Report: Horúci KAKTUS BIKE Svätojurský MTB maratón

Po celkom kvalitnom rozbicyklovaní sa počas predchádzajúcej „bahniatkovej“ soboty v Partizánskom, sa túto sobotu stretlo takmer 800 cyklistických labužníkov vo Svätom Jure, aby si vychutnali bikovačku v karpatských kopčekoch, príjemné letné počasie a niektorí dokonca aj ceny pre víťazov prípadne tie v tombole.

My ostatní sme sa aspoň parádne nahltali miestneho prachu. Ale veď lepšie ako kameňom do prilby, všakže?

Maratón v Partizánskom som v úvode nespomenul len tak náhodou – ten svätojurský je s ním pre tento rok u mňa totiž úzko spojený. Potom, čo som došiel minulú sobotu do cieľa špinavý ako divá sviňa (týmto sa zároveň ospravedlňujem tým krásnym zvieratkám), som svojho tátoša umyl na wapkou a bol som vybavený. To som si aspoň myslel. Keď som si však deň pred Svätým Jurom doma obul tretry s tým, že idem doladiť svoju zabijácku formu, zostal som nemilo prekvapený. Najskôr som si len myslel, že mám nerozhýbané nohy, no po cca. 30 kilometroch ťažkého šliapania do pedálov som konečne pochopil – „zapečený“ stred, sedem hodín večer a nulová šanca na vychutnanie si maratónu v sedle svojho 15 kg závodného špeciálu. Musím sa pochváliť, ale som pomerne zdatný servisák a opravu defektu v pohodičke zvládam do 35-tich minút. Na ráznejšie zásahy do svojho technického vybavenia som zatiaľ nenabral odvahu...

Našťastie pre organizátora som však správny biker, vlastniaci 2 stroje, takže jeho podujatie neutrpelo ujmu vo forme mojej absencie (to by bola pre úroveň podujatia určite ťažká rana). Ráno som tak všetkým parťákom vyrazil dych, keď som dofičal na miesto odchodu na svojom krásnom novom HT-čku v červenej farbe a´la Ferrari. Neskôr som si uvedomil, že absolvovať 75 kilometrovú trasu na biku za 230 éčiek nebol zrovna najlepší nápad..

Na miesto konania maratónu sme tento krát dorazili na poslednú chvíľu, takže prípravy boli pomerne hektické a nemal som veľa času na vychutnávanie si predštartovej atmosféry. V podstate sme zhodili biky z auta, obliekli sa, nahodili štartové čísla a čipy a na štart dobehli pár minút pred samotným výstrelom. Pri presune na štartový rošt ma celkom milo prekvapilo, ako moja nová (doteraz nesedlaná) mašina zrýchľuje a reaguje na šliapnutie do pedálov. Nie ako odpružený gauč, na ktorý som za posledné roky zvyknutý. Cítil som, že nástrahy trate zmáknem v rekordnom čase. Trošku ma len zneistilo, ako ma to nakoplo pri prejazde cez obrubník...

Po štarte klasika. Všetci nahodili tempo, ako keby sa niekam ponáhľali. Najviac ma však šokoval šéfko Terry, ktorého som v tom kopci ani nemohol dohnať. Nakoniec som sa však zakusol a dal som ho. To sme však už zbehli z asfaltky do lesíka a moje krásne HT-čko začalo nejako drncať. Začal som mať tušáka, že dnes to bude trošku náročnejšie ako som čakal a že povrch nie je hladký ako asfalt na letisku, ako sa mi zdalo po minulé roky. Bodíky si začal pripisovať aj diametrálne odlišný posed na aký som zvyknutý, nefunkčná predná vidla, nové sedlo a kratšie kľuky. Začal som sa pozvoľna tešiť na kŕče, ktoré proste museli prísť.

Po šiestich kilometroch ma začal pobolievať chrbát a po prvom dlhšom zjazde (niekde za jediným brodom na trase) som myslel, že mi odpadnú paprče. Ako ja milujem soboty strávené v pohodlíčku a v pokoji. Našťastie je však pre mňa trasa vo Svätom Jure super jazdivá a zábavná, tak som sa radšej sústredil na jazdenie a nie na nejaké hlúpe bolesti. Veď aj Rambo dokázal ignorovať bolesť. A zimu. A jedol to, „po čem blije i prase“...

Apropo, trasa. Tá bola tento rok naozaj rýchla, čo potvrdzujú aj časy víťazov a prejsť 75km za nejaké tri hodinky – to sa občas nedá ani v aute na D1. Ale tak Milan Barényi je makač, ja som si to vychutnával podstatne dlhšie. Za rovnaké prachy som mal viac maratónu. Vlastne ja som štartovné neplatil - pche! Na strednej trati (44 km) vyhral Peter Mosný a na najkratšej, 20 km trati to bol Daniel Klúčik. Medzi ženami vyhrala na najdlhšej Juhásová Andrea, na strednej jej sestra Zuzana a na najkratšej Kovárová Nikola. Všetkým veľká gratulácia.

Ja osobne však gratulujem všetkým, ktorí došli do cieľa živý a zdravý, nakoľko sa to pádmi len tak hemžilo a ja sám som po ratovaní jedného pána v zjazde pred posledným kopcom (bože, ako ja ten posledný kopec nenávidím!!) výrazne spomalil a začal si radšej poriadne vychutnávať výhľady, ktoré poskytoval záverečný prejazd vinohradmi. Schválne, koľkí z vás si všimli, že odtiaľ bolo vidno aj Senec? ;-)

Po dojazde do cieľa to už bola klasika. Chvíľka na oddych, nejaké to papanie a pitie, vyhlásenie výsledkov, závidenie výhercom cien v tombole  a odchod domov. Podľa môjho názoru sa organizátor tento víkend vyznamenal a napríklad také značenie trate by sa od neho mohli na niektorých maratónoch učiť. A všetci regulovčíci vyzerali ako Šmolkovia! A že ich tam bolo dosť!! Ďakujem im za obetavú prácu.

Jedinou čiernou škvrnou z môjho pohľadu bolo, akým krutým spôsobom ma predbehol istý nemenovaný člen nášho takmer profesionálneho tímu. Nechceli by ste vidieť to pohŕdanie v jeho očiach, keď ma predbiehal. Doteraz som sa kvôli tomu poriadne nevyspal...

P.S.: Mám na predaj HT-čko v krásnej červenej farbe a´la Ferrari. Ako nové, jazdené rekreačne 45 kilovou slečnou po asfaltových komunikáciách. Doplatím.

Autor: Martin Vaško