Cestovanie

Cyklozájazdy 2020 všeobecné informácie:
08. 10. 2019 Cestovanie

- ponuka obsahuje dlhodobé aj krátkodobé cyklozájazdy, zájazdy spojené s kúpaním pri mori, ako aj v termáloch vo vnútrozemí, s ubytovaním na jednom mieste s hviezdicovými výjazdmi, ako aj zájazdy putovné so zmenou ubytovania, profilovo náročné aj menej náročné - krátkodobé zájazdy sme zaradili do programu z dôvodu značného záujmu a predpokladáme ich rozširovanie na základe požiadaviek klientov /najmä organizovaných skupín/. Pri krátkodobých zájazdoch uprednostňujeme ubytovanie na jednom mieste s hviezdicovými výletmi. Počet účastníkov na krátkodobé zájazdy /ako aj na loď do Chorvátska/ bude limitovaný /do 25 osôb/. Preto v prípade vážneho záujmu odporúčame sa prihlásiť čo najskôr, aby sa predišlo vzájomnému sklamaniu  Osobitne to platí pre skupiny! - program zájazdov je turisticko – poznávací a niektoré sú zaujímavé aj pre účastníkov bez bicyklov. Niektoré zájazdy obsahujú obligatórne výlety /sú v cene zájazdu/ a u všetkých zájazdov je možnosť fakultatívnych výletov podľa dohody účastníkov na mieste - náročnosť etáp, kvalita ciest, ako aj odporúčaný druh bicyklov sú uvedené v konkrétnej ponuke - všetci účastníci obdržia mapy odporúčaných trás, ktorými ich bude sprevádzať cyklosprievodca. Tempo je turistické, nikto nezostane osamotený vzadu; zastávky podľa dohody - vzhľadom k tomu, že ubytovanie je väčšinou po dvojiciach, odporúčame nájsť si spoločníka /čo však nie je v žiadnom prípade podmienkou/ - snažíme sa, aby ubytovacie zariadenia boli nadštandardné a strava poskytovaná prednostne formou polpenzie - nástupné  miesta sú po trase Vrútky - Bratislava /po D1/, v prípade väčšej skupiny aj po inej trase - dátumy prihlášok sú určené už do 31.12. 2019. Je tomu tak z toho dôvodu, že pri rezervácii väčšej skupiny požadujú ubytovatelia  záruku - záujemcovia búdu evidovaní podľa dátumu prihlášky. Po uzatvorení zoznamu /čo môže byť aj skôr ako 31.12.2019!/ bude všetkým oznámené zaevidovanie prihlášky aj s uvedením výšky a termínu na poukázanie zálohy. Ďalší záujemcovia budú evidovaní ako náhradníci, čo im bude taktiež oznámené - pri prihlasovaní odporúčame uviesť špecifické požiadavky /napr. na stravu, miesto v autobuse a pod./   Bližšie informácie o jednotlivých zájazdoch /spolu 6 ponúk/, vrátane fotografií z reálneho prostredia, budú postupne zverejnené najneskôr do 15.11.2019

Na bicykli s cyklovozíkom v bikerskom raji — Rakúsko
31. 07. 2019 Reportáže

Pri našich cyklovýletoch nás to zavialo aj do Rakúska — priamo do bikerského raja. Nielen v oblasti Zell am See — Kaprun a Saalbach — Hinterglemm je cyklistika veľmi vyhľadávanou športovou činnosť počas leta. Športovci sa môžu vybrať do hôr, tí odvážni vyskúšať jednu z downhillových, či trailových tratí. Cestní cyklisti sa môžu pokúsiť pokoriť slávnu Grossglocknerovskú alpskú cestu (Grossglockner Hochalpenstrasse) až po vyhliadku Kaiser Franz Josef Höhe. I pre rodiny s deťmi sú pripravené krásne trasy, cez Zell am See vedie Tauernská cyklotrasa a jej zelené značenie je neprehliadnuteľné. A niektoré z nich sme si prešli na bicykloch s cyklovozíkom.   1. cyklotrasa - Kaprun — Zell am See — Maria Alm am Steinernen Meer cca 31 km Jedinečnosť tohto regiónu spočíva v kombinácii ľadovcovej oblasti, hôr a jazier. Cesta z Kaprunu do Zell am See viedla po Tauernskej cyklotrase až k jazeru. Tam sme sa napojili na okružnú cyklotrasu okolo jazera Zell am See. Západná časť vedie pozdĺž promenády. Na severnej strane jazera si môžete oddýchnuť na zámku Prielau s malou kaplnkou postavenou v roku 1730. Počas celej trasy máte nádherný výhľad na pohorie Hohen Tauern. Ďalej pokračujete po cyklotrase smerom na Maishofen až do Maria Alm. Horské mestečko Maria Alm sa pýši s jednou z najvyšších kostolných veží v Rakúsku. Trasa vedie väčšinou po asfaltovej ceste a je až na jeden nenáročný kopec rovinatá. Značenie je prehľadné, nie je kde zablúdiť. Cyklotrasa je vedená po komunikácií, po ktorej sem-tam prejde i auto. Vodiči sú veľmi ohľaduplní a disciplinovaní. Obchádzali nás veľkým oblúkom.     2. cyklotrasa - Saalbach — Spielberghaus a späť cca 7,5 km Druhá cyklopotulka nás zaviedla do regiónu Saalbach. Na zahriatie sme si zašľapali pekne do kopca po šotolovine. Cyklotrasa viedla z centra Saalbachu na Spielberghaus. Našou cieľovou stanicou bola horská chata Spielberghaus. Máte tu možnosť uhasiť smäd, zahnať hlad i dobiť baterku e-biku, či zapožičať si náradie na zvládnutie opravy na vašom bicykli. Spielberghaus je ideálnym východiskovým bodom pre krásne cyklotúry pre veľkých bikerov v horách. Jemné kopce, široké doliny, svieži horský vzduch a impozantný výhľad.   3. cyklotrasa - Saalbach — Lindlingalm a späť cca 25,5 km Po bezpečnom zjazde sme sa vybrali smerom do doliny. Cieľom bol Lindlingalm. Povrch cyklotrasy je šotolovina a asfalt. Ide o nenáročnú rovinatú trasu, občas trošku zvlnenú. Zvládnu ju i deti na bicykli ako aj tí menší na odrážadlách. Na konci doliny nájdete krásnu 300 rokov starú chatu a plno atrakcií. Vláčik premávajúci dolinou až k chate, či perfektné lanové centrum. V tesnej blízkosti Lindlingalmu sa nachádzajú Čertove vodné kaskády, ktoré v horúcich letných dňoch prinášajú prijemné osvieženie a zábavu nielen pre deti, ale i pre dospelých. Miesto ako stvorené na oddych.     Čo dodať na záver? Rakúsko určite patrí ku krajinám, kde sú k cyklistom najústretovejší. Krajina je popretkávaná ako pavučina značenými cyklotrasami, ktoré umožňujú spoznávať hory, doliny, jazerá i mestá. Vrelo odporúčame akúkoľvek časť Rakúska objavovať zo sedla bicykla. Čoskoro vyskúšame na bicykli prebádať ďalšiu zaujímavú oblasť tejto nádhernej krajiny.   Text a foto: Janka Šulhánková

Víkendové cyklopotulky okolím Znojma
24. 04. 2019 Reportáže

Kúsok za hranicami na južnej Morave sa týči nad kľukatým údolím rieky Dyje mesto Znojmo. Historické Znojmo ponúka veľa možností na aktívny oddych a jedným z nich je cykloturistika. Predstavím Vám cyklotrasy, ktoré vás určite očaria. Vydajte sa teda so mnou po týchto cyklotrasách. Pre najmenšieho člena nášho mini tímu je za bicyklom zapojený cyklovozík a o cyklovozík je pripevnené detské odrážadlo. Trasy sú vhodné i pre cyklovozík a niektoré úseky aj pre malých cyklistov.   1. cyklotrasa - Znojmo – Hradište - Mašovice – Podmolí - Lukov - Národný park Podyjí (Vinice Šobes) – Hnanice – Havraníky – Popice  (orientačne 36 km) Náš cyklovýlet začíname práve v malebnom Znojme. Cesta ďalej pokračuje cez obec Hradište, Mašovice, Podmolí až do Lukova. Doposiaľ viedla po asfaltových cestách mimo alebo s malou premávkou áut. V Lukove nájdete i detské ihrisko, ktoré môžete využiť na krátku prestávku. Práve v Lukove sa otočíte smerom do Národného parku Podyjí a pokračuje po cyklotrase č. 5000 alebo Greenways 48 – vinná trasa (sú totožné). Po pár kilometroch natrafíte na odbočku (cyklotrasa č. 5002) k romantickej zrúcanine Nový Hrádok s pôsobivou vyhliadkou do kaňonu rieky Dyje. Ak máte čas a vládzete, určite ju navštívte. Po asfaltových, lesných, rovinatých cestách sa dostanete až k vinici Šobes, ktorá svojou romantikou v meandri rieky Dyje turistov fascinuje pri každej návšteve . Tu pozor, nasleduje prudké klesanie a za stánkom s ochutnávkou vína nasleduje veľmi rozbitá cesta plná kameňov. Našťastie je krátka a tento úsek sa dá pekne zísť popri bicykli. My sme tak z hľadiska bezpečnosti malej cyklistky učinili. Po prekonaní rieky Dyje cez vysutú lávku pokračujete po úzkej ceste po pravom brehu rieky k Judexovmu mlynu. Po asfaltke opäť do kopca a ďalej po hrebeni šotolinovou cestou územím do obce Havraníky. Odtiaľ územím Havranického vresoviska cez obce Popice a Konice späť do Znojma. V tomto úseku sa ide po asfaltovej ceste s minimálnym prejazdom áut.   2. cyklotrasa - Znojmo – Nový Šaldorf - Konice - Popice - Mitterretzbach – Retz (orientačne 46 km) Zo Znojma vyrážate po cyklotrase Moravská vinárska cesta cez Sedlčany a Nový Šaldorf, tu nájdete hodnotné ľudové stavby, zvlášť vinné pivnice – Modré. Pokračujete smerom na Konice a Popice, po cyklotrase č. 5000. Na rázcestí sa napojíte na cyklotrasu č. 5239. Po nej sa dostane až k hraniciam. Na rázcestí Horeckého kopca priamo na hraniciach s Rakúskom odbočíte na cyklotrasy, ktorou sa dostanete na pútnické miesto Heiliger Stein. Tu sa môžu deti prebehnúť a rodičia oddýchnuť a vychutnávať si výhľady na okolie. Do pokojného mesta Retz vedie kvalitná cyklotrasa malebnými rakúskymi vinohradmi. Retz ponúka množstvo turistických cieľov, historické námestie s radničnou vežou a s fontánami, ktoré sa počas vinobrania plnia vínom. Z centra mesta sledujte informačné tabule, ktoré vás nasmerujú k veternému mlynu. Architektonický skvost stojí na kopci Kalvarienberg. Záverom vás teda čaká 500 m stúpanie. Za tú námahu to ale stojí, sú odtiaľ krásne výhľady na vinohrady a mesto. Cyklotrasa je vedená po asfaltových a šotolinových cestách a krátko i listnatým lesom. Väčšinou je vedená mimo ciest s premávkou. Je stredne náročná a niektoré úseky prejde bez problémov i dieťa na odrážadle, či malom detskom bicykli. Na predlžený víkend sú vybrané cyklotrasy ako stvorené na prvé zoznámenie sa s týmto nádherným vinárskym krajom a krásami Národného parku Podyjí.   Text a foto: Janka Šulhánková

