Články

REPORT: Súľovský maratón vs. Soľná komora
22. 07. 2016 Reportáže

Súľovský maratón a Soľná komora Leto pomaličky vrcholí, treba aj z práce na dovolenku vypadnúť a keďže doma cyklistike holdujem len ja, bude to klasicky prímorská dovolenka. Aby mi nebolo ľúto tých 2 týždňov bez biku a otlačenej prdele od sedla, vymyslel som si zaujímavé kombo 2 maratónov, ktoré toho majú spoločného viac, ako sa môže na prvý pohľad zdať. Vrcholom sezóny je u mňa už niekoľko rokov jednoznačne najväčší MTB maratón v Rakúsku Salzkammergut Trophy a tentokrát som si k nej naordinoval tréningovo ešte aj najväčší MTB bikemaratón na Slovensku - Súľovské skaly. Svoju logiku to určite malo: Súľov mám za humnom a konal sa presne 2 týždne pred Salzkou. Navyše, keďže si rád dávam vznešené ciele (ktoré by však podľa každej príručky mali byť aj reálne, čo sa nie vždy podarí), prihlasujem sa zásadne na najdlhšie trasy. Lebo ako raz jeden neznámy borec povedal: "Radšej zdochnúť na dlhej trase ako chlap, ako sa strápňovať na krátkej trase pre deti...". A ja som k tomu ešte doplnil ekonomické hľadisko, keď som si uvedomil, že vzhľadom na štartovné sa viac oplatia dlhé trasy. Kilometer na dlhej je takmer určite lacnejší, ako ten na krátkej. A prachy treba čo? Prachy treba šetriť! Táto filozofia sa mi tak zapáčila, že odvtedy nič iné nejazdím, čo však okrem záchvatov radosti a hrdosti občas prináša aj slušné depky. Takže čo majú tieto dva maratóny ešte spoločné? Okrem najväčšieho počtu štartujúcich v danej krajine (v oboch prípadoch 4 ciferné číslo) je to určite história. Salzkammergut Trophy sa tento rok konala 19. krát, Súľov 18. krát (i keď sa mi zdá, že predtým bol ešte nejaký jeden ročník, ktorý sa do tohto počtu nezarátava - pamätníci ma môžu opraviť/poučiť v komentároch). Ďalej to je slušný výber trás: Salzka ich má sedem, Súľov tento rok premiérovo štyri. Ďalší spoločný bod - atmosféra. Tú považujem po dobrých trasách na MTB maratóne za druhú najdôležitejšiu zložku a na oboch týchto podujatiach je úplne fantastická. Preto sa oba maratóny asi aj dožili dospeláckeho veku.. Trasy sú ale určite najdôležitejšie a dlhé na Súľove a Salzke majú spoločné to, že ich výškové profily vyzerajú ako EKG nadrogovaného kardiaka. A to sa mi páči.. :)   Ako som spomínal, Súľov mal byť hlavne poctivý tréning pred Rakúskom a trasa s parametrami 86 km a 3300 nastúpaných metrov mala zafungovať ako psychická vzpruha pred zlatým klincom sezóny. Kilometricky síce menej ako polovica Salzky, zato nastúpaných metrov na rovnaké množstvo kilometrov plus-mínus rovnako. Navyše povrch na Súľove je v porovnaní so Salzkou rádovo náročnejší, takže paráda. V stredu pred štartom som si šiel prejsť časť trasy a to už som vedel, že v sobotu zažijeme peklíčko. Predpoveď sľubovala teploty kruto nad 30°C a ja som vedel, že na tých lúčkach budem trpieť. Neznášam horko, keď mám bicyklovať. Aj preto ma v piatok pri registrácii celkom prekvapovali odhadované časy prítomných borcov, ktorý hádzali čísla ako 5 hodín, prípadne "určite do 6". Ja som si povedal, že v tom teple budem rád, keď to premotkám do 8 hodín. V sobotu sme štartovali o 9:00 ale vôbec by mi nevadilo, keby to bolo aj o niekoľko hodín skôr. Teplo už solídne a navyše sa hneď od štartu točilo celkom slušné tempo. Teda aspoň na mňa. Hneď v prvom zjazde v slučke do Vrchteplej som navyše videl borca, ako hodil ukážkového supermana s nie celkom podareným para-kotúľom na rameno a tak som si povedal, že sa budem v zjazdoch aspoň trochu krotiť. Každopádne výjazdy hore kopcom sa šli stále poctivo a ja som už na 15. km cítil, že sa to žalúdku moc páčiť nebude. Takže prechod na úsporný režim, veľa piť, málo jesť a hlavne sa nedogrcať. Nakoniec som to dal za 6:55 na dvoch banánoch, čo podľa mňa nebol úplne zlý výkon. :) Hlavne keď kamoši po mojom dojazde konštatovali, že všetci ostatní došli do cieľa červení od slnka, len ja zelený. Nová trasa bola každopádne super a trošku som nechápal flamy na internetových fórach, kde sa mnoho bikerov sťažovalo na veľkú náročnosť trás. Náročná nebola trasa, ale počasie. Trasu si mohol každý vybrať podľa nálady, odhodlania a aktuálnej formy. Počasie neovplyvní nikto. Po krásnej (i keď náročnej) sobote som si ale odnášal zo Súľova domov dve poznania: 1.) ak bude takéto teplo aj o 2 týždne na Salzke, nemusím ani štartovať a pôjdem sa radšej okúpať do neďalekého jazera, 2.) každý, kto počas maratónu odhadzuje odpadky mimo vyznačených zón je mentálny mrzák a primitívne hovado (toto je môj názor a nemusí sa zhodovať s názorom redakcie, ak sa niekoho toto vyjadrenie dotklo, mal by si sám vstúpiť do svedomia). V nedeľu som sa zobudil s bolesťami hrdla a v priebehu nasledujúceho týždňa som regulárne ochorel. Hurá, môžem svoj čajíčkový výkon na Súľove pripísať začínajúcej chorobe. Nie som až taká lama. To bola pozitívna stránka veci. Tá negatívna bola, že forma (akákoľvek dobrá/slabá predtým bola) pôjde len dole. Keď sa ale nebudem najbližšie 2 týždne bikovať, budem aspoň dobre oddýchnutý - stále len samé pozitíva... :) Nakoniec som to samozrejme nevydržal a predsa som si len v stredu pred Salzkou jednu jazdu na biku dal. I keď len na cesťáku a po rovinke, ale tých 50 km bola brnkačka. Takže to v sobotu nebude až také zlé.. :) Tu by som sa rád vrátil k internetovým diskusiám o náročnosti trás v Súľove. V Bad Goisern sme vstávali po tme o 3:45 (pričom nováčikovia o nejakom spánku ani nemôžu moc hovoriť), od 4:00 sa podávali raňajky a po štarte o 5:00 na nás čakala trasa dlhá 211 km s prevýšením viac ako 7000 metrov. V porovnaní so Súľovom čistý fekál (hlavne vyliezť z postele).. Ale prišli sme preto, aby sme sa trošku hecli a pobikovali v peknom prostredí, nie aby sme potom vyplakávali na fórach, že to bolo neprimerane ťažké. (Minulý rok túto trasu nedokončilo tuším 47% štartujúcich.) Našťastie počasie bolo ideálne, teplota ráno okolo 12°C a pod mrakom, neskôr začalo solídne pršať. Mne tieto podmienky celkom vyhovujú, hlavne keď na tomto maratóne nehrozia žiadne blatové galeje. Človek je síce zasraný až za ušami, ale blato nelepí a neovplyvňuje nejako kriticky chod biku. Najdôležitejšie však je, že sa mi neprehrieva búdka na krku. Po viacerých neúspešných pokusoch o absolvovanie tejto štreky sa tento rok rozhodujem pre absolvovanie s PACEMAKER-om, ktorý BY MAL udávať podľa môjho názoru ako-tak rovnomerné tempo a mal by dôjsť do cieľa po 16 hodinách (o 21:00 večer), teda v najneskoršom termíne, ktorý ešte stačí pre úspešné absolvovanie a získanie čierneho finisherského trička. Po krátkej rozprave s ním však zisťujem, že on to chápe trošku inak a radšej sa od neho oddeľujem. Jeho plán je ísť viac menej na každý jeden limit na doraz, čo vyžaduje so sprísňujúcimi sa limitmi ku koncu dokonca zrýchľovať. Takže borec najskôr ide krutú pohodu, po druhej polovici nepríjemne zrýchľuje a dokonca vynecháva niektoré občerstvovačky, čo sa niekoľkým jazdcom z jeho vláčiku na najťažšom stúpaní dňa nepríjemne vypomstilo. Okolo občerstvovačky prešli bez zastavenia (pacemaker sa samozrejme občerstviť v pohode stíhal, vedel si to v tom brutálnom stúpaní doklepnúť) a na Salzbergu som ich videl rozvešaných po zábradlí ako čerstvo vyprané prádlo. A pacemaker samozrejme za horami a dolinami. Poučenie z tejto soboty: Pacemaker na Salzke určite nie je dobrá voľba. Hlavne keď si človek uvedomí, že Schluss biker ide za ním nejakých 400-500 metrov. A keď vás dobehne tento pán a e-biku v oranžovej reflexnej veste, sranda končí.. Mne skončila po nejakých 156 km za Salzbergom, keď som nestihol time limit. Bola to celkom škoda, lebo som sa cítil fajn a krízy neboli. Len tá rýchlosť. Či pomalosť? Po návrate na ubytovňu som si povedal, že už stačilo, že to proste nie je pre mňa, ale ráno to tu bolo zase: "že by som to skúsil ešte budúci rok??" :) P.S.: Víťaz Andreas Seewald z Nemecka to dal za mimozemských 9 hodín a 48 minút (neviem čo ten chlap zožral na raňajky, ale ja to chcem tiež), medzi ženami bola najrýchlejšia s časom 12:21 Sabine Sommer z Rakúska a Pacemaker došiel do cieľa po 16 hodinách a 27 minútach... :) Autor: Martin Assuovi Vaško

