KRÁSNÉ A POKOJNÉ VIANOCE A ŠŤASTNÝ NOVÝ ROK 2021

Od januára tohto roku sme v Oblastnej organizácii cestovného ruchu Rajecká dolina usilovne pracovali na legalizácii a neskôr aj označení novej cyklotrasy v Rajeckej doline pod názvom „Rajeckou dolinou na dvoch kolesách“ (RDn2K). Táto nová cyklotrasa je súčasťou nového projektu pod názvom CykloRAJ, ktorý má ambíciu realizovať legalizáciu a označenie ďalších cyklotrás, ktorú už jestvujú a sú využívaná miestnymi cyklistami tak, aby ich mohli využívať aj návštevníci, ktorí do Rajeckej doliny zavítajú.   Cyklotrasa RDn2Ko dĺžke 37,9 km a s prevýšením 640 m vás prevedie najkrajšími miestami Rajeckej doliny. Je zokruhovaná, čiže štart/cieľ je možný v akomkoľvek bode trasy.Variabilita trasy umožňuje vyskúšať jeden veľký okruh, prípadne dva menšie okruhy. Je len na vás, pre ktorý sa rozhodnete. Obtiažnosťou je určená pre začiatočníkova umožňuje napojenie aj na ďalšie značené cyklotrasy. Technické parametre jednotlivých častí trasy sú nasledovné: Rajeckou dolinou na 2 kolesách – časť 1 (Rajecké Teplice, infocentrum– Rajec, družstvo): Farba: modrá Evidenčné číslo: 2440 Dĺžka: 26,5 km Prevýšenie: 425 m Náročnosť/určenie: MTB REKREA Povrch: asfalt, šotolina, lúka Rajec – Malá Čierna – Jasenové – spojovacia časť v roku 2020 (Rajec, družstvo – Malá Čierna, kostol – Jasenové, križovatka v centre obce): Farba: zelená Evidenčné číslo: 5456 Dĺžka: 6,8 km Prevýšenie: 120 m Náročnosť/určenie: MTB REKREA Povrch: asfalt, šotolina, lúka Rajeckou dolinou na 2 kolesách – časť 2 (Jasenové, križovatka v centre obce  - Rajecké Teplice, infocentrum): Farba: modrá Evidenčné číslo: 2440 Dĺžka: 4,6 km Prevýšenie: 35 m Náročnosť/určenie: MTB REKREA Povrch: asfalt, šotolina Počas cyklotrasy si môžete dopriať malé zastávky a načerpať energiu pri spoznávaní zaujímavostí ako napr. zrúcanina gotického kostola sv. Heleny v Stránskom, Mestské múzeum a renesančná radnica v Rajci, vzácna 400 – ročná lipa v Ďurčinej, unikátny Slovenský drevený betlehem a Kalvária v Rajeckej Lesnej, vodná nádrž Košiare, Múzeum dopravy v Rajeckých Tepliciach. Dobré jedlo padne tiež určite vhod – odporúčame zastaviť sa v Meritte v Rajeckých Tepliciach, U Hromadov v Rajeckej Lesnej, či na Farme Bardy v Jasenovom. Nezabudnite ani na regeneráciu síl a vymedzte si určite čas aj na relax v Kúpeľoch Aphrodite či vo Wellness Hoteli Diplomat v Rajeckých Tepliciach. Legalizáciu tejto cyklotrasy sme realizovali s finančnou podporou Ministerstva dopravy a výstavby SR z prostriedkov štátnej dotácie a samotné značenie cyklotrasy vďaka finančnej podpore Krajskej organizácie cestovného ruchu Žilinský turistický kraj. Zároveň treba spomenúť aj fakt, že táto naša plánovaná aktivita viedla k ďalším neplánovaným aktivitám, keď sa Slovenský cykloklub rozhodol uvoľniť finančné prostriedky z dotácie Ministerstva školstva aj na preznačenie ďalších súbežných trás v Rajeckej doline o celkovej dĺžke 50,3 km. Preznačené boli tak cyklotrasy 026 - Rajeckácyklomagistrála (úsek Poluvsie - Malá Čierna)  - červená, 2410 - Malá Čierna - Súľov - Podhorie - modrá,5406 - Poluvsie - Kuneradský zámok- zelená a8405 - Kamenná Poruba - Porubská dolina - Rajec  - žltá. Skvelou cyklonovinkou je určite tiež vybudovanie cyklochodníka Rajec – Šuja s dĺžkou 500 m, ktorý umožní odklonenie cyklistov a peších účastníkov cestnej premávky z cesty I. triedy I/64 Žilina – Komárno, čím sa zvýši podiel cyklistickej prepravy na cestovaní do práce, školy, či za občianskou vybavenosťou. Projekt bol realizovaný prostredníctvom dotácie Ministerstva dopravy a výstavby SR, ktorú získalo Mesto Rajec na podporu rozvoja cyklistickej dopravy a cykloturistiky. A na čo sa môže cykloverejnosť tešiť v najbližších rokoch? V rokoch 2021-2023 sa chceme oveľa viac zamerať na ďalší rozvoj cykloturistiky v Rajeckej doline – legalizáciu a značenie ďalších cyklotrás a trailov, budovanie cyklochodníkov a rozvoj infraštruktúry