Južné Čechy zo sedla bicykla 2. časť
06. 03. 2019 Reportáže

Radi spoznávate na bicykli nové miesta, okolitú prírodu, či kultúrne bohatstvo? Priblížim vám niekoľko cyklotrás z okolia Českých Budejovíc a Třebone. Trasy boli volené tak, aby ich zvládol cyklovozík i naša malá cyklistka na odrážadle. Uvedené kilometre sú len orientačné. 4. Cyklotrasa – České Budejovice – Bavorovice – Hluboká nad Vltavou – Okolo Munického rybníka - ZOO – a späť do Českých Budejovíc (39 km) Cyklotrasa do Hlubokej nad Vltavou je pre návštevníka tohto kraja najznámejšie a najfrekventovanejšia. Ak odbočíte na cyklotrasu č. 1051, pôjdete po pohodlnej, rovinatej, nenáročnej trase popri Munickému rybníku a ZOO Ohrada. Trasa je vhodná pre malých cyklistov. Keďže nie je dlhá, predĺžili sme si ju smerom k Vrbenským rybníkom. Cyklistka spokojne spala v cyklovozíku.     Zavítali sme i do malebného dovolenkového a kúpeľného mesta Třeboň. Medzi jeho hlavné atrakcie patria zámok, námestie, Zlatá stoka, kúpele, parky a rybníky všade, kam oko dovidí. Balzam na dušu. Očarí vás. Najmä v kúpeľnom parku si malý cyklista môže v bezpečí najazdiť prvé metre, či kilometre. Obe nami zvolené cyklotrasy vedú krásami typickými pre Třeboňsko, okolo rybníkov, rašelinísk, mokrých lúk, po hrádzach a lesmi.       5. Cyklotrasa okolo Třebone I - Třeboň – rybník Svět – Vranín - Libín – Spolský rybník – Mladošovice – Kojákovice – Domanín – Spolí – popri rybníku Svět do Třebone (39 km) Trasa vedie po málo frekventovaných asfaltových cestách, z časti po lesných cestách a hrádzach rybníkov. Treba ale počítať s nemalým úsekom rozbitej panelky, ktorá ponatriasa poriadne váš zadok i cyklovozík. Z Třebone sme sa vydali smerom k rybníku Svět a popri ňom po neznačených cyklocestách do obce Vranín. Odtiaľ naša cesta viedla po kľudnej ceste (mimo vyznačenej cyklotrasy) do Libína. Nuž, priznávam, úmyselne sme poblúdili. Z Libína popri Spolskému rybníku prejdete do Mladošovíc. Opäť sme našli cestu mimo cyklotrás do Kojákovic. Odtiaľ pokračujte po ceste Rožmberského dědictví do Domanínu, kde sa napojíte na cyklotrasu č. 1096 do Spolí a popri rybníku Svět sa druhou stranou dostanete do Třebone.     6. Cyklotrasa okolo Třebone II - Třeboň – smer rybník Rožmberk – Stará Hlína – Stříbrec – Lutová – Majdalena – NS okolo Třebone – Obora – Třeboň (40 km) Začnite na Náučnej ceste okolo Třebone smerom k rybníku Rožmberk. Ten sa pýši prvenstvom najväčší český rybník. Náučná cesta vedie cez Novú Hlínu, popri rybníku Vítek až do Starej Hlíny. V tejto obci sa nachádzajú dva kamenné mosty, ktoré sú chránenou technickou pamiatkou. Po Stříbreckom moste po cyklotrase č. 1035 prídete do obce Stříbrec a ďalej do Lutovej, jednej z najstarších dediniek Třeboňska. V Lutovej sa napojíte na cyklotrasu č. 1010 smerom na Majdalenu. Neznačenou cestou sa napojíte na Náučnú cestu okolo Třebone. Ňou pokračujte popri Zlatej Stoke, ktorá predstavuje hlavnú tepnu rybničného systému, až do Třebone.       Pohodlná trasa viedla málo frekventovanými asfaltovými cestami, kde-tu lesnými cestičkami po hrádzach rybníkov. Príroda nádherná, trasa nenáročná. Na záver krátke zhrnutie. Či okolie Českých Budejovíc, alebo Třebone sú ako stvorené na aktívny oddych. Rovinatá krajina s rozsiahlymi borovicovými lesmi, storočnými hrádzami rybníkov a malebnými dedinkami vás očarí natoľko, že sa tam radi vrátite opäť. Južné Čechy zo sedla bicykla 1. časť - TU   Text a foto: Janka Šulhánková

Južné Čechy zo sedla bicykla 1. časť
16. 02. 2019 Reportáže

Radi spoznávate na bicykli nové miesta, okolitú prírodu, či kultúrne bohatstvo? Priblížim vám niekoľko cyklotrás z okolia Českých Budejovíc a Třebone. Trasy boli volené tak, aby ich zvládol cyklovozík i naša malá cyklistka na odrážadle. Uvedené kilometre sú len orientačné. 1. Cyklotrasa – České Budejovice – Hluboká nad Vltavou – Purkarec (37 km) Priamo z Českých Budejovíc vedie široká asfaltová cyklotrasa až do Purkarca cez Hlbokú nad Vltavou. Na ľavom brehu je celá asfaltová a využívaná nielen cyklistami, ale aj inline korčuliarmi. Na pravom brehu je vyasfaltovaná len z časti a zvyšok je spevnená prírodná cesta. V oboch prípadoch má trasa rovinatý profil a je vhodná pre všetkých od detí po dôchodcov a, samozrejme, i pre cyklovozíky, či detské odrážadlá. Cyklotrasa vedie popri vodáckom areáli Lídy Polesné v Českom Vrbnom, pokračuje do Bavorovic. Z Bavorovic ďalej okolo rybníkov prechádzate dubovou alejou až k športovému a relaxačnému centru v Hlubokej nad Vltavou. Tu nájdete mnoho atrakcií pre malé aj väčšie deti. Za návštevu určite stojí aj najnavštevovanejší zámok ČR Hluboká, rozprávková perla južných Čiech. V priestoroch areálu zámku sú vyčlenené i priestory na odloženie bicyklov. Z Hlubokej pokračujte po cyklotrase E10 vedúcej popri Vltave až do Purkarca.         2. Cyklotrasa - Okolo Vrbenských rybníkov (15 km) Priamo z juhočeskej metropoly vedie cyklotrasa č. 1100 cez Branišovský les až do obce Branišov a ďalej do obce Křenovice. V Křenoviciach sa napojíte na cyklotrasu č. 1082, na ktorej sa môžete kochať krásou rybníkov Vyšatov a Motovidlo, až prídete do Nových Dvorov. V tejto obci sa nachádza aj miestny minipivovar Knežínek, ktorý sa pýši prvenstvom medzi českobudejovickými pivovarmi. Po návšteve minipivovaru, ochutnávke piva, či zahnaní hladu pokračujte po cyklotrase č. 1109 a 1108, ktoré lemujú samé rybníky. Prechádzať budete okolo malebných Vrbenských rybníkov, ktoré sú súčasťou prírodnej rezervácie. Na bicykli sa dá prejsť aj náučná cesta Po hrázích Vrbenských rybníků. Oboma trasami sa dostanete až do Českých Budejovíc, kde sa napojíte na mestské cyklotrasy. Celá trasa je pohodlná, rovinatá, vhodná pre cyklovozíky i odrážadlá. V minipivovare je i detské ihrisko, takže i tí najmenší si prídu na svoje. 3. Cyklotrasa - České Budejovice – Branišov – Žabovřesky – Břehov - Dehtáře – Čakov – Dubné - Haklovy Dvory – České Budejovice (42 km) Okolo rybníkov a dedinkami, pohodová, pokojná, rovinatá, nenáročná, taká milo vidiecka trasa, ktorá vedie asfaltovými cestami s minimálnym prejazdom áut. Z Českých Budejovíc začnete na cyklotrase č. 1100, ktorá vedie do obce Branišov. Ďalej pokračujete popri rybníkoch do obce Dubné, kde odbočíte na cyklotrasu č. 1083 smerom na Žabovřesky a rovno do Břehova. V Břehove to zvrtnete po cyklotrase č. 1085 k rybníku Dehtář až dorazíte do obce Čakov. Tu sa napojíte na cyklotrasu č. 1100 do Dubného. Odtiaľ, ak sa vyberiete cyklotrasou č. 1082, dorazíte k rybníkom Vyšatov a Motovidlo, ďalšie krásne, pokojné rybníky plné „kapříkov boubelatých“, cez Haklovovy Dvory opäť po hrádzi Vrbenských rybníkov smerom do Českých Budejovíc.     Text a foto: Janka Šulhánková

Tip na výlet: S cyklovozíkom po Morave
22. 08. 2018 Reportáže

Obidvaja s mužom milujeme cyklistiku a najmä bicyklovanie v prírode. Narodením našej dcérky sme museli našu záľubu prispôsobiť jej potrebám. A tak ku bicyklu pribudol cyklovozík Croozer. Prispôsobiť sme museli aj trasy, aby vozík pri našich potulkách mimo spevnených ciest nelietal zo strany na stranu, pripadne nezačal nebodaj i lietať. Keďže Neusiedlerské jazero sme na bicykli spoznávali minulý rok, tentokrát voľba padla na neďalekú Juhovýchodnú Moravu. Na týždeň sa našim domovom aj základným táborom stalo Znojmo a jeho okolie. Hotel, v ktorom sme boli ubytovaní, nás prekvapil samostatnou miestnosťou na úschovu bicyklov ako aj možnosťou ich umytia. Na naše cyklopotulky sme si toto leto vybrali najmenší Národný park ČR Podyjí s rozlohou 63km2, ktorý leží medzi Vranovom nad Dyjí a Znojmom. Rieka Dyje tu preteká 40 km dlhým, hlbokým meandrovým údolím pri hranici s Rakúskom. Na tento národný park nadväzuje na rakúskej strane Nationalpark Thayatal. Za svoju neporušenosť vďačí oblasť ťažko prístupnému terénu a studenej vojne, počas ktorej ležala v prísne stráženom hraničnom pásme. Rieka Dyje/Thaya sa kľukatí romantickým, hlbokým údolím, ktorého strmé steny miestami pripomínajú kaňon. Pozornosť si určite zaslúži aj širšie okolie s množstvom pohraničných hradov a zámkov, ktoré záujmu kultúry chtivých návštevníkov.   1. deň Znojmo - Hradište - Králův Stolec - Podmolí- Vinice Šobes - Šatov - Havraníky - Znojmo. Spolu 50 km. Prvá naša bicyklovačka viedla do Národného Parku Podyjí. Keďže značenie nie vždy bolo jasné, namiesto plánovaných 32 km sme najazdili skoro 50 km. Cyklotrasy boli viditeľne značené, či už piktogramom cyklistu alebo menšou tabuľkou - smerovníkom. Len škoda, že v tých dôležitých križovatkách nie. A pre návštevníka, ktorý zavítal prvýkrát do tejto krásnej časti Moravy to bolo ako sa vraví na šľak trafenie. A tak sme nie raz vyťahovali mapu a zapínali appky v mobile, aby sme sa vedeli správne rozhodnúť kam ďalej. Trasa viedla asfaltovými, lesnými a poľnými cestami. Králův Stolec je jeden z najpopulárnejších vyhliadok v okolí Znojma. Vyhliadka ponuka pohľad do jedného z meandrov rieky Dyje. Po krátkej prestávke sme pokračovali ďalej do obce Podmolí a odtiaľ najfrekventovanejšou cyklotrasou číslo 5000 cez vinice Šobes a Šatov do Znojma. V Šatove stojí za pozretie unikátna Maľovaná pivnica, ktorá slúžila ako vináreň. Dokým trasa na Králův Stolec bola rovinatá, na cyklotrase vinicami Šobes nás čakali prudké stúpania i zjazdy. Slávna vinárska lokalita je známa predovšetkým rôznymi odrodami bieleho vína. Cestu si môžete spríjemniť zástavkou na ochutnávke vín priamo vo viniciach.     2. deň Znojmo - Čížov - Hardegg. (Železná opona už nestraší) Spolu 46 km. Tato cyklotrasa viedla väčšinou po asfaltovom povrchu. Iba časť na Hardeggsku vyhliadku cestou lesnou. V Čížove zostal ako pamätník zachovaný krátky úsek pôvodného oplotenia vrátane strážnej veže z čias Železnej opony. A pre deti je tam aj detské ihrisko. Nasledoval prudký zjazd cez most do najmenšieho mesta Rakúska Hardeggu, kde tróni hrad Hardegg postavený v 12. storočí. Cestou späť sa zjazd zmenil na prudké stúpanie a my sme si ho ešte predĺžili odbočkou na Hardeggskú vyhliadku s krásnym výhľadom na hlboké údolie rieky Dyje a hradu Hardegg.     3. deň Vranovská priehrada - Lančov - Cornstejn - Bitov - Uherčice. Spolu 52 km. Autom sa sa presunuli do Vranova nad Dyjí, odkiaľ sme vyrazili na ďalšiu cyklotrasu za hradmi a zámkami. Táto trasa sa dá absolvovať i zo Znojma, ale treba počítať s predĺžením trasy o 45 km. Z Vranova sme sa vydali popri Vranovskej priehrade smerom na Lančov. Vranovská priehrada je prezývaná aj Moravským Jadranom, nuž na nás taký dojem nezanechala. Ďalšou zastávka na našej trase bola zrúcanina hradu Cornstejn. Cyklotrasa mala zvlnený charakter. Nasledoval zjazd do údolia k mostu, po ktorom sme prešli ponad priehradu odkiaľ sme sa strmým stúpaním dostali k Bítovskému hradu, ktorý stojí na skalnatom brale. Prvá zmienka o hrade Bítov pochádza z 11. storočia a posledným majiteľom bol barón Jíří Haas – známy to milovník zvierat, ktorý na hrade založil najväčšiu zbierku vypchatých zvierat v Európe. Trasa nás ďalej zvlneným terénom zaviedla obcami Vysočany a Korolupy do Uherčic. Dominantou tejto obce je renesančný zámok zo 16. storočia. Súčasťou areálu sú dve záhrady – park a lesopark s hradnou zrúcaninou a obeliskom. V blízkosti zámku sa nachádza penzión Na Kolářce s výbornou kuchyňou a s ponukou domácich vín. Do Vranova sme sa vrátili trasou cez obce Podhradí nad Dyjí, Starý a Nový Petřín a Podmyče.     4. deň Vranov nad Dyjí - Podmyče - Šafov - Riegersburg - Felling – Hardegg – Čížov - Vranov nad Dyjí. Spolu 55 km. Opäť na bicykle nasadáme až vo Vranove nad Dyjí. Z Vranova cez Podmyče a Šafov sme po cyklistickej trase prišli k hraniciam s Rakúskom. Následne sme prešli mestom Riegersburg, kde sa nachádza jeden z najkrajších zámkov rakúskeho baroka. Určite stojí aspoň za krátke zastavenie. Príjemnou cyklotrasou sme pokračovali do Fellingu a odtiaľ do už spomínaného Hardeggu (modrá cyklotrasa Mýty a povesti tuším). Ďalej cez hraničný prechod do Čížova a odtiaľ cez kopec Větrník po cyklotrase 48 a nasledujúcej žltej cyklotrase až do Vranova.     Najazdené kilometre treba brať s rezervou, nakoľko nie vždy sme trafili správnu cestu, a nechtiac sme si ju predĺžili prípadne skrátili. Všetky trasy sú vhodné pre cyklovozík, či trekingové bicykle. Buď vedú mimo ciest s premávkou (poľné, ľahké turistické alebo na Rakúskej strane cesty určené len pre cyklistov) alebo po cestách s minimálnou premávkou automobilov. Na všetkých uvedených cyklotrasách sú možnosti k zahnaniu smädu i hladu. Cyklista aj turista je všade vítaný a je pevnou súčasťou tohto regiónu. Celá oblasť NP Podyjí je popretkávaná krásnou a neporušenou prírodou, z ktorej sála pokoj. Okolité obce sú bohaté na pamätihodnosti (zámky, hrady, zámocké parky, zrúcaniny, či bunkre) a určite stoja i za návštevu s prehliadkou. Ak chcete tráviť dovolenku aktívne na bicykli a popritom aj niečo spoznať a zažiť, tak tento región má všetky predpoklady vaše nároky splniť. Vrelo odporúčam!     Text a foto: Janka Šulhánková

