Report: Sella Ronda HERO 2015
WE ROCK WE HERO!
Rozhodnutie či ísť alebo neísť do Dolomitov stálo iba na tom s kým a kedy. Na bikepoint.sk čítam, že sa tam budú konať Majstrovstvá sveta v MTB maratóne a týždeň predtým BIKE DAY na ktorom sa zúčastňuje cca 30tis cyklistov.
V mojom prípade zvíťazil bojovný duch a preto sa ide na Sella Ronda HERO pretekať. Spolu so mnou na akciu ide Miško a parťák Denis, ktorý berie tento maratón ako tréning na 1000 míľ.
Z Trenčína sme vyštartovali vo štvrtok a keďže som nemusel šoférovať cestu si moc nepamätám. Pred Val Gardenou sa preberám pričom neustále stúpame a neberáme výšku až nakoniec prichádzame do cieľa malebného penziónu Selena. Rýchle vybalenie, uvítací prípitok a utekáme sa registrovať.
Registrácia prebieha hladko a všetko funguje super. Štartovný balíček vysoko prevyšuje štartovné ktoré bolo nemalé. Ale najväčšiu radosť a hrdosť spôsobil nepredajný dres HERO (hrdina), ktorý všetci dávame hneď na seba. Vo štvrtok ešte stíhame charitatívnu módnu prehliadku a po návrate na penzión zaspávame ako zabitý.
V piatok ráno sa ideme ako novinári akreditovať. Dostávame suveníry a všetko na USB (tu sa šetrí papierom, je vidno že žijú ekologicky). V balíčku dostávame program pre novinárov, vizitky aby sme vedeli kde ako zástupcovia média bikepoint.sk máme byť správne a včas. Konečne sa dostávame aj na bajky aby sme sa vyštverali do prekrásnej doliny kde narazíme ešte aj na sneh. Moji štíhlejší kolegovia sa mi vzdialili aby som o pár chvíľ dorazil Michala, ktorý utrhol zadné koleso. Aj majster tesár sa utne. Z výjazdu sa stáva záchranná akcia s cieľom kúpiť nové koleso. Ceny v obchodoch boli závratné. Po dlhšom čase sme našli mavic, kde po krátkej dohode a vybavení zľavy si Miško kupuje nové koleso, ktoré mu umožňuje na druhý deň štart na Sella Ronda HERO. Ešte sme vypadli na krátku bajkovačku po okolí. Prekrásne hory, single, absolútne tolerantný šoféri aj napriek tomu, že sme v temperamentnom Taliansku. Nikto na nás netrúbi ani nehromží. Proste trochu iná kultúra ako u nás. O 15hod štartovali Majstrovstvá sveta deti. Že to bola paráda. Deti to prežívali avšak ich rodičia ešte viac. Po bajkovaní odchádzame na press konferenciu. Tu bola celá elita UCI ako aj miestny papaláši a čo nás potešilo najviac aj celá svetová elita MTB bajkerov a bajkeriek. Veľkej popularite sa tu tešia Češi, keďže Jardo Kulhavý bol minuloročným Majstrom sveta. Niet sa čo čudovať. V kategórii ELITE bolo 52 krajín. Bohužiaľ Slovensko absentovalo. Večer grandiózne otvorenie Sella Ronda HERO, krásna talianska moderátorka, všetko naškrobené a vo veľkom štýle. Po nudných ale nevyhnutných prejavoch nasledoval kultúrny program v štýle štyroch ročných období a samozrejme s hymnou a predstavením všetkých krajín. Po programe odchádzame pripraviť všetko čo budeme potrebovať na maratón. Miško nastavuje bajky a ja asi 10x prehadzujem z kopy na kopu čo zobrať a čo nie. Camelback výnimočne beriem (a dobre som urobil).
Deň D. Spúšťame sa od penziónu k štartu. Lúčime sa s Denisom, ktorý ide 10min za nami. Miško ide na dlhú 87 kilometrovú trať s prevýšením 4700 metrov. A mi s Denisom na „krátku“ 60 kilometrovú trať s prevýšením 3400 metrov. Atmosféra na štarte je fantastická, plná eufórie, fotiek, bubnovačky, no proste talianska show. Za povzbudzovania divákov sme vyštartovali a u mňa stratégia jasná. Do kopca pomaly nie na stopercentných tepoch a dole dohnať čas, moc nebrzdiť . Prvý kopček z 1500 metrov do nadmorskej výšky 2300 metrov, 5,6 kilometra a nastúpali sme podľa GPS 780 metrov. Že je skoro jedenásť hodín neriešim, fotím, natáčam krátke video však to dobehnem v zjazde. Nooo prvý singláč a my stojíme, predomnou množstvo bajkerov schádza z bajku na sigli bez koreňov a kameňov. Nadávam ako dlaždič, pretože bajkerov nejde obísť. Singláče ale inak luxusné, len škoda že som si ich neužil ako som plánoval. Po zjazde nás čaká 11 kilometrový kopček aj s časovým limitom. Vyzerá to veľmi tesne, ale hádam tu minútku riešiť nikto nebude. Idem čo to dá na sto percent, v celku dosť ľudí za mnou je usmiatých a v pohode. Pri zjazde sa mi motajú miestny pseudo DH. Dole kopcom ma brzdia, je 13:00 a ja ešte nevidím kontrolu. Hmmm? O šesť minút som tam a strihajú mi čip. Moje diskusie „nur 6 minuten“ nepomáhajú a nepomáha ani debata o čakaní v singláčoch, alebo aj to že som štartoval 8:40 teda o jeden a pol hodiny neskôr ako ostatní. Nálada veľmi zlá, dávajú mi náramok „hanby“ s tým že ak chcem môžem pretekať ďalej ale už nebudem mať snímaný čas. Ešte že aspoň tak. Dosť vytočený zjazdujem do Araby, kde je občerstvovačka. Dorážam aj kamaráta Denisa, ktorý ten limit na rozdiel odomňa stihol, čo mu úprimne závidím. Po spoločnej fotke mi uniká a v cieli zisťujem že mi nakoniec naložil 30 minút. Skvelé.
