SALZKAMMERGUT TROPHY 2013

Uplynulý víkend sa v Rakúskom Bad Goiserne konal už 16. ročník najťažšieho maratónu v Európe – Salzkammergut trophy. Tento ročník sa môže pýšiť prívlastkom rekordný. Počas víkendu (piatkový eliminátor, sobotný maratón, nedeľný zjazd jednokoliek a Junior-Trophy)  sa na štart postavilo celkovo 4546 účastníkov zo 43 krajín. Organizátorom pomáhalo celkom 930 dobrovoľníkov a pri trati hnalo maratóncov vpred 20000 divákov.

Tento rok som do Bad Goisernu na Salzku prišiel už 4. raz a po roku opäť na kráľovskú A-Strecke, ktorej parametre vyrážajú priemerným hobbíkom doslova dych. 211 kilometrov a 7000 výškových metrov je veru slušná porcia.  Ale pekne po poriadku. Do Rakúska sme sa vydali z redakcie bikepointu traja. Okrem mňa ešte Martin, ktorý po roku opäť išiel skúsiť šťastie na „Áčko“ a Dolfík, ktorý šiel bojovať s časovými limitmi na „Béčko“. Cesta s hudobným podmazom nejakého psychopatického tranceu a v družnej debate ubehla celkom rýchlo. Optimizmus do nás vlievalo aj počasie, ktoré sa každým kilometrom čoraz viac zlepšovalo. Na mieste sme ešte chvíľku maturovali pri hľadaní ubytovania, ale aj napriek pramizerným orientačným schopnostiam nášho šóféra sa nám to podarilo v celkom dobrom čase . Po rýchlom vybalení sme zamierili rovno na prezentáciu. Nečakane sa mi už tu zvýšil adrenalín, keď môj bajk skoro neprešiel povinným bike checkom. Rakušákom sa skrátka nepozdávalo trochu vyhrkané ložisko v zadnej stavbe môjho Sparka. Po 5 minútach urputného prehovárania o technickej spôsobilosti môjho bajku som ale nakoniec štempel dostal a mohol som si vyzdvihnúť čip a číslo. Takéto šťastie ale nemal Martin, ktorého kontrolóri poslali s bajkom do servisu. Pred plánovanou večerou organizovanou pre tlač sme stihli ešte krátky výjazd okolo Hallstadského jazera.

4 hodiny ráno, budíček a kruto ťažké vstávanie. Takto skoro vlastne vstávam len raz do roka. Tu na Salzke. O trištvrte na 5 som už prešlapával na námestí, kde už bolo v štartovom koridore zoradených minimálne 400 dupačov z celého sveta. Zaradil som  sa na koniec zástupu a postupne za mnou pribudlo ešte niečo cez 200 štartujúcich, takže výsledné číslo bolo viac ako 600 štartujúcich na Áčku. Hneď od štartu som vytvoril dvojičku s Peťom z Bratislavy. Poznáme sa z našich domácich maratónov a výkonnostne sme na tom podobne. Po porovnaní najazdených objemov z prípravy  sme usúdili,  že by sme mohli byť celkom vyrovnaná dvojka. A tak aj bolo. Prvé stúpanie na Raschberg sme šli pekne spolu a 900 výškových ušlo ako voda.

 V prvom šotolinovom zjazde som zistil, že opatrnosť je na mieste, keďže za zákrutami je často len kopa vzduchu a cyklistická prilba nie je projektovaná na pády z výšky 50 metrov. Po kratšom stúpaní sme dorazili na Huetteneckalm, za ktorým sa nachádza v zjazde krajší kamenistý technický úsek. Drvivá väčšina jazdcov tento úsek zdolávala radšej po svojich, ale mne takéto zjazdy celkom vyhovujú a bez mihnutia oka som tadiaľ presvišťal na bajku. Po chvíľke sme sa dostali k najznámejšiemu miestu na trati, chodníku vytesanému do skaly, známemu ako Ewige Wand. Po ďalších zjazdových metroch sme sa dostali opäť do Bad Goisernu. V nasledujúcom stúpaní sa ku mne opäť pripojil Peťo, ktorému som kúsok v zjazde odskočil. Takto podobne sme spolu pokračovali aj naďalej. V technických úsekoch som získal trochu náskok, ktorý ale Peťo v nasledujúcom stúpaní rýchlo stiahol.

Kilometre odsýpali celkom ľahko až po 110. kilometer, kedy na mňa prišla ľahká kríza. Trochu som podcenil jedlo na predchádzajúcej občerstvovačke a začal ma chytať jemný hlaďák. Našťastie som vo vrecku objavil jednu muesli tyčinku, ktorá ma v tom momente zachránila. Navyše ma vtedy dobre povzbudil a potiahol aj Peťo a šťastlivo sme dorazili k občerstvovačke, kde sme si dopriali trochu dlhšiu prestávku. Za zmienku stojí zjazd, ktorý prišiel po nasledujúcom stúpaní. Prudký chodník plný veľkých kameňov okorenený serpentínkami doslova „stál za to“. Dva krátke úseky už boli nad moje jazdecké schopnosti a poslušne som tu z bicykla zosadol. Podstatne horšie na tom boli jazdci, ktorých som tu obehol a ktorí celý tento zjazd zišli peši s bicyklom na chrbte.

Nasledujúcich viac ako 20 kilometrov po rovine okolo Hallstadského jazera som poňal oddychovo, keďže po nich nasleduje vražedná kombinácia kopcov  Salzberg a Rossalm. Stúpanie na Salzberg je dlhé 3,3 km s prevýšením viac ako 500 metrov. Najstrmší úsek má 700 metrov s prevýšením 140 metrov. Pod Salzbergom som do seba nasypal všetku kozmonautickú stravu, čo mi ešte ostala a zahryzol som sa do kopca. Pár serpentín som dal ešte v sedle, ale keď mi aktuálna rýchlosť klesla pod 5 km/h, poslušne som zosadol z bajku a zvyšok stúpania som odtlačil. Tu sa mi osvedčil turistický tréning so záťažou v podobe kamarátovho syna na chrbte pri výstupe na Veľký Rozsutec minulý víkend. Ušetrené sily som zúročil v 10 km dlhom  stúpaní na Rossalm s prevýšením 700 metrov, kedy som obehol hádam všetkých tých, čo obehli na Salzbergu mňa. Na vrchole Rossalmu som vedel, že som už za vodou, keďže ostával už len jeden 400 metrový brdok a dlhý zjazd po asfalte do Bad Goisernu. Na poslednej občerstvovačke som si skontroloval aktuálny čas a zistil som, že ak trochu pohnem kostrou, tak by som mohol byť v cieli v čase pod 13 hodín. Záverečných 20 km teda prišla ešte časovka a celkom slušná hrana odmenená výsledným časom 12:58:51.

Víťazom na najdlhšej trati sa stal Portugalčan Luis Leäo Pinto v rekordnom čase 09:53:38, na druhom mieste skončil obhajca minuloročného prvenstva Čech Ondřej Fojtík a stupne víťazov doplnil Rupert Palmberger z Nemecka. Za zmienku určite stojí, že A-Strecke dokončilo aj 8 žien. Najrýchlejšou z nich bola s časom 13:41:53 Katja Hentschel z Nemecka. 

Autor: Juraj Meliš

Foto: Juraj Meliš