Tip na výlet: Hrebeňovka Javorníkov
04. 02. 2016 Reportáže

Hrebeňovka Javorníkov je popri prvomájovom výjazde na chatu pod Suchým azda najtradičnejší výjazd/výlet môjho bohatého bajkového kalendára. Tento rok to bol už môj jubilejný 5. ročník prejazdu kompletného hrebeňa tohto krásneho pohoria na severozápade Slovenska na hraniciach s Moravou. Popis trasy je veľmi jednoduchý a tak ani žiaden GPS tracklog nie je potrebný. V Čadci proste nastúpite v centre mesta na červenú turistickú značku a budete sa jej držať nasledujúcich viac ako 60km až do cieľa na horskom hotely Portáš. Zraz všetkých účastníkov býva už tradične pri fontáne na námestí v Čadci. Silnejšie povahy cestu zo Žiliny absolvujú vlastnými silami a môžu si tak do tréningových denníčkov pripísať nejaké kilometre navyše. Väčší pohoďáci, odporcovia dlhých asfaltových presunov, alebo proste tí, ktorí si potrebujú ušetriť trošku síl na zdolanie samotného hrebeňa, môžu využiť priame vlakové spojenie zo Žiliny. Na prebratie príde hneď na začiatok najdlhšie takmer 4 kilometre dlhé stúpanie s prevýšením čosi cez 300 metrov na horský hotel Husárik. V závislosti od partie sa tu človek dokáže aj celkom slušne zhraniť, hlavne ak ho nenechajú chladným ostré žiletkárske nástupy zúčastnených chrtov. Rýchlejšie lúčne pasáže sa striedajú s peknými lesnými úsekmi . Na lúkach sa nám otvárajú krásne výhľady na severozápad na hrebeň Moravskosliezskych Beskýd a na opačnej strane môžeme vidieť typické oblé kopčeky Kysuckej vrchoviny, za ktorými sa dvíha majestátny hrebeň Malej Fatry. Prvú dlhšiu prestávku si dávame na Marťánkovom kopci (854 m n.m) nad Petránkami, kde v roku 2011 otvorili vyhliadkovú vežu. Projektoval ju Ing. Arch. Stanislav Mikovčák v podobe stredovekej strážnej veže. Z veže je krásny kruhový výhľad a pri dobrej viditeľnosti je možno dovidieť až do Západných Tatier. Tento rok sme mali celkom šťastie a úsekov poznačených výraznou ťažbou bolo ja celej trase minimum. Po celom hrebeni sú roztrúsené malebné osady, ktoré si pekne zrekonštruovali chalupári prevažne z Moravy. V prípade horúceho počasia padne celkom vhod možnosť doplniť si tu vodu, prípadne si dať chvíľku pauzu a prehodiť zopár slov s príjemnými miestnymi osadníkmi. Prvou možnosťou, kde sa vám môže dostať prvej pivnej alebo kofolovej pomoci je krčmička na Semeteši. Od Semeteša už začínajú byť beerstopy častejšie, čo dobre padne pri stupňujúcej sa únave. Kúsok za Semetešom sa môžete zastaviť na obed v reštaurácii u Melocika, prípadne po ďalších čosi viac ako 10 kilometroch si môžete dať pauzu na Kasárňach. Najkrajšou časťou hrebeňa čo sa týka terénu a výhľadov je záver hrebeňovky v úseku Kasárne – Portáš. Na severozápade sa nám odkrývajú krásne výhľady na Vsetínske vrchy a Moravskosliezske Beskydy a na juhovýchode sa dvíhajú kopce Strážovských vrchov. Záver hrebeňovky býva tradične na horskom hotely Portáš, kde si ako odmenu za celodenné úsilie doprajeme tradičné Borúvkové knedle, ktoré nám dodajú dostatok energie na cestu domov. Na záver ešte pózerské foto pred Portášom, po ktorom nasledovala ešte cesta dole dlhočiznou Maríkovskou dolinou až do Považskej Bystrice, kde sa časť partie oddelila na vlak, no najtvrdšie jadro pokračovalo na bicykloch až do Žiliny, čo v mojom prípade znamenalo celkom slušnú dennú porciu viac ako 150 km. Ak by mal niekto záujem zdolať v sedle bicykla jednu z najkrajších hrebeňoviek na Slovensku, tak budúci rok v auguste sa môžeme vidieť už na 6. ročníku nášho prejazdu hrebeňa Javorníkov. Autor: Juraj Meliš Foto: Vlado Skull Štrbo

Tip na výlet: Po horských chatách v Beskydách
04. 02. 2016 Reportáže

Beskydy, alebo po poľsky Beskidy, sú horská sústava vo vonkajších západných Karpatoch, vnútorných západných Karpatoch a vo východných Karpatoch na území Slovenska, Česka a Ukrajiny. Na Slovensku sú Beskydy rozdelené na Kysucké Beskydy, Oravské Beskydy a Nízke Beskydy. Podľa môjho osobného rebríčka najlepších bajkerských lokalít na Slovensku zaraďujem Beskydy bezkonkurenčne na najvyššiu priečku. Na tento pekný výlet do Kysuckých Beskýd a Żywieckeho parku krajobrazoweho na poľskej strane sa mi akosi nepodarilo nahovoriť nikoho, teda až na brata, ktorý to ale zabalil už pri chatách pod Račou a zvyšok dňa som už pokračoval sólo. Dôvodom bol hlavne olympijský závod v cestnej cyklistike s našim Peťom Saganom, celkom slušná horúčava a (ako som sa dopočul) odstrašujúca kombinácia light výjazdu so mnou a beskydských terénov  . Na začiatku Oščadnice nájdeme modrú turistickú značku, kde začne „krásne“ takmer 10 kilometrov dlhé stúpanie končiace až na najvyššom vrchole Kysuckých Beskýd na Veľkej Rači v nadmorskej výške 1236 m.n.m.. Pri nekonečnom stúpaní a hlavne vo výpeku, aký v tento deň panoval, dobre padne pauza na kofolu na chatách na Rači. Za chatami na Rači začínajú skutočné Beskydy, čiže krásne chodníky posiate koreňmi a kameňmi – raj horskej cyklistiky. Tesne pod vrcholom Veľkej Rače na poľskej strane len pár metrov od hranice so Slovenskom leží chata (Schronisko PTTK Wielka Racza) a teda druhá možná občerstvovačka na trase. Z vrcholu Veľkej Rače, kde je aj vyhliadková veža, je krásny výhľad a pri priaznivom počasí je možno vidieť Moravsko-sliezske Beskydy, Pilsko, Babiu horu, vrchy Malej Fatry či Roháče. Ja som až také šťastie na dobrú viditeľnosť nemal, ale výhľad bol aj tak nádherný. Najkrajšia časť trasy čo sa týka jazdenia je určite hraničný hrebeň smerom na východ na Priehybok a Rycierovu horu. Srdce každého bajkera, čo miluje technický terén, ktorý vám nedaruje ani jeden meter zadarmo, musí zaplesať. Odmenou za úsilie, ktoré vynaložíte pri zdolávaní krásnych ale miestami dosť náročných trailov na hrebeni je ďalšia chata - Bacówka PTTK na Rycerzowej a opäť krásne výhľady. Pred ďalšími ťažkými beskydskými kilometrami je nutné sa posilniť a dobiť batérie. Z chaty na Rycerzowej volím zjazd na poľskú stranu po červenej značke a následne pokračujem po modrej do osady Pawliky. Niektoré úseky sú na hranici mojich jazdeckých schopností, ale jednoznačne stoja za to. Z Pawlík nasleduje ostré stúpanie, ktoré končí zaslúženou prestávkou na chate na Przegibku. Z Przegibku prichádza asi najkrajší zjazd dňa po zelenej turistickej značke do osady Ciapków. Zastaviť kvôli foteniu a pokaziť si takto pôžitok zo zjazdu sa mi rozhodne nechcelo, takže si pomôžem archívnym záberom z minulého roka. Kúsok za Ciapkówom začína najkrutejšie stúpanie dňa po žltej turistickej značke smerom na Veľkú Raču. Sklon sa miestami blíži k previsu, gašparko zaradený väčšinu času a 40 minút námahy v spaľujúcej horúčave. Vykúpením je opäť chata na Veľkej Rači a jedno orosené. Z Veľkej Rače volím najrýchlejšiu možnú cestu dole do Oščadnice, aby som stihol ešte posledné kilometre olympijského závodu v cestnej cyklistike s našim Peťom Saganom. Na moje prekvapenie cyklistika je teraz in aj na Kysuciach a štamgasti v miestnej krčme so záujmom sledujú priebeh závodu a využívajúc moju prítomnosť ma zasypávajú množstvom otázok týkajúcich sa cyklistiky a priebehu preteku. Pri sledovaní cyklistiky v miestnej krčme doplním energiu klasickou bajkerskou kombináciou horalka + kofola a ako bonus si dám návrat domov po hrebeni Javorníkov a ani Petrov neúspech na olympiáde mi nepokazil dobrý pocit z dnešného skvelého výjazdu. Na záver len jednoduchá rovnica Beskydy = Pure Mountain Biking. Autor: Juraj Meliš Foto: Juraj Meliš Mapa: http://www.cykloserver.cz/tipy-na-vylety/detail/?d=108545&akey=f8236c38e58e2ab95ee84fa2580c0b48