súvisiacej s cykloturistikou. Radi by sme zlegalizovali a označili cyklotrasy a trialy v okolí Kuneradu (Omegová, Slatiny, Medzihorská), Medvedí a Jelení okruh, Hepnár a Vajnar, Borošovec, Vojtovú – Jasenové, Turie – Medzihorská a prepojili Rajeckú dolinu s Turcom (Rajecká Lesná – Valča). Existujúci cyklochodník Rajec – Šuja by sme chceli predĺžiť až do Rajeckých Teplíc (Rajec – Jasenové, Jasenové – Zbyňov – Rajecké Teplice) a tak prepojiť tieto dve mestá mimo cesty I. triedy. V rámci cykloinfraštruktúry chceme vybudovať nabíjacie stanice pre elektrobicykle, oddychové zóny, či podporiť revitalizáciu ďalších studničiek a prameňov ako miest na občerstvenie a osvieženie. Uvažujeme tiež spolu s partnermi nad vybudovaním pumptrackovej dráhy, pričom predbežne už máme vytipovanú vhodnú lokalitu. Našim zámerom je totiž vybudovať z Rajeckej doliny obľúbenú cyklodestináciu v duchu „cyklistika pre všetkých“ – pre profi, či rekreačných cyklistov, pre rodiny s deťmi, návštevníkov a domácich obyvateľov tak, aby nám prepojenie cykloturistiky a cyklodopravy bolo nápomocné pri prezentácii Rajeckej doliny a jej atraktívnych miest. Projekt je realizovaný s finančnou podporou Ministerstva dopravy a výstavby Slovenskej republiky.  

Tentoraz sme zavítali na juh Rakúska do regiónu Bad Gleichenberg s cieľom naučiť naše dieťa ísť samostatne popri nás na bicykli. Áno, už sme cyklovozík nechali doma a aktívne sme zapojili do šliapania do pedálov aj dieťa. Vzhľadom na dĺžku trás sme využívali aj závesnú tyč na bicykel, ktorú sme mohli kedykoľvek odpojiť. Turistická oblasť Bad Gleichenberg sa nachádza v termálno-sopečnom regióne Štajerska. Leží juhovýchodne od mesta Graz, ktoré je hlavným mestom tejto oblasti. Mierne podnebie v tejto kopcovitej krajine robí tento región jednou z najúrodnejších oblastí v Rakúsku. Región láka dovolenkárov na oddych pri kúpaní v termálnych kúpeľoch, či športové vyžitie pri jazde na bicykli alebo turistike. Pri nich objavujete remeselnícke a kulinárske špeciality typické pre tento región, vychutnávate víno z miestnych viníc, či spoznávate históriu pri návštevách hradov a zámkov. K dispozícií je cez 1700 km cyklistických a 14 turistických trás. Trasy sú križované nádhernými výhľadmi na polia, lúky, lesy a vinice.   1. Cyklotrasa - Bairisch Kölldorf – Bad Gleichenberg – Waldsberg – Dirnbach – Grubberg — Trautmannsdorf – Bad Gleichenberg — Bairisch Kölldorf cca 37,5 km Všade naokolo vládne ticho a nerušene môžete vychutnávať okolitú prírodu. Asfaltová cyklotrasa vedie cez dedinky, či usadlosti. Je výborne značená s miernymi kopcami a kľukatí sa pomedzi kukuričné a pšeničné polia, či miestne vinice. Dlhšie úseky sú ideálne i pre menších cyklistov. Nevýhodou je, že väčšina trasy je bez možnosti občerstvenia. V Bad Gleichenbergu sa na jednom z našich tátošov odtrhol ventil a tak muselo prísť k výmene duše. Keďže bol len začiatok našich cyklopotuliek, okrem spoznávania okolia sme si pridali i úlohu kúpiť náhradnú dušu. A nebolo to veruže také jednoduché. V hoteli sme sa dozvedeli, že najbližší obchod je až vo Feldbachu, približne 20 minút autom. Úspešní sme boli až v druhom športovom obchode v spomínanom meste.   2. Cyklotrasa k Slovinským hraniciam - Bairisch Kölldorf — Steinbach – Holzbauern — Waltra – Pichl – Egg – St. Anna am Aigen – hranice so Slovinskom cca 25,5 km. Trasa vedie kopcami cez menšie dediny, väčšinou prudšími stúpaniami a klesaniami. Cyklotrasa je výborne značená a tiahne sa po cestnej komunikácii s ohľaduplnými vodičmi, s malou alebo skoro žiadnou premávkou. Za dedinkou Waltra, kde sa blízko cyklocesty nachádza i detské ihrisko, odbočíte mimo cyklotrasu a po miestnej komunikácii cez Pichl sa dostanete opäť na cyklotrasu FB5  (Weintour) v dedine Egg. Za Eggom sa spája cyklotrasa FB5 s cyklotrasou R12 (Thermenradweg) a ňou sa dostanete až do mesta St. Anna am Aigen a pokračujete ďalej až k slovinským hraniciam. Cyklotrasa R12 pokračuje až k usadlostiam na hraniciach so Slovinskom. Nezabudnite sa cestou kochať krásnymi výhľadmi, či už na mesto St. Anna am Aigen alebo na kukuričné polia, vinice, či sady čiernej bazy. Späť sa môžete vrátiť tou istou trasou.   