Report: 12 Hodín NO LIMIT

Leto končí, stromy sa nám vyfarbujú, dni skracujú a pomerne početná skupina fanatikov jazdiacich na dvoch nemotorizovaných kolesách si začína uvedomovať blížiaci sa koniec bikerskej sezóny. To je niekoľko dôvodov, prečo sa už tradične v tomto období pozerám po nejakej akcii, pri ktorej mám šancu sprotiviť si bike a všetko s ním súvisiace. Lepšie sa mi tak prechádza na iné – zimné aktivity.

Po minulé roky to bola vždy zabehnutá 12 hodinovka v Podlesí pri Brne, ktorej trať už poznám lepšie, ako dôchodca svoju vlastnú záhradku. A keďže som niekde počul, že život je zmena, rozhodol som sa to tento rok zmeniť a vyrazil som v sobotu s kamošom Jurajom (krycie meno Iceman, po našom Snehuliak, po indiánsky „Ten, čo má veľké a studené gule“) do dedinky Raduň pri Opave. Názov obce si ani nebolo ťažké zapamätať, nakoľko v propozíciách preteku stálo, že akcia bude prebiehať v Údolí Raduňského potoka, Raduňského zámku, Raduňského podlesí a prezentácia so štartom bude pri reštaurácii Raduňka. Vcelku easy!

Takže miesto a termín by sme mali, teraz k pravidlám: tie sú pomerne jednoduché: Štart 6:30 ráno (áno, vtedy sa ešte len rozvidnieva) a jazdíme furt dokolečka dovtedy, kým a.) nás to neprestane baviť, b.) neskapeme od únavy, alebo c.) ujo v depe nám povie „už ser na to, krúžiš tu ako pako 12 hodín, choď domov“. O pol siedmej večer sa každému spočítajú najazdené okruhy a tým najlepším všetci zatlieskame. Easy!

Kamarát, u ktorého sme z piatku na sobotu prespávali nás upozornil, že trať je v pohode a že okolie Opavy je úplná placka. Keďže tam už niekoľko rokov žije, uverili sme mu. Zase raz chyba. Týmto ho pozdravujem! Ráno nám tak okrem príjemnej „ešte-stále-letnej“ teploty 5,5°C spestrilo zavádzacie kolo, v ktorom sme zistili, že to až taká placka nebude a preventívne som upravil svoj cieľ z 200 najazdených km na 150. Pre istotu.

Po cca. 50 km som si dal prvú pauzu a v depe som si dal raňajky. Bolo ovocie, rôzne nápoje a kopa všelijakých dobrôt. Navyše tam mali zdravotníkov/zdravotníčky, ktorí poskytovali aj rýchle masáže. Využil som ich služby hneď viackrát, rád sa na takýchto akciách flákam. Inak organizačne bolo podujatie zvládnuté skvele, keď moderátor po každom prejdenom okruhu vyhlásil meno pretekára, počet prejdených kôl a jeho priebežné poradie. Proste parádička.

Čo sa týka bojov na trati, tam sa diali veci. Kým ja som reprezentoval slovač v depe pri vyžieraní bufetu, Juraj začal vo veľkom štýle a prvých 100 km dal veľké sólo na prvej pozícii. Vyzeral celkom vo forme, aj keď pohľad na jeho krátky letný dres pri ôsmych stupňoch trošku narúšal pocit o jeho duševnom zdraví. Ale ako sám povedal: „Bolo to v pohode“. Taktiež sa mi páčilo, ako ho naháňa približne 11 členná partička domácich borcov, ktorá sa postupne rozpadávala. Keď som však videl spôsob ich práce a šialené odhodlanie, bolo mi jasné, že to Juraj nebude mať jednoduché. Nakoniec ho dobehli a pohltili, ale aj tak svoj tím skvele reprezentoval.

Vo finále Juraj skončil na 7. a ja na 52. mieste v absolútnom poradí. O kvalitách podujatia hovoria aj počet prihlásených pretekárov, keď sa oproti minulému – prvému – ročníku zvýšil približne dvojnásobne.

Čo dodať na záver? Bola to pekná sobota s krásnym jesenným počasím, počas ktorej bolo treba aj zaťať zuby, ale pri večeri sme sa zase raz zhodli, že to stálo za to. Snaha o sprotivenie biku vyšla čiastočne – počas nedeľného dňa ma ani nenapadol, ale s prichádzajúcim večerom a ustupujúcou únavou začínam zvažovať aj to Podlesí pri Brne. Ide sa o týždeň v sobotu a čo ak náhodou spravili niekde na trati zmenu? :)

Autor: Martin Vaško

Foto: Martin Dedek (www.martindedek.cz)