ŠKODA STUPAVA TROPHY 2016
22. 07. 2016 Pozvánky na akcie

Prezentácia v Stupave už v Piatok od 15.00 do 20.00 Štartovné v druhej vlne nám môžete uhrádzať prostredníctvom prevodu do polnoci 26.7.2016 MTB za 20,- EUR, BEŽCI za 16,- EUR, Športovci v kombinácii MTB+BEH uhrádzajú 30,- EUR, JUNIOR TROPHY 5,- EUR!!! Na detský maratónik sa uhrádza 2,- EUR platba až na mieste. On-line registračný systém na našej web stránke sa uzatvára 28.7.2016 o 23:59!!! Od STREDY 27.7. 2016 (od 0:00 hod.) je štartovné pre MTB maratón 25,- EUR. BEŽCI platia registračný poplatok 19,- EUR. Športovci v kombinácii platia 40,- EUR, JUNIOR TROPHY 7,- EUR. Na detský maratónik sa uhrádza 2,- EUR platba na mieste. ------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------ Pre bajkerov a bežcov, ktorí radi privítajú možnosť pricestovať a odprezentovať sa na náš maratón v pohode o deň skôr... Deň pred našou akciou, v piatok 29.7.2016, od 15.00 do 20.00, sa v mieste konania akcie otvorí prezentácia pre našich účastníkov. Pripravené budú pre Vás štartové listiny, štartové čísla, meracie čipy a kompletne vybavené štartové balíčky. Pre účastníkov ktorí sa nestihnú registrovať on-line do 28.7.2016 bude na mieste pripravená možnosť registrovania a prezentovania sa zároveň. Nezabudnite na našu tohtoročnú NOVINKU. Príďte si v piatok, od 17.00 zajazdiť STUPAVSKÉHO ELIMINÁTORA! Tešíme sa na VÁS v NOVOM AREÁLI ŠKODA BIKE VILLAGE v STUPAVE, na Slovensku. ------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------ Akcia sa koná pod záštitou predsedu Bratislavského samosprávneho kraja, pána Pavla Freša, Primátora mesta Stupava, pána Romana Maroša, pod záštitou destinačnej organizácie Bratislavského regionálneho turizmu; s podporou Primátora hlavného mesta Bratislava, pána Iva Nesrovnala, s podporou starostu mestskej časti Záhorská Bystrica, Jozefa Krúpu.