Idem ďalej. Ale len do pohody. Samozrejme pokiaľ bajk vydrží pekne celú trať. Časom zisťujem, že to väčšina za mnou vzdala, takže sme tvorili záverečnú skupinku Taliansko - Novo Zélansko - Slovenskú. Talian mi vysvetľuje, že bez čipu to bude NO STRESSO. Tak OK, berieme to ako tréning v najkrajšej či ak chcete najnádhernejšej prírode.
Ďalší v poradí tretí kopec nám sľubuje osemsto výškových metrov. Kúsok ideme aj po asfaltke, kde stretávame množstvo žiletkárov, motorkárov, či krásne autá. Čo ma baví však najviac je neustále sa pozerať po okolitých horách, vodopádoch, no proste nádhernej, prenádhernej prírode. Na ďalšej občerstvovačke aj po časovom limite sa cítim fajn. Aj keď sme na chvoste, na občerstvovačkách to vyzerá celkom biedne. Ešte že som si zobral camel back. Posledný kopec, dole neuveriteľných 29 stupňov a strašné teplo a o hodinu na to plus tri stupne, dážď a blesky. Idem ďalej, zmrznuté prsty a dúfam len, že do mňa nešľahne blesk. Dážď v tejto chvíli pôsobí ako keby ma pichali ihlami. Naokolo boli všetci poschovavaní v prístreškoch, v autách či pod skaliskami. Len bajkeri idú ďalej a v tom začínam aj premýšľať, že kde sa schovám. Odovzdaný osudu šľapem / tlačím v kose a búrke do posledného kopca. Do cieľa zostáva posledných 7 km. Som v Passo Sella. Talian, ktorý ide so mnou hovorí, že už ideme len a len dole. Tak sa teším. No pekne to šmýka, do toho tvrdohlavé kravy veľké ako slony rovno na trase. Pretekár predo mnou a ja stojíme a čakáme kedy nám dámy uvoľnia singláč. V podstate mám obavu aby ma netrafil blesk alebo sa nevytriem na nejakom lajne od miestnych kravičiek, alebo po mne vyštartuje býk? No proste paráda. Pár hupákov, singláčiky a prichádzam do vytúženého cieľa.
9 hodín na 60 km je asi dosť, ale napriek všetkému okrem piva v cieli dostávam aj cieľový šál. I am HERO. I keď bez čipu a diplomu som aspoň malým hrdinom.
Chytá ma zimnica, keďže je stále pod desať stupňov. A tak úplne mokrý a zmrznutý sa presúvam na penzión. Tu už oddychuje vyvoňaný Denis. Gratulujem mu k zdolaniu trate. Dávam horúcu sprchu a keď z nej vyleziem zisťujem, že Miško práve prišiel do cieľa dlhej v limite. Chvála bohu je to za nami. Podľa jeho výpovede ako aj debaty s ostatnými bajkermi čo išli dlhú bol rozdiel medzi oboma traťami 30 km a 1500 metrov výškových. S tým, že na dlhej bol úsek v zjazde, kde boli na lanách zavesený záchranári, ktorí čakali na to, že ak náhodou niekto spadne do rokliny aby ho odtiaľ vytiahli. Obzvlášť som dlhým (ne)závidel kopček s prevýšením 1000 metrov. To je možné asi len tu. A preto sa o tomto maratóne nie na darmo hovorí, že je jedným z najťažších na svete.
Čo ma potešilo: super organizácia, darčeky, prenádherná trať so skvelými výhľadmi, povzbudzovanie ako na formuly 1, aj to že som to prešiel aj keď bez čipu a moji kamaráti dokonca v limite a zdravý. Ako i to, že aj Slovensko malo svoje umiestnenie na bedni a to v kategórii žien nad 40 rokov Kristína Koščová z DEMA RACING TEAMU. Obsadila druhé miesto k čomu jej samozrejme gratulujeme.
Čo ma nepotešilo: najviac ma štve tých 6 minút kôli ktorým mi zobrali čip. Nie moc pestré občerstvovačky pre pomalších bajkerov a aj to že som musel stáť na singloch a čakať kým sa uvoľnia. Asi musím menej jesť aby som do kopca išiel tak rýchlo že tieto brzdy predbehnem.
Na záver: skvelá akcia s poďakovaním organizátorom, pretože zvládnuť 4015 štartujúcich je naozaj náročné a obdivuhodné. Napríklad aj to že v chránenej oblasti UNESCO nieje problém jazdiť MTB maratón. U nás na Slovensku je to všetko problematické a niekedy mám pocit e škodiť druhým je národným športom. Čo už, Slovensko má čo doháňať, hlavne že hory nám ničia samotný vlastníci ťažkými strojmi alebo štvorkolkami. Aspoň že tu máme pekné ženy.
O rok určite ideme a samozrejme sa pokúsime pokoriť dlhú trať. Tak a na záver športu zdar a bicyklovačke a pivu obzvlášť.
Všetky informácie z tejto akcie, respektíve fotogalérie či prihlášky na ďalší ročník nájdete na stránke www.sellarondahero.com
Autor: Rado Tilandy
Foto: Rado Tilandy
