Report: FESTINA 24 hodín MTB 2017

Keď sme pred pár týždňami stáli so šéfom bikepointu Terrym na brehu riečky Varínka, neďaleko kempu v Belej a pozerali na odplavené korzo mostu, po ktorom počas minulých ročníkov jazdili desiatky a stovky nadšencov vytrvalostného MTB, bolo nám smutno. Bolo viac-menej jasné, že tento rok sa po singletracku, ktorý sa v uplynulých rokoch vybudoval v lese kúsok od kempu práve kvôli tejto akcii jazdiť nebude.

Príroda je silná, vyjednávať sa s ňou nedá, ale silný je aj tím organizátorov a tak aj napriek tejto nepríjemnosti mohli približne 130 vyznávači vytrvalostného MTB tento víkend otestovať svoje odhodlanie, sily a techniku na ďalšom ročníku 24 hodinových pretekov horskej cyklistiky.

Týka sa to samozrejme aj mňa a tak som v sobotu ráno nahádzal všetko potrebné vybavenie do auta a svojej polovičke oznámil, že mám ešte nejaké dôležité povinnosti pred štartom a nemôžu na mňa čakať. Ona mi zase oznámila, že mám povinnosti voči podlahovým krytinám v byte a čaká na mňa vysávač. Ukázal som jej, kto je doma alfa-samec a povysával som. Fast and Furious.

Z domu som odchádzal síce bez raňajok a neskoro, ale hneď z rána som mal na konte dobrý skutok a úsmev na perách blízkeho človeka. A to sa počíta. Fast a Furious 2 po diaľnici.

Do kempu prichádzam 2 hodinky pred štartom, rýchlo skenujem už známy virvar, preberám štartový balíček, rozkladám tábor medzi 2 najväčšími favoritkami na titul majsterky SR (nebudem predsa trapošiť medzi chlapmi) a pumpa ide hore. Na štart sa teším ako malý chlapec.

Ale čo to? Zastavuje ma známy z minulých ročníkov a dáva zákernú otázku: "Aký je tvoj cieľ?"

Prvý krát som sem prišiel s tým, že nemám žiadny cieľ vo forme najazdených kilometrov. Asi za to môže fakt, že som to minulý rok trochu nezvládol po motivačnej stránke a viac som v noci chrápal, ako jazdil. Tento rok už žiadne ďalšie Fast and Furious nebude. Proste odštartujem a uvidím, ako to dopadne.

S Katkou Krajňákovou, kolegyňou z tímu, rozoberáme taktiku. Ona chce byť majsterka. Ja majsterka byť nechcem. Dostávam teda úlohu, že sa zavesím na víťazku predchádzajúceho kola v Kuchyni Ivetu, budem ju sledovať ako tieň a o všetkom podstatnom informovať našu eskadru. Titul predsa nemôže ísť nejakej žabe, ktorá ide len svoju druhú 24-hodinovku v živote. Toto je vážna vec!

Hodím očkom do vedľajšieho boxu a vravím, že v pohode. Pre tím sa obetujem. Iveta je celkom fajn kočka, nebude problém ju chvíľu sledovať (aj tak očakávam, že ma na tom slnku po pár kolách uvarí). Nejazdí údajne rýchlo, ale nikto jej doteraz nepovedal, že si občas môže dať aj pauzu.

Štartujeme. V prvom kole, v ktorom diktuje tempo borec s prezývkou Žihadlo sa zoznamujem s okruhom a prvému kopcu dávam pracovný názov Zmrd. Je síce krátky, zato ale strmý ako sviňa a slnko naň praží asi aj o druhej ráno. Proste podraz od dizajnéra trasy (som si naivne myslel).

Z omylu ma vyvádza posledných úsek okruhu medzi kempom a Varínkou, ktorí si niektorí optimisti nazvali Kostitras. Je to síce rovinka, ale bike tu nadskakuje ako kamzík v ruji. Môj názov tohto úseku radšej nezverejňujem. Mimochodom doteraz neviem, či mám borcov na HT bikoch obdivovať, alebo ľutovať. Až toto bol podraz! :)

Inak parametre okruhu celkom pohoda - cca. 7,6 km a nejakých 140 výškových metrov. Potešilo ma, že z minulého ročníka zostal rýchly zjazd po lúke, kde sa viacerí pokúšali vyhrať neoficiálnu kategóriu Krvavnička víkendu a testovali svoju maximálnu rýchlosť. Ísť tadiaľ cez 80 km/h je už iná odvaha. Ja som ľahká váha a mám ešte nejaké zbytky mozgu (alebo lepšie pudu sebazáchovy) medzi ušami a nepúšťam to rýchlejšie ako 69. Nie je sa kam ponáhľať. Špitál je otvorený non-stop.

V druhom kole doťukávam Ivetu a nadväzujem zdvorilú konverzáciu. Táto nám následne vydržala ďalších 23 hodín, čo spôsobilo, že som nevyužil kupóny na pitie, jedlo a ani masáž som nestihol. Ani grilovanie a finále ligy majstrov v telke ako minulý rok. Fakt fasa.

Otvorene však priznávam, že Katka nasadila slušné tempo a hneď na úvod si spravila 2 kolovú rezervu. Tu niekde som mohol s tieňovaním skončiť, ale už sa mi nechcelo točiť samému. Navyše mi Iva pomohla okolo šiestej ráno, keď do mňa (polomŕtveho) natlačila polovicu suchého rožku.

Potom sme to už doklepali až do konca spolu a aj tých posledných pár hodín bolo celkom fajn. V porovnaní s 24 hodinovkami, ktoré som šiel od začiatku až do konca sám to bola celkom zaujímavá skúsenosť. Skúste aj vy niekedy na niečo podobné ukecať svojho kamoša/kamošku. Keď dokážete s niekým sedieť X hodín pri pive a klábosiť, dá sa to aj na biku.

Medzi babami to nakoniec dopadlo tak, že vyhrala Katka Krajňáková s 38 okruhmi (277,4 km/5320 nastúpaných metrov), druhá bola Iveta Moldavčuk s 35 okruhmi (255,5 km/4900 nastúpaných metrov) a tretia skončila Floreková Slávka s 28 okruhmi (204,4 km/3920 nastúpaných metrov).

Medzi mužmi nasledovne: prvý skončil Peter Benko s 54 okruhmi (394,2 km/7560 nastúpaných metrov), druhý Martin Hovanec (53 okruhov, 386,9 km/7420 nastúpaných metrov) a tretí Jiří Vik (51 okruhov, 372,3 km/7140 nastúpaných metrov).

Čísla sú to obdivuhodné, no podľa môjho názoru vyhral každý, kto sa tejto akcie zúčastnil a dobre sa zabavil. Veľká vďaka organizátorom a pomocníkom, ktorý celú noc trpeli pri trati, aby sme mi mohli bezpečne jazdiť.

Vidíme sa aj na budúci rok v Belej na Majstrovstvách Európy? :)