Karol Voltemar má za sebou 34 700 km a vstupuje do Malajzie.
01. 02. 2015 Reportáže

Na svojej ceste okolo sveta WORLD BIKE TRAVEL cez 60 krajín má Karol Voltemar v nohách už 34 700km. Teraz Bratislavčan vstupuje na územie Malajzie. Pozrite si video z jeho doterajšieho putovania. http://www.worldbiketravel.sk/o-mne/ Karolovi držíme päste, aby svoj cieľ splnil v zdraví!!! Autor: Luboš Dupkala

Strecha ČR 11 – Krušné Hory 3
23. 03. 2014 Reportáže

Prší. Mračná nado mnou zo seba chrlia hektolitre studenej vody. Ja uväznený v česko-nemeckom pohraničí stojím na prázdnej lesnej asfaltke a neviem čo mám robiť. Som v najnižšom bode v okolí. Vrátiť sa, či pokračovať? To je teraz jedno. V oboch prípadoch ide o šliapanie do (v tomto počasí) nekonečného kopca. Jedno je však isté. Zostať tu nemôžem. Som obkolesený veľkými balvanmi a strmými svahmi a nemám kde rozložiť stan a prečkať túto pohromu. Jediné miesto dostatočne rovné na rozloženie stanu je cesta na ktorej stojím. A aj napriek tomu, že vyzerá opustene, nemienim riskovať prejdenie ťažobnou technikou alebo lesníkovým džípom. Navyše v tomto lejaku by ma určite zobrala voda.     Vyrážam teda dopredu. Naberanie výškových metrov ide pomaly, ale aspoň ma táto aktivita zahrieva a necítim tak veľké studené kvapky dopadajúce na moje telo. Vysoké skaly okolo mňa tiež nepomáhajú. Dažďová voda sa nemá kam vsiaknuť a všetka končí na rozbitej asfaltke. Intenzita dažďa vôbec neutícha a už po pár minútach šliapem v niekoľkých centimetroch valiacej sa vody. Najhoršie na celej situácii je, že moja batožina nie je nepremokavá. Popri šliapaní sledujem, ako kvapky dažďa dopadajú na moje brašne a hneď v nich miznú. Spacák, karimatka a stan na tom tiež nie sú lepšie a kým sa dostanem opäť na hrebeň, sú úplne premočené. Dnešná noc bude krutá.     Na hrebeni sa prostredie radikálne mení. Hustý les je vystriedaný krásnymi lúkami s ostrovčekmi ošľahaných briez a ihličnatých stromov. Za ideálneho počasia miesto, z ktorého človeku padá sánka na zem. Teraz len miesto, kde sa do mňa opäť opiera vietor a prefukuje moje premoknuté telo naskrz. Najradšej by som si rozložil stan, ale stráviť noc v premočenom spacáku na premočenej karimatke ma vôbec neláka. Prichádzam do dedinky Nové Hámry a informujem sa o možnostiach ubytovania. V tomto zabudnutom kraji žiadne zázraky neočakávam. Zázraky sa však dejú... Domáci mi ponúkajú ako nocľah indiánske teepee. Veľký kožený kužeľ je v mojich očiach ako päťhviezdičkový hotel Ritz. Moje nadšenie je ešte väčšie, keď dostávam prístup aj k neďalekej kôlničke a môžem si v mojom obydlí rozložiť oheň a usušiť telo aj veci. Po niekoľko nezdarných pokusoch vidím prvé plamienky a premrznutým telom sa mi preženie neskutočná eufória. Všetko moje vybavenie končí rozvešané po obvode rozsiahleho teepee, uprostred ktorého už horí krásny a hlavne teplý ohník.     Zvaľujem svoje zničené telo na staré palety a do pár sekúnd upadám do spánku. Týchto 40 kilometrov ma neskutočne znavilo. Keď sa preberiem, vonku je ešte svetlo. V miestnom obchodíku si kupujem chlieb, klobásky a niekoľko cibúľ. Svoje prístrešok mienim maximálne využiť a tak dnes bude opekačka. Popri opekaní si pospevujem české piesne, aby som aspoň trošku prehlušil neutíchajúci dážď padajúci na steny teepee. Napokon s plným bruchom pri plápolajúcom ohníku odchádzam do ríše snov... Ráno ma prebúdza túžba po čerstvom vzduchu. Na skoro nahom spotenom tele (všetko oblečenie som dal sušiť) sa prichytilo množstvo čierneho popola z ohniska. Navyše teepee úplne nasiaklo pachom klobások a dymom a ja samozrejme tiež. Vyzerám a voniam ako ostravská klobása. Sprchu si ale dať nemôžem. Tak ako aj minulé noci, opäť som na mieste bez sociálnych zariadení. Minerálkou si aspoň umyjem zuby, aby som sa zbavil divnej pachuti v ústach a vyliezam von. Neprší, ale obloha je stále zlovestne zatiahnutá.     Nepoučený udalosťami minulého dňa si balím všetky veci a pokračujem vo svojej púti. Moja cesta vedie okolo riečky Černá Voda až na Krušnohorskú Magistrálu. Všade je mŕtvo a opusteno. V hlave prepočítavam dni, aby som zistil, ktorý deň v týždni vlastne je. Nakoniec zisťujem, že je streda. Štvrtý deň na ceste. Štvrtý deň bez poriadnej sprchy. Až na tú včerajšiu prírodnú.     Prechádzam cez mesto Kraslice, ktoré na mňa pôsobí ako úplne odrezané od sveta. Nezastavujem. Nie je ani dôvod. Nohy vládzu, žalúdok je ešte plný od raňajok. Ďalej pokračujem v kopírovaní česko-nemeckej hranice až sa predo mnou objavia skalné monumenty známe pod názvom Vysoký Kámen. Tieto 20 metrové kamenné veže umožňujú návštevníkovi výhľad do širokej krajiny. To je ideálne miesto na krátku prestávku. Vyťahujem posledné zbytky jedla z mojej dymom nasiaknutej batožiny a púšťam sa do neho. Je zvláštne jesť vyúdený chlieb. Ale v porovnaní so mnou ten chlieb vonia ako čerstvo upečený. Nakoniec ešte pár záberov na pamiatku a už si to valím ďalej. Na oblohe stále ani náznak slnka. Prechádzam okolo mesta Luby, a pár minút na to sa mi po pravici objavuje aj mesto Plesná. Mestá nie sú ničím atraktívne a nezlákali ma k ich návšteve. Moje predné koleso má jasný cieľ a dnes nemieni nikam uhnúť. Vedie ma do Františkových Lázní...     Františkove Lázne ma lákali odjakživa. Spolu s Karlovými Varmi a Mariánskymi Láznami sa pre mňa na základe článkov stali nejakým prototypom kúpeľného mesta. Karlove Vary som po prvýkrát navštívil minulého roku a bol som z nich viac než sklamaný – chaos, špina, Vietnamci, Rómovia a Rusáci. Nenašiel som tam jedinú vec, kvôli ktorej by som sa tam rád vrátil. Som zvedavý, ako na mňa budú pôsobiť Františkove Lázne. Prechádzam mestečkom Skalná a definitívne opúšťam Krušné Hory. Kúpeľné mestečko vidím už z diaľky. Prekvapivo nejde o nijak zvlášť rozsiahle kúpele. Maličká dedinka sa dostala do povedomia, už v 15. storočí vďaka účinkom liečivých prameňov, ktoré tu vyvierajú. Voda z prameňov bola predávaná po celom Nemecku. V 18. storočí ju cisár František I. vymenoval za prvé slatinné kúpele na svete a odvtedy tu chodia každoročne tisíce rekreantov (hlavne z Nemecka). Na počte obyvateľov sa to však neprejavilo, a stále ide o maličké mestečko (skôr dedinku) na západe Čiech.     Symbolom Františkových Lázní je socha Františka – malého chlapca s rybou. S ním je spojená jedna legenda, podľa ktorej každá pacientka, ktorá sa dotkne palca jeho ľavej nohy otehotnie. Táto socha sa stala mojim prvým cieľom. Popri tom si pozerám krásnu architektúru miestnych budov, ochutnávam miestne pramene a kochám sa aj peknými slečnami, ktoré tu pobehujú po vydláždených uliciach. Po prehliadke mesta zakotvujem v neďalekom parku zvanom Amerika, kde sa nachádza kemp. Ceny prekvapivo vysoké sú porovnateľné s Krkonošami. To bude určite množstvom zahraničných turistov, ktorí túto lokalitu navštevujú. Mojimi susedmi v kempe sa stávajú holandskí offroadáci, ktorí to majú namierené na Slovensko, pretože sa dopočuli, že tam môžu plieniť horskú prírodu bez problémov. Kým ja si staviam stan a dávam osviežujúcu sprchu, oni grilujú kuriatka. Prekvapivo ma pozývajú k sebe a kráľovsky ma hostia. Vysvetľujú mi, že ako mladí tiež jazdili na bicykloch po Európe a mnohokrát ich ľudia pohostili a tak túto tradíciu posúvajú ďalej. Po skvelej večeri so super spoločníkmi uľahám unavený do stanu. Zajtra ma čaká ďalší deň a ďalšie dobrodružstvá...   Autor: Peter Chovanec Foto: Peter Chovanec