3. Cyklotrasa do Feldbachu - Bairisch Kölldorf – Gossendorf – Neubergen – Petersdorf – Műhldorf bei Feldbach – Feldbach cca 29,5 km. Cieľom bola i kúpa náhradnej duše, nakoľko práve vo Feldbachu bol najbližší športový (cyklo) obchod. Z Bairisch Kölldorfu sa vydáte smerom na Peckl a Stein po cyklotrase FB 5 (Weintour) a smerujete k napojeniu na cyklotrasu FB 12 (Kastanientour) až do mestečka Gossendorf. Na križovatke cyklotrás FB 1 (Riesentour) a FB 8 (Aulandtour) pokračujete smerom na Neubergen, Petersdorf až do Műhldorf bei Feldbach. Práve tu sa pri cyklotrase nachádza i detské ihrisko (morbídne pri neďalekom miestnom a vojenskom cintoríne). Z Műhldorfu bei Feldbach do Feldbachu je konečne rovina. Dovtedy sa striedali prudké stúpenia a tiahle klesania. Z Műhldorfu bei Feldbach nás cyklotrasa zavedie rovno do centra mesta, na nákupné ulice Bürgergasse a Ungarstraße. Ak sa chcete vyhnúť nekonečným stúpaniam a klesaniam, tak späť odporúčame vrátiť sa rovnakou trasou do Műhldorfu bei Feldbach a odtiaľ pokračovať po cyklotrase R45 (Gleichenberg Radweg), ktorá vás popri hlavnej ceste zavedie až do mesta Bad Gleichenberg. Nie je to síce rovina, ale stúpania sú tiahle a mierne a najmä v tieni okolitých stromov. Cyklotrasa R45 vedie po samostatnom úseku, bezpečne popri hlavnej ceste.   4. Cyklotrasa - K zámku Poppendorf cca 22,5 km Do tejto malej dedinky na kopci so zámkom Poppendorf máte možnosť sa dostať i oficiálnymi okružnými cyklotrasami. Ale môžete zvoliť spoznávanie neobjaveného okolia krížom cez cyklotrasy. Trasa vedie po asfaltových cyklotrasách FB8 (Aulandtour) alebo FB1 (Riesentour), po lokálnych cestách (L230, L217) s minimom áut a s ohľaduplnými vodičmi. Kde-tu sme križovali lesné, či poľné cesty. Užitočným pomocníkom je i mobilná aplikácia so stiahnutou mapou okolia. Cestou späť od zámku, ak sa vyberiete smerom na dedinu Poppendorf po cyklotrase FB 8 (Riesentour), natrafíte na detské ihrisko pri futbalovom štadióne. Trasa je nenáročná, asfaltová s výnimkou lesných a poľných ciest s miernymi stúpaniami a klesaniami, zvládnuteľná i pre deti.   5. Cyklotrasa - K vyhliadkovej veži v Gießelsdorfe cca 20,5 km Z Bairisch Kölldorf po FB 5 (Weintour), v Holzbauerne odbočka na FB 1 (Riesentour), následne odbočka na turistickú trasu a po turistickej červenej značke popod vysielač Stradner Kogel lesnou cestou až k vyhliadkovej veži. Trasa po turistickej značke je pohodová, nenáročná, dobre značená (nápomocná je aj navigácia v telefóne), v tieni stromov. Vyhliadková rozhľadňa je vysoká 41 metrov a nachádza sa vo výške 479 m. n. m. Do veže je zabudovaných vyše 20 ton ocele a 2000 skrutiek. A po zdolaní 180 schodov vás odmení nádherným výhľadom na juhovýchodné Štajersko až ďaleko za štátne hranice so Slovinskom. Vyhliadková veža sa nachádza asi 1 km severozápadne od mesta Frutten Gießelsdorf a je magnetom pre návštevníkov, vedľa veže sa nachádza i bufet s možnosťou občerstvenia teplým jedlom i nápojmi. Späť po asfaltovej ceste do Grenzlanhofu a napojenie na cyklotrasu FB 1 (Riesentour), prudké klesania, pri Hochstradene prudké stúpania. Napojenie na FB 5 (Weintour) až do Bairisch Kölldorfu. Odmenou sú krásne výhľady na vinice.   6. Cyklotrasa - Menší okruh v okolí Bad Gleichenbergu, detský okruh 14,5 km Z Bairisch Kölldorfu najprv cyklotrasou FB 5 (Weintour) pekne po rovine cez Graben odbočiť na cyklotrasu FB 8 (Aulandtour) smerom na Merkendorf. Odtiaľ pokračujete smerom na Haag, Waldberg a napojíte sa na cyklotrasu R45 (Gleichenberger Radweg) až do Bad Gleichenbergu. V Bad Gleichenbergu sa spája z každého smeru hneď niekoľko cyklotrás, ktoré sú ideálne pre tých najmenších, začínajúcich cyklistov. Ideálna cyklotrasa pre najmenších sa nachádza i v miestnom kúpeľnom parku.   