániť nedostatky, ktoré som už spomenul vyššie, nebolo ich veľa. Ďakujem však partii okolo Ondreja Veselovského a Konstantina Železova  za príjemne strávenú nedeľu a rovnako tak aj partii přátel, ktorá merala dlhú cestu a obetovali tak iný nedeľný program. Vidíme sa v Blatnici o rok.+

Autor: Tomáš Hládek