Strecha ČR 6 – Českosaské Švýcarsko

„Je mi to zbytočné vedieť, ja to nikdy nepoužijem !!!“. To bola moja pravidelná reakcia, keď sa do mňa na základnej a strednej škole snažili natlačiť aspoň niečo z nemeckého jazyka. Keby som ich tak vtedy počúval. Nerobil by som teraz zo seba vola pred nemeckou babkou, ktorej sa v domnení, že nemecké wer je to isté čo anglické where, pýtam na to, kde to v čerte som. Wer bin ich?? Wer bin ich?? Zúfalo vyzvedám a popritom klepem na mapu. A ona len podivne kyve hlavou...

Vidím, že tu nepochodím a tak sa riadim aspoň intuíciou (a dopravnými značkami ), ktorá ma privádza na neďalekú česko - nemeckú hranicu. Ešte pár kilometrov a už som v oblasti, do ktorej som sa chcel dostať. Do regiónu zvaného Českosaské Švýcarsko. Ja osobne mám v pláne preskúmať len tú českú časť, ktorá je asi tak polovičnej rozlohy ako jej sesterská oblasť na území Saska. Ale to všetko až zajtra. Dnes mám už len jednu bojovú úlohu a to nájsť si vhodný nocľah. Popri hľadaní narážam na cyklistu - dobrodinca, ktorý mi ponúka pomoc pri hľadaní nejakého kempu. Našťastie sa nemusím báť, že mu nebudem stíhať. Chalan má na bikeu nahodených 8 litrov červeného a 6 litrov bieleho vina. Vraj si idú s priateľkou spraviť romanticky večer. Hold, iný kraj, iný mrav...

Nakoniec som zakotvil v kempe v Jetřichoviciach. Maličký kemp obkolesený vysokými bralami je preplnený českými, ale aj zahraničnými turistami. Luxusnej večere sa tu nedočkám, ale prázdny žalúdok nepohrdne ani podradnými párkami v miestnom bufete. Akurát už narážam na jazykovú bariéru a tak musím voľky-nevoľky prepnúť do môjho českého šušlavého módu. „Čtyži párky s hožčicí a tži deci kofoly.“ A už sa to nesie. Viac ako na jedlo sa teším na svoj teplý spacák. Scenéria je tu síce krásna, ale medzi tými skalami je neskutočná zima...

Ráno ma budí zurkot potoka, čvirikanie vtáčikov a pobehujúce deťúrence. Z oblohy ma zdraví žiariaci Oskar, a z okolitých stanov vysmiati táborníci. Proste idylka, pri ktorej človek nemôže mat zlú náladu. Nemôžu mi ju pokaziť ani boľavé nohy, ani stuhnutý chrbát a dokonca ani zlomený nosič na bicykli. Dnes som sa rozhodol zostať tu a načerpať nové sily. Nemyslím tým však žiadne flákanie sa a vylihovanie v tráve. Po poctivom vydrhnutí špinavého oblečenia vyťahujem bicykel zo stanu, zhadzujem všetky brašne a chystám sa naľahko preskúmať zakutia tohto národného parku.

O Českom Švýcarsku som počul už dávno predtým, ako som prvýkrát sadol na bicykel. Už v detstve sa ku mne dostavali informácie o kraji plnom skalných veží, stien, roklín a pieskovcových brán. Z každej strany som počúval (a stále počúvam), ako sa tu dá krásne vyšantiť na bicykli, ale aj bez neho. A tak aj keď nejde o žiadne pohorie a najvyššie miesta tu nepresiahnu 500-600 metrov, hodlám sa tu vyšantiť tiež.

Snáď najznámejším útvarom celého parku je Pravčická Brána. Ďalšími symbolmi sú Mariina vyhlídka, Šaunštejn, alebo Dolský mlýn, s ktorým sa spája zaujímavá legenda. Mlynárov syn sa vydal do sveta na vandrovku, aby sa čosi priučil. Kým sa vrátil, nadobudol veľký majetok, ale aj zostarol a zmenil sa na nepoznanie. Hneď po návrate sa ubytoval v mlyne u rodičov ako pocestný a na druhý deň sa chcel priznať, kto v skutočnosti je. Bolo však neskoro. Rodičia ho v nevedomosti o koho ide, kvôli jeho majetku zabili...

Tých pamiatok, stavieb a skalných útvarov tu človek nájde nespočetne. Ak si však myslite, že sa k niektorým z nich dostanete na bicykli, ste na veľkom omyle. Pre cyklistov sú sprístupnené len hlavné cesty, ktoré sú však silne frekventované a pár chodníčkov, ktoré neposkytujú žiadne pekné výhľady. Jediným spestrením sú vtipné značky a upozornenia, ktoré lemujú každú trasu.

Behom troch hodín zvládam prejsť všetky doly a cyklocestičky, ktoré sú pre cyklistov sprístupnené. Trasy sú nenáročné, s minimálnymi stúpaniami a tak už na obed som na Chate na Tokáni, ktorú som mal naplánovanú ako poslednú zastávku. Nemôžem povedať, žeby sa mi tu nepáčilo, ale na cyklistiku to veruže nie je najvhodnejší región, vlastne ani na turistiku. Človek tu nemôže zažiť turistiku v pravom slova zmysle, keď po hodinách lopotenia je šťastný, že dosiahol svoj cieľ. Toto je o turistike pre neturistov. Autom sa odviezť k nejakej pamiatke, 10 minúť nenáročnej chôdze, pár promo záberov pre facebook a môžeme sa pohnúť ďalej...