Záver: Všetky cyklotrasy sú výborne značené, či už vo forme dopravnej značky alebo piktogramu priamo na ceste s označením trasy a šípky v smere jazdy. Cyklomapy nájdete v každom dobrom ubytovacom zariadení a predpokladám, že aj v Informačnej kancelárii. Vypomáhali sme si aj stiahnutými mapami v telefóne s vyznačenými cyklotrasami daného regiónu, nakoľko sme si mnohé okruhy skrátili alebo prispôsobili našej kondícií a výdrži nášho dieťaťa. Cyklotrasy sú vhodné pre rodiny s cyklovozíkom ako aj pre začínajúcich malých cyklistov. Niektoré cyklotrasy viedli po miestnej komunikácii cez dediny, či usadlosti, ale s ohľaduplnými vodičmi. Región je síce kopcovitý, ale dajú sa nájsť aj rovinaté úseky, ktoré dieťa odbicykluje samo. A pri stúpaniach môže byť pripojené na ťažnú tyč ako naša cyklistka. Záleží od veku, kondície a zdatnosti detského cyklistu.   Text a foto: Janka Šulhánková

Tomáš Slavík patrí medzi najlepších jazdcov vo fourcrosse a downhille (hlavne mestskom) na svete. V projekte Wave vyzval virtuálnu realitu – v nočnej Prahe aj na trati v Jablonci nad Nisou. Tu si prečítajte celý článok. VIDEO Zdroj:https://www.redbull.com/sk

„Čo je doma, to sa počita!“ Stúpanie hore vrútockou ulicou Karvaša a Bláhovca (bývalou Hlbokou cestou) mi začína 300 metrov od domu. S celkovou dĺžkou 2,53km, priemerným sklonom 7,8% a 199 nastúpanými metrami patrí medzi moje obľúbené. Po úvodnom zahrievacom kilometri medzi 2% a 6% sa cesta zodvihne a ďalej rovnomerne stúpa okolo 10% s krátkymi rampami do 15%. Po tom, čo som videl optimistickú predpoveď počasia (16 stupňov Celzia, polooblačno, bezvetrie) na utorok 3.novembra, bolo rozhodnuté, že na ňom ešte stihnem Gerlaching v tejto končiacej sezóne. Plán znel jasne: 14x, vytrvalostne a retro (na milovanom oceľovom zimáku Fort a retro palivo).     Auto s proviantom som odparkoval na začiatku stúpania. Po 7km rozjazdení sa cez Turčianske Kľačany a Lipovec som o 10. hodine vyrazil v 10 stupňoch Celzia do hmly, cez ktorú sa začínalo nesmelo predierať slnko. Prvé 4 výšlapy som sa v druhej polovici stúpania strácal v hustej hmle, ale neskôr ma tam už naopak väčšinou vítalo inverzné slnko a sľubovaných 14 až 16 stupňov Cezia.     Pocitovo som si užíval svoju tradičnú koncosezónnu formu na vytrvalostných tepoch okolo 140-150 bez náznaku krízy. Po šmyku na konci 2. zjazdu na mokrom lístí, som zadné koleso podhustil na 5 atmosfér a v zjazdoch išiel skôr opatrne na pomaly schnúcej vlhkej ceste s napadaným lístím a tvrdšími prechodmi po plynových prípojkách. Energiu z auta som dopĺňal na štyrikrát a na posledných 5 výšľapoch aj čo to zo seba zhodil. Hoci pôvodne mi malo stačiť vyjsť na kopec 14x, kvôli silnej hmle na začiatku mi nastúpané metre nesedeli. Poistil som si teda Gerlaching 15. výstupom, čo sa nakoniec ukázalo ako rozumný a rozhodujúci ťah.     Suma sumárum: 15x kopec, 75km, 2736 nastúpaných metrov, čistý/hrubý čas 4h/4h21m, priem./max. tepy 130/155. (2 banány, 1 slivková šatôčka, 1 sójový rez, 1 tyčinka Milena a 1 tyčinka Margot, 3l vody).     Okrem všetkých miestnych mačiek a psov, som sa stihol zoznámiť aj s dvomi sympatickými chlapíkmi, ktorí stavali plot na konci 1. kilometra stúpania. Zjavne ma nepovažovali za exota čo len tak márni čas a míňa energiu. Po ich otázke či robím Everesting alebo Gerlaching a po tom, čo som si všimol cez cestu odparkovanú dodávku s logom bikepoint.sk, mi to docvaklo! Ďakujem za vaše povzbudzovanie, záverečné foto a pokec. Dobre padlo. A po zahrievacom kole, na budúci rok už pri väčšej výzve .     Text a foto: Filip Lašut