Report 2: Salzkammergut Trophy 2016
16. 07. 2016 Reportáže

Keď sa povie Salzkammergut Trophy, mnohým bajkerom sa v mysli vybaví najväčšírakúsky MTB maratón, ktorý sa každoročne v polovici júla koná v nádhernom prostredí rakúskejoblasti Salzkammergut, s centrom pretekov v mestečku Bad Goisern, obklopenom horami amalebným Hallstattským jazerom. Tejto bohumilej akcie sa zúčastňujem už dlhší čas. Dvakrát som absolvoval trasu dlhú 120km a pred tohtoročným štartom som mal za sebou aj tri účasti na najdlhšej trati, A-Strecke, na ktorejpokorenie treba na bicykli prejsť 211 km a zdolať viac ako 7.000 m prevýšenia. Pred účasťou na tohtoročnej edícii Trophy som dlhú dobu váhal. Minulý rok som na bicyklipretekal len minimálne, „Salzky“ som sa nezúčastnil vôbec a ani tento rok sa moja zbierkaštartových čísel zatiaľ veľmi nerozrástla. Povedal som si však, že ak nie iné, na Salzku ísť chcem.Otázkou len bolo, ktorú trať si vybrať. Dosť dlho som nad tým uvažoval a premýšľal. Pred„dvestovkou“ som mal určitým spôsobom rešpekt, môj kilometrový nájazd bol predsa len o niečonižší než bývalo zvykom minulé roky. Môj najdlhší MTB výjazd bola dlhá trať tohtoročnéhoSvätojuského maratónu, okrem toho som absolvoval jeden stokilometrový výjazd na asfalte, notohtoročné výjazdy dlhšie ako 70 km by sa dali spočítať na prstoch jednej ruky. Nakoniec som sivšak povedal, že až také zlé to snáď nie je a ešte som sa stihol prihlásiť v termíne ktorý zaručoval,že pod číslom A103 som mal napísané aj svoje meno :) Ako už nadpis napovedá tohtoročné vydanie Salzkammergut Trophy sa pre mňa nieslo vznamení viacerých problémov, ktoré sa začali ešte pred odjazdom do Bad Goisernu. Kuriér, ktorými mal priniesť nové diely na bajk ma v stredu nezastihol a doma nebol ani nik iný, kto by zásielkuprebral. Balík mi teda prišiel až vo štvrtok okolo obeda a po jeho otvorení sa na mňa vyvaliloviacero prekvapení. Prvým z nich bolo, že môj nový 39-zubový prevodník nemal žiadne nábehovérampy a tým druhým, že namiesto štyroch skrutiek ktorými som prevodník hodlal upevniť, mi prišlalen jediná. Moja chyba, zabudol som si v objednávke skontrolovať počet... Navštívil som tedaviacero bratislavských bikeshopov s cieľom dokúpiť chýbajúce diely, no neuspel som v žiadnom.Iróniou je, že prevodník som nakoniec upevnil pôvodnými skrutkami, o ktorých som si myslel, žemajú strhnuté závity... V balíku sa však okrem už spomínaných vecí nachádzalo ešte niečo – bezdušovépneumatiky. Takmer každý, kto to v dnešnej dobe myslí s cyklistikou aspoň trochu vážne ich užpoužíva, tak som si povedal že prestanem odolávať a konečne si ich zaobstarám tiež. Po tom, čosom sa pred niekoľkými týždňami snažil týmto spôsobom použiť obyčajné plášte značky Schwalbea totálne som zlyhal, nenechal som nič na náhodu a objednal som si úplne nové Conti X-King sTLR úpravou. Pomocou „kompresora“ vyrobeného z PET fľaše išli nasadiť úplne jednoducho,pätky si s hlasným lupnutím sadli na svoje miesto a okolo 17:00 som už mal bicykel pripravený,teda aspoň som si to myslel :) Vybral som sa teda s priateľkou zaliezť si na skaly. Tam som zhodouokolností stretol bývalého „kolegu“ z dlhých maratónskych tratí, Petra Vrtiša, ktorý mi dosobotných pretekov poprial veľa šťastia. Po návrate domov z tlaku v pneumatikách neubudlo, priskúške pod vodou boli obe kolesá absolútne tesné a nič mi teda nebránilo postaviť sa v sobotu naštart po prvýkrát na bezdušových pneumatikách. V piatok ráno som ešte musel vybaviť posledné formality spojené s odovzdávaním mojejdiplomovej práce, čo sa však nečakane dosť natiahlo a tiež bolo potrebné pobaliť si všetky veci,naložiť ich do auta a podľa možnosti na nič nezabudnúť. Z Bratislavy sme teda s priateľkouvyrážali až v skorých popoludňajších hodinách a do Bad Goisernu sme aj kvôli niekoľkým zápchamdorazili až okolo 19:00. Tam som s bicyklom absolvoval pre „Ačkarov“ povinnú technickú kontroluktorou som s takmer novým bicyklom prvýkrát prešiel úplne bez vyjednávania. V dotazníku, ktorýbol jej súčasťou som pri kolónke pneumatiky hrdo zaškrtol možnosť tubeless :) vyzdvihol som sištartové číslo, s Monikou sme sa ešte trochu pomotali po stánkoch (za 15€ sa mi podarilo kúpiťcelkom solídne vyzerajúce cyklistické nohavice) a ani sme sa nenazdali a hodiny už ukazovali vyšepol deviatej. Po príjazde do Bike-Campu kde sme hodlali prenocovať, nás však asi 10 ročný chlapecv organizátorskej vestičke privítal slovami „Sorry, this campsite is already full.“ To sme teda ozajnečakali a bol to pre nás značný škrt cez rozpočet. Rozmýšľali sme, že pôjdeme spať do kempu vHallstate, kde by ešte miesto malo byť, avšak ten je od centra Bad Goisernu relatívne ďaleko a prištarte o 5:00 sa cení každá minúta spánku naviac. Po viacerých úvahách sme sa nakoniec zložilivedľa dvojice Čechov na brehu Halstattského jazera. Pôvodne to bola síce z núdze cnosť, nonakoniec sme vôbec neľutovali, práve naopak. Bolo tam naozaj nádherne. Už bola síce takmer tma,aj tak som však vyrazil na krátku skúšobnú jazdu, zistiť, či všetko funguje ako má. Nefungovalo.Napriek tomu, že v dielni išlo všetko ako malo, v reálnych podmienkach reťaz nie a nie vyskočiť naveľký prevodník. Zo začiatku ma chytila veľká panika a myslel som si, že všetko moje doterajšieúsilie príde kvôli tejto veci nazmar. Po miernom doladení prešmýkača som však prišiel na to, akosprávne radiť aj bez nábehového systému. Chcelo to len získať ten správny grif a po chvíli sa mi užtakmer vždy podarilo preradiť na veľký prevodník na prvý pokus. Ďalšie prekvapenie ale prišlo, keď sme sa chceli najesť. Zistili sme, že nám chýba voda.Plánovali sme totiž spať v kempe s kúpeľňou a kompletným vybavením a preto sme so seboužiadne veľké zásoby vody nebrali. Brutálnu porciu cestovín, ako som pôvodne plánoval :) som siteda neuvaril, vydalo len na Kuře na paprice pre nás oboch, chleba sme však našťastie mali dosť. Ostalo ešte nasadiť na bicykel číslo, podsedlovú kapsičku a pripraviť si veci, ktoré si ránobudem brať so sebou na trať. Dlhšie som premýšľal, či si vziať dve náhradné duše, alebo budestačiť jedna. Nakoľko to mala byť moja prvá skúsenosť s bezdušovým systémom, kdesi v kútikuduše som počítal som aj s tým, že to môže celé úplne zlyhať a duše som nakoniec vzal dve. A dobresom spravil. Ani tri by neboli zbytočné, ale o tom neskôr :) O 23:00 som už ležal v spacáku svýhľadom na jasnú hviezdnu oblohu, ktorá sa však podľa predpovede mala v priebehu nocizatiahnuť a v skorých ranných hodinách aj poslať na zem nejaké tie kvapky. Napriek tomu, že mi vnoci bolo dosť teplo, okolo 3:50 som sa zobudil pomerne odpočinutý. Najedol som sa, poobliekal,do vreciek som nasúkal nejaké tie tyčinky a gély, vyskúšal som, či držia pneumatiky (držali) avyrazil na štart do centra Bad Goisernu. Tam to už naplno žilo pretekmi, zaradil som sa niekde dopolovice štartového koridoru a o pár minút sa už námestím niesol štartový výstrel. Nakoľko na mojich posledných dvoch dvestovkách som totálne prepálil úvod a pri svojomposlednom vystúpení som sa trápil prakticky už od 40. kilometra, tento rok som si povedal, že sa užnikým nenechám strhnúť a pôjdem si svoje pohodové tempo, tak aby som vôbec necítil bolesť nôh.A aj sa mi to solídne darilo, aj pri tomto maximálne pohodovom tempe som predbiehal mnohýchpretekárov, ktorý boli už v úvode dosťzadýchaní. Po krátkom zjazde a prudkej stojke sme vošli doterénu, kde sa vytvorila mierna zápcha. Tu by som už rád šiel o niečo rýchlejšie, predbiehať sa všaknedalo a skončil som balancujúc pri pomalej rýchlosti v strede medzi dvoma „jazdnými pruhmi“. Po upokojení situácie som pred sebou na bicykli zbadal človeka maximálne subtílnejpostavy. Ale tak, že pri tomto chlapovi by väčšina modeliek len zaplakala závisťou. AndiGoldberger, bývalý megaúspešný skokan na lyžiach, ktorý sa v Rakúsku stále teší obrovskejpopularite, sa tiež prišiel popasovať s nástrahami 211 km trate. Na moju otázku ohľadom jehohmotnosti mi odpovedal, že má 60 kg, aj keď ja osobne by som mu tipoval minimálne o 10 kgmenej. Po krátkom rozhovore s Andim nasledovalo stúpanie v kamenistom teréne, po ktoromnavyše stekala voda, takže ak by na to aj človek mal, už len kvôli ostatným účastníkom sa nedaloinak ako tlačiť bicykel. Po skončení tejto sekcie sme sa dostali na zvážnicu ktorou sme vystúpali ažna vrchol Raschberg, po dlhšom zjazde, v ktorom sa na jednom mieste bolo treba vyhýbať na cestestojacej krave sme opäť chvíľu stúpali až do sedla Hütteneckalm. Odtiaľ sa pokračovalo náročným,kamenistým a rozbahneným zjazdom, ktorý som z bezpečnostných dôvodov, podobne ako väčšinaostatných účastníkov, absolvoval z väčšej časti po svojich. V nasledujúcom viac-menej rovinatomúseku som si však uvedomil, že zadné kolesom mi nejako pláva. Nechcel som tomu uveriť, malsom predsa bezdušáky, no bolo to tak. Zastavil som a po chvíli som objavil zdroj problému,pneumatika bola na boku máličko narezaná. Presne ako v inštruktážnych videách výrobcovtesniacich tmelov som bicykel naklonil tak, aby sa rozrezané miesto nachádzalo v najnižšom bode akolesom som mierne triasol v snahe zaceliť dieru v plášti, avšak veľmi úspešný som nebol. Kolesosom sa snažil aj dofúkať, no vždy keď som dosiahol určitý tlak, ventilok začal prepúšťať vzduch, sčím som si naozaj nevedel rady. Povedal som si, že budem pokračovať ďalej a uvidím, čo sa budediať. Tesne pred prejazdom cez miestny highlight – Ewige Wand - nie viac ako meter a pol širokýchodník vysekaný do kolmej skaly som musel dofukovať znova a po zjazde do dedinkyWeissenbach opäť, tentokrát však už s dielenskou pumpou, ktorú som si požičal od divákov. Keď užsom tie bezdušáky staval, povedal som si, že im ešte dám šancu, no ak to nebude držať, prinajbližšej dielenskej pumpe nasadím dušu. Medzičasom začal poriadny lejak, bunda do dažďa všaksvoju funkciu splnila a po pár minútach dážď zoslabol natoľko, že ju už nebolo treba. Nasledujúci úsek až do dedinky Rehkogl bol rovnaký ako úvod pretekov, dobehol somkolegu Tomáša Tomášeka, ktorý mi potvrdil, že zadné koleso mám naozaj mäkké :) Pri najbližšejveľkej pumpe som sa teda rozhodol založiť dušu. Ako som odskrutkoval čiapočku ventila, jehoodnímateľné jadro vypadlo tiež. Cítil som sa ako totálny magor – je možné že tesniaci tmel trhlinu vplášti utesnil a vzduch unikal cez povolené jadro ventilu, no už som nechcel špekulovať a strácaťďalší čas, tak som sa rozhodol nahodiť dušu. Okrem toho, aj keby tá bočnica bola zalepená, mohlasa kedykoľvek znova otvoriť, čo by bolo ďalšie riziko, ktoré som podstupovať nechcel. Ventil somteda vybral a do plášťa som vložil dušu. V strese a hneve na samého seba mi trvalo hodnú chvíľu,kým som správne nasadil aj druhú stranu plášťa, no nakoniec sa mi to podarilo a mohol som začaťpumpovať. Čo však čert nechcel, žltá Topeak pumpa mala pokazený manometer a moja snahanatlačiť do zadného kolesa 2,5 baru sa skončila so zvukom nie veľmi odlišným od štartovéhovýstrelu, pri ktorom mi z kolesa odletela kazeta aj s orechom a duša to už mala nenávratne za sebou.Na sebavedomí mi to rozhodne nepridalo a cítil som sa už ako magor zo všetkých najväčší.Neostávalo mi však nič iné, než založiť druhú dušu, ktorú som si našťastie zobral tiež. Dal som simaximálny pozor, namiesto manometra som použil palec a ukazovák a po chvíli som moholnahodiť koleso do rámu a pokračovať ďalej. Na zemi som ešte pohľadal bezdušový ventilok apokračoval som ďalej. Zničenú dušu som s ich súhlasom prenechal divákom ako suvenír, takéhoexota tam asi ešte nemali :) Celkový čas, ktorý som stratil dofukovaním a výmenou duší sa vyšplhal na viac ako polhodiny, no aj keď trochu zronený, pokračoval som ďalej a po krátkom čase som sa už týmitoproblémami nezaoberal. V hlave mi znela úvodná časť songu Baba O´Reily od The Who a išlo sami naozaj dobre. Úseky, v ktorých som sa pred dvoma rokmi neskutočne trápil som išiel beznajmenších problémov. Z Altausee sme stúpali okolo miestnych soľných baní k pasienku Blaa Almodkiaľ nasledoval úsek dolu lyžiarskou zjazdovkou. Bol som prekvapený, koľko ľudí jazdiacich ajna veľmi drahých celoodpružených bajkoch sa v týchto zjazdoch vyslovene trápilo a nevedeli si toporiadne pustiť. Ja sám som vo všetkých kamenistých zjazdoch musel ísť s maximálnouopatrnosťou, nakoľko som už nemal náhradnú dušu a seknúť tú v zadnom kolese som si už nemoholdovoliť. Na konci občerstvovacej stanice sa nachádzala veľká nádoba s nápisom Abfall/Wasteslúžiaca na odhadzovanie odpadkov. Môj obal od tyčínky síce pristál vedľa, no po vzhliadnutí tohonápisu mi v hlave opäť začali hrať The Who: Don´t cry, don´t raise your eye, it´s only teenagewasteland... Teenage wasteland, it´s only teenage wasteland. Teenage wasteland, oh hey, teenagewasteland. They are all wasted... Ja som našťastie wasted nebol, práve naopak, takto dobre som sana dvestovke necítil ešte nikdy. O chvíľu sme síce celá skupinka mierne zablúdili, nevšimli sme sišípku, no nadišli sme si len zhruba kilometer, takže nič dramatické sa nedialo. Nasledovala slučkaúdolím Rettenbachu, ktorá bola pripravená len pre trate A a D a ukončená bola strmými stúpaniamipo rozbahnených lúkach. Na moje veľmi príjemné prekvapenie držali nové X-Kingy fantasticky aoba tieto lúčne úseky som bez problémov absolvoval v sedle bicykla, kapituloval som až v polovicinasledujúcej stojky, kde sa k šmykľavému terénu pridal aj značný sklon a tlačiaci spolubojovníci.Po krátkej rovinke nasledoval ďalší úsek, v ktorom sa