Report: AUTHOR ŠKODA bikemaratónu Súľovské skaly 2017

Jeden z top bikemaratónov na Slovensku. A ja ho mám za humnom! Čo viac na peknú sobotu treba? V Súľove poprosím ešte pár dní bez dažďa a je to dokonalé. :)

Prihlasujem sa nejaký ten týždeň dopredu a len tak zo srandy sa pýtam pani domácej, či ide aj ona. Odpoveď ma posadí na prdel, reku že "hej, idem! aké sú tam trasy?"

"19, 35, 60 a 84 kilometrov."

"19 je nejako málo, napíš ma na tú 35-ku."

Zdvíham obočie, vypisujem prihlášky (slečnu ani nezaujímajú nastúpané metre, veď načo) a teším sa, že mi dala argument do debaty, keď budeme najbližšie riešiť, na čo mi je doma toľko bicyklov - ABY ONA MALA NA ČOM JAZDIŤ PREDSA!! Nafasuje starého Ghosta, to je pojazdný odpružený gauč, aspoň nebude toľko trpieť na tých koreňoch a šutroch (teraz si neviem spomenúť, či za posledné 2 roky vôbec sedela na biku). Je to odvážna žena!

Registrácia je už aj v piatok a tak valím do Súľova hneď po ceste z roboty. Všade pracovný cvrkot - rozkladajú sa stánky, nafukujú sa oblúky, upevňuje sa reklama a mne pri pohľade na to rozťahuje hubu do zubatého úsmevu. Toto sa mi vždy páčilo, tá atmosféra pred pretekmi. Pecka! Pri stolíku so štartovými číslami stojím desať minút pred ofiko začiatkom a asi vyzerám zľahka nepríčetne, keďže číslo po pár spýtavých pohľadoch naozaj dostávam. A to hneď numero 1. Paráda.

Večer doma pripravujem strojovňu, všetko potrebné si hádžem na kopu a rýchlo idem spať (aspoň to, keďže mi to na biku rýchlo nejako nejde).

Ráno o štvrť na 9 flekujem na lúčnom parkovisku nad Súľovom a zrada! 3 hajzle na 1400 prihlásených ľudí? What? To sú podľa mňa dosť kruté vtípky, ale poslušne sa postavím do radu. Nakoniec všetko dôležité stíham a pár minút pred deviatou už stojím na štarte. Zdravím známych, rozdávam úsmevy, machrujem s 1 na štartovom čísle. Zážitky z minulého ročníka som z pamäte očividne veľmi dobre vytesnil. Len tá teplota je mi nejaká povedomá. Nie je to síce také inferno ako v 2016, ale žltý tam hore už aj tak dobre pripaľuje. Na otvorených lúkach to bude veru chrumkavá zábava.

Zrazu sa pri mne pristaví Rasťo Balko z Beer Inside Teamu, podá mi ruku a oznámi mi, že ideme maratón spolu. Ja len: "He?"

"Nebudeme to hrotiť, pôjdeme pekne spolu a úplne na pohodu."

(Poznámka pre čitateľov, ktorí nevedia, kto Rasťo B. je - je to zviera, pred pár rokmi pravidelný okupant pódiových umiestnení na každom maratóne, na ktorom sa ukázal, tuším aj majster SR v 24 hodinovke bol, atď. atď., proste iná liga).

Zdvorilo ho upozorňujem, že to je k...tina, že by mal stáť v predu a nie tu vzadu medzi sockami, že ja nie som schopný jeho priemernú rýchlosť ani len dosiahnuť, nieto ju ešte niekoľko hodín udržať a že ak je aj napriek tomu odhodlaný ísť so mnou, tak mu hrozí, že po pár km vytiahne dušu z kolesa a obesí sa na ňu na najbližšom strome. Kvôli nude. Proste že ON nie je schopný udržať MOJU priemernú rýchlosť.

Vyhovára sa, že nemá najazdené a bla bla bla. Proste ideme spolu. Ok, chalan má volebné právo, zvolil si. O 9:00 zaznie výstrel a ideme na to. Rasťo zamáva frajerke, ja nezamávam nikomu, lebo tá moja sa niekde stratila. Let's grill!

