Report: Fatranský MTB maratón 2012

Dlhé, priam až nekonečné stúpania alpského typu v kopcoch Malej Fatry, to je asi to prvé čo napadne priemernému bajkerovi pri vyslovení slovného spojenia „Fatranský maratón“. Prvý júnový víkend sa konal už 7. ročník tohto obľúbeného slovenského maratónu. Tento raz úplne v novom šate, keďže sa celé dianie presunulo po 4 rokoch späť do malebného kúpeľného mestečka Rajecké Teplice a organizátori si pre štartujúcich pripravili 3 zbrusu nové trate. Punc výnimočnosti celému podujatiu dodával aj fakt, že Fatranský maratón bol zároveň aj Majstrovstvami Slovenska v maratóne. O tituly majstrov SR si to tie najlepšie ženy a muži rozdali na kráľovskej 93 km dlhej trati LAPIERRE. Pre bajkerov, ktorí nenašli odvahu na štart na „dlhej“, organizátori pripravili trať INTERSPORT merajúcu 58 km a pre deti a hobbíkov bola v zálohe krátka 26 km dlhá trať FESTINA. O obľúbenosti tohto maratónu svedčí aj počet zúčastnených, ktorý sa tento rok vyšplhal na číslo 845.

Keďže to mám do Rajeckých Teplíc len kúsok, na prezentáciu som sa vydal ešte v piatok. Na kúpalisku Laura, kde bolo zázemie maratónu, boli prípravy v plnom prúde a všetci Cyklopozitiváci boli v plnom nasadení. V sobotu ráno mi teda stačilo len doraziť na miesto činu, vyložiť bajk z auta a počkať chvíľku na štart. Pred 10 hodinou sme sa zišli celkom veľká partia na námestí a družnej konverzácii nám čas do štartu ubehol veľmi rýchlo. O 10 zaznel štartový výstrel a za zavádzacím vozidlom sme sa vydali ulicami mesta v ústrety kopcom Malej Fatry. Veľký kameň zo srdca mi spadol po vjazde do terénu, keď bolo jasné, že aj napriek výdatnému včerajšiemu dažďu sa žiadne blatové orgie konať nebudú. Už po úvodných pár metroch v teréne som ale zistil, že to dnes pre mňa nebude žiadna prechádzka ružovým sadom. Hlava chcela, ale nohy sa akosi nevedeli rozkmitať do požadovaného tempa. Predsa len bolo cítiť tréningový výpadok v posledných dňoch.

V tejto fáze preteku som vytvoril dvojičku s Lacom Lipeckým a spolu sme zdolávali prvé kilometre. Pred prvým dlhým stúpaním nás zozadu dotiahla nejaká bajkerka (v cieli som zistil, že absolútna víťazka medzi ženami). Samozrejme som sa za ňu hneď zavesil v naivnej predstave, že s pekným „výhľadom“ v jej závese absolvujem nejaký ten kilometer maratónu. Ale v prvom ostrom stúpaní sa s kadenciou kolibríka stratila niekde ďaleko vpredu. Zvyšok stúpania sme absolvovali opäť v starej dvojici. Prvý dlhý zjazd skončil v Rajeckolesnianskej doline, kde bola aj prvá občerstvovačka. Ionťák v bidóne ešte nejaký bol, tak len za jazdy zobrať pohárik s ionťákom a polku banánu a rýchlo ďalej do boja s najdlhším stúpaním dňa končiacim až na hrebeni Malej Fatry na Úplaze. Na začiatku stúpania som dobehol skupinu 5 bajkerov predo mnou a spolu sme zdolávali jeden výškový meter za druhým. Stúpanie sa mi šlo relatívne dobre. V celkom príjemnom tempe sme dorazili do sedla pod Úplazom, po ktorom nasledovala ešte turistická pasáž na Úplaz. Odtiaľ už konečne zjazd, ktorým sme sa dostali do Porubskej doliny. Nasledovným stúpaním po „Jeleňom okruhu“ naša 6 členná skupinka dorazila k druhej občerstvovačke. Sympatická obsluha mi rýchlo naplnila bidón, hodil som do seba pohárik ionťáku, zobral som si banán na cestu a s minimálnym zdržaním som pokračoval ďalej. Nasledoval dlhý zjazd a potom relatívne jednoduchá rýchla pasáž až do Turia, kde sa naša skupina potrhala. Pred Turím sme ešte prefrčali cez občerstvovačku a neostávalo mi nič iné než sa začať psychicky pripravovať na nekonečné stúpanie hore Turskou dolinou na Zdobinú.