tlačilo. Aj keď daný úsek by som bezproblémov vyšiel aj na bajku, ostatní tlačiaci pretekári ma prinútili zosadnúť, čo sa však vzápätíukázalo ako veľké šťastie. Ako som tlačil bajk, zistil som, že zadné koleso sa nejako triaslo. Potrelsom sa na zadnú osku a s výrazom tváre niekde na pomedzí prekvapenia a vydesenia som zistil, žeje úplne povolená. Tak teda vedľa trate, vytiahnuť multikľúč a osku dotiahnuť. Pri snahe vložiťnáradie späť pod sedlo sa mi ale na kapsičke zasekol zips. Chvíľu som s ním bojoval, no nakoniecsa mi ho podarilo presvedčiť, kapsičku som úspešne zazipsoval a s opäť o niečo podlomenýmsebavedomím som pokračoval ďalej. Druhé stúpanie k sedu Hütteneckalm začínajúce niekde okolo 80. km považujem zanajnáročnejší úsek trate. Vyše 700 výškových metrov rozdelených na štyri stúpania a k nimprislúchajúce krátke zjazdy ma počas predchádzajúcich ročníkov vždy poriadne vyšťavili, avšaktento rok som si sily rozložil dobre a aj týmto úsekom som prešiel bez akýchkoľvek nepríjemností. Nasledoval druhý prejazd cez Ewige Wand a po ďalšom prejazde cez dedinku Weissenbachsme sa vydali do slučky vedúcej okolo priehrady Chorinsky-Klause. Najväščím prekvapením premňa bolo, že ma tu okrem jazdcov na 36 km trati predbiehali aj tí na jednokolkách. Uvedomovalsom si však, že pred sebou mám ešte takmer 100 km a akokoľvek nepríjemné mi to bolo, nenechalsom sa nimi strhnúť. Slučka okolo Chorinsky-Klause bola ukončená zjazdom Jochwand, strmousekciou plnou mokrých kameňov a koreňov, v ktorej som opäť radšej zvolil chôdzu a doterazneviem pochopiť, ako tam niektorí účastníci môžu ísť na bicykli. Až doteraz som sa stravovalvýhradne z vlastných zásob a za jazdy, dával som si müsli tyčinky z Tesca, ktoré som prekladallepivkami od PowerBaru. Tesco tyčinky však chutili podstatne lepšie a nabudúce si tie lepivky snáďuž ani nebudem brať. Na občerstvovačkách som len dopĺňal ionťák (v miestnej terminológii iso) amaximálne som si za jazdy vzal polovičku banánu. Takto som fungoval vyše 120 km, no potom siuž organizmus vypýtal zmenu. Na občerstvovačkách som si odteraz vždy dal pár kúskov pečiva avypil som pohárik Coly, prípadne RedBullu. Po Jochwande nasledoval oddychový úsek okolo Halsstattského jazera, v ktorom som sastriedal s miestnym borcom a po chvíli sme dobehli už spomínaného Andiho Goldbergera, ktorý sak nám pridal tiež. Vpredu sme sa však vzhľadom na Andiho telesnú konštrukciu väčšinou striedalilen my dvaja. Po príjazde do Halstattu nasledovala pre mnohých jedna z najnáročnejších častí trate.Stúpanie k hallstattským pohrebiskám a najstarším soľným baniam na svete, medzi pretekármiznáme ako stúpanie na Salzberg. Na začiatku na nás čakalo 11 serpentín, ktorých sklon síce nie jeextrémny, no už sme mali za sebou takmer 150 kilometrov. Ja som sa však cítil mimoriadne dobre avšetky serpentíny som bez problémov vyšiel v sedle, aj keď v najstrmších častiach som si rovnakoako pred dvoma rokmi pomáhal zábradlím. Pri mojom poslednom vystúpení na dvestovkenasledovala po skončení serpentín jazda po rozbahnenej lúke kde som posledný úsek zatiaľ vždytlačil, avšak teraz na nás čakala krásna makadamová cesta ktorá nás doviedla priamo k budoveKnappenhaus, kde moderátor do mikrofónu čítal naše mená a povzbudzoval. Na tomto miestezačínal betónový úsek, ktorý viedol aj cez najstrmšie miesto na celej trati, so sklonom vyše 30percent, alebo ak chcete, takmer 20 stupňov. Túto časť som aj napriek všetkým minuloročnýmkrízam zatiaľ vždy vyšiel na bajku a inak tomu nebolo ani tento rok, čím som zaknihoval prvýsúvislý výjazd od dolnej stanice zubačky až po miesto, kde sa stúpanie preklápa do zjazdu. Pokrátkom odpočinkovom zjazde nasledovalo stúpanie do sedla Rossalm. Za slnečného počasia bývatento úsek mimoriadne nepríjemný, avšak tento rok bola obloha zatiahnutá. Do cieľa ostávalo lenniečo viac ako 50 kilometrov a cítil som sa veľmi dobre, tak som na to začal trochu viac dupať. Aždo sedla som predbiehal jedného pretekára za druhým, v zjazde ku Gosausee som si však rovnakoako v ostatných zjazdoch dával pozor a „ručičku tachometra“ som nechal vystúpiť na viac ako 50km/h, i keď miestami by sa dalo ísť podstatne rýchlejšie. Za Gosau nasledovalo posledné serióznestúpanie v ktorom som na to dupal ešte viac a krátko pred vrcholom som sa opäť stretol s Tomášom.Nasledoval rýchly zjazd, posledná občerstvovačka, 15 km do cieľa. Tomáš vravel že to už vpodstate máme za sebou, ja som mu oponoval, že on možno áno, ale ja ešte môžem seknúť zadnékoleso, čo by situáciu dosť skomplikovalo. Nasledovali posledné krátke úseky tvorené stúpaniami,v ktorých som opäť predbiehal všetkých naokolo, až sme údolím Gosau sklesali až na brehHallstattského jazera. Odtiaľ nás čakalo už len približne 7 km, z drvivej väčšiny po asfalte. Tu sa užišlo naozaj čo to dalo, po vjazde do Bad Goisernu a krátkom úseku cez les som dobehol ďalšiehoAčkara, ktorého som ešte chcel prekonať. Na poslednom možnom mieste, v akomsi betónovomodvodňovacom žľabe som však presekol zadnú dušu a posledné dva kilometre do cieľa som tedaabsolvoval na prázdnej pneumatike podstatne nižšou rýchlosťou, než som si pôvodne predstavoval.Všetci tí, ktorých som v záverečných stúpaniach poľahky predbiehal ma teraz dobehli späť a bolsom nahnevaný sám na seba, že som si nedal väčší pozor. Do cieľa som však prišiel v relatívnesolídnom čase 13:26:38 čo stačilo na celkové 117. miesto. Preteky som nakoniec aj naprieknižšiemu nájazdu a prakticky úplnej absencii dlhých výjazdov, čo by sa mohlo zdať ako kľúčové,bez problémov dokončil a ani výsledný čas nebol až taký tragický. Nebyť technických problémov,mohlo to byť oveľa lepšie. Aspoň však mám rezervu na zlepšenie sa v budúcom roku :) Po dojazdesom sa najedol v cieľovej občerstvovačke a po chvíli som si sadol na zem, oprel som sa o múrik atak som tam sedel snáď aj pol hodiny, kým som sa nespamätal a nezačal riešiť opravu zadnéhokolesa, aby som sa dostal späť „do kempu.“ Bol som síce unavený, ale nadmieru spokojný že somtrať čo sa fyzickej stránky týka zvládol úplne bez problémov. Čo sa víťazov týka, na najdlhšej tratizvíťazil v novom traťovom rekorde 9:48:12 obhajca minuloročného víťazstva Andreas Seewald, vženskej kategórii zvíťazila Rakúšanka Sabine Sommer ktorá na zdolanie trate potrebovala čas12:21:50. Mne priniesla tohtoročná účasť skúsenosť, že každý nový komponent na bicykli je najprvnaozaj dobré poriadne odskúšať vopred, no tiež to, že na dokončenie A-Strecke nie je potrebné maťbrutálne nájazdy, či sa trápiť najazďovaním kilometrov v zime či na jar. O rok sa rád vrátim adúfam, že sa s mnohými z vás, ktorí ste tento report dočítali až do konca uvidím. Možno aj na štarteo 5:00 ráno :) Autor: Tomáš Dedinský