Strecha ČR 10 – Krušné Hory 2
06. 03. 2014 Reportáže

Známy český cestovateľ Martin Loew raz prehlásil, že cestuje svetom len po vlastných nohách, pretože žiaden dopravný prostriedok nie je dostatočne pomalý na to, aby človek stíhal vnímať všetky krásy, ktoré mu okolitá príroda ponúka. Ešte donedávna som si myslel, že je tak radikálny len z dôvodu, že nikdy neskúsil spoznávať krásy sveta zo sedla bicykla. Veď ja som minulého roku prešiel mnoho zaujímavých a krásnych miest na tomto dvojkolesovom výmysle a nemám pocit, žeby mi niečo uniklo. Nasledujúce dni ma však presvedčia o opaku.     Rozhodol som sa vyraziť z Chomutova a preskúmať Krušné Hory po druhýkrát. Túto oblasť som prešiel už minulý rok, avšak zlomený nosič batožiny a časová tieseň mi ju nedovolili si užiť naplno. Každopádne idem sem v domnení, že len v rýchlosti prebehnem mne známe miesta a posuniem sa ďalej. Napriek tomu, že som z vlaku vystúpil po piatej večer a predo mnou sú už len necelé tri hodinky svetla, nemienim zostať na noc v Chomutovskom kempe Kamencové Jazero a vyrážam na cestu. Kopírujem riečku Chomutovka a vstupujem do krásneho Bezručovho údolí, ktoré sa ako had zvíja a pri pohodovom stúpaní mizne hlboko v pohorí. O tomto údolí sa hovorí, že je jedno z najdlhších a najkrajších v Krušných Horách. Údolie je upravené a vďaka dokonalému asfaltovému kobercu sem chodí množstvo cyklistov, chodcov a korčuliarov. Ani sa nedivím, veď je krásny sobotný podvečer a toto miesto je ako stvorené pre všetky činnosti - od romantických prechádzok až po športové tréningy. Nerozumiem, ako som mohol údolie minulého roku minúť.      V údolí sa nachádzajú dve oddychové stanovištia – První a Druhý Dolský Mlýn. Kedysi fungujúci Tretí Dolský Mlýn je dnes už len históriou. Na prvých dvoch však návštevníci nájdu pohostenie vysokej kvality. Sám som sa rozhodol odložiť bike na pár minút a uspokojiť môj prázdny, vlakom vytrasený žalúdok. Z krátkeho občerstvenia je však dlhá večera, z minút polhodiny až hodiny a popri debate s domácimi som si ani nevšimol, ako sa vonku zotmelo. Personál reštaurácie, kde som zapadol mi ponúka prespatie na ich pozemku a využitie ich sociálnych zariadení. Zase sa mi raz potvrdzuje, že český národ je pohostinný. Bohužiaľ sprcha nebýva súčasťou reštaurácií a tak musí stačiť opláchnutie sa v umývadle. Reštauráciu zatvárajú, všetci sa vracajú do svojich domovov a ja zaľahujem do opusteného stanu uprostred krásnej prírody.   Ráno vstávam už za svitania. Dnes mám toho veľa na pláne. Rád by som opäť navštívil najvyšší vrchol pohoria s názvom Klínovec (1,244 m.n.m.). Stúpam nenáročným terénom až na hrebeň. Dokonalý chodník je úplne opustený. Cestou stretávam len jedného hubára s plným košíkom dubáčikov. Sledujem rieku Chomutovku až k vodnej nádrži Kamenička, ktorá je bohužiaľ (alebo bohudík?) technickou pamiatkou a prístup na kamennú hrádzu nie je povolený. Pokračujem teda ďalej a po krátkej chvíli zastavujem u Nového Rybníka, ktorý mi spolu s okolitou scenériou pripomína fínsku prírodu.     Len pár rýchlych cvaknutí a osviežujúcich dúškov vody a som zase v sedle. Slnko svieti a ani sa nenazdám a som pri vodnej nádrži Přísečnice (725 m.n.m.), ktorá je najväčšou nádržou v Krušných Horách. Spomínam si, ako by to bolo včera, keď som sa odtiaľto vydal smerom do mestečka Kovářská a potom som si musel vytrpieť stúpanie po frekventovanej ceste až do sedla Klínovca. Tento rok to mám naplánované inak. Odbočujem smerom na západ a po peknej lesno-lúčnej ceste sa dostávam až do hraničného mesta Vejprty. Opúšťam Českú Republiku a vstupujem do Nemecka. Na druhej strane ma čaká malé, ale pekné mesto Barenstein. Na komunikáciu s miestnymi nemám moc jazykové znalosti a tak len mestom prechádzam bez zastavenia a miznem v nemeckých lesoch. Kopce tu siahajú maximálne do výšky 800 metrov a les je popretkávaný množstvom upravených cestičiek. O technickom jazdení tu nemôže byť ani reč. Po dokonalom asfalte ide bicykel skoro sám. Kilometre rýchlo pribúdajú, no voda vo fľaši sa míňa ešte rýchlejšie. O chvíľu som úplne na suchu. V poslednej chvíli ma zachraňuje horská chata, kde si s radosťou dávam predražené pivo a trošku oddychu. Odtiaľ je to už len kúsok do mesta Kurort Oberwiesenthal (ľahko zapamätateľný názov), kde sa mi po prvýkrát ukazuje Klínovec vo svojej plnej kráse.     Jediný problém je, že keď chcem naň, musím dole. Skĺzavam do doliny, kde sa nachádza mesto Loučná pod Klínovcem, a stratené výškové metre sa snažím čo najskôr získať späť. Je už po piatej večer a deň sa pomaly kráti. Cesta na vrchol je náročná. Veď na piatich kilometroch nastúpať vyše 400 výškových metrov s naloženým bikeom dá zabrať. Do očí mi steká pot a jediná vec čo ma ženie dopredu je zaslúžená večera na vrchole. Celý deň dúfam, že najvyšší vrch Krušných Hor uvidím tak, ako ho poznám zo starých fotografií. Na minuloročnej dovolenke bol bohužiaľ v dezolátnom stave – budovy stále v rekonštrukcii, vrchol ohradený pletivom, cesty zničené od prejazdu áut. O čo väčšie je moje sklamanie, keď vidím že stav samotného vrcholu sa ešte zhoršil. Od domácich sa dozvedám, že dôvodom chátrania je spor medzi mestami Boží Dar a Jáchymov, ktoré sa už roky súdia o vlastníctvo vrcholu a budov na ňom ležiacich. A kto by už dnes chcel robiť na niečom, čo možno nakoniec nedostane do vlastníctva ?!?     So smútkom v očiach si dávam mnou sľúbenú večeru a skĺzavam do blízkeho Božieho Daru (1020 m.n.m.). Mestečko Boží Dar je jeden z klenotov republiky. Krásne okolie a malebné mestečko sem ročne prilákajú desaťtisíce dospelých turistov. A deti sem láka hlavne fakt, že tu oficiálne sídli Ježiško. Romantická prechádzka vo dvojici (ja a bike) po vydláždených uliciach pri západe slnka je skvelým zakončením vydareného dňa. Jediný problém Božieho Daru je, že tu človek nenájde kemp ani lacný nocľah. Z tohto dôvodu opúšťam mesto ešte pred úplným zotmením a vyrážam do prírody. Neďaleko pár opustených chatrčí rozkladám stan a upadám do ríše snov. Zo sna ma prebúdza okoloidúce auto. Je už ráno, ale vstávať sa mi ešte nechce. Celú noc ma budila túlavá mačka, ktorú očividne zlákali naťahovacie šnúry môjho stanu a snažila sa mi ich ukradnúť. Lenivými pohybmi vyťahujem nohu z teplého spacáku a bez problémov ňou rozzipsovávam hlavný vchod. Hold, šikovné prsty na nohách a dlhoročná prax.     Vonku to nevyzerá moc lákavo. Obloha zlovestne zatiahnutá nepredpovedá slnečný deň. Nepríjemný vietor si našiel cestu aj do môjho stanu a narušil mi pohodlie môjho prechodného domova. Rýchlo zatváram vchod a zaliezam späť do teplého spacáku. Volám svojmu kamarátovi Romanovi, ktorý je v týchto dňoch mojou rosničkou a pomocníkom na telefóne. Podľa jeho predpovede dnes bude celý deň pršať. Všetky predpovede ukazujú úhrn zrážok tak veľký, že prelieza aj cez najvyššiu úsečku meteorologických grafov. Nevadí. Vypínam telefón a pokračujem v spánku. Dnes bude pauzička.     Frekvencia aut na blízkej asfaltke sa zväčšuje rovnako ako aj vietor opierajúci sa do môjho stanu. Spať sa mi už nechce. Je jedenásť pred obedom a predstava strávenia celého dňa v stane bez jediného spôsobu zabavenia sa sa mi nepáči. Teraz ľutujem, že som si sebou nezobral ani knihu, ako tomu bolo minulého roku. Vychádzam zo stanu a poriadne sa aspoň ponaťahujem. Vonku duje severák, zima ako v ruskom filme. Ale neprší. Strach je potlačený nudou, balím stan a vyrážam na cestu. Veď čo najhoršie sa mi môže stať? Že zmoknem? Ako hovorí môj klubový kolega Dolfík, ide len o vodu padajúcu z neba. Ta neublíži. Šliapem v tomto chladnom počasí a Klínovec rýchlo mizne za chrbtom. Som prekvapivo rýchly, čo je určite spôsobené nenáročnosťou terénu a faktom, že mi vietor fúka do chrbta. Navyše sa nemusím každú chvíľu zastavovať a utierať si pot z čela, čo je značná výhoda.     Prichádzam na Ježiškovu cestu. Široká cesta dlhá skoro 13 kilometrov je vysypaná jemným štrkom a je pravidelne udržiavaná. Je veľkým lákadlom práve pre deti, ktoré na trase plnia rôzne úlohy, za ktoré dostanú razítko do zakúpeného notesu. Po splnení všetkých úloh dostanú v meste Boží Dar zaslúženú odmenu. Popri ceste sú zo stromov vyrezané rôzne rozprávkové aj historické postavičky. Rumcajs... Dlhý, Široký a Bystrozraký... Ježiško s celým betlehemom... a kopec ďalších krásnych drevených sôch mi spríjemňujú cestu. Každú chvíľu zastavujem a vyťahujem foťáčik, aby som toho čo najviac zachytil do svojej zbierky fotografií. Nakoniec opúšťam tento rozprávkový kraj a zjazdujem až k nemeckej hranici. Opustená lesná asfaltka obkolesená veľkými skalami pôsobí veľmi temne a desivo. Kvap-kvap. Prvé kvapky dažďa mi pristávajú na prilbe. To neveští nič dobré...   Autor: Peter Chovanec Foto: Peter Chovanec

