Report: AUTHOR bikemaratón Súľovské skaly 2

Môj prvý maratón ktorého som sa zúčastnil bol Strážovský bikemaratón v Súľove v roku 2005. Prišli sme tam s kamarátmi na bielom wartburgu s dvoma bicyklami na streche a jedným v kufri :-). Ja som sa šiel len tak pozrieť ako to na maratónoch vyzerá, ale keď som videl všetkých tých pestrofarebných cyklistov tak som sa prihlásil a začal som sa zúčastňovať aj iných maratónov. Od vtedy sa rád vraciam do Súľova.

Pri prihlasovaní som dúfal, že sa nezopakuje rok 2009, kedy som tu bol naposledy, keď lialo pár dní pred, v deň preteku a aj pár dní po. Vtedy som nechal bicykel na streche auta, šiel vrátiť čip, pozrel kamarátov ktorých som pri prejazde cez Súľov ani nepoznal pod vrstvou blata a šiel domov. Ešte pred štartom mi hovorili niečo o padavkách, ale keď počítali škody na sebe a bicykloch tak mi dali za pravdu, že to nestálo za to!

Tento rok po týždni úpekov pršalo našťastie iba dva dni pred sobotou. Na trati to nebolo skoro ani poznať. Po príjazde do Súľova (už na inom aute :-) ),nás usporiadatelia nasmerovali na parkovisko na lúku pod skalami cca 400 metrov od štartu. Prezentácia v Kultúrnom dome prebehla ako vždy bez najmenšieho čakania, rýchli návrat do auta, prezliecť sa a späť pred kulturák postaviť sa na štart do druhej vlny 48 km trate.

Po výstrele sa šlapalo do kopca, kde som sa pripojil ku skupinke s ktorou som krútil ďalej po lúke. Pri jednom úseku v lese kde bolo blato a korene naraz cyklisti predo mnou náhle zastali. Ako vždy som odopol pravú nohu z spd a pri pohľade pod nohu som zistil že je tam veľká kaluž s blatom tak som sa rozhodol prevážiť sa na ľavú stranu. Lenže hlava bola rýchlejšia ako noha ktorá nešla vypnúť z pedála a už som bol zapichnutý ľavým kolenom v mäkkej zemi. Ako som zistil na druhý deň podľa modriny na ľavom boku iba zemina tam nebola, ale asi aj nejaký koreň. Aspoň že som ho netrafil kolenom. Tento rok mám na pády nejaké šťastie, čo pretek to pád. Našťastie sú to pády skoro v nulových rýchlostiach. Vtedy ma obehol aj druhý člen "môjho" tímu bikepoint.sk Erik, ktorého som ale následne pri prejazde cez Súľov dobehol a pár kilometrov sme v teréne tvorili tandem. Neskôr sa mi stratil pri jednom zjazde. Ani som sa nenazdal a na 15 km bola prvá občerstvovačka, kde som si dal ionťák, banán a sušené marhule. Medzi tým začalo slnko svietiť ako sa na letný deň patrí. Potil som sa ako somár v kufri a pri niektorých stupákoch, kde aktuálna rýchlosť sa rovnala pomalšiemu slimákovi sa mi zahmlievali okuliare tak, že som nič nevidel. Pred druhou občerstovačkou nás ešte čakalo tlačenie bikov pomedzi skaly kde na dvoch úsekoch pomáhali usporiadatelia vynášať bicykle cez dva polmetrové skalné schody. Na druhej občerstovačke som doplnil ionťák v bidone,zajedol banán a melón. A zas sa stúpalo a klesalo prevažne po lúkach a za treťou občerstvovačkou prišlo nekonečné stúpanie do sedla Rôsoviny, ktoré som vyšliapal úplne celé popri tlačiacich cyklistoch. Nešiel som o moc rýchlejšie ale krútilo sa mi dobre tak som nezliezal. Pri následnom zjazde vraj bola "jama na mamuta". Nejakú opáskovanú jamu som v jednej zákrute videl, ale či to bola tá mamutia tak to fakt neviem. Po zvlnenom teréne prišla posledná občersvovačka a miesto na doplnenie tekutín. Tesne za občerstvovačkou pred posledným stúpaním som si dával do úst zvyšok gélu. Rajdy som držal iba ľavou rukou, keď som zachytil pravou

časťou riaditok za mlieko na kríku a moc nechýbalo a ľahol by som tam. Našťastie mlieko povolilo skôr ako ja a odtrhlo sa. Posledné stúpanie je tradičné do sedla Roháč po krížovej ceste, ktorá sa pre zlý terén skoro celá tlačila a miestami sa brodilo v piesku, ktorým bol pôvodne zasypaný elektrický kábel. Po dažďoch bol piesok kade tade, len nie na pôvodnom mieste. Pár krát sa mi zdalo, že som videl v tom piesku aj mušle. Ale asi som mal nejaké vidiny. Nasledoval konečne zjazd cez lúky a následne cieľ pred kulturákom.

Po umytí bicykla som čakal na kamarátku Janku s ktorou som do Súľova došiel v tieni stánku Aminostar spolu s Erikom a jeho manželkou, ktorá tam predávala doplnky stravy a výživy pre športovcov. Po uložení bicyklov do auta, osprchovaní a občerstvení sa v miestnej základnej škole nasledovalo vyhlásenie výsledkov a tombola. Ako obyčajne zas nič. Ani dve sedmičky (skončil som vo svojej kategórii na 77.mieste) mi šťastie nepriniesli. By ma zaujímalo v čom mám ja šťastie a kedy sa konečne unaví ....

Autor: Milan Majtán