Report: Salzkammergut Trophy 2016
15. 07. 2016 Reportáže

Tento rok sa uskutočnil 19. ročník maratónskeho fenoménu s názvom Salzkammergut Trophy. Určite nemusím žiadnemu bajkerovi predstavovať tento už doslova legendárny pretek. Jedná sa o jeden z najťažších a najdlhších pretekov Európy s najdlhšou trasou 211,3 km a prevýšením neskutočných 7119 výškových metrov, ktorý som sa rozhodol v sobotu 9.7. 2016 prekonať. O Salzke som sa dopočul prvý krát, keď sme s priateľkou vstúpili do partie bikepoint.sk a na jednom z posedení nám Salzku opisovali ako niečo úplne neskutočné a náročné čo nie každý bajker dokáže zdolať. Minulý rok sa ju na poslednú chvíľu rozhodol kamarát Michal prekonať a taktiež písal reportáž s nadšením ako práve dnes ja http://www.bikepoint.sk/spravy/reportaze/salzkammergut-trophy-2015-a-strecke/ Prihlasoval som sa už niekedy na jar na najdlhšiu trasu a priateľka Monika sa rozhodla nastúpiť na štart „krátkej“ 119,5 kilometrovej trate s prevýšením „len“ 3848 v.m. Už od prihlásenia som trénoval len dlhšie trate ako som nebol po minulé roky zvyknutý aby som prekonal časové limity a prišiel do cieľa včas. Všetko išlo podľa plánu až kým som 2 týždne pred pretekom neochorel a so silnými liekmi neležal v posteli. Vedel som, že tohtoročný cieľ zdolať celých 211 kilometrov sa pominul a neostávalo nič iné len sa prehlásiť na kratšiu trať. Monika ochorela odo mňa a rozhodla sa vôbec nezúčastniť. Niekoľko dní pred odjazdom som sa dával dokopy, liečil sa a nerobil vôbec nič aby som bol ako tak v pohode. V piatok na obed pre mňa prichádza kamarát Tomáš s priateľkou Zuzkou, obaja sa idú popasovať s Rakúskymi horami avšak Tomáš na najdlhšej a Zuzka na najkratšej trase. Michal ktorý Salzku prešiel minulý rok mal nastúpiť po ceste v Trenčíne a hneď prášime do Bad Goisernu – centra podujatia (vzdialené asi 600 km od Žiliny). No ihneď po výjazde zo Žiliny sa Tomášovi niečo nezdalo na aute, tak po niekoľkých kilometroch zastavujeme v Trenčíne na pumpe a skontrolujeme auto. Po zastavení za nami beží pumpár a kričí: „Horí Vám auto!“ A vážne! Začalo sa nám dymieť z jednej zo zadných bŕzd, ihneď sme teda šli do autorizovaného servisu no tam nám povedali, že oprava bude možná až v pondelok. Našťastie mohol Michal zohnať firemné auto a veľmi ochotný páni zo servisu nám zapožičali úplne nové stojany na strechu lebo vedeli, že sme vo veľkej časovej tiesni za čo sme im všetci naozaj veľmi vďační! Prehadzujeme veci, bajky a valíme na novom aute do cieľa a teraz už bez problémov. Na ubytovňu prichádzame niečo okolo jedenástej a štart je o piatej ráno, fúú to nebude teda bohvie aký spánok. No ešte pred zaľahnutím do postelí sme sa dohodli s Michalom, že si vymeníme čísla, pretože on sa so zraneným kolenom necíti na dlhú trasu a ja som už práveže úplne v pohode a pripravený zdolať ju! Taaak a po kľudnom vedomý, že sa idem len voziť na krátkej trase prichádzajú nervy, stres a panika, že vstávam ráno o štvrtej a postavím sa na štart dvesto jedenástky. Tomáš ma však ukľudňuje, že sa ideme len voziť a užiť si Rakúske hory a atmosféru. To ma upokojuje no spať mi to aj tak nedá. Budíček o 03:45, raňajky, obliecť, umyť sa a o 04:50 sa ocitám s chalanmi na štarte najdlhšej trasy. Len pre zaujímavosť: Na Salzke sa zišlo niečo vyše 4 500 pretekárov zo 44 krajín sveta a na 211,3 km sa zúčastnilo cca 900 najtvrdších bajkerov a bajkeriek, na 119,5 – 1 300 pretekárov a zvyšných 2 300 ľudí na ostatných trasách (76 km, 60,4 km, 53,5 km, 37,9 km a 22,1 km). Pár minút do štartu a až teraz si uvedomujem, kde vlastne som. S chalanmi si ešte poprajeme šťastný a bezpečný dojazd do cieľa, jedna fotka a štart! Chvíľku trvá kým sa celý pelotón pohne a pomaly sa posúvame vpred. Celý čas keď prechádzame mestom nám fanúšikovia tlieskajú, burácaju a podotýkam, že to je o piatej ráno. Po asi kilometri sa neustále ťahám za Tomášom až v jednej zo zákrut ma vytlačia a uchádza mi, nevadí je to ešte dlhá štreka. Po chvíli sa začína prvé a nikde nekončiace stúpanie. Zopár zákrut, všade povzbudzujúci fanúšikovia a stále kopec. Po krásnej asfaltke sa posúvame vpred, predo mnou všade cyklisti, za mnou cyklisti, proste pecka! Šliapem v tempe a obieham kde sa dá, nechcem sa biť o dobré umiestnenie ale chcem si vydobiť dobrú pozíciu, pretože od Miša viem, že o chvíľu bude les a široká cesta sa zmení na lievik, po ktorom vojdeme na šotolinu, tak nechcem zaostať vzadu ale hrniem si to vpred. Neviem ale asi po 8 kilometroch som predbehol vyše sto dychčajúcich makačov a tu sa cesta zúži a valíme stále do kopca no po kamenistej a mokrej lesnej cestičke. Pred sebou vidím ako sa niektorý v takomto teréne nevedia udržať v sedle a padajú z bajkov. V týchto chvíľach ma obehne nórka na namakanom bajku, tak sa za ňu vešiam a ťahá ma vpred. V šialenom tempe si to za ňou dupem a nechcem sa jej striasť.  Po výživných 850 výškových na 10 kilometroch sa ocitáme na prvom vrchole Raschberg, nórka stále predo mnou a ja neustále vysmiaty a vyškerený na všetky strany. Užívam si každý jeden meter trate, kochám sa okolím. Prichádza prvý zjazd, tu obieham nórku a prášim si to po šotoline, ktorá je podobná ako naša Chata pod Suchým. Po asi 6 kilometrovom zjazde nám začína popŕchať, no nie je to nič vážne, prichádza stúpanie a s ním aj riadny lejak. To som ešte stále vyškerený a užívam si každú kvapku, ktorá na mňa spadne. Veď si to práve rozdávam s lejakom na Salzke! O čo ide!? Po hodinovom lejaku dážď už nevnímam a sústreďujem sa na nekonečné stúpania. S priemerkou 14,3 km/h prichádzam na prvú občerstvovačku...to ste ešte nevideli! Obrovská občerstvovačka s asi 6 stánkami, jeden bol servisný a asi 20 ľudí sa o Vás stará. Napchávam sa skvelým slaným pečivom, prihadzujem syr a fantastické malé klobásky. Chlapík mi kýblom naleje ionťák do bidónu, ďalší mi umyje okuliare, beriem banán a prášim ďalej. Dážď samozrejme neustupuje ale to je už jedno keď nemám na sebe nič suché. Púšťam sa do dlhého kamenistého zjazdu, tachometer mi ukazuje krásnych 13,7°C a ja premočený si to začínam užívať o trošku menej. Zima, dážď ale viem, že o chvíľu budem prechádzať cez Ewige Wang, jedno z najkrajších miest Salzky. Cesta sa začína pretvárať na kamenistú až skalnú cestu a ocitám sa priamo na spomínanom Ewige Wang. Oči sa mi blysknú a ja s úsmevom od ucha k uchu prechádzam cestičkou vysekanou v skalnom masíve, sústredím sa na prejazd a len periferne vidím ohromný zráz podo mnou. Po tomto úžasnom prechode na nás čaká krátke klesanie, pár otočí a potom skutočne náročný zjazd plný blata, skál a koreňových schodov vysokých asi ako moje 29´´ kolesá. Prejdem naozaj čokoľvek ale tu nosím, opatrne sa prebáram blatom, nasadám a valím ďalej. Neustále sú všade bajkeri, takže nieje čas na nudu. Opäť mi začína pršať, dážď utichá a prichádza lejak. Vstupujeme do mesta Bad Goisern, točím nohami ponad burácajúcu rieku po úzkom moste, zopár schodov v sedle (nechápem prečo nikto nezjazdoval schody v sedle ale pešo). Prechádzame mestom a všade prítomní fanúšikovia nás v daždi povzbudzujú, to mi dodáva energiu a začína naozaj nepríjemné 8 kilometrové asfaltové stúpanie dedinkami. Miestami to je taká stojka, že musím ísť po ceste ciky-caky aby som ju dokázal vyšliapať. Nepamätám si presne kadiaľ som šiel a čo som videl ale viem čím som si prechádzal. Nastúpila prvá kríza, myšlienky na priateľku a po tvári mi steká prvá slza, pretože som vedel že v takomto tempe Salzku pokorím a prejdem ju v časovom limite. Vedel som, že ju dám a to mi dodávalo odvahu do ďalších prudkých kopcov a zjazdov. Po zozjazdení lyžiarskeho vleku plného blata a kameňov sa púšťam do jedného z najťažších zjazdov aké som kedy šiel. Idem v skupine asi 20 bajkerov a ako jediný idem v sedle, všetci zosadajú a kričia mi Bravo! Bravo! Skvelý pocit J Hrozne prudký zjazd je plný mokrých, ostrých skál a neskutočne dlhý. Miestami mám namále no pevne držím rajdy a sústredím sa na to aby som sa nevysypal lebo to by nebolo vôbec pekné. Po prejdení tohto Mordoru si vôbec necítim ruky ani nohy ale pokračujem ďalej. Ako inak, do stúpania...Cítim, že niečo nie je v poriadku so stehnom. Prichádzam do mestečka a v bolestiach musím vysadnúť z bajku. Masírujem si stehno a viem, že to je pre mňa konečná. Pri jednom domčeku som si sadol na múrik kde stáli  domáci a prichádzajú ku mne no nerozumiem im ani slovo. Odpovedám slovami „leg problem“, nasadnem na bajk a tackajúc sa pokračujem ďalej. Čaká ma asi 12 km neustáleho stúpania na ďalšiu občerstvovačku. Kráčam do kopca a viem, že na bajku to už nepôjde, v zjazde som si asi natiahol šľachu na zadnom stehne, pijem dve fľašky magnézia ale nič nepomáha. Viete si predstaviť 12 kilometrov pešo vedľa bicykla niekde v neznámych lesoch s vedomým, že tohtoročný cieľ nedokážete pokoriť? Bolo to pre mňa zdrcujúce, sadol som si vedľa bicykla na premočenú zem a slzy mi stekali jedna za druhou. Pomyslel som na Moniku a to ma zdvihlo zo zeme a kráčal som ďalej. Po pár kilometroch ma obehol PaceMaker, to je chlap, ktorý udáva tempo tak, aby splnil limit na poslednú minútu a ak vás niekedy na Salzke obehne, tak viete, že ste v prdeli. To bolo pre mňa jasné, nasadám na bajk a predbieham ho, nevzdám sa len tak! Nasadil som tempo a dúfam, že bolesť ustúpi, neustúpila...bolesť ma opäť skolila a nevládzem už šliapať v sedle, tak pokračujem len pešo. Prichádzam na občerstvovačku a stretám čecha Lukáša, povedali sme si, že ak nestihneme limit na ďalšom bode, tak ideme na pivo. Pomaly sa tackám vedľa neho až sme sa spolu dostali na bod, ktorý sme nestihli v časovom limite v dôsledku čoho nám boli bohužiaľ odstrihnuté štartovné čísla a tým sa pre mňa pretek oficiálne skončil. Nahovoril ma, že ak dáme ešte asi 3 km do kopca, tak sa ocitneme opäť na Ewige Wange, tak prečo nie! Po chvíli si opäť užívam skalný prechod a opäť ten hrozný zjazd. Spolu s Lukášom už šliapeme do centra Bad Goisernu aby sme si dali zaslúžené pivo. Ponúka mi, že u nich v kempe majú wapky, tak si u nich umývam bajk. Týmto sa mu chcem za všetko poďakovať, inak by som tam ešte asi doteraz blúdil. Program v centre diania som nejak neregistroval, pretože po nemecky sa nedorozumiem ale stánkov bolo neskutočne veľa, bolo čo pozerať to veru áno. Zuzka ma ešte nahovorila na masáž, ktorú sme mali zdarma. Tak isto ako balíček Enervit, tričko a skvelé cestoviny. Myslel som si, že sa o nás budú starať traja maséri a rada bude neskutočne dlhá no opak bol pravdou. Dokopy 18 masérov a na rade som bol o chvíľu, masáž nôh som si užil veru naplno. Takže super! Tak čo môžem na záver povedať? Že Salzkammergut Trophy je určite najťažší pretek alebo výjazd aký som kedy šiel ale na budúci rok sa opäť prihlásim na najdlhšiu trasu a zdolám ju! Prekrásne prostredie, neskutočná atmosféra či pred, cez alebo po preteku, skvelá organizácia, perfektné značenie a jedlom preplnené občerstvovačky. Užíval som si každý centimeter trate, vrelo odporúčam každému kto hľadá výzvy a dokáže si siahnuť na dno svojich síl. Nič viac netreba dodávať, najdlhší pretek Európy a jeden z najťažších preverí vaše sily, takže budúci rok opäť! Autor a foto: Tomáš Chabada