Strecha ČR 9 – On the road again
20. 02. 2014 Reportáže

Je to tu zase. Po tom, čo som minulý rok prešiel na svojom bikeu severnú hranicu Českej republiky a pokoril najvyššie vrcholy všetkých hraničných pohorí, rozhodol som sa pokračovať ďalej. Rád by som si splnil svoj sen a obišiel hranicu celých Čiech a Moravy. Je najvyšší čas. Je druhá polovica augusta a podľa predpovede sa leto už nekompromisne blíži ku koncu. Oproti minulému roku chcem teraz vyraziť s ľahším nákladom. Oblečenie a náradie redukujem na minimum. Mnoho náhradných dielov končí v skrini. Do brašien ide len to najnutnejšie. Moju výbavu vylepšuje niekoľko noviniek. V prvom rade ide navigáciu Garmin, ktorou si chcem zaznamenávať trasu a hlavne dve solárne vysokokapacitné nabíjačky, vďaka ktorým nebudem závislý na dvoch dierkach v stene zvaných zásuvka. Môj tátoš je už pripravený. Po bokoch ho zdobia dve postranné brašne a na vrchu nosiča popruhmi priviazaný stan, karimatka a spacák. Posledným prvkom výbavy je na riaditkach primontovaná nepremokavá brašna, ktorá chráni to najcennejšie, čo veziem sebou – zrkadlovku, mapy, navigáciu, mobily a nabíjačky. Vynášam obložený bike z paneláku a vyrážam do tmy. Rozhodol som sa odcestovať polnočným vlakom do Chomutova, odkiaľ by som rád začal svoju skromnú výpravu. Plán je jednoduchý. Obložený bike (okrem cennej brašne) nahodiť na prepravný vagón, nájsť si nejaké voľné kupé a vyspať sa v ňom až do rána. Príchod do Chomutova naplánovaný na 9:00. Plán naproste ideálny. Prvý šok však nastáva hneď po príchode vlaku. Napriek tomu, že mám už niekoľko dní kúpený lístok aj miestenku na bicykel, odmietajú mi ho zobrať. Vraj chyba v systéme. Predalo sa viac miesteniek ako je reálnych miest. Dvoma slovami - štátne železnice. Po nie veľmi príjemnej hádke tlačia všetky naložené bicykle k sebe, aby vytvorili nejaký priestor pre môj bike. Všetko však z neho musím odmontovať a vziať sebou do kupé. Takáto vec ma nemôže vyviesť z miery. Príliš dlho sa teším na tento výlet a nepokazí mi ho nejaký štátny zamestnanec železníc. Všetko z biku zhadzujem, naloďujem tátoša a obvešaný ako vianočný stromček hľadám nejaké voľné miesto pre seba. Po dlhšom hľadaní nachádzam skoro prázdne kupé. Všetku výbavu vyhadzujem na mriežku nad sedačkami. Iba tu jednu cennú brašnu si bezpečne nechávam vedľa seba. Istota je guľomet a nechcem sa prebudiť o pár sto euro chudobnejší. Po kontrole lístkov sladko zaspávam, pričom mi do uší znie nesmrteľný Willie Nelson: "On the road again Goin' places that I've never been Seein' things that I may never see again I can't wait to get on the road again“ Z krásneho sna ma prebúdzajú rachotiace dvere kupečka. „Zmena průvodčí. Kontrola jízdenek.“ počujem ešte z polosna. V dverách stojí vysoký borec a čaká až sa prebudíme. Vyťahujem z peňaženky lístok a podávam mu ho. Jeho pohľad však neveští nič dobré. „Vy jedete do Chomutova?“ pýta sa rozpačito. Kývaním hlavou mu dávam za súhlas. „Jenomže tenhle vlak jede do Plzne.“ informuje ma okamžite. Táto správa ma rázom postavila na nohy. Chlapík mi vysvetľuje, že vlak do ktorého som nastúpil, mal niekoľko vozňov smerujúcich na južnú Moravu, niekoľko smerujúcich do južných Čiech a zvyšok išiel na sever. Vraj je to chyba sprievodcu, že ma na to neupozornil. Táto informácia mi je teraz úplne zbytočná. Nezostáva mi nič iné, ako trasu prispôsobiť podmienkam a vyraziť na biku z Plzne. Len pre istotu sa pýtam, či batožinový vagón ide s týmto vlakom. „Ne, ten jede do Severných Čech !“. Kým ta prvá jóbovka ma postavila na nohy, táto informácia ma skolila na kolená. Sprievodca vidí môj zúfalý pohľad a navrhuje, aby som v najbližšej stanici vystúpil a snažil sa čo najskôr dostať späť do Prahy a odtiaľ chytiť nejaký vlak do Chomutova. On zavolá vlakvedúcemu a vybaví, aby mi môj bike v Chomutove vyložili a uskladnili. Všetko sa to deje veľmi rýchlo. Behom niekoľko minút mnoho negatívnych správ. Blíži sa najbližšia stanica Beroun a ja musím rýchlo vystúpiť. Sprievodca mi pomáha zhadzovať všetku moju batožinu z mriežky nad sedadlami a vyhádzať ju z vlaku. Vlak odchádza a ja zostávam na skoro prázdnej rannej stanici a dúfam, že sa to všetko vyrieši. Už len počkať na najbližší vlak do Prahy a odtiaľ sa už do Chomutova nejako dostanem. „K...a !!!“, toto snáď nie je možné. Hádžem všetky veci z rúk a bez ohľadu na to, či mi ich niekto neukradne utekám k okienku pre predaj lístkov. Popritom spomínam všetky vulgárne slova, ktoré ma doposiaľ život naučil a nezabúdam ani na všetkých svätých. „Zastavte ten vlak !!!“ kričím na ženskú v okienku ako zmyslov zbavený a uvedomujem si, že som zabudol povedať čarovné slovo „prosím“. Kým všetku batožinu z odkladacieho priestoru sme so sprievodcom vyložili, ta najcennejšia brašna uložená na sedačke tam zostala ležať. Toto je snáď len zlý sen. Prišiel som o všetko najcennejšie, čo vlastním. Bike je na ceste na sever, všetka moja elektronika na ceste na juh. A ja tu stojím bezradný na stanici. Teraz je to už len o šťastí. Podarí sa spojiť so strojvedúcim môjho vlaku? Bude tam ešte moja brašna? Alebo ju už privlastnila nejaká dobra duša a prišiel som o svoje veci nadobro? A aj keď ju nájde vlakový personál, ako sa k nej dostanem? Tieto a ďalšie otázky mi prelietavajú hlavou, kým netrpezlivo postávam pri okienku. Po dlhom telefonáte sa dozvedám, že brašnu našli a dali ju do úschovy v najbližšej železničnej stanici v Hořovicích. Aspoň trosku šťastia v tento smolný deň. Čakám hodinu na najbližší vlak do spomínanej stanice a už sa valím pre svoje cennosti. Balvan mi padá zo srdca, keď dostávam do rúk svoj zabudnutý majetok. Už sa len dostať do Chomutova, kde ma čaká môj bike. Poctivo si strážim každý kúsok vybavenia a snažím sa už nič nestratiť. Na vlak do Prahy čakám hodinu a pol. Cesta je úmorná a počítam každú minútu. Ďalšie dve hodiny vyčkávam v hlavnom meste. Vďaka kamošovi z výšky mi čas ubieha rýchlejšie, ale aj tak by som bol už najradšej v cieli svojej cesty. Cesty, ktorá na začiatku vyzerala na pohodový prejazd vlakom sa zmenila na hotové utrpenie. Utrpenie, ktoré sa našťastie chýli ku koncu. Je po piatej večer, keď vlak zastavuje v Chomutove. V úschove si celý natešený vyzdvihujem svoj bike. Nasleduje nahodenie batožiny a prezlečenie sa do cyklooblečenia, Cvak-cvak a tretry sú v pedáloch. Bicykel sa dáva do pohybu a v hlave mi znie: „On the road again, I’m finally on my road again... “ Autor: Peter Chovanec Foto: Peter Chovanec "PS. Fotky v článku su iba ilustračné a nezodpovedajú popisovanému deju (vzhľadom na to, že väčšinu času som bol bez fotoaparáta aj bez bicykla). "

Strecha ČR 8 – Krušné Hory
20. 02. 2014 Reportáže

Známe príslovie hovorí, že všetko (či už dobré alebo zlé) má raz svoj koniec. A ja cítim, že aj moje putovanie sa pomaly chýli ku koncu. Napriek tomu, že mám za sebou len polovicu českého pohraničia, dovolenku mám už skoro vyčerpanú a musím myslieť na návrat do práce. Teraz je už isté to, čoho som sa obával od začiatku a utvrdzoval som sa v tom každým dňom na ceste. Naivný plán prejsť okolo republiky za necelé tri týždne cez pohoria je nereálny. Nereálny pre mňa, netrénovaného bikera. Nereálny pre mňa, zvedavého na všetko možné naokolo, len nie na priemernú rýchlosť a počet denne prejdených kilometrov. Nereálny pre mňa, ktorý žhaví viac spúšť fotoaparátu ako prevody bicykla. Musím teda prehodnotiť svoje sily a vytvoriť si plán na posledné dni. Po šialenom zjazde z Milešovky som opustil České Středohoří a namieril si to do mesta Chomutov, odkiaľ mám naplánovaný výstup na Krušných Hôr. Krušné hory sú planina (resp. naklonená doska), ktorá sa ťahá celým severozápadným pohraničím. S týmto pohorím som sa stretol už pri Dečíne, keď som stúpal k Tiským Skalám. Práve odtiaľ sa tiahne 250 kilometrov dlhá Krušnohorská Magistrála, na ktorú sa chcem napojiť a prejsť po nej až na najvyšší vrchol pohoria Klínovec (1244 m.n.m.). A odtiaľ si už len užiť pohodový prejazd do najzápadnejšieho mesta Čiech – do Aše, kde ukončím tento poznávací výlet. Zdanlivo jednoduchý ciel je bohužiaľ skomplikovaný niekoľkými nepríjemnými faktormi. Prvým z nich je nepríjemné slnko, ktoré sa drží na oblohe. Kým doteraz som bol nespokojný s chladným a sychravým počasím, pri týchto teplotách by som dal aj posledný halier sa pár kvapiek z neba. Teplota sa šplhá k štyridsiatke a ja nestíham zalievať svoj vyprahlý organizmus. Druhým problémom je nosič. Nerozvážny zjazd z Milešovky ho úplne dorazil. Obe nosné vzpery sú zlomené. Všetky moje pokusy o opravu sú márne a nosič skoro sedí na kolese. Medzera medzi pneumatikou a plochou nosiča je úplne minimálna a aj najmenšie zrnko piesku spôsobuje neskutočný odpor pri jazdení.     Pomaly stúpam na hrebeň. Kvôli spomínaným nepríjemnostiam to zvládam jedine na najľahšom prevode a tak cesta ubieha veľmi pomaly. Namáhavý výstup mi spôsobuje kŕče v lýtkach a pred očami mam mžitky. Každú chvíľku zastavujem v miestnych občerstveniach a lejem do seba liter vody. Občas sa obzriem za seba a sledujem, ako mi nosič derie aj zvyšky dezénu. Ale s tým ja nič nespravím a tak len odvrátim zrak a sledujem opustenú asfaltku pred sebou. Ešte že toto pohorie je tak zaujímavé a mám čo sa čím po ceste kochať. Kým doteraz som behal v horách posiatych smrekmi a borovicami, tu prevládajú listnaté stromy. A práve touto krásnou prírodou, sa medzi lesmi a lúkami prepletá spomínaná magistrála. Ide o starú, ale zachovalú asfaltovú cestu, ktorá je určená v lete cyklistom a v zime bežkárom. Pôvodné obavy, že tu budem obháňaný množstvom áut boli zbytočné. Pre autá tu sú určené novšie cesty a tak sa tejto trase vyhýbajú. Navyše na mnohých úsekoch majú zakázaný vjazd a tak si môžem užívať jazdu bez hluku motorov a smradu výfukových plynov.     Mojou prvou zastávkou je dedinka Kalek, v ktorej býva kamarátka a mimo iné cyklomaniačka, ktorá mi možno pomôže s mojim problémom. Tá ma len utvrdzuje v mojom názore. Chce to nový nosič alebo zváračku a na tomto pôvabnom ale zapadlom mieste nezoženiem ani jedno z toho. Po dlhej debate a chutnom obede mi nezostáva nič iné, len sa rozlúčiť a pokračovať v smere na Přísečnice. Přísečnice (732 m.n.m.) je vodná nádrž na planine Krušných Hôr, ktorá slúži k zásobovaniu miest v doline pitnou vodou. A preto svoj pôvodný zámer skočiť do nej a schladiť svoje rozpálené telo musím zrušiť. Aj keď mi nie je dopriate takejto odmeny, osud ma odmeňuje iným spůsobom. Dáva ma dokopy s jednou miestnou slečnou, ktorá mi ponúka svoje sprievodcovské služby. Takáto ponuka sa neodmieta. Príjemné klábosenie ma privádza na iné myšlienky. Úplne zabúdam na náročné stúpanie a odpor zadného kolesa. Pomaly postupujeme smerom na Klínovec. Keďže ide o hraničný priechod, vedie tam cesta prvej triedy. Úplne sa jej vyhnúť nedá, ale značné skrátenie je možné cez obec Kovářska. Táto dedinka v údolí Černého potoka je známa hlavne vďaka expozícii leteckých bitiek nad českým územím. Miesto prechádzky pomedzi vrakmi lietadiel pozývam svoju spoločníčku do miestnej reštaurácie. Keby som však vedel, že sa pridá aj jej priateľ, nie som až taký gentleman. :) Ďalej už pokračujem sám. Pokojné cesty končia a ja sa napájam na spomínanú frekventovanú cestu, ktorá smeruje na hraničný priechod do Nemecka. Autá sa tu premávajú takou rýchlosťou a frekvenciou, že ich nestíham počítať. Viac ako vodiči aut mi vadia arogantní motorkári, ktorí akoby hrali súťaž, že kto sa bližšie šuchne okolo cyklistov na krajnici. Jednoznačne je týchto 5 kilometrov najhorším úsekom na tomto tripe.     Jediným spestrením je krásny výhľad na Údolí Králů, ktoré sa rozprestiera pod Klínovcom. Malebné zelené údolie popretkávané penziónmi je najluxusnejšou oblasťou Krušných Hôr. Je mi jasné, že keby som tu chcel prespať, tak moja peňaženka horko zaplače. Našťastie je večer ešte v nedohľadne a tak valím ďalej. Po niekoľkých nepríjemných kilometroch sa dostávam na samotný vrchol Klínovca. Aj keď som mal po celý čas pod nohami dokonalý asfalt, bol to najnáročnejší výstup zo všetkých. Únava, počasie, zničený bicykel a šialení motoristi. To všetko zohralo rolu v tom, že ledva stojím na nohách. Dominantou vrcholu je 80 metrov vysoká telekomunikačná veža, ktorú som videl už z diaľky. Tou vzácnejšou stavbou je ale 24 metrová rozhľadňa a horský hotel, ktorý tu stojí už 130 rokov a patrí bezpochyby medzi tie najstaršie v republike. Momentálne je však v zlom technickom stave a prebieha jeho kompletná rekonštrukcia. A tak ma miesto pekného objektu na fotenie čaká ohradená stavba nehodná vytiahnutia fotoaparátu. Dlhšia prestávka a výdatné jedlo mi pomohli sa opäť rozhýbať. Zjazdujem do obce Boží Dar (1028 m.n.m.), ktorú mám naplánovanú ako poslednú zastávku. Ide o najvyššie položenú obec v republike, ktorá človeka hneď dostane svojou atmosférou. Krásne domčeky s upravenými cestičkami si každého hneď získajú. Toto rozprávkové mestečko sa tiež radí do kategórie luxusných destinácii a tak tu človek stretáva hlavne pohraničných Nemcov, ktorí si to môžu dovoliť. Nemám však čas sa veľmi zdržiavať. Rýchla obhliadka mesta a už vyrážam ďalej. V jednej ruke zmrzlina, a v tej druhej riadidlá. Na to, že som pred dvoma týždňami nasadal na bike s tým, že na spd neviem jazdiť a ovešané riadidlá ledva dokážem otáčať, si teraz vcelku trúfam. Hold človek sa rýchlo učí.     K večeru dorážam do dedinky Rajec, kde nachádzam nocľah. Je to jeden z mála kempov, ktoré na Krušnohorskej planine človek nájde. Zajtra ma čaká posledný deň v sedle. Do Aše mi chýba necelých 40 kilometrov. A potom už len dlhá cesta domov a nástup do práce. Sám seba prekvapujem, že miesto užívania si posledných chvíľ v prírode sa už teším na mäkkú posteľ, teplú sprchu (ktorá sa nezastaví po 4 minútach) a verte či neverte aj na svoju fyzicky nenáročnú prácu. Hneď z rána vyrážam do mestečka Plesná, odkiaľ prechádzam cez Nemecko do Aše. Fotením sa už nezdržiavam. Kým doteraz som počítal dni, teraz počítam minúty. Minúty do odchodu vlaku. Stíham to len tak tak. Vlak do Chebu mi skoro utiekol pred nosom. Deväť a pol hodiny. To je čas, za ktorý sa vlakovou dopravou dostanem do Ostravy. Deväť a pol hodiny celistvého oddychu som nezažil už nejakú dobu. Za oknami sa mi mihajú hory a mestečká, ktorými som prechádzal a na mňa prichádza sentiment. Bol to skvelý zážitok. Bol síce prvý, ale určite nie posledný. Hneď ako dám dokopy seba a môj bike, budem pokračovať. Veľa som toho prešiel, ale veľa ma toho ešte čaká. Veď musím spoznať rozprávkový Český Les, ospevovanú Šumavu, ale aj krásy južnej Moravy. Musím prejsť Českomoravskou vrchovinou, nahliadnuť do Vysočiny a nesmiem zabudnúť ani na československé vrchy – Biele Karpaty, Beskydy a Javorníky. Je toho ešte veľa, čo sa dá spoznávať. Česko a Slovensko schovávajú mnoho krás a tak smelo do ich objavovania... Autor: Peter Chovanec Foto: Peter Chovanec

