Report: 24 hodín MTBike Jam 2017

Prvý pretek už 8. ročníka československého seriálu 24 hodinoviek MTB odštartoval MTBike Jam 6. mája v obci Kuchyňa. Zázemie pretekov bolo situované v Campingu Park Karpaty, nachádzajúceho sa v blízkosti pohoria Malých Karpát. Keďže rozloha areálu nebola veľká, bol limitovaných počet štartujúcich pretekárov len na 100. Bikeri a ich doprovod mali možnosť ubytovania v karavanoch či stanoch, menej pohodlným stačilo iba ich vlastné auto. Registrácia, ktorá sa nachádzala hneď vedľa recepcie kempu prebehla bezproblémovo a rýchlo, keďže organizátori majú s týmto druhom pretekov bohaté skúsenosti.

V areáli pretekov už od príchodu panovala dobrá a pohodová nálada. Nebolo sa kam náhliť, pretože preteky netrvali len pár hodín, ako to býva na tradičných maratónoch, ale celých 24 hodín. Príjemný hlas moderátora Luboša Dupkalu, ktorý nás sprevádzal celým priebehom pretekov, nám oznamoval, koľko času ešte ostáva do štartu. O 11:30 sa konalo poučenie, zahŕňajúce pokyny správania sa na trati, v zázemí pretekov, voči pretekárom, informácie o značení, terénu, regulovčíkov a pod. Po príhovore riaditeľa pretekov Petra Kučeru a starostu obce pána Róberta Bujnu sa postupne pretekári zhromaždili pod štartovaciu bránu, kde čakali na „safety car“, ktorým bol riaditeľ trate a zároveň minuloročný vicemajster Roman Vágner prezývaný „Citrón“.

Po odštartovaní sa pretekári vydali na prvé kolo, ktorého úvodné metre viedli cez makadamovú cestičku kempu okolo karavanov či stanov a až následne vyústila pravotočivou zákrutou na asfaltovú cestu mimo areál.

Nasledujúca ostrá odbočka doľava, ktorá nebola ani z ďaleka posledná poslala pretekárov na štrkovitú zvážnicu, pokračujúcu cez neďaleký les. Povrch v zalesnenej časti trate bol dosť mokrý, keďže cez husté konáre neprenikne toľko slnka aby ho vysušili.

Klesajúca lesná cestička vyústila opäť na asfaltový úsek trate, ktorý sa striedal s kamenistým a nakoniec sa pripojil na hlavnú cestu obce Kuchyne, z ktorej nás sympatické regulovčíčky i regulovčíci z miestnej základnej školy odklonili na prvý „kopec“. Použitie úvodzoviek je namieste, nakoľko celá trať mala prevýšenie približne 80 m a mierne stúpajúca poľná cesta sa nedá nazvať kopcom.

Nasledujúci profil trate mal klesajúci charakter vedúci zo začiatku po povrchu z drveného kameniva no neskôr sa pretekári dostali opäť na asfalt. Rýchlosť, ktorú v tomto úseku pretekári nabrali, zastavili na zemi nastriekané oranžové šípky, upozorňujúce na prudkú zákrutu doľava, vedúcu k vodnej nádrži.

Panelovka tiahnuca sa okolo priehrady vytriasla nejedného pretekára. Po výživnej masáži nasledoval veľmi krátky štrkový zjazd a po ňom nič iné ako náhla zákruta doľava a krátky kopec, kde väčšina pretekárov zdvihla zadky zo sediel a vyšli si ho v stoji, veď ešte sa v tom sedle nasedia dosť.

Následne na jazdcov čakal rýchly lúčny prejazd, ktorý bol opäť zastavený strmou zmenou smeru vľavo. Na tomto mieste sa výškový profil trate výrazne zväčšil a pretekári museli zabrať už do ozajstného kopca.

Na poslednom kilometri sa vystriedali ešte dve zákruty a jemne klesajúca cesta viedla až priamo do cieľa, resp. kempu odkiaľ sa aj štartovalo.