Pozvánka: „MTB Horská časovka na Kubínsku“.
15. 07. 2016 Pozvánky na akcie

Pre všetkých Vás, priaznivcov cyklistiky a športu pripravujeme 2. ročníku preteku „MTB Horská časovka na Kubínsku“. Podujatie bude prebiehať v Dolnom Kubíne a to už 6. augusta 2016. Dovolili  sme si pre Vás pripraviť viacero noviniek. Jednou z nich je predĺženie trate preteku. Štart sa presúva do mestskej časti Malý Bysterec (480 m.n.m.). Zo začiatku vedie trať po asfaltovej ceste. V ďalšej časti trať prechádza chatovou oblasťou, kde už ide prevažne o štrkovú nespevnenú cestu. Cieľ je umiestnení pri Chate na Kubínskej holi vo výške 1100 m. n. m.. Celková  dĺžka trate je teda 11 km s prevýšením takmer 620 m. Takisto nám narástol aj počet kategórií. Súťažiť sa bude v siedmich kategóriách. Štartovať sa bude v časových intervaloch, podľa poradia štartovacích čísiel. Každý pretekár sa môže tešiť na výborné občerstvenie, tombolu a bohatý štartovný balíček. Na celkového víťaza čaká finančná odmena. ONLINE REGISTRÁCIA beží už len do 30. 7. 2016! Tak to nepremeškaj a zaregistruj sa čo najskôr. Srdečne Ťa pozývame, tešíme sa na Teba! Info: http://www.mtbkubinska.sk/propozicie/ Autor: Luboš Dupkala Pre všetkých Vás, priaznivcov cyklistiky a športu pripravujeme 2. ročníku preteku „MTB Horská časovka na Kubínsku“. Podujatie bude prebiehať v Dolnom Kubíne a to už 6. augusta 2016. Dovolili  sme si pre Vás pripraviť viacero noviniek. Jednou z nich je predĺženie trate preteku. Štart sa presúva do mestskej časti Malý Bysterec (480 m.n.m.). Zo začiatku vedie trať po asfaltovej ceste. V ďalšej časti trať prechádza chatovou oblasťou, kde už ide prevažne o štrkovú nespevnenú cestu. Cieľ je umiestnení pri Chate na Kubínskej holi vo výške 1100 m. n. m.. Celková  dĺžka trate je teda 11 km s prevýšením takmer 620 m. Takisto nám narástol aj počet kategórií. Súťažiť sa bude v siedmich kategóriách. Štartovať sa bude v časových intervaloch, podľa poradia štartovacích čísiel. Každý pretekár sa môže tešiť na výborné občerstvenie, tombolu a bohatý štartovný balíček. Na celkového víťaza čaká finančná odmena. ONLINE REGISTRÁCIA beží už len do 30. 7. 2016! Tak to nepremeškaj a zaregistruj sa čo najskôr. Srdečne Ťa pozývame, tešíme sa na Teba! Pre všetkých Vás, priaznivcov cyklistiky a športu pripravujeme 2. ročníku preteku „MTB Horská časovka na Kubínsku“. Podujatie bude prebiehať v Dolnom Kubíne a to už 6. augusta 2016. Dovolili  sme si pre Vás pripraviť viacero noviniek. Jednou z nich je predĺženie trate preteku. Štart sa presúva do mestskej časti Malý Bysterec (480 m.n.m.). Zo začiatku vedie trať po asfaltovej ceste. V ďalšej časti trať prechádza chatovou oblasťou, kde už ide prevažne o štrkovú nespevnenú cestu. Cieľ je umiestnení pri Chate na Kubínskej holi vo výške 1100 m. n. m.. Celková  dĺžka trate je teda 11 km s prevýšením takmer 620 m. Takisto nám narástol aj počet kategórií. Súťažiť sa bude v siedmich kategóriách. Štartovať sa bude v časových intervaloch, podľa poradia štartovacích čísiel. Každý pretekár sa môže tešiť na výborné občerstvenie, tombolu a bohatý štartovný balíček. Na celkového víťaza čaká finančná odmena. ONLINE REGISTRÁCIA beží už len do 30. 7. 2016! Tak to nepremeškaj a zaregistruj sa čo najskôr. Srdečne Ťa pozývame, tešíme sa na Teba!

Report 2: AUTHOR ŠKODA Bikemaratón Súľovské skaly 2016
02. 07. 2016 Reportáže

SÚĽOVSKÝ HORÚCI BIKEMARATÓN Súľovský MTB maratón zrejme nikomu, kto jazdí nejaký ten piatok na biku netreba predstavovať. Je to už kultová akcia, na ktorú sa ja osobne vždy veľmi teším. Jedinečná atmosféra, ktorá tu panuje a okolie Súľovských skál, dokresľuje skvelá organizácia pod taktovkou Slavomíra Strečanského. V tomto ročníku prešli poriadnou obmenou roky nezmenené trasy. Pre pretekárov boli pripravené štyri trate, 18 km, 39 km, 60 km, a samozrejme, MARATÓNSKA 86-KA S PREVÝŠENÍM 3100M. Na pretekároch bolo, aby si zvolili tú svoju optimálnu variantu. Podľa toho, čo som videl na trati, nie každý biker to zvládol k svojej spokojnosti... V sobotu do Súľova dorazilo vyše tisíc pretekárov, riadna plnka. Toto však organizátorom nerobilo problém. Všetko zvládli na výbornú. Nezaznamenal som žiadne problémy s parkovaním ani s registráciou, a to som už klasicky všetko riešil na poslednú chvíľu, polhoďku pred štartom. Počasie je vždy jedna z najdôležitejších a najdiskutovanejších tém pred pretekmi. Kto zažil blato na Súľove asi vie, o čom píšem a kto nie, môže byť rád. Dážď v sobotu počas preteku nehrozil. Naopak, mal vrcholiť prílev teplého vzduchu... Vravím si, paráda bude teplučko.... ide sa na to! O deviatej začína štart a vyše 90 pretekárov sa vydáva na trať. V prvom stúpaní zisťujem, že v lese je nejako mokro. Začínam mať problém s gripom a nakoniec musím cca 50m potlačiť... Dozvedám sa, že sa tu v noci prehnala búrka. Paráda, takže preto toľko blatíčka... Prvý okruh bol viac-menej na zahriatie (prehriatie prišlo až neskôr ). Cez Vrch teplú sa dostanem späť na Súľov. Odtiaľ po asfalte smer Zbyňov. Stúpania sa idú ľahko, a tak si idem spokojne v skupinke, kde sa výborne dopĺňame. Po niekoľkých stúpaniach, už viackrát ťukám do páčky a hľadám ľahší prevod. Začínam tušiť, že dnešný maratón nebude zadarmo... Zjazd, a sme v Zbyňove. Upsss, až na križovatke do Rajeckých sme zistili, že tadiaľto asi pretek nevedie...ocitli sme sa asi kilometer od Rajeckých... Na Súľove zablúdiť? To nieeee... Otočka a ideme hľadať správnu cestu. Hlava v kýbli a nálada na bode mrazu. V tomto okruhu som zablúdil ešte dvakrát, a nebol som sám... Túto moju chybičku, ktorá ma stála čas, pripisujem neskutočnej horúčave. Vraciame sa späť do Súľova. Na trati pribudli pretekári zo 60-ky. Začína riadna plnka, ktorej by som sa vyhol, keby nebolo toho nešťastného blúdenia. Lúku ešte niektorí šľapu v sedle, ale vyššie v lese už šliapem sám len sprava - zľava, prosím. Ťukám asi desiatykrát do páčky, či sa mi tam neobjaví ľahší prevod ale nie, už len zaťať zuby a v závere kričím pozoooor idem. Neviem, ako sa mi to podarilo dať v sedle v takej plnke. Fúúú, riadne odpálený valím dole na OS v Lietavskej Závadke. Tam to vyzeralo ako po nájazde Hunov... Každý hltal vodu a nedalo sa ani dostať k stolu. „Čo to ešte dnes bude?“ Po občerstvovačke sa začínam dostávať do tempa, ale stále dokola hľadám prevody, ktoré nemám a skoro každé stúpanie si musím siahnuť na úplné dno, aby som sa udržal v sedle. Nehovoriac o zjazdoch, kde sa po nočnej búrke tvorili blatové válovy. Počasie sa postaralo o zábavu. Vonku horúco a v lese blato - každý pretekár si prišiel na svoje . Popravde mám taký menší výpadok, keďže teplo mi zavarilo hlavu, ale nohy idú, a len šlahám gély a magnézium... Jediné, na čo myslím je... „pomééé z tohto pekla, čo najrýchlejšie do cieľa.“ Dobieham pretekárov z dlhej a naprávam si morál. Keď už to vyzeralo, že záver bude na parádu, prichádza defekt. Podarí sa mi dostať na predposlednú OS a tu mením dušu. Pauza mi neprospela a už nemám náladu to zase dobiehať. Nič, aspoň radostne a v sedle do cieľa. Pohľad na pretekárov, ktorí tlačia pomaly aj na rovine ma veľmi nebavil a myslím, že už nikomu do smiechu nebolo. Vyzeralo to miestami, ako odsun vojakov po prehratom boji. Prichádzam na poslednú OS, kde už nezastavujem, smerujem do cieľa. Vynesiem bike po skalách, krátky singel a záverečné stúpanie (som si iba myslel). Takže, aby náhodou nebolo dosť, tak pred cieľom ešte jedna stojka, kde už ľahší prevod nehľadám, hlava nefunguje a snažím sa len sedieť a šliapať. Musel som si aj zakričať, ale sám som tam nebo, takže sorry. Prepínačka... Záverečný zjazd som ani nevnímal. Prešiel som pod oblúkom v cieli, kde sa mi v ruke, ani neviem ako, ocitla voda. Okamžite som sa potreboval zbaviť biku a vecí, čo som mal oblečené. Jediné po čom som v tej chvíli túžil, bola studená voda, potok, mláka, hocičo... Nakoniec som dal sprchu hore na parkovisku, kde nám prihrievali vodu. No paráda! Súľov mal byť pre mňa taká malá previerka pred Salzkou, ale na morál mi to veľmi nepridalo. Pripisujem to hlavne horúčave a „dažďovým pralesom“. Myslím si, že každý pretekár si siahol na dno svojich síl, ale ten pocit, že to človek dal, je úžasný. Určite by som radšej nesedel doma na zadku. Tento ročník hodnotím ako ozaj veľmi náročný, ale je to pretek a Súľov, takže OK. Trať sa mi páčila, ale ešte musím potrénovať, aby som si niektoré stojky vedel viac vychutnávať. Autor: Tomáš Tomášek Foto: Luboš Dupkala

