Report: Jihlavská 24 MTB 2014

„Kde jsou moje blatníky?“

Táto kultová hláška z Obecnej školy boli prvé slová, ktoré zazneli v aute pri pohľade na zázemie Jihlavskej 24 MTB po niekoľkohodinovej jazde zo Slovenska do Jihlavy, miesta konania prvého podujatia zo série Československý seriál 24 hodín MTB. Vzduch nasiaknutý vodou, všade mláky, podmáčaná tráva a nejaké stavenisko hneď pri vjazde do budúceho depa pretekov dávali tušiť, že počas tohto ročníku by to nebola len zbytočná rekvizita, ale veľmi rozumná voľba. Tie moje boli samozrejme pekne uložené - doma v skrini.

Na miesto činu sme (ja, Dolfík a Mišo z Dubnice) dorazili tesne pred západom slnka, aby sme ešte za posledných pár minút denného svetla stihli postaviť stany, zaregistrovať sa, hodiť bicykle do úschovy pod zámok a v pohode sa dopraviť do amfiteátra, kde práve začínal nejaký ten kultúrny program (pre milovníkov hudby) a ne/riadená hydratácia organizmu (pre športovcov, ktorí to na pretekoch myslia vážne).

Chalani sa s vervou vrhli do davu, ja som trochu poklábosil s kamošmi z Martina a Žiliny a odobral som sa do stanu hodiť šlofíka, aby som bol na druhý deň na štarte ready. Keďže som mal stan rozložený asi 30 cm od stanu mojich parťákov, bolo mi jasné, že to so spánkom nebude až také ružové. Nemýlil som sa a približne o jednej v noci, chvíľu po skončení koncertu Divokého Bill-a v amfíku začal koncert nemeckého Rammsteinu priamo v driemajúcom kempe. Človek by neveril, ako dokáže hučať autorádio.

Našťastie (pre všetkých, ktorí chceli spať) to borcov prestalo po necelej hodinke napĺňať radosťou a tak okolo druhej nastal konečne kľud.

Po nie práve teplej májovej noci ma okolo pol ôsmej ráno budí okolitý hluk predštartových príprav. Rýchlo naskakujem na vlnu nadšenia, hádžem do seba raňajky a horúci čaj (oboje kúpené priamo v kempe), pripevňujem štartovné číslo na bike a ... začína pršať.

Vzhľadom na predpoveď počasia nemôžem hovoriť o prekvapení, každopádne však vlna nadšenia spoľahlivo odšumela. Do cyklistických handier sa prezliekam na poslednú chvíľu a k štartujúcemu davu sa pridávam až počas jeho prejazdu kempom. Na hromadný štart z námestia proste nebol morál.

Napriek nechuti vyštartovať do dažďa sa našťastie hneď po rozbehnutí chytám a začína ma to baviť. Je mi jasné, že o chvíľu budeme všetci vyzerať ako divé prasatá a radšej už nič neriešim. Okruh poskytuje cca. 8 kilometrov a nejakých 170 výškových metrov zábavy. Striedajú sa na ňom čvachtavé úseky s asfaltovými a oproti minulým rokom ponúka zopár nových pasáží. Minuloročná verzia sa mi síce páčila viac (hlavne prejazd popod hradby do krčmy po schodoch), ale kvôli nejakej rekonštrukcii nás tam nemohli pustiť. Tohtoročná verzia tak bola celá jazditeľná v sedle a aspoň ma nenasierali vyhrňujúce sa návleky pri tlačení biku. Treba na to pozerať pozitívne.

Zaujímavým spestrením bola nová pasáž za kempom číslo 2 (ako aj kemp samotný), kde jazdcom robili spoločnosť rôzne plyšové zvieratká a iná háveď z hračkárstva. Organizátor má očividne zmysel pre humor. Okrem toho bolo zaujímavé pozorovať aj to, ako sa z nenápadného singláčiku v tejto časti trate stáva s neutíchajúcim dažďom dvadsať metrov široká oráčina. Aspoň sa tam drozdom dobre vyťahovali červíky zo zeme. Vtáčiská mali Vianoce a plyšáci s organizátorom len valili očné bulvy na postupujúcu devastáciu jihlavského intravilánu.

Jednou z mála vecí, ktorá sa mi tu tento rok nepáčila, bol nešťastne vyriešený catering. Mne ako sólo jazdcovi bez supportu dosť prekážalo, že som kvôli naplneniu bidonu musel zosadnúť z biku, prejsť cez nejakú prekážku, pohľadať si miesto pre bike a potom sa ešte tlačiť do preplneného stanu, kam mal prístup asi každý človek v Jihlave. Veľmi nešťastné riešenie. A asi je to aj jedno z dlhodobo slabších miest, keďže je táto činnosť (spolu so striedaním štafiet) tuším každý rok riešená inak.

V hlavnej úlohe tohtoročného preteku však bolo jednoznačne počasie. Pršalo asi 25-krát a tak vyzeral aj vývoj na trati. Terénne pasáže boli stále rozbitejšie a s postupujúcim časom to viedlo k tomu, že organizátor začal postupne odstrihávať najťažšie úseky. O siedmej večer sme tak začali obchádzať už vyššie spomenutú „džungľu“ s plyšákmi a chvíľku na to aj rozbahnený úsek kúsok za ZOO.

Ja som to ťahal bez väčšej prestávky až do tmy (nerátam sponzoring servisáka prostredníctvom nákupu brzdových doštičiek) a potom som to skúsene odpískal. Veď treba opáčiť aj sprchu (bola dokonca teplá voda), kultúrne vyžitie v občerstvovacom stane (nejakí borci tam brnkali na hudobné inštrumenty) a miestnu kuchyňu (rizoto celkom fajn). Spokojne napapaný som zaparkoval pri kámošoch v depe s tým, že trochu pokecáme, hodíme výživný spánok a ráno ešte čo-to pojazdíme.

A nepojazdili sme. 45 minút po polnoci prešla kempom vlna vzrušenia a ako lavína na ním prehnala informácia, že „závod byl ukončen“ pre nepriazeň počasia..

Tak sa stalo, že sme síce nenajazdili dych berúce objemy kilometrov, ale aspoň môžeme doma machrovať, akých galejí sme sa zúčastnili a akí sme to chlapáci – všetci sme predsa chceli bojovať až do konca, ale keď sa nedá, tak sa nedá... :)

Autor: Martin Vaško

Foto: Rado Dolfík Tilandy