Nie len v mojom prípade, ale podľa výsledkovej listiny aj u mnohých jazdcov boli prvé kola ich najsilnejšie. Priemerný čas za ktorý vedeli zdolať cca 8km okruh muži sa pohyboval okolo 22 min., ženám trval jeden okruh priemerne 28min. Pri tomto druhu preteku, nie je podstatné ako rýchlo danú trasu zdoláte, ale koľko kôl dokážete urobiť za určený limit. Najdôležitejšie bolo stanoviť si vhodnú taktiku, ktorú dokážete hrať po celých 24 hodín. Tí najskúsenejší majú takúto: „na začiatku si stanoviť dobré tempo, postupne ho zvyšovať a na konci zabojovať naplno“ :D. V reály to takto však nefunguje. Lepšou taktikou je stanoviť si jedno tempo a to držať po celú dobru trvania preteku.

Pre pretekárov bola od začiatku pretekov nachystaná občerstvovacia stanica, ktorá ponúkala hlavne základné potraviny doplňujúce potrebnú energiu ako: syr, saláma, chlieb, soľ, orechové či makové záviny, vianočku, čerstvé či sušené ovocie, horkú čokoládu, dobošky a na moje potešenie aj gumené cukríky. Okrem jedla ponúkala aj iontový nápoj a čaj, no keď chcel pretekár čistú vodu musel odložiť svoj bicykel a ísť si ju nabrať na toalety. O 16 hodine bolo k dispozícií aj teplé jedlo. Vo variante s mäsom ponúkali rezeň a zemiakový šalát, bez mäsa si mohli pretekári pochutiť na výbornom rizote.

Hneď vedľa občerstvovačky bol postavený stan časomiery Time Chip, v ktorom si mohli pretekári hocikedy na dotokových displejoch pozrieť svoj aktuálny stav a porovnať sa tak s ostatnými.

Zázemie pretekov bolo vybavené kamennými toaletami, sprchami a kuchynkou, čo je v prípade takéhoto druhu preteku naozaj žiaduce. Chvályhodné boli aj elektrické prípojky, ktoré boli skutočne na každom rohu. Taktiež súčasťou kempu bolo pohostinstvo, kde si mohli dať pretekári za odmenu čapované pivo alebo iný druh odmeny.

Luboš Dupkal aj so svojím pomocníkom nás približne každú hodinu informoval o aktuálnom stave a približoval nám priebežné výsledky v jednotlivých kategóriách. Poradie sa zo začiatku moc nemenilo no čím dlhšie boli pretekári na trati, tým sa vytvárali medzi nimi väčšie rozdiely. Niektorí si robili pravidelne, ale kratšie pauzy, iní zas oddychovali menej často, ale zas dlhší čas.

S ubúdajúcim svetlom pribúdali pretekárom minúty a tým pádom sa zvyšoval čas jednotlivých kôl. Okolo 20:00 hodine bolo svetelných lúčov naozaj len za mak, preto moderátor určil, že o 20:30 musí mať každý pretekár, ktorý pôjde na trať predné aj zadné svetlo. Ako býva dobrým zvykom zadné svetlo nechávajú pretekári permanentne svietiť, aby blikanie neznepríjemňovalo jazdu pretekárom idúcim za nimi. Kto nemal svetlo, bol hneď Lubošom upozornený a kým neurobil nápravu nemohol opustiť kemp.

Noc bola pre mnohých pretekárov rozhodujúca a v mojom prípade aj osudná. S natočenými kilometrami, sa dostavuje aj únava a bolesť rôznych častí tela. Väčšina pretekárov sa sťažovala na bolesť zadku, krku a chrbta čo je súčasťou takéhoto preteku takže im vlastne nič nebolo. Mňa vo večerných hodinách položila bolesť kolena takže som nemohla v pretekaní pokračovať.

No veľa pretekárov či pretekárok jazdili počas celej noci. Pre týchto jazdcov bola občerstvovačka otvorená non stop a ponúkala teplý vývar, ktorý im dodal potrebnú energiu.

Počasie bolo organizátormi vymodlené, pretože až do rána bolo naozaj ukážkové. V raňajších hodinách začalo pršať, ale len v prvej časti trate. Okolo 8:00h za začal prebúdzať celý kemp, resp. tí, ktorí išli spať. Tých, ktorí ešte chceli spať už naisto prebudil jemný zamatový hlas moderátora Luboša, ktorý z vlastnej skúsenosti nie je možné prepočuť. Hneď potom ako poprial celému kempu dobré ráno, nám predostrel priebežné výsledky, ktoré sa cez noc v niektorých kategóriách výrazne zmenili. Niektorí pretekári sa z vedúceho miesta prepadli aj o niekoľko miest dole. V prípade väčšiny bikerov bolo o výsledku už v tom momente rozhodnuté, ale poniektorí bojovali až do poslednej minúty.

