Report: Kopřivnický Drtič 2013 – Československý masakr

Za siedmimi horami, za siedmimi dolami, za siedmimi riekami a za siedmimi lúkami existuje mestečko zvané Koprivnice. A v tom meste žije švárny junák menom Roman Lipový. Obklopený krásnymi horami žil on šťastne až do chvíle, kým nezistil, že na každej z tých siedmich hor stojí chata, v tej chate stojí stôl a na tom stole krásne razítko. I zatúžil Roman po týchto razítkach. O pár dní zvolal najrýchlejších, najsilnejších a najbystrejších z kraja a povedal: „Kto mi prinesie aspoň dve razítka, odmena ho neminie.“

Možno by sa zdalo, že ide o rozprávku pre najmenších. V skutočnosti však ide o akciu s názvom Kopřivnický Drtič. Táto akcia konajúca sa v Beskydách nemá (na rozdiel od všetkých ostatných) v Česku ani na Slovensku obdobu. Ide o akciu, ktorá nemá športový charakter. Vôbec nezáleží na tom, či človek príde do cieľa prvý alebo posledný. Vôbec tu nezáleží na priemernej rýchlosti a tep zúčastnených vôbec nejde do červených čísel. Je to stretnutie ľudí, ktorí sa zamilovali do dvojkolesového výmyslu zvaného bicykel a chcú si užiť krásne, ale aj veľmi náročné pojazdeníčko.

Tento rok sa konal už 16. ročník a na štarte sa stretlo vyše 700 odhodlaných bikerov a k tomu jeden blázon v teniskách a s teleskopickými paličkami v rukách. Až neskôr som sa dozvedel, že ide o bežeckého ultramaratónca Zbyňka Cypru. Počasie opäť organizátori vybavili na jedničku. Obloha od rána veštila, že moc sa neopálime, ale ani nezmokneme. Proste ideálne počasie a tak sa každý tešil na trať. Všetci okrem mňa.

Moje obavy pramenili z dvoch faktov. V prvom rade išlo o fakt, že som sa zúčastnil už piatich ročníkov tohto bikerskeho šialenstva a vedel som, že trať nebýva vôbec jednoduchá, a to po všetkých stránkach. Celá trať je totiž ako vzťah s horlivou španielkou. Je krásna a podmanivá, má svoje svetlé a tmavé miesta. Dokáže človeka nabudiť ako žiadna iná, ale aj dohnať k zúfalstvu. Človek ju miluje a nenávidí zároveň, usmieva sa na ňu cez slzy a keď to nakoniec skončí, v hlave mu zostanú len tie krásne spomienky.

Tento rok tomu nemalo byt inak. Organizátor si splnil svoj sen a navrhol trať tak, aby čo najviac kopírovala česko-slovenskú hranicu. Tým pádom sa stala ešte náročnejšou v porovnaní s minulými ročníkmi a dostala príslovečný názov Československý masakr. Veď parametre trate hovorili za všetko, 3500 nastúpaných metrov na 125tich kilometroch.

Druhým, oveľa horším faktom, prečo som sa netešil na trať bolo, že som bol na štarte v stave, v ktorom som zvykol byť po minulé roky až v cieli. Žalúdok ako na vode, hlava kúsok od prasknutia, svaly úplne ochabnuté. Začínajúca viróza vo mne šantila ako tuleň na kĺzačke.

Túžba po odmene (vo forme medaile) je však silnejšia ako akýkoľvek bacil. Po vzore Davida Granáta, ktorý s horúčkou zajazdil 300 kilákov som sa vydal na trať. Prvé stúpanie na Janíkovo sedlo postupne oddeľuje rýchliky od osobných vlakov. Ja si to valím svojou maximálkou a jediné čo ma rozptyľuje je stále sa približujúce klepotanie bežcových paličiek o tvrdý asfalt. Je mi v pätách.

Zjazd je o niečo zaujímavejší. Posledné upršané týždne sa prejavili na trati a po zjazde vyzeráme všetci ako prasatá. Ale tak to ma predsa byť. Par kľučiek po miestnych dedinách, prechod zablatenou lúkou a už nasleduje výstup na Ondřejník (889 m.n.m.), kde sa nachádza prvé razítko.

Vcelku ma prekvapuje, ako tie kilometre rýchlo ubiehajú. O necelú hodinku dosahujem vrcholu a dávam si prvú pečiatku do mapy. Ešte jednu a medailu mam istú. Uvedomujem si však, že Ondřejník je jeden z najnižších vrcholov na trase a ta pravá zabíjačka práve nasleduje. Ďalším vrcholom je totiž najvyšší vrchol Lysá Hora (1323 m.n.m.), nazývaný aj kráľovná Beskýd.

Zdĺhavá jazda na vrchol vyčerpá aj zdravého jedinca. Mohutný televízny vysielač na vrchole sa zdá byť na dosah a človek si myslí, že ho dosiahne za najbližšou zákrutou. Takýmto spôsobom sa to však ťahá 20 kilometrov a na vrchol sa dostávam v dezolátnom stave. Vysoká horúčka a bolesť každého kúsička môjho tela rozhodli, že ďalej nepokračujem. Druhé razítko mám v mape, rozlúčim sa s týmovým kolegom Martinom a zjazdujem na vlak.

O niekoľko hodín neskôr dostávam informáciu o tom, že Martin to úspešne zvládol a prešiel celú trať. Pár hodín po ňom prichádza do cieľa aj bežec Zbyňa. Mne to tento rok nevyšlo. Unikol mi Bíly Kříž, unikol mi prechod hrebeňa Javorníkov, unikla mi návšteva chát Třešťík a Martiňák, uniklo mi pojazdenie si po čarokrásnych Pustevnách. Ale nevešám hlavu a o rok to skúsim s radosťou znova. Je totiž nemožné milovať horskú cyklistiku a nezamilovať si akciu zvanú Kopřivnický Drtič.

Autor: Peter Chovanec

Foto: Organizátori akcie