Report: AUTHOR ŠKODA Bikemaratón Súľovské skaly 2016
30. 06. 2016 Reportáže

Už po osemnásty krát sa 25. 06. 2016 konal cyklistický maratón AUTHOR ŠKODA Bikemaratón Súľovské skaly, ktorý bol ako tretie kolo zaradení do Škoda Bike Open Tour. Vysoké teploty, ktoré v ten deň presahovali 30 °C neodradili nadšencov tohto športu, pretože sa na štart podľa časomiery Sport Soft Timing celkovo postavilo 1 062 cyklistov. Štartujúci bikeri sa delili do štyroch trati, z ktorých najpočetnejšia bola 39 km s počtom štartujúcich 452, potom nasledovala 18 km trať s 335 bikermi, za ňou trať na 60 km s 204 bikermi a najmenej početná bola najdlhšia trať na 86 km, ktorej sa zúčastnilo 95 cyklistov. Náročné teplotné podmienky si vybrali svoju daň a spôsobili, že 76 pretekárov z celkového počtu trať nedokončilo. Súľovský maratón je známy vysokou kvalitou služieb, ponúkajúcich v zázemí pretekov, ktorým je pravidelne námestie pri Kultúrnom dome v Súľove. Tento priestor poskytuje organizátorom výhodné podmienky v podobe okolitého zariadenia ako škola, v ktorej sa podáva jedlo, pohostinstvo s príjemným posedením, kultúrny dom, ktorý ponúka priestory na prezentáciu a sociálne zariadenie, priestranné námestie, na ktorom sa nachádza nie len terasa s výčapom, ale aj množstvo stánkov rôznych značiek a rozmanitého sortimentu. Na štartovacej čiare sa od deviatej hodiny postupne vystriedali cyklisti štartujúci na troch tratiach do 11:25, kedy odštartovala najkratšia trať, ktorej som sa zúčastnila aj ja. Po úvodných poučeniach a želaniach úspešného dokončenia trate organizátorom a riaditeľom preteku Slavom Strečanským nás sprievodné vozidlo odviedlo, opačným smerom ako minulý rok, ku 5 km stúpaniu, ktoré lemovalo Čierny potok. Nočné dažde na tomto kúsku bolo vidieť, keďže trať bola mokrá a pokrytá blatom. Kopec, ktorý nemal konca kraja ubral síl nejednému pretekárovi či pretekárke. Náročné kilometre vystriedal krásny a hlavne zaslúžený zjazd lúčnou cestou, za ktorým nasledoval opäť výšľap na Minárčikovské. Trať bola nádherná s pravidelne sa striedajúcim stúpaním a klesaním, pri ktorých mohli jazdci načerpať stratenú energiu. Vysoké teploty však znižovali pôžitok z rozmanitého profilu, ktorý organizátori tento rok pripravili. Slnečné lúče spôsobovali rapídny úbytok vody v tele a kým som sa dostala na občerstvovačku môj bidon zíval prázdnotou. Cesta k občerstvovaciemu stánku okrem toho, že sa nachádzala ďaleko od štartu, bola dosť hektická, keďže sme sa spájali s pretekármi z dlhšej trate, čo spôsobovalo komplikácie nie len im, ale aj nám. Niektorých sme brzdili a obmedzovali, čo nám dávali patrične najavo svojimi výkrikmi. Viacerí pretekári niesli slnečné počasie naozaj ťažko, postávali povedľa trate, oddychovali a chladili sa vodou. Záver trate mal okrem jedného prudkého, ale krátkeho kopca už len klesajúci charakter, kde sa naskytol priestor na vylepšenie si koncového výsledku v podobe rýchleho zjazdu a záverečnej asfaltky. V cieli nás už okrem davu tlieskajúcich ľudí vítali dievčatá s vodou, ktorá padla úplne vhod. Kvalitný servis po preteku bol zabezpečení vapkami spoločnosti Cleanex Žilina značky Kärcher, ktorých dostatočný počet zaistil, že sa na umytie bikov nemuselo dlho čakať, úschovňou bicyklov, ktorá odbremenila pretekárov od stráženia a v neposlednom rade práčovňou spoločnosti Whirpool, v ktorej si mohli jazdci oprať i vysušiť svoje pretekárke oblečenie úplne zadarmo. Organizátori ako aj minulý rok, tak aj tento rok pripravili perfektný sprievodný program vo forme hudobného rokového vystúpenia ,,najkrajšej dievčenskej kapely“ s názvom Poison Candy Rocks a napínavú bike show plnú neuveriteľných a dych vyrážajúcich kúskov majstra sveta v cyklotriale Jána Kočiša. Zábavné predstavenia skrátili čakanie na vyhlasovanie výsledkov a odovzdávanie cien, ktoré bolo dosť zdĺhavé, keďže hodnotených kategórií bolo 39. Najviac očakávaná tombola bola sprevádzaná dažďom, ktorý spôsoboval výpadky elektriny a tým pádom znefunkčňoval ozvučenie. Preto sa niektorí pretekári natlačili do prívesu od kamióna kde sa tombola odovzdávala. Tým ktorým sa neušlo suché miesto stáli tesne pod pódiom aby dobre počuli moderátora Barenyho, vyhlasujúceho výherné čísla. Dážď bol príjemným spestrením slnečného dňa a mnohí si ho užívali. Hlavnými cenami v tombole boli dva bicykle značky Author a Škoda, disky na auto, práčka a mikrovlnná rúra od spoločnosti Whirpool a fotoaparát Canon. Súľovský maratón bol na vysokej úrovni a každým rokom sa zlepšuje, z čoho vyplýva aj rekordná tohtoročná účasť pretekárov. Krásne prostredie súľovského okolia umožnilo organizátorom pripraviť úplne nové, naozaj nezabudnuteľné a rozmanité trate s diferencovanými profilmi a s rôznou náročnosťou. Organizátori so zabehnutými vecami a službami nesklamali a s novými veľmi milo prekvapili. Maratón v Súľove je jedným z najkrajších maratónov na Slovensku, kde si každý pretekár malý i veľký, rýchly či pomalý príde zaručene na svoje. Ďalšie informácie o vydarenom súľovskom maratóne, v rátane výsledkov a fotografií nájdete na stránke: http://www.cyklotour.sk/sk/aktualne-mainmenu-1.html. Autor a foto: Monika Sedliačková

Fotogalérie

FESTINA 24hod MTB 2016
07. 06. 2016 2 fotografi
24 MTBike Jam 2016
07. 05. 2016 1 fotograf
Salzkammergut Trophy 2015
14. 08. 2015 1 fotograf