Hneď na začiatku stúpania prišlo trápenie a kŕče do pravého stehna. Od úrazu kolena stále zaťažujem viac pravú nohu a kŕče sú toho dôsledok. Celé stúpanie na Zdobinú som sa len sústreďoval, aby som používal poriadne aj ľavú nohu, aby si pravá noha trochu oddýchla. Celkom to pomohlo, kŕče ustúpili a ja som sa pomaly sunul vpred až som sa nakoniec dostal na koniec stúpania. Potom nasledovala prudká tlačenka na Hornú Roveň a zjazd k Višňovským zjazdovkám. Trochu sme sa pomotali po trailíkoch v ich okolí a nasledovalo posledné vážne stúpanie k „našej“ Anakonde. Ešte pre vysvetlenie, Anakondou my miestny nazývame 4 km dlhý singletrack vo Višňovskej doline. Tu som mal už pekne nakúpené a náznaky kŕčov boli čoraz častejšie. Postupne som dotiahol dvojicu bajkerov, čo sa trápila ešte o poznanie viac ako ja. Na konci stúpania boli už pripravený záchranári z Horskej služby, keby náhodou „Anakonda niekoho uhryzla“. Začiatok trailu bol ešte v pohode, ale s ubúdajúcou nadmorskou výškou sa postupne stupňovala bolesť. Prsty, zápästia a predlaktia boli v jednom ohni. V druhej polovici som sa už modlil, aby sa ten zjazd konečne skončil. Nadával som sám sebe, že som organizátorov presvedčil, aby ho zaradili do trasy maratónu. Hneď na konci zjazdu bola posledná občerstvovačka. Tu som stál asi najdlhšie. Vyklepal som si ruky, doplnil bidón a vydal som sa na záverečné kilometre. Moje trápenie začalo vrcholiť. Miestami sa cyklistika zmenila na duatlon a nechcene s kŕčmi v nohách som sa poprechádzal popri bicykli. Rajecké Teplice som mal už na dohľad, ale po lúkach v protivetre som sa posúval zúfalo pomaly do cieľa. Z posledných síl som zdolal aj posledný krátky kopček a posledným zjazdom som sa dostal konečne do cieľa. Dávno som nebol tak rád, že to mám konečne za sebou. Celé moje snaženie a trápenie trvalo takmer 5 hodín a 15 minút. Absolútnym víťazom a majstrom Slovenska sa stal Michal Lami. Medzi ženami najlepší čas dosiahla poľská pretekárka Katarzyna Solus-miskowicz. Majsterkou Slovenska sa ale stala druhá v poradí medzi ženami Michaela Maláriková.

Z rozhovorov s kamarátmi v cieli mi bolo jasné, že som nebol jediný čo dnes zažil peklo na bicykli. Tohtoročný Fatran prinútil takmer každého siahnuť si až na úplne dno svojich síl. Bicykel som hodil do auta taký na akom som prišiel, pretože v rade na umývanie sa mi veru čakať nechcelo. Sprchy boli super, voda síce až moc horúca, ale určite lepšie ako keď na vás tečie zo sprchy tekutý ľad. Jedlo bolo fajn, pivko som si nedal, lebo sa mi nechcelo čakať v dlhej šóre pri výčape a vlastne aj tak som tu bol autom. V tombole zase nič, už z toho začína byť akási tradícia. Celkovo ale maratón hodnotím na jednotku s hviezdičkou. Všetko bolo tak ako má byť a možno ešte lepšie. Trať v porovnaní s minulým ročníkom o 100% lepšia. Určite nemeniť, prípadne by sa mohla ešte predĺžiť na tých pekných okrúhlych 100 km :-). Na záver za mňa ešte veľké poďakovanie Cyklopozitívnej bande a do videnia v júli na Cyklopozitívnej 24ke.

Autor: Juraj Meliš

Foto: FESTINA