Report: Cyklopozitívnych 24 hodín – Nad Fatrou sa blýska

Človek dostal od prírody nohy, aby mohol chodiť a behať. Ale to mu nestačilo a tak spojil dve kolesá ľahkou konštrukciou a vymyslel si bicykel. Aj keď odvtedy ubehlo už skoro 200 rokov, bicykel stále nevyšiel z módy. Práveže naopak. Bicykle sa stále vylepšujú, bikerov je stále viac a viac, ale hlavne rôznych bikerských akcií každým rokom pribúda. Na Slovensku je v dnešnej dobe vyše 60 rôznych pretekov, maratónov, šprintov a podobne. Jedna z týchto akcií je však jedinečná a vyčnieva nad ostatnými. Akcia, na ktorú sa tešíme počas dlhých zimných večerov. Akcia, na ktorú s úsmevom spomíname počas upršaných jesenných dní. Ide o jediný 24 hodinový MTB maratón na Slovensku s príznačným názvom Cyklopozitívnych 24 hodín, ktorý majú už niekoľko rokov na rováši členovia žilinského klubu Cyklopozitív.

Cyklopozitívna 24rka slávila tento rok už tretie narodeniny. Po úspešných dvoch ročníkoch v Turí a Rajeckej Lesnej sa tentokrát presunula do Poluvsia pri Rajeckých Tepliciach. Bikeri z celého Slovenska, ale aj Moravy a Čiech sa tu zišli už v piatok podvečer, aby si užili posledný pretek 24 hodinového seriálu. S predpoveďou počasia sa nikto nezapodieval, pretože organizátori sú známi tým, že okrem dobrej trate a zázemia vedia vybaviť aj dobré počasie. To sa potvrdilo aj tento rok a mali sme príjemných slnečných 30-35 stupňov počas celého víkendu.

Ja som dorazil na miesto konania v piatok pred zotmením. Zostávam v nemom úžase, keď po prejazde Poluvsím sa predo mnou otvára priestranná lúka so stanovým mestečkom. Lúka obkolesená kopcami so skvelým výhľadom na neďalekú Žilinu. Dúfam, že sa českí bratia nenahnevajú, keď to nazvem najkrajšie umiestneným depom celého seriálu...

V depe to už žije. Muzika hrá, ľudia sa zabávajú, pivo sa čapuje a všade rozvoniava grilované mäsko. Práve túto atmosféru mám rád, a tak som rýchlo s pomocou dobrodincov postavil stan a vnáram sa do víru spoločnosti. Ako som si mohol všimnúť, tak sa tu stretli bikeri z celého Slovenska. Každý kraj tu má svoje zastúpenie. Mnohých z nich som nevidel skoro rok (od posledného ročníka) a o to emotívnejšie túto akciu vnímam. Ani polnočná búrka nikomu nepokazila náladu. Šľahajúce blesky na horizonte sú skvelou náhradou diskotékových stroboskopov a mnoho účastníkov hneď nachádza zaľúbenie v tancovaní v daždi.

Po prehýrenej noci však nasleduje kruté ráno. Nočná búrka zmizla rovnako rýchlo ako prišla, obloha sa vyjasnila a už o siedmej ráno ma prebudil brutálny hic v stane. O to rýchlejšie vyliezam zo svojho tesco skleníka a začínam sa pripravovať na neúprosne sa blížiaci štart. Síce som už absolvoval niekoľko 24 hodinových závodov, z tohto mám obavy. Je to preto (a teraz sa mi nesmejte), že som sa sem prišiel naučiť jazdiť na bicykli. Po tom, čo som sa týždeň dozadu prvýkrát postavil na našľapovacie pedále a pred zrakom celej rodiny hodil držku asi po piatich metroch je toto moja SPD premiéra na závodoch.

Hokejisti hovoria, že človek sa najrýchlejšie naučí korčuľovať tak, že chytí do ruky hokejku a zahrá si nejaký zápas. Vtedy sleduje puk, snaží sa vyhrať a nemá čas sa zapodievať pádmi. Nejako dúfam, že niečo podobné platí aj v tomto prípade a jazdenie na pretekoch bude efektívnejšie ako učenie sa jazdiť niekde sám na lúke.

A tak si obúvam svoje nové tretry, pripravujem svoju mašinu na štart a netrpezlivo očakávam dvanástu hodinu – hodinu štartu. Zatiaľ dostávam asi milión rád, čo robiť, čo nerobiť, ako sa za akých podmienok zachovať a mne je jasné, že buď si na SPD rýchlo zvyknem, alebo na konci budem vyzerať ako týrané dieťa.

Bolo odštartované!!! Zámerne som sa postavil na koniec štartového pola, aby som mohol vyštartovať medzi poslednými. To by mi ešte chýbalo, aby som hneď na štarte zhodil z bicyklov polovicu pretekárov. Síce tento dominový pád by sa asi vpísal do histórie 24-riek, veľa kamarátov by som si tým však nezískal. A tak medzi poslednými naskakujem na svojho tátoša, cvak-cvak a už som na trati. Prvé metre prvého kola sú za mnou...

