Hobby typu horská cyklistika má nespočetne veľa výhod. Jednou z nich je tá, že skutoční nadšenci nemusia počas letnej sezóny špekulovať, čo budú robiť v sobotu (nebudeme sa tu baviť o nevýhodách spolužitia v jednej domácnosti s bike fanatikom - o tom na stránkach venovaných pravidelne osamelým ženám). Tú poslednú sa v Rajeckých Tepliciach konal Fatranský maratón a tak sme to mali u nás doma poriešené. Vzhľadom na to, že Fatran bol môj úplné prvý maratón a jazdí sa „za humnami“, považujem ho už niekoľko rokov za povinnú jazdu. Asi aj preto mám tendenciu ho podceňovať. Poznám prostredie, poznám ľudí ktorí ho organizujú a preto si ani nedám námahu očekovať, aké má byť počasie. V piatok večer síce viem, že celý týždeň v horách pršalo a je tam kopa vody, blatko a zimu si však z doteraz neznámych príčin nepripúšťam - chyba. Je sobota, 8:30 ráno a v spoločnosti ďalších cca. 60 nadšencov vyrážam na 100 km trať, na ktorej máme podľa organizátorov nastúpať 3000 metrov. Radšej som si ani nepozrel profil, aby som sa nevydesil hneď na začiatku. Iceman vo svojom reporte píše, že ostrý štart bol až po nejakých 6 km v Kunerade, ale neverte mu. Odštartovalo sa už v Rajeckých Tepliciach a v Kunerade nám tie autá len uhli z cesty. Uvádzam to preto, že som približne 95 km pred cieľom zaútočil a dostal sa do úniku, ktorý som chcel udržať až do cieľa. Po približne 60 metroch sa však naplnili predpoklady športových odborníkov a pelotón ma pohltil (díky Rišo za tie fotky :-). Po prvom brode, v ktorom sme sa viacerí osviežili namočením nôh konečne začalo to, prečo sme sem všetci prišli. Poriadne pretekanie sme hneď odpálili tlačením bikov do hnusnej strmej stojky v čvachtavom blatku. Určite to poznáte, ide o ten typ, ktorý vám pri každom kroku chce vyzuť tretry. Proste paráda na úvod. :-) Nasledujúci priebeh môjho snaženia mi trošku pripomínal slávny komentár Marcela Merčiaka, v ktorom komentoval hokejový zápas slimákov – na začiatku stúpania som pred sebou zbadal borca, ktorému som sa rozhodol ísť nekompromisne po krku. 25 minút sa k nemu POMALIČKY približujem, ďalšie 4 minúty ho predbieham a nakoniec sa mu strácam za zákrutou. Manéver trval odhadom 40 minút. Formula 1 šuvix. Inak šlo o fatranskú klasiku, keď si človek vychutnáva ubíjajúce kilometre hore kopcom po zvážniciach ukrytých v hustých lesoch, len občas prerušených výhľadom na okolitú krajinu a majestátne doliny Malej Fatry. V polke zjazdu sa už zase teší na ďalšie stúpanie, lebo mu je brutálna zima (podľa niektorých kámošov s lepšou výbavou na bikoch tam hore bolo okolo 5°C, čo je v kombinácii s dažďom chrumkavá záležitosť). Proste fatran je hlavne o morálke a preto si dovolím citovať jednu hlášku z internetovej diskusie o tomto preteku, ktorá sa mi strašne páči a dokonale sa naň podľa mňa hodí: „Les je zákerná sviňa, les ťa postupne dá dole, skôr či neskôr a ak s tým nepočítaš, tak si debil. Jednoducho les ťa rozoberie. Chápeš ma, ty bystruška!“ No a keby to náhodou niekoho zaujímalo, prvý krát som fatrana nedokončil. Les ma dal dole, lebo som nepočítal so zimou a vodou... (tých 60 metrov pred Kájom Hartlom sa však u mňa bude počítať do konca života :-) Autor: Martin Vaško Foto: Peter Bugáň, Lukáš Heryán