Strecha ČR 7 – České Středohoří
20. 02. 2014 Reportáže

Snáď každého z nás niekedy zastihla pri bicyklovaní búrka. Zo zatiahnutej oblohy sa nekompromisne valia litre studenej vody, ktoré premočia náhliaceho sa bikera behom pár sekúnd do morku kosti. Nasiaknuté oblečenie sa lepí na telo a nepríjemné ho chladí. Cez vetracie medzery na prilbe prenikajú kvapky dažďa na hlavu a vytvárajú malé cícerky vody stekajúce po tvári. Človek do toho dáva maximum. Nohy šliapu, čo môžu. Telo ide na kyslíkový dlh. Občasné spomalenie je využité iba na poriadny nádych a sfúknutie kvapiek, ktoré sa provokačne hojdajú na mihalniciach. Vtedy už biker nevníma padajúci dážď a silný vietor, ale len cestu pred sebou. Vôbec si jazdu neužíva a myšlienkami je dávno doma zabalený v teplej deke. V takejto situácii sa nachádzam aj ja práve teraz. Putujem po Krušných Horách, ktoré sa ma rozhodli privítať bleskami a hromami. Z Tiských Skál skĺzavam do Petrovíc, odkiaľ ma čaká nekonečné stúpanie na Krušnohorskú magistrálu. Aspoň tak to vnímam ja pri tomto počasí. Stále dúfam, že sa to čoskoro zmení a slnko opäť zahreje moje skrehnuté telo. Postupujem ďalej po magistrále až do dediny Adolfov, kde mi dochádza trpezlivosť. Miesto pokračovania otáčam bicykel a neplánovane zjazdujem do kempu v mestečku Chabařovice. Kemp pri malom rybníku je skoro opustený. Využívam jeho prázdnosti a nenápadne sa schovávam do sprchy aj so svojim bicyklom. Horúca sprcha sa stáva mojim najlepším priateľom v tomto upršanom dni.     Ďalšie ráno našťastie slnko vyliezlo spoza mrakov a mňa čaká krásny deň. Hneď po otvorení stanu ma zaujme neďaleký opustený kopec, ktorý včera unikol mojej pozornosti. Vďaka svojej osamotenosti pôsobí neuveriteľne majestátne. Podľa zistených informácii ide o vrch Milešovka (836,5 m.n.m.), ktorý je najvyššou horou v Českom Středohoří. Už len tým, že je najvyšší si zaslúži moju pozornosť. Rozhodol som sa teda opustiť české hranice a vydať sa na túto najveternejšiu horu v republike. Predtým mám však namierené do mesta Ústí nad Labem. V peňaženke mám už suchoty a potrebujem taktiež doplniť zásoby. Ale hlavne som na toto mesto zvedavý. Mnoho som o ňom počul a bohužiaľ nikdy nešlo o kladné názory. Ústí bolo negatívne ovplyvnené prudkým priemyselným rozvojom už v 19. storočí. Bol tu uprednostňovaný hlavne chemický a hutnícky priemysel. Priamo v meste aj teraz nájdete mnoho podnikov chemického a potravinárskeho zamerania. Taktiež sú tu plynárne, teplárne a panelárne a tak ovzdušie mesta je značne znečistené.     Ja tento problém pociťujem od prvého momentu, čo som vstúpil do mesta. Síce sám bývam v meste, kde znečistenie ovzdušia prekračuje všetky limity, tento pach ma totálne zaráža. Smrad pripomínajúci niečo medzi zanedbanými verejnými záchodmi a pokazenou rybacinou mi dal prvú facku. Tá druhá prichádza vo forme tmavších obyvateľov obývajúcich štvrť, ktorou práve prechádzam. Snažím sa ísť na doraz, lebo sa bojím okradnutia, pričom hlboké nádychy značne obmedzujem. Príchodom do centra som sa síce rómov zbavil, ale dráždivý smrad zostáva...     Centrum mesta je však veľmi pekné a zachovalé. Stredom mesta preteká veľtok Labe, ktorý križuje niekoľko obdivuhodných mostov. Práve po jednom z nich prechádzam na východnú stranu rieky, aby som sa napojil na cyklochodník smerujúci do Prahy. Nad ním sa týči dominanta a symbol mesta – hrad Střekov. Stojí na 100 metrov vysokej skale, ktorá je bohužiaľ nedostupná. Pod hradom sa na Labe nachádzajú Masarykové Ždýmadlá, ktoré však tiež stoja za pozornosť. A za nimi už nekompromisne začína České Středohoří. České Středohoří je pohorie, ktoré vzniklo na rozdiel od ostatných pohorí v republike sopečnou činnosťou. Práve preto, je tak rozdielne od hôr, ktoré som doposiaľ navštívil. Nemá žiadne spojené vrcholy ani žiadne hrebeňovky. Ide len o osamotené kopce popretkávané množstvom údolí a cestičiek, v ktorých je hustá sieť malých obci, osád a osamotených domčekov. Je tu mnoho pamiatok ľudovej architektúry, hlavne zdobených drevených stavieb. Tak ako Váh rozdeľuje Malú Fatru na Lučanskú a Kriváňsku, tak Labe delí středohoří na dva podcelky: Verneřické středohoří na východe a Milešovské středohoří na západe. Ja som momentálne v tej východnej časti a smerujem do dediny Žernoseky, kde sa nachádza najbližší prievoz. Kvôli lepšiemu výhľadu nejdem údolím okolo rieky, ale využívam okolité kopčeky, aby som mal aspoň ako taký výhľad na okolie a hlavne jedinečný Lovoš na druhej strane, ktorý plánujem zdolať.     Lovoš (570 m.n.m.) je ľahko rozpoznateľný už z diaľky. Na rozdiel od ostatných kopcov v pohorí, má až dva vrcholy. Jednému sa hovorí Veľký Lovoš a druhému prekvapivo Malý Lovoš. Popod neho sa tiahne Opárenské údolí, v ktorom miznem hneď po preplavení na druhý breh Labe. Toto údolie je najznámejšie a najnavštevovanejšie údolie tohto regiónu. Vôbec sa tomu nedivím, vzhľadom na jeho atraktívnosť. Prechádzam ním pomaly a skúmam všetky jeho cestičky. Ponad údolie je postavený skoro 300 metrov dlhý preklenovací most diaľnice D8, ktorý bol navrhnutý tak, aby negatívne nezasahoval do tejto chránenej krajinnej oblasti. Je to dôkaz toho, že keď človek chce, všetko je možné...     Na Lovoš sa dá dostať minimálne štyrmi spôsobmi a teší ma, že som našiel taký, ktorý je plne prejditeľný na bicykli. Na vrchole robím pár promo fotiek a už si to valím smerom k Milešovu, odkiaľ plánujem výstup na Milešovku. Milešovka výrazne prevyšuje všetky ostatné vrchy v Českom Středohoří, a tak z vrcholu je kruhový rozhľad do ďalekého okolia. Na druhej strane ide o horu s najdrsnejším počasím Čiech a všetky cesty na vrchol sú veľmi náročné. Aj preto sa tohto výstupu obávam. Po pol hodine náročného tlačenia som sa rozhodol vyšliap vzdať. Je to prvý kopec, ktorý ma na tejto výprave pokoril. Jeho hlavným spojencom je zapadajúce slnko, ktoré ma upozorňuje na to, že neviem kde budem dnes v noci spať. Otáčam bicykel a zjazdujem ťažko nadobudnuté výškové metre. Ešte posledné obzretie sa za nezdolanou horou a už uháňam do 20 kilometrov vzdialeného kempu v Bíline. Ale ja sa vrátim Milešovka, ja sa vrátim...     Bílina je malé mestečko, ktoré je vraj odvodené od slova bílý. Osobne to vnímam ako veľkú iróniu, vzhľadom na to, že väčšina obyvateľov, ktorých tu takto podvečer stretávam sú rómskeho pôvodu. Tento fakt mi vôbec nepridáva na pohode. Najväčší problém je, že nemám poňatia kde sa kemp nachádza a tak sa na nich musím obrátiť. Viete koľko to chce guráže, ísť sa spýtať rómskej prostitútky na cestu??     Po veľkých patáliách sa konečne dostávam do rušného kempu, kde je zraz milovníkov starých citroenov. Živá muzika hraje, pivo tečie prúdom a odvšadiaľ je počuť krik a spev. Mne to však nevadí. Som rád, že som v bezpečí a aj napriek veľkému hluku všade navôkol zaspávam tvrdým spánkom. Na druhý deň vstávam už s úsvitom. Sledujem slnko vychádzajúce spoza hory Bořeň, ktorá je symbolom mesta. So slnečnými lúčmi okolo seba pripomína ležiaceho leva v buši. Dnes nie je čas sa zdržiavať. Ešte mám resty z minulého dňa. Rýchlo nahadzujem veci na bike, miesto raňajok do seba hádžem dve horalky z vlastných zásob a vyrážam tam, kde som včera skončil – k Milešovke.     Poctivo šliapem do pedálov, aby som sa dostal z nízko položenej Bíliny. Ale rovnako ako sa ja opieram do pedálov, slnko sa opiera do mňa. Behom niekoľkých minút som úplne premočený vlastným potom. Navyše ma stále hnevá zlomený nosič, ktorý sa napriek všetkým možným opatreniam zosúva nižšie a tlačí na bočnú stenu plášťa.     Vytúžená prestávka prichádza po 15 kilometroch, keď ma zastavuje staršia žena, či by som jej nepomohol opraviť auto. Autom sa to dá ale ťažko nazvať. Vyše dvadsaťročný prehrdzavený favorit vyzerá, akoby dýchal z posledného. Pri mojom návrhu, aby ho tu nechala a išla si kúpiť normálne auto mi začína rozprávať ako sa v skutočnosti v Biline žije. Rozpráva mi o tom, že auto neodstavené v garáži má do rána prevŕtanú nádrž, odmontované kolesá alebo vykradnutý interiér. To závisí od toho, čo momentálne tmavší spoluobčania potrebujú. A pri ich množstve je na nich polícia krátka. Sama ma nazýva bláznom, že som sa odvážil do mesta prísť tak neskoro večer. Jej večerná prechádzka do obchodu pred pár mesiacmi sa skončila otrasom mozgu a týždenným pobytom v nemocnici. A to všetko pre zopár korún v peňaženke.     Počúvam tieto strastiplné zážitky, až kým sa na obzore neobjaví odťahovka. Moja rola spoločníka tu končí. Pokračujem v ceste na Milešovku, ktorá je už prakticky za rohom. Prvý úsek výstupu je v pohode, pretože aj napriek strmému stúpaniu ide o široký asfalt, na ktorom sa dá dobre manévrovať aj zo sedla. Postupne sa však cesta mení na značne kamenistú až sa nakoniec zužuje do úzkeho a prudkého chodníčka. Nezostáva mi nič iné len zosadnúť a vytlačiť bike po vlastných.     Trvalo to asi len hodinu, a už sa predomnou objavil vrchol. Vrchol, na ktorom sa vypína 19 metrov vysoká rozhľadňa a meteorologická stanica. Keďže je dostupná pre verejnosť, tak bicykel nechávam odpočívať a sám leziem nahor. Tak tento pohľad určite stál za ten návrat, určite stal za to trápenie, vysilené nohy a prepotené tričko. Už chápem, prečo známy cestovateľ Alexander von Humboldt toto miesto označil za 3. najkrajšiu vyhliadku na svete. Veď posúďte sami...       Autor: Peter Chovanec Foto: Peter Chovanec