Trasa sa oproti minulému roku trošku pomenila a musím konštatovať, že fakt k lepšiemu. Teda, nie že by som na konci nenadával ako pohan, ale bolo to celé krásne jazditeľné a otočenie smeru jazdy v niektorých úsekoch hodnotím veľmi veľmi pozitívne. Trasa je na tomto maratóne proste super. Je zábavná, je ťažká, ide krásnym prostredím (škoda, že na posledných kilometroch pravidelne nie som schopný krásu okolitej prírody dostatočne oceniť) a je značená tak, že by sa tu nestratil ani Stevie Wonder. Ak tu niekto dokázal zle odbočiť, má môj obdiv!

Hneď v úvodných kilometroch prichádzame na veľkú lúku, kde je stúpanie poriešené fakt parádne a to formou serpentínok, kde vidíme celého farebného cyklohada ako na dlani, resp. v niekoľkých poschodiach. Predbieha sa tu parádne, miesta všade hromada, žiadne špunty, výborný nápad. A tu ma prvýkrát zaujal Rasťo jednou zo svojich mnohých hlášok: "Mohli tu spraviť aj nejakú kolmú challenge line.."

A od tohto momentu som si ho začal všímať. Ono totiž jazdec mojich kvalít nemá takúto príležitosť každý deň. Zväčša borci Rasťovej výkonnosti šteknú "zľava/sprava/stopa", prefrčia okolo, dajú mi nažrať trochy prachu alebo blata a sú fuč. Ale teraz jedného z nich môžem dlhšie študovať a to treba využiť. Dnes sa niečo naučíme..

Ako som už vyššie uviedol, Rasťo je zviera a tento výraz sa (hlavne ľudmi nevalnej výkonnosti) bežne používa pre označenie úspešnejších jedincov v hocijakom športe. Ale aké zviera môže dobre charakterizovať dobrého cyklistu?

Gepard? Nie, je síce rýchly, ale po chvíľke zdochne a dáva sa dokopy pol dňa..

Antilopa? Nie, vydrží behať síce dlhé trasy, ale nie je zvyknutá na (napr. Súľovské) kopce..

pes Husky? Nie, ten by sa v takomto teple prehrial a umrel by..

Priatelia, správna odpoveď je SLIEPKA. Prišiel som na to počas pozorovania šlapacej techniky nášho subjektu Rasťa, keď som si uvedomil, že v prudkých stúpaniach a klesaniach vôbec nemení kadenciu šlapania, vôbec nemení sklon svojho tela a hlavy a hlavne na ňom nie sú badateľné žiadne známky únavy. A už ste niekedy videli unavenú sliepku? Ja teda nie.

A tu je ďaľší dôkaz - takto nejako sa pohybuje Rasťo počas jazdy na biku:

https://www.youtube.com/watch?v=69os9jzKF14

Ale späť na trať. Po krátkom klesaní stúpame do sedla pod Bradou a odtiaľ parádnym zjazdom na hlavnú cestu z Jablonového, tu prvá pitná občerstvovačka (Rasťo stojí obďaleč, nepije, čaká na mňa) a popri Čiernom potoku dávame už klasickú slučku cez Vrchteplú späť do Súľova. Práve pri klesaní pred Súľovom dávame maximálku tohto maratónu a po lúke frčím dobre cez 60km/h. Verím, že ťažší a sebavedomejší borci dávali výrazne vyššie čísla.

Prejazd cez dedinu je celkom sranda, dokonca aj nás pomalších povzbudili a zatlieskali nám. Potešilo, hlavne keď v tom čase už bol na spadnutie štart 35 kilometrovej trasy, ktorý predsa len pútal väčšiu pozornosť.

Pokračujeme ďalej na Hradnú a odtiať cez sedlo Patúch do Zbyňova a Babkova. Kilometre celkom pekne naskakujú a tá žltá vec na oblohe začína fakt kvalitne prikurovať. Hlavne na pokosených lúkach sa cítim ako kura na grile. Apropo kurence, Rasťo stále prudko v pohode. Počas druhého stúpania na Patúch ma zabáva úvahami o tom, že by už mal byť teoreticky hladný. Ale ešte asi nie je..