Začiatok cesty Vo svojom živote som mala šťastie na priateľov, ktorí mi dávajú energiu a nové výzvy. Počas rôznych období sa niektoré skupinky trochu menili, ale každá mi dala niečo pozitívne. V jednej z nich boli aj sú priatelia Robčo a Tomino - športovci z Liptovského Mikuláša, ktorí sa rozhodli presedlať zo zimných športov i na letné. Boli zanietenými snowboardistami a medzi prvými na Slovensku ako aj ja. Otvorili si športový obchod na Strednom Slovensku a v lete 2011 sa rozhodli, že zorganizujú prvý Cross Sprint Triatlon na Liptovskej Mare. Ten sa mi stal osudným a zároveň mojou štartovacou dráhou. Na Liptovskej Mare bola predo mnou nová výzva. No keď už som sa prihlásila, musela som začať behať. Beh som nenávidela. Boleli pri ňom nohy. Ešte som aj fajčila, asi tak priemerne 8 až 10 cigariet denne a každé ráno mi pískalo v prieduškách. A zrazu ten deň bol tu. Vtedy, ešte s bývalým manželom Saškom sme celkom nevedeli do čoho ideme. Plávalo sa v priehrade, ktorá mala  17 C. Dokonca sme mali oblečené neoprény na windsurfing a nie na plávanie. Hneď na štarte ma súťažiaci nechtiac kopli do brucha a plávalo sa mi veľmi zle. Do neoprénu sa mi nabrala voda, mala som stiahnuté pľúca a nevedela som poriadne dýchať. Na horskom bicykli som sa ukľudnila a beh som dobehla síce doštípaná, ale nakoniec som skončila celkovo druhá žena. A to bol začiatok. Nastúpila som do vlaku, v ktorom sa veziem dodnes. Tréningové dávky sa začali zvyšovať. Z horského triatlonu, kde som sa stala viacnásobnou Majsterkou SR, som pokročila na klasický triatlon na cestnom bicykli. Najskôr šprint, potom olympijská vzdialenosť, následne vzdialenosť polovičného Ironmana. To všetko za deväť rokov. Zažila som pády, krv na pretekoch, roztrhnutú reťaz, ktorá sa nedala opraviť no aj slzy smútku a šťastia v cieli. Ťažké rozhodnutie, za ktoré zaplatíte nielen peniazmi Už mi chýbala len jedna disciplína. Tá kráľovská. Dlhý Triatlon, dĺžka Ironman trate. Pre mňa v minulosti nepredstaviteľné. Ako môže niekto zaplávať 3,8 kilometra potom ísť 180 kilometrov na bicykli a ešte odbehnúť po tom všetkom maratón? Veď to sa nedá! Ako na to trénujú, tí, čo chodia do práce. Ako je možné, že to zvládnu ? Pýtala som sa sama seba.  Musím povedať, že v rozhodnutí mi pomohol paradoxne COVID. Mesiac sme nemohli chodiť  do práce a potom nasledoval jemne obmedzený režim. Na základe tohto všetkého som sa rozhodla, že pretekov sa zúčastním, alebo minimálne skúsim prísť do cieľa. Nikto v mojom okolí nebol touto myšlienkou veľmi nadšený. Hlavne nie môj priateľ Luki, ktorý mi stále vravel, že sa budem veľmi trápiť a viackrát ma odhováral.  Ale nedala som sa . Aj keď som prihlásenie zvažovala už dlhšie, moje definitívne rozhodnutie padlo len mesiac a pol pred pretekmi.  Bola polovica júna a ja som zaplatila najnižšie štartovné 120 Eur. Čo teraz? Musím začať viac trénovať, veľa bicyklovať a behať. Nič jednoduché. Mala som za sebou naozaj ťažký rok. Úmrtie najbližšieho, veľa povinností, výmena práce. A k tomu všetkému hrozí aj pretrénovanie, presilenie šliach, ochorenie alebo pád z bicykla. Ale kde začať ? Najskôr v hlave. Musíte si celé preteky vedieť predstaviť. Ako sa vám budú cápať hodinu na chrbát plavci, budete 6 hodín na bicykli, kedy máte osemdesiat percentnú šancu, že bude dosť fúkať a maratón v pekelnom teple, ktoré v Piešťanoch v auguste býva. A hlavne si predstavte neustále trénovanie, či sa vám chce alebo sa vám nechce, je zima alebo prší, bolí vás zadok či hlava. Ak už si to viete aspoň trocha predstaviť, prvý krok máte za sebou.   Trénovať, trénovať, trénovať.. Každý deň sa budíte s tým, že musíte cvičiť niečo dlhé, plávanie, beh či bicykel. Častokrát aj dvojfázovo. Trénovať ma našťastie vždy bavilo. Ale toto bolo naozaj niekedy priveľa. Plávanie by nebol problém, ale voda v jazere Horná streda sa nechcela  začiatkom leta otepliť. Zo studenej vody ma boleli uši. Sedlo na bicykli, keďže ste v predklone a opretí v časovkárskej polohe, musíte tiež vymeniť. Nedarilo sa mi. Vyskúšala som tri a aj tak mi bolo po nasadnutí  na cestný bicykel, do plaču. Už som si pomaly nemohla ani sadnúť, tak ma boleli kosti na zadku a preteky sa stále približovali. Tretry