Strecha ČR 6 – Českosaské Švýcarsko
20. 02. 2014 Reportáže

„Je mi to zbytočné vedieť, ja to nikdy nepoužijem !!!“. To bola moja pravidelná reakcia, keď sa do mňa na základnej a strednej škole snažili natlačiť aspoň niečo z nemeckého jazyka. Keby som ich tak vtedy počúval. Nerobil by som teraz zo seba vola pred nemeckou babkou, ktorej sa v domnení, že nemecké wer je to isté čo anglické where, pýtam na to, kde to v čerte som. Wer bin ich?? Wer bin ich?? Zúfalo vyzvedám a popritom klepem na mapu. A ona len podivne kyve hlavou... Vidím, že tu nepochodím a tak sa riadim aspoň intuíciou (a dopravnými značkami ), ktorá ma privádza na neďalekú česko - nemeckú hranicu. Ešte pár kilometrov a už som v oblasti, do ktorej som sa chcel dostať. Do regiónu zvaného Českosaské Švýcarsko. Ja osobne mám v pláne preskúmať len tú českú časť, ktorá je asi tak polovičnej rozlohy ako jej sesterská oblasť na území Saska. Ale to všetko až zajtra. Dnes mám už len jednu bojovú úlohu a to nájsť si vhodný nocľah. Popri hľadaní narážam na cyklistu - dobrodinca, ktorý mi ponúka pomoc pri hľadaní nejakého kempu. Našťastie sa nemusím báť, že mu nebudem stíhať. Chalan má na bikeu nahodených 8 litrov červeného a 6 litrov bieleho vina. Vraj si idú s priateľkou spraviť romanticky večer. Hold, iný kraj, iný mrav...     Nakoniec som zakotvil v kempe v Jetřichoviciach. Maličký kemp obkolesený vysokými bralami je preplnený českými, ale aj zahraničnými turistami. Luxusnej večere sa tu nedočkám, ale prázdny žalúdok nepohrdne ani podradnými párkami v miestnom bufete. Akurát už narážam na jazykovú bariéru a tak musím voľky-nevoľky prepnúť do môjho českého šušlavého módu. „Čtyži párky s hožčicí a tži deci kofoly.“ A už sa to nesie. Viac ako na jedlo sa teším na svoj teplý spacák. Scenéria je tu síce krásna, ale medzi tými skalami je neskutočná zima...     Ráno ma budí zurkot potoka, čvirikanie vtáčikov a pobehujúce deťúrence. Z oblohy ma zdraví žiariaci Oskar, a z okolitých stanov vysmiati táborníci. Proste idylka, pri ktorej človek nemôže mat zlú náladu. Nemôžu mi ju pokaziť ani boľavé nohy, ani stuhnutý chrbát a dokonca ani zlomený nosič na bicykli. Dnes som sa rozhodol zostať tu a načerpať nové sily. Nemyslím tým však žiadne flákanie sa a vylihovanie v tráve. Po poctivom vydrhnutí špinavého oblečenia vyťahujem bicykel zo stanu, zhadzujem všetky brašne a chystám sa naľahko preskúmať zakutia tohto národného parku. O Českom Švýcarsku som počul už dávno predtým, ako som prvýkrát sadol na bicykel. Už v detstve sa ku mne dostavali informácie o kraji plnom skalných veží, stien, roklín a pieskovcových brán. Z každej strany som počúval (a stále počúvam), ako sa tu dá krásne vyšantiť na bicykli, ale aj bez neho. A tak aj keď nejde o žiadne pohorie a najvyššie miesta tu nepresiahnu 500-600 metrov, hodlám sa tu vyšantiť tiež. Snáď najznámejším útvarom celého parku je Pravčická Brána. Ďalšími symbolmi sú Mariina vyhlídka, Šaunštejn, alebo Dolský mlýn, s ktorým sa spája zaujímavá legenda. Mlynárov syn sa vydal do sveta na vandrovku, aby sa čosi priučil. Kým sa vrátil, nadobudol veľký majetok, ale aj zostarol a zmenil sa na nepoznanie. Hneď po návrate sa ubytoval v mlyne u rodičov ako pocestný a na druhý deň sa chcel priznať, kto v skutočnosti je. Bolo však neskoro. Rodičia ho v nevedomosti o koho ide, kvôli jeho majetku zabili... Tých pamiatok, stavieb a skalných útvarov tu človek nájde nespočetne. Ak si však myslite, že sa k niektorým z nich dostanete na bicykli, ste na veľkom omyle. Pre cyklistov sú sprístupnené len hlavné cesty, ktoré sú však silne frekventované a pár chodníčkov, ktoré neposkytujú žiadne pekné výhľady. Jediným spestrením sú vtipné značky a upozornenia, ktoré lemujú každú trasu.     Behom troch hodín zvládam prejsť všetky doly a cyklocestičky, ktoré sú pre cyklistov sprístupnené. Trasy sú nenáročné, s minimálnymi stúpaniami a tak už na obed som na Chate na Tokáni, ktorú som mal naplánovanú ako poslednú zastávku. Nemôžem povedať, žeby sa mi tu nepáčilo, ale na cyklistiku to veruže nie je najvhodnejší región, vlastne ani na turistiku. Človek tu nemôže zažiť turistiku v pravom slova zmysle, keď po hodinách lopotenia je šťastný, že dosiahol svoj cieľ. Toto je o turistike pre neturistov. Autom sa odviezť k nejakej pamiatke, 10 minúť nenáročnej chôdze, pár promo záberov pre facebook a môžeme sa pohnúť ďalej...     Plánovaný deň jazdenia sa zrazil do doobedia. Už tu nemám, čo skúmať. Idem do kempu a balím si veci. Miestny správca mi ochotne pomáha s nápravou zlomeného nosiča u neho vo dvore. Chce to len sverák, kladivo a pár metrov drôtu a nepoužiteľný nosič sa rázom mení na použiteľný. Ktovie na ako dlho... Z Jetřichovíc som si to namieril na Mezní Louku, odkiaľ si užívam dlhý zjazd do Hřenska (115 m.n.m.), ktoré je najnižšie položenou obcou v ČR. Toto mestečko leží na sútoku riečky Kamenice a veľtoku Labe a je vstupnou bránou do NP České Švýcarsko zo západnej strany. Aj preto obec žije čisto z turizmu. Nájdete tu desiatky hotelov, reštaurácii a hlavne obchodov so suvenírmi.     Mňa však viac ako suveníry zaujíma rieka Labe, cez ktorú sa túžim dostať. Od nášho posledného stretnutia v Krkonošiach sa tak 50 násobne zväčšila a tak nejaké prebrodenie neprichádza do úvahy. Chvíľku kopírujem veľtok, až sa dostávam k prievozu Dolný Žľab. Stačí dať prievozníkovi jednu dvacku do kasičky a už si môj tátoš užíva svoju prvú plavbu.     Na druhej strane ma čaká dokonalý asfaltový cyklochodník, ktorý sa ťahá od Prahy až do Severného Mora. Pomaličky postupujem smerom na Děčín, pričom obdivujem mohutný kaňon Labe. Celý kaňon je vytvorený Labskými pieskovcami, ktoré mi pri troške preháňania pripomínajú stolové hory vo Venezuele. V Děčíne je čas opustiť pohodovú cestičku a začať stúpať do pohoria Krušné Hory. Aj keď miesta, ktoré sa plánujem navštíviť, sú na území Krušných hôr, oficiálne sú prideľované kvôli svojej podobnosti k Labským pieskovcom a Českého Švýcarsku. Ide o Ostrovské Skaly pri osade Ostrov a Tiské Skaly pri obci Tisá. Práve tieto miesta sa stali rajom pre českých a nemeckých horolezcov.     Vzhľadom ku končiacemu sa dňu som sa rozhodol v spomínanej osade Ostrov zakempovať. Malebná dedinka v údolí obkolesená vysokými skalami má okrem zopár starých domčekov len luxusný hotel a malý kemp. Som tu asi jediný, čo nemá cez plece prehodené lano a na opasku pár skôb. Navyše mám pocit, že väčšina osadenstva je tu nemeckej národnosti a tak ani nie je s kým sa dať do reči. Dám si cesnačku a dve horalky (nič iné už nemajú) a zaliezam do svojho brlohu…     Niekedy je vonku pekne, a niekedy sa slnko pred ľuďmi schová za husté mraky. Práve do takého škaredého dňa sa prebúdzam. Obloha desivo zatiahnutá, studený vzduch a silný vietor. Jednoducho počasie pripomínajúce jeseň. Rýchlo všetko skladám a snažím sa odtiaľ vypadnúť. Po skoro dvoch týždňoch na bicykli mi toto každodenné trištvrtehodinové rozbaľovanie a balenie začína liezť na nervy. Už ma to nebaví...     Pomaly vyšliapem z doliny na hrebeň a postupujem k Tiským Skalám. Ide o labyrint pieskovcových skál rôznych tvarov pripomínajúcich zvieratá, predmety, ale aj ľudí. Aj k tomuto miestu sa viaže legenda. Ide o legendu o poklade francúzskeho šľachtica, ktorý strážia zlí škriatkovia a každý, kto do labyrintu vstúpi, už nikdy nenájde cestu von. Práve preto sa sem ešte pred 100 rokmi báli ľudia vstúpiť. Dnes je však všetkému inak. Oblasť je prístupná a je plná upravených a značených trás, takže človek sa už nemá čoho báť. Veľmi ma prekvapuje, že na rozdiel od centra Českého Švýcarska je táto oblasť skoro prázdna a pobieha tu len niekoľko turistov.     Na vstupe ma privíta milá pani, ktorá mi ochotne ponúka postráženie bicykla, kým sa ja budem kochať krásou jej rodného kraja. To sa proste nedá odmietnuť a tak už o chvíľku obdivujem skaly v tvare slona, korytnačky, Afriky, či obrieho hríba. Symbolom celej oblasti je Janusova Hlava, ktorá je odjakživa cieľom mnohých lezcov.     Aj teraz je ich tu mnoho. Pri pohľade na jednotlivé skaly neviem, či mám obdivovať prírodu, alebo umenie tých ľudí, ktorí sa na nej práve držia. Jeden z prítomných ma presviedča o tom, že to nie je tak náročné a 80% sily ide z nôh (a tak ako cyklista by som nemal mať problém). Ja si však netrúfam a radšej kráčam ďalej…     Po dvoch hodinách ma spomedzi skál vyháňa silný dážď. Najradšej by som sa niekde schoval, ale tu zostať nemôžem. Tento lejak tak skoro neustane a prespanie tu neprichádza do úvahy. Brašne na bicykli aspoň provizórne prekrývam igelitovými taškami, aby som zabránil úplnému premočeniu a vyrážam do nečasu... Autor: Peter Chovanec Foto: Peter Chovanec

prvá | predošlá 1|2 ďalšia | posledná