Ja si vravím, že si už niečo zaslúžim a na občerstvovačke pred stúpaním na Roháčske sedlo do seba natlačím nejaký koláč. Tu dorážame (asi) posledných jazdcov z kratších trás a niektorí vyzerali v tých lúčnych serpentínkach teda dosť utrápene. No nechcel by som.. :)

Frčíme ďalej a tesne pod Roháčskym sedlom sa začínam cítiť tak, ako niektorí pred chvíľou dole na lúke vyzerali. Fasa, a stačilo mi na to pár kilometrov prudšieho stúpania. Presne toto som potreboval. Blbý kopec. Našťastie za kaplnkou to padá opačným smerom a k ďalšej občerstvovačke v Lietavskej Závadke sa len pohodlne dovezieme. A koho tu stretnem? Moja frajerka učupená v tieni, vysmiata ako lečo, líca nadžgané koláčmi a hneď začína konverzáciu: "Koľko už máte kilometrov? Ako sa ti ide? Koľko ti ešte ostáva do cieľa?..." Ja na ňu len čumím, nič nehovorím a ako odpoveď jej musí stačiť, že si lejem na hlavu obsah niekoľkých pohárov z občerstvovačky. Našťastie mám so sebou Rasťa, ktorý ju počas mojej snahy o reštart zabáva.

Po chvíli usudzujem, že to o moc lepšie nebude a tak nasadám na bike, frajersky jej kývnem na pozdrav a miznem v prachu. Teda aspoň tak si to predstavujem. Vstupujeme do pasáže na ktorú sa "teším" od rána - síce perfektné výhľady na Žilinu a jej okolie, zato ale furt po otvorenej lúke, kde ma určite upečie za živa. Vykúpením je Ovčiarsky singel, ktorý je nielen zábavný, ale hlavne je v lese. To sme už v Hričovskom Podhradí, z ktorého nasleduje nekonečné stúpanie na Rôsoviny. Tu je to fakt des a ja len odovzdane hypnotizujem predné koleso a bezmyšlienkovite točím pedálmi. A zase Rasťove problémy - "hento na kopci je Hričovský hrad?"

Tu niekde narážame na údajne parádny singel nad Hlbokým, ktorého fotky nám organizátor podsúval pred maratónom ako jeden z highlightov akcie. Sorry, fakt si ho moc nepamätám. Jediné, čo mi utkvelo v hlave z tejto časti závodu je otázka "prečo sa po singly je**m hore kopcom?" Ale sľubujem, že si ho pôjdem omrknúť aj v lepšom duševnom rozpoložení a potom určite dokážem oceniť jeho kvality! :)

Sme v Hlbokom nad Váhom. Na tacháči mám nejakých 76 km a na občerstvovačke mi teta zachraňuje život, keď sa so mnou podelí o kofolu, ktorá je tu pre obsluhu, nie pre pretekárov. Ďakujem, fakt si to vážim. Čaká nás posledné stúpanie a máme vybavené. Podľa našich odborných prepočtov a odhadov by to nemalo byť už také hrozné, celá trasa má predsa 84 km. Sme si mysleli.

Ale to si tak stúpate hore kopcom (už zase), občas mrknete na computer (tipujem tak každých 20 sekúnd) a vidíte, že to s tými 84 km nebude až také ružové. Práve ste ich totiž dosiahli a nie je tu žiadny finish oblúk, žiadny speaker z rádia, žiadne občerstvenie a žiadna tombola. Zato je tu malá nenápadná tabuľka, na ktorej je napísané: "Cieľ 5 km". Moju reakciu počuli všetky divé zvieratká v okolitom lese, preto ju tu nebudem opakovať..

Ale čo to? Sliepka Rasťo začína byť nejaká nepokojná a nespokojne poposedáva na svojom bidle. Síce stále nie je unavený, ale začína ho bolieť chrbát (a možno aj prdel, ale to nechcel priznať). Ha! A máme ho. Hneď mu vysvetľujem, že to má zato, že vymýšľa sprostosti. Keby sa na mňa vysral hneď na začiatku, už mohol byť osprchovaný v cieli a špárať si zuby po zjedenom kuracom stehne.

To už ale stretávame týpka v modrej čapici, ktorý nám oznamuje super vec: "Tu do prava a už len 2 a pol kilometra čistého zjazdu do cieľa". Mám toho neznámeho človeka rád a sľúbil som mu, že ho spomeniem v reporte. Tak tu to máš!

Do cieľa sme dofrčali na pohodičku, s dobrým pocitom a hneď sme si vypočuli pochvalné slová Rasťovho otca: "kde sa toľko flákate?"

Konečne niekto Rasťovi ukázal Hričovský hrad...

Vďaka organizátorom za skvelú akciu. Fakt vedia čo robia a robia to dobre. O rok sa vidíme opäť...