ma po sto kilometroch vždy tlačili. Kúpila by som si väčšie, ale objednať nové som už nestihla vzhľadom na dlhé dodávky do obchodov kvôli COVID-u. Zrazu všetci chceli bicyklovať. Ešte som si vravela, beh je v pohode zatiaľ. Samozrejme po viacerých dlhých tréningoch ma začala bolieť šľacha na chodidle. V hlave sa mi premietli najhoršie scenáre. Dostanem zápal a môžem sa s pretekmi rozlúčiť. Dopriala som si pár dní kľudu a noha sa zotavila. Mala som aj obavy o kolená, ako vydržia taký nápor, nemám totiž predné väzy a musím si dávať naozaj pozor. Vnútorný hlas mi však hovoril, že ľudia trpia aj inými chorobami a majú väčšie problémy, ktoré prekonajú a Ironman je oproti tomu úplná malina. Mala som aj pozitívne myšlienky. Prestavovala som si, ako budem stretať na trati všetkých mojich priateľov, spolupretekárov dlhého triatlonu a celé  budú v mojom rodnom meste, ktoré je pre mňa najkrajšie na svete. A potom som sa tešila na ten pocit, keď to zdoláte. Deň D Nastal deň D, prvý august nesklamal. 30 C, vietor a bezoblačno, presne ako som predpokladala a samozrejme aj predpoveď počasia. V duchu som si vravela, že mohlo byť aj 34 C. Pred pretekmi som bola nafúknutá, lebo toľko vitamínov, magnézia a proteínov ako za posledný týždeň som v živote nezjedla. Fuj. Doplnky výživy veľmi neobľubujem. Aspoň som sa vyspala, vravím si. Už len si prichystať veci do depa a hurá do vody. Pred štartom som si opakovala, na čo si mám dávať pozor, aby som nedostala penalty box, ako mám stláčať gombíky na hodinkách, čo mám kedy zjesť aký gél, kade mám ísť do depa a kde mám veci. Na plávaní bola mela ,Na začiatku plávania som na chvíľu nepočula, lebo som stála vedľa dela. Nastala mela, keďže štartovalo skoro 300 pretekárov, stále som dúfala, že sa po kole sa dav roztiahne (plávali sa tri kolá). Ale toto sa nekonalo. Nevadí, hovorím si, pláva sa mi super, nevidím síce na bóje poriadne cez slnko, ale dav ma potiahne. Dostala som pár cez hlavu od plávajúcich pri obiehaní, ale nič vážne. 3,8 kilometra vo vode som dokončila za hodinu a desať minút a jemným poklusom som sa odobrala do depa po bike. Dala som si nasilu dva gély, naozaj ich nemusím, ale keď treba a vybrala som sa na 180 kilometrovú trať do Červeníka a späť 6 krát. Pád na bicykli aj prenášanie Niekomu sa to môže zdať, že okruhy sú otravné, ale ja som sa tešila na divákov, ktorí ma po každom kole v Piešťanoch povzbudzovali a kričali moje meno. Miestami som mala zimomriavky. Naozaj nádherný pocit. Prvé dve sa mi išli skvele. Vietor sa však stále zosilňoval. Chcela som ísť pôvodne rýchlejšie, ale povedala som si, že budem dodržiavať rýchlosť 30 km za hodinu, lebo po bicykli ma čaká ešte maratón. Spomalilo ma aj to, že som počas bicyklovania musela štyrikrát krát zosadnúť a preniesť bicykel v ruke asi 150 metrov, keďže na ceste ostalo sklo z traktora. Tešila som sa, že sa mi nič, po 6 hodinách na biku, nestalo.Videla som i nepríjemný pád, ako bicyklistu zhodil silný bočný vietor, keď sa chcel napiť. Maratón v 30 C Behania som sa najviac bála, ale po poslednom okruhu na bicykli som sa naň vyslovene tešila. Konečne odhodím malé tretry, čo som si v nich precvičovala prsty, aby mi netŕpli a obujem si „veľké“ tenisky. A hlavne zosadnem z tejto neprirodzenej polohy na bicykli a prestane ma tlačiť zadok. Jupíí, bežím. Prvý kilometer tempo 5:10, si vravím, ukľudni sa, je hrozné teplo. A ten asfalt ho ešte sálal. V duchu som si opakovala, že musím stále piť a tak som stála každý 1,5 km na občerstvení. Vravela som si radšej zastať ako byť následne dehydrovaný. V panujúcom teple som spomalila o pol minúty na kilometer a užívala si trať a divákov. Na Lodenici som sa tešila, koho stretnem na vale, v parku a zasa v parku a zasa na vale, na Lodenici a takto dookola. Predstavovala som si, že bežím s kamošmi tréning, okolo sú diváci a bike a plávanie som vôbec predtým nešla.   