Postupne ako sa blížila dvanásta hodina, sa zvyšovala aj rýchlosť vyčerpaných pretekárov, ktorý si na trati ešte merali sily. Keďže medzi daktorými bol len jednokolový rozdiel nemohli si dovoliť zvoľniť nastolené tempo, ak si chceli udržať svoju priečku. Porade ako bikeri dokončili posledné kolo vyhlasoval Luboš poradie v ktorom sa umiestnili. S niektorými pretekármi išli záverečné kolo aj ich členovia týmu a prichádzali do cieľa vo veľkom štýle.

Po odbití dvanástej hodiny už do cieľa neprišiel žiadny pretekár, všetci to stihli v stanovenom limite. Unavení pretekári mali čas si oddýchnuť, osprchovať sa, najesť sa a pripraviť na vyhlasovanie výsledkov. Odovzdávanie cien prebehlo veľmi rýchlo bez zbytočného naťahovania.

V kategórií jednotlivcov muži open boli výsledky oproti minulému roku naozaj prekvapivé. Na prvom mieste na umiestnil Hovanec Martin, ktorý sa minulý rok umiestil až na 7. mieste, druhým pretekárom sa stal neočakávane Petrilak Petr, ktorému v roku 2016 patrila predposledná priečka a na tretí stupienok sa postavil Vik Jiří, ktorý sa v uplynulom roku umiestil na 12. mieste. Čo sa týka minuloročného víťaza Tomáša Vitvaru, tento rok to prestrelil a z prvého miesta, ktoré si dlho držal sa prepadol až na 9. priečku.

V kategórií sólo muži 40-54 sa o prvé miesto bili dvaja skúsení pretekári, ktorí si svoje sily na tomto preteku merajú takmer od jeho počiatočného ročníka. Nakoniec si prvé miesto neobhájil minuloročný vítať, ale na stupienok víťazov sa postavil jeho rival Sytař Tomáš, na druhom mieste sa umiestnil Borák Martin a na treťom Palásek Martin.

Minuloroční víťaz a druhý v poradí v kategórií muži soló 50 a viac museli uvoľniť svoje miesto tohtoročnému víťazovi Bauerovi Pavelovi, ktorý si pred druhým Gálikom Pavlom vybicykloval 9 kolový náskok a tretí Linek Petr zaostával za prvým 13 kôl.

Medzi prvým a druhým miestom v kategórií ženy open rozhodovali len minúty, keďže obidve najazdili rovnaký počet kôl 37. Nakoniec si však prvenstvo vybojovala Iveta Moldavčuk, ktorá prišla o 16 minúť skôr do cieľa ako Katarína Krajňaková. Na treťom mieste som sa umiestnila ja a na prvú som stratila až 14 kôl.

Kompletné výsledky si môžete pozrieť na internetovom portáli časomiery time chip: http://vysledky.timechip.cz/#2017.

Okrem tradičných kategórií kreatívni organizátori dodatočne vytvorili originálnu kategóriu s menom pre 12 ročného chlapca, ktorý urobil celkovo 12 kôl a najazdil tak 120km. Tento šikovný mladý biker sa volá Hupka Samuel.

Pre začiatok sezóny 24 hodinoviek asi ani lepšie organizátori zvoliť nemohli ako uplynulú 24 hodinovku MTBike Jam. Trať so svojím prevýšením bola relatívne ľahká, no na druhej strane sa najazdilo veľa kilometrov. Atmosféra počas celého preteku bola veľmi príjemná. Mnoho ľudí sa navzájom poznali, keďže 24 hodín nejazdí hocikto, takže sa po určitom čase mohli opäť stretnúť a zmerať si sily starí známi. Organizáciu hodnotím pozitívne, nevšimla som si žiadne veľké nedostatky, počas celého víkendu som sa v areáli pretekov cítila výborne takže sa budúci rok s niektorými určite uvidíme opäť.

Autor: Monika Sedliačková

Foto: Tomáš Chabada