Plánovaný deň jazdenia sa zrazil do doobedia. Už tu nemám, čo skúmať. Idem do kempu a balím si veci. Miestny správca mi ochotne pomáha s nápravou zlomeného nosiča u neho vo dvore. Chce to len sverák, kladivo a pár metrov drôtu a nepoužiteľný nosič sa rázom mení na použiteľný. Ktovie na ako dlho...

Z Jetřichovíc som si to namieril na Mezní Louku, odkiaľ si užívam dlhý zjazd do Hřenska (115 m.n.m.), ktoré je najnižšie položenou obcou v ČR. Toto mestečko leží na sútoku riečky Kamenice a veľtoku Labe a je vstupnou bránou do NP České Švýcarsko zo západnej strany. Aj preto obec žije čisto z turizmu. Nájdete tu desiatky hotelov, reštaurácii a hlavne obchodov so suvenírmi.

Mňa však viac ako suveníry zaujíma rieka Labe, cez ktorú sa túžim dostať. Od nášho posledného stretnutia v Krkonošiach sa tak 50 násobne zväčšila a tak nejaké prebrodenie neprichádza do úvahy. Chvíľku kopírujem veľtok, až sa dostávam k prievozu Dolný Žľab. Stačí dať prievozníkovi jednu dvacku do kasičky a už si môj tátoš užíva svoju prvú plavbu.

Na druhej strane ma čaká dokonalý asfaltový cyklochodník, ktorý sa ťahá od Prahy až do Severného Mora. Pomaličky postupujem smerom na Děčín, pričom obdivujem mohutný kaňon Labe. Celý kaňon je vytvorený Labskými pieskovcami, ktoré mi pri troške preháňania pripomínajú stolové hory vo Venezuele.

V Děčíne je čas opustiť pohodovú cestičku a začať stúpať do pohoria Krušné Hory. Aj keď miesta, ktoré sa plánujem navštíviť, sú na území Krušných hôr, oficiálne sú prideľované kvôli svojej podobnosti k Labským pieskovcom a Českého Švýcarsku. Ide o Ostrovské Skaly pri osade Ostrov a Tiské Skaly pri obci Tisá. Práve tieto miesta sa stali rajom pre českých a nemeckých horolezcov.

Vzhľadom ku končiacemu sa dňu som sa rozhodol v spomínanej osade Ostrov zakempovať. Malebná dedinka v údolí obkolesená vysokými skalami má okrem zopár starých domčekov len luxusný hotel a malý kemp. Som tu asi jediný, čo nemá cez plece prehodené lano a na opasku pár skôb. Navyše mám pocit, že väčšina osadenstva je tu nemeckej národnosti a tak ani nie je s kým sa dať do reči. Dám si cesnačku a dve horalky (nič iné už nemajú) a zaliezam do svojho brlohu…

Niekedy je vonku pekne, a niekedy sa slnko pred ľuďmi schová za husté mraky. Práve do takého škaredého dňa sa prebúdzam. Obloha desivo zatiahnutá, studený vzduch a silný vietor. Jednoducho počasie pripomínajúce jeseň. Rýchlo všetko skladám a snažím sa odtiaľ vypadnúť. Po skoro dvoch týždňoch na bicykli mi toto každodenné trištvrtehodinové rozbaľovanie a balenie začína liezť na nervy. Už ma to nebaví...

Pomaly vyšliapem z doliny na hrebeň a postupujem k Tiským Skalám. Ide o labyrint pieskovcových skál rôznych tvarov pripomínajúcich zvieratá, predmety, ale aj ľudí. Aj k tomuto miestu sa viaže legenda. Ide o legendu o poklade francúzskeho šľachtica, ktorý strážia zlí škriatkovia a každý, kto do labyrintu vstúpi, už nikdy nenájde cestu von. Práve preto sa sem ešte pred 100 rokmi báli ľudia vstúpiť.

Dnes je však všetkému inak. Oblasť je prístupná a je plná upravených a značených trás, takže človek sa už nemá čoho báť. Veľmi ma prekvapuje, že na rozdiel od centra Českého Švýcarska je táto oblasť skoro prázdna a pobieha tu len niekoľko turistov.

Na vstupe ma privíta milá pani, ktorá mi ochotne ponúka postráženie bicykla, kým sa ja budem kochať krásou jej rodného kraja. To sa proste nedá odmietnuť a tak už o chvíľku obdivujem skaly v tvare slona, korytnačky, Afriky, či obrieho hríba. Symbolom celej oblasti je Janusova Hlava, ktorá je odjakživa cieľom mnohých lezcov.

Aj teraz je ich tu mnoho. Pri pohľade na jednotlivé skaly neviem, či mám obdivovať prírodu, alebo umenie tých ľudí, ktorí sa na nej práve držia. Jeden z prítomných ma presviedča o tom, že to nie je tak náročné a 80% sily ide z nôh (a tak ako cyklista by som nemal mať problém). Ja si však netrúfam a radšej kráčam ďalej…

Po dvoch hodinách ma spomedzi skál vyháňa silný dážď. Najradšej by som sa niekde schoval, ale tu zostať nemôžem. Tento lejak tak skoro neustane a prespanie tu neprichádza do úvahy. Brašne na bicykli aspoň provizórne prekrývam igelitovými taškami, aby som zabránil úplnému premočeniu a vyrážam do nečasu...

Autor: Peter Chovanec

Foto: Peter Chovanec