Pocity v cieli Pretekári, známi i neznámi, ktorí ma povzbudzovali počas pretekov boli úžasní a zanechali vo mne neskutočný pocit radosti z tejto udalosti a nášho mesta. Myslela som si, že počas pretekov príde nejaká kríza, ale našťastie nič také sa nestalo. Dobehla som do cieľa po 11 hodinách a 40 minútach šťastná a usmiata. Cítila som unavené nohy, ale v podstate som bola úplne v pohode. Stala som sa vicemajsterkou Slovenska v dlhom triatlone. Nič sa pocitu dobehnutia do cieľa nevyrovná, zvíťazíte sami nad sebou a z toho môžete čerpať veľa energie. Za tie boľavé dni to stojí. Vážim si, že som trať prešla, že ma moje telo nesklamalo. Pre takéto momenty sa oplatí byť na tomto svete a bojovať až do konca.   Autorka: Jana Beňačková

Krutý Istrofinal Snežnický maratón Počasie rozhodne nesklamalo cyklistov, ktorí si prišli užiť a zmerať sily na snežnický MTB maratón konajúci sa 5. 9. 2020. Aj napriek obmedzeniam v súvislosti s  ochorením Covid 19, slnečná sobota prilákala do areálu miestneho futbalového ihriska viac ako 600 pretekárov. Vďaka šikovným organizátorom, prihlasovanie a registrácia prebehla na počudovanie extrémne rýchlo, keďže meranie teploty, dezinfekcia rúk a označovanie návštevníkov náramkami hneď pri vstupe bolo nemožné obísť. Ešte ani prvý "šťastlivci" na 50 km trati nestihli odštartovať a už sa vytvárala rada s pretekármi na 20 km okruhu, kde som sa nachádzala aj ja. Konkurencia bola taka vysoká, že každý si chcel zabezpečiť čo najlepšie odpichové miesto. Kysucká vrchovina v sebe stále skrýva neobjavený potenciál, preto sa organizátori snežnického maratónu snažia každý rok priniesť pretekárom niečo nové. Ani tento rok nebol výnimkou. Čakalo na nás niekoľko zaujímavých zmien.  Na 51 km trati si pretekári preverili svoje technické zručnosti a prehnali sa enduro trailom, ktorý bol pripravený pre Majstrovstvá Slovenska v Endure, konajúce sa 3 týždne dozadu. Na  nás, ktorí sme štartovali na krátkej trati, čakala okrem prejazdu  novým krátkym single trackom prechádzajúcim cez Vreteň, tiež  kompletná zmena pozície občerstvovacej stanice, keďže sa asfaltový prejazd v Kotrčinej lúčke nahradil trávnatým úsekom, ktorý prechádzal poza domy. Taktiež bol pridaný zábavný mostík na ceste zo Stránika, prechádzajúci popod cestu spestrujúci túto už i tak mimoriadne zaujimavú trať. Úvodná asfaltová časť, ktorá je asi jediná na celej trati, sa ani tento rok nemenila. Dvojkilometrový zahrievajúci úsek priviedol peloton na kamenistý koridor ústiaci do prvého stúpania smerom do Zástrania a končiaci až pri poľnohospodárskom družstve, kde sme čelili opäť náročnému lesnému výšľapu. Prvá polovica maratónu, tiahnuca sa okolo vrcholu Kučerovka, si zaslúži názov krutá, keďže pretekárom nedala vydýchnuť ani len na sekundu. Tu sa ukázalo, kto zanedbal prípravu. Neustále sa vynárajúce nové a nové kopce, zanechali v nejednom cyklistovi pocit frustrácie. Nekončiace stúpania žmýkajúce každého do poslednej kvapky sily, vytvorili pomyselné syto, ktorým boli pretekári pretriedení a rozdelení do skupiniek. Počiatočné nadšenie z nasledujúceho zjazdu mieriaceho ku miestnej Kaplnke v Kotrčinej lúčke sa pominulo v sekunde, keď som zistila, že moja terajšia mušia váha nemá dostatočnú príťažlivú silu a moje slimačie tempo bolo na smiech. Nie každý mal však tento problem. Strmý zjazd si vyžiadal aj niekoľko pádov, ohnutých riadítok, či dokonca pristáti v miestnom chraští. Nejeden divák by si povedal, že slnečné počasie nám naozaj prialo. No neznesiteľné pálivé lúče, pred ktorými nebolo úniku pri lúčnom výšľape, vysávalo z účastníkov preteku i tú poslednú energiu, ktorá im ostávala. Nedodržiavanie pitného režimu v takýto horúci deň sa nekompromisne trestá. Samozrejme, že som ho podcenila a moja poloplná fľaša zivala prazdnotou už niekoľko km pred občerstvovacou stanicou, ktorá bola premiestnená z hlavnej cesty, nakoľko celá trať bola odklonená a tiahla sa poza domy v dedinke Kotrčina Lúčka, odkiaľ sme pokračovali pozdĺžnym šutolinovým stúpaním okolo futbalového ihriska.  