Úvodný rýchly prejazd asfaltkou nahradzuje ešte rýchlejší zjazdík po lúke. Je trošku hrboľatá a bike dosť kope, ale vďaka našľapavákom už nemusím riešiť vypadnutie z pedálov a užívam si vietor vo vlasoch. Po svižnom prejazde lúkami sa dostávam k miestnemu potoku, za ktorým nasleduje prudké stúpanie. Na tomto úseku sa cítim ako mačka v mikrovlnke. Týchto pár desiatok metrov do kopca na otvorenom slnku stačí každému na to, aby sa uvaril.

Po tomto úseku si však začínam užívať trať. Síce pokračuje ďalej po lúkach, ale stúpanie nie je až tak markantné a aspoň sa nemusím báť úrazu pri mojich vysokopravdepodobných pádoch. Trošku mi vadí nežiaduca prítomnosť lietajúcej hávede, ale na dobrej nálade mi to neuberá. Po lúkach nasleduje príjemný prejazd lesíkom. Tento úsek je najpríjemnejšou pasážou okruhu, pretože je nenáročný a človek je schovaný pred tou žltou obludou na oblohe. Kilometre rýchlo ubiehajú a každou chvíľou očakávam depo. Organizátori si však pripravili jednu perličku v podobe blatitého zjazdu, ktorý má preveriť moju stabilitu...

So smrťou v očiach sa spúšťam pomaličky dole rozbahneným lesom. Človek čo mi tvrdil, že na SPD je bezpečnejšie pri rýchlej jazde mal pravdu. Prvý zdvihnutý koreň zastavuje moje predné koleso a ja hádžem ľavobok. Našťastie život ku mne nikdy nebol tvrdý a tam miesto bolestivého pristátia padám do najhlbšej mláky na trati. Po lakeť zaborený v blate si vypúšťam kakaovú vodu z ucha a snažím sa postaviť na nohy.

Zvyšok zjazdu radšej zbieham po vlastných v prijemnej spoločnosti sólistiek (veľká poklona pred nimi) a po kratučkom prejazde lúčkou prechádzam cieľom. V cieli ovlažujem vyschnuté pery chladeným melónom a púšťam sa do ďalšieho kola. Môj cieľ je jasný. Prejsť aspoň jeden okruh bez pádu. Nejako sa mi to nedarí, pretože vždy sa nájde blatko na trati, zaseknutá reťaz alebo zdvihnutý koreň, ktoré mi skrížia plány. A pokiaľ sa to nestane na trati, tak sa o môj pád postará hyperaktívny kamarát v depe.

Kým ja bojujem s vlastnou nešikovnosťou, na opačnej strane výsledkovej listiny (čiže hore) sa zvádzajú trošku iné boje. Rasťo bojuje o obhájenie prvenstva v kategórii sólo jazdcov, Divinčania sa naháňajú na trati so Chevroleťákmi, Kiri s Aničkou chcú zase ukázať, že ako dvojka sú neprekonateľní. Bojujú mladí, aj starí, ženy aj muži. Všetci majú môj obdiv. Kým ja to so zotmením balím a vychutnávam si pohodu v depe, oni vyrážajú do tmy za doprovodu bleskov na oblohe…

Ja však na to nemám. Sedím v tráve, pojedám grilované klobásky a pozerám na horizont, kde sa mihotajú svetielka odhodlaných bikerov. Prší všade naokolo. V Žiline je poriadna búrka, Rajecké Teplice to tiež schytali. Akurát my sme obišli nasucho. Našťastie. Zase to raz organizátori dobre vybavili.

Polnočný ohňostroj je pre mňa skvelým zakončením sobotného dňa. Idem spať, aby som ráno vyštartoval opäť na trať. Budíček o piatej hodine nie je tak kritický ako by som myslel. Nad lesmi je ranný opar, tráva je vlhká od rosy a vzduch je príjemne chladný. Obávam sa šmýkačky na mokrých lúkach, a tak si nahadzujem klasické placky. Kolo je zrazu o dosť náročnejšie. V zjazdoch mám problém sa udržať v sedle, stúpania sú neporovnateľne náročnejšie. Po príchode do depa mi šikovní servisáci nahadzujú znova nášľapy a vyrážam na trať. Môj vzťah k SPD je spečatený…

So stúpajúcim slnkom stúpa aj teplota a každý z nás už očakáva dvanástu hodinu. Len tímoví pretekári jazdia, ako keby boli na solárnu energiu. Žiaden oddych, žiadne chyby. Bojuje sa o sekundy. Všetko ma však svoj koniec, a tak príchodom dvanástej hodiny aj posledný pretekár prechádza cieľom.

Krásny víkend je za nami, lepší záver seriálu sme si ťažko mohli priať. Niekto odchádza domov s medailou na krku, niekto bohužiaľ so zafačovanou rukou. Všetci však odchádzame domov s dobrým pocitom a už teraz sa tešíme na budúci rok…

Autor: Peter Chovanec

Foto: bikepoint.sk