Rada by som vám opísala, aké dobroty tam mali, ale mojim jediným cieľom bolo, aby som si čo najrýchlejšie doplnila svoj bidon a dostala sa späť na trať. Nakoľko nie som technický typ, z nasledujúceho pridaného singláča, ktorý na nás čakal po prechode okolo Stánika,  som nebola moc nadšená. Šmýkajúce sa kolesá na mokrých koreňoch ma spomaľovali a neraz som stratila nad nimi kontrolu i balans. Obiehajúci pretekári, ktorí si to rúbali okolo mňa cez neupravený les, nemali očividne žiadne z mojich problémov. Zdanlivo jednoduchšia druhá polovica trate nebola pre každého ľahko jazditeľná. Krásne zjazdy striedajúce sa s krátkymi, ale za to ostrými výšľapmi, vytrápili nejedného súťažiaceho. Pohľad na chlapov tlačiacich svoje bicykle mi dodávalo silu do posledného stúpania, po ktorom sme sa dostali do lesného single treku ústiaceho nad dedinou Snežnica, odkiaľ si mohli pretekári vychutnať pohľad na všekým dobre známu "cieľovú rovinku". Môj "kid bike" o veľkosti trojkolky mi neumožňoval rýchle zjazdy, a preto som musela zaťať zuby pri pohľade na obiehajúce pretekárku. No kto je dobrý v zjazde, nie vždy je dobrý aj v kopcoch. Moja teória sa potvrdila pri poslednom krvopotnom stúpaní k cieľovému check pointu. Nenechala som sa odradiť páliacimi stehnami a udržala som si svoje tempo, ktoré odrovnalo dve dievčatá, dýchajúce mi na krk. V posledných metroch už nešlo o boj na výsledkovej listine, ale o boj samej proti sebe, ktorý som vyhrala na plnej čiare. I keď som sa umiestnila až na 6. mieste, chuť víťazstva nad sebou mi nikto nezoberie. Príjemnú atmosféru v areali pretekov vytvárala talentovaná hudobná skupina Wasted Strings. Okrem počúvania skvelej hudby, si pretekári mohli spríjemniť čakanie na vyhlasovanie výsledkov návštevou stánkov, medzi ktorými nemohol chýbať všetkým dobre známy Eleven, kde sa dalo kúpiť športové veci od výmyslu sveta.   Spracovanie i vyhlasovanie výsledkov bolo perfektne zorganizované. Netrvalo dlho a dozvedeli sme sa, komu patrili prvé miesta. Na stupeň víťazov sa postavil Martin Kostelníčak, ktorý sa stal aj celkovým víťazom na dlhej trati. Ďalším zvučným menom bol Erik Meliš, ktorý si vybojoval prvenstvo vo svojej kategórii, i celkovo na krátkej trati. Medaile odovzdával starosta obce Snežnica MvDr. Milan Hlavatý a vecné ceny boli prevzaté od krásnych dievčat v nádherných ľudových krojoch. Nie nadarmo sa hovorí, šťastie praje pripraveným a na bedňu sa postavila moja kamarátka Maťka Michelčíkova, ktorá si po krvopotnom boji s jej menovkyňou a taktiež mojou kamarátkou Maťkou Hablakovou  vydrela 2. miesto. Ako prvá skončila Grančičová Martina, s dvojminútovým náskokom. Som veľmi šťastná, že Bikepoint.sk si našiel taktiež zastúpenie v klube víťazov. Naša mladá členka Nina Urbanová si vybojovala krásne prvé miesto v kategórii kadetky, za čo jej patrí veľká gratulácia. Celkové výsledky nájdete TU (https://sportsoft.cz/cs/zavod/prehled/5404). Vernou tradíciou ostáva vyhlásenie miestnej súťaže okolo Snežnice, kde sa zohľadňuje rýchlosť a počet najazdených okruhov. V tejto špecialnej súťaži sa umiestnil aj samotný riaditeľ pretekov Michal Gábor. Organizátori nezabudli  ani na najmenších a pripravili pre nich malý okruh, na ktorom sa mohli vyblázniť a zmerať si svoje sily s ostatnými drobcami. Snežnický maratón je jeden z najlepších maratónov na Slovensku, ktorý sa teší veľkej popularite. Každým rokom brány futbalového ihriska v Snežnici vítajú viac a viac pretekárov, pripravených objavovať čaro Kysuckej vrchoviny. Tento jedinečný maratón zaujal špeciálne miesto v mojom srdci a budem sa snažiť, aby som bola jeho súčasťou každý rok. Veľká vďaka patrí nie len hlavným organizátorom Tomášovi Beňadikovi a Michalovi Gáborovi, ale i celému tímu, ktorý sa zaslúžil na zorganizovaní opäť úžasného preteku s perfeknou a priateľskou atmosférou. Autor a foto: Monika Sedliačková