Report: Maratón Maríkovskou dolinou 2

Ak niekto nevie, čo slovo inferno znamená, nech skúsi Wikipédiu. No a kto bol v sobotu 30. júna na 4. ročníku maratónu Marikovskou dolinou, určite vie, o čom je reč. Okrem toho, že sa zmenil názov, zmenila sa aj druhá polovica dlhej trate. No a tu nás čakalo to tzv. inferno. Pre mňa bol tento ročník výnimočný aj tým, že som na tento maratón pozval aj kamaráta z ďalekej Británie. V piatok večer prišiel a o 23:00 hod. už absolvoval doposiaľ prvú degustáciu pravej domácej slivovice. Samozrejme len dva panáčiky, veď v sobotu to malo byť ťažké. Chvíľku sme ešte pokecali, aby som mu vysvetlil, ako bude vyzerať trať. Neviem, či ten chudáčisko vôbec spal ;O)

Budík sme mali na šiestu, aby si mohol vyskúšať bike, ktorý sme pre neho požičali. Samozrejme, nakoniec si vybral môj. Chvíľku sa povozil po Lietave a o pol ôsmej už sme sedeli v aute na ceste na miesto činu. Prišli sme medzi prvými, tak sme stihli zaparkovať na dolnej lúke. Hneď vedľa nás zaparkoval kamarát a tak sme sa pekne ,,vo štvorici po opici“ vybrali na prezentáciu. Tá prebehla, ako vždy, veľmi hladko a tak sme hneď zakotvili v stánku Aminostáru pri Lucke a Anke. Nie, nie, ionťák sme si nečapovali, mali sme už pivko. Po druhom, sme sa rozhodli že Philipovi urobíme druhé kolo degustácie. Tento krát sme ale prešli na iné ovocie a to konkrétne jablko.

Len čo sme to kopli, už sa aj radíme na štart.

Z posledných miest úplne vzadu sme si ešte poobzerali hostesky v mini sukničkách. Pán farár nám požehnali kolesá aj reťaze, no a mohli sme vyraziť. Úvodných pár sto metrov sa šlo po asfalte v sprievode polície, no a potom to začalo byť už pekne horúce.

V prvom stúpani mi všetci ušli a len horko ťažko som ich dobiehal. Asi to bolo tým, že som nešiel na svojom biku a tak som sa necítil práve najlepšie. Alebo, že by to bolo tým chlastom? Smerom cez Upohlav sme sa dostali na ďalšiu horúcu lúku. Na tejto lúke na konci sa našlo pár jedincov, ktorí si to tu skrátili smerom doľava, ale to už je na ich svedomí. Z nej sme sa dierou v lese konečne dostali na prvý singláč.

Tento rok sa nešlo cez kúpele Nimnica, kde bola po iné roky občerstvovačka, na ktorú som sa dosť spoliehal. Nevadí, človek mieni, pán Žilovec mení ;O) Kúsok ďalej bol taký sympatický salaš. Tu som mal asi najväčšiu krízu. Keby som v drese našiel aspoň dve eurá, tak tu zostanem. Našťastie som nenašiel. Pred zjazdom na prvú občerstvovačku som ešte pomohol Philipovi opraviť defekt. Tu nás dobehol kamarát a zvyšok trate sme už išli pekne spolu. Vlastne sme dobehli my jeho, lebo on sa spolu s takou menšou skupinkou trochu sekli a dali si jedno kolečko dvakrát. Na občerstvovačke sme sa trochu zdržali doplniť zásoby. Občerstvovačky sa nedajú porovnať s Fatranom, alebo Suľovom, ale na to teplo boli postačujúce. Pokračovali sme výživným stúpaním lesom, kde nás miestni povzbudzovali, dokonca aj ich deti si chceli s nami zapretekať. Na ďalšej občerstvovačke sa trať už delila. Tí na kratšej šli do kopca vpravo a my doľava po lúke smer Klieština. V stúpaní z tejto obce bol trochu problém so značením trate. To ale nebola chyba organizátorov, pretože im to tu miestni neprajníci preznačili. Našťastie sme boli traja a spoločnými silami sa nám podarilo nájsť správny smer. Po občerstvení v Hatnom nasledovalo asi najhoršie stúpanie celej trate okolo cintorína po lúke. Tu som sa cítil ako kura v pipi grile. Ale oplatilo sa to vytlačiť. Odmenou bol ďalší krásny singláč. Zjazdom po lúke sme sa dostali na poslednú občerstvovačku. Tu sme sa zdržali asi najdlhšie. Sedela tu jedna pani, ktorá keď ma videla mi hovorí, že ak chcem môžem odovzdať čip a zísť po hlavnej ceste do cieľa. Vraj to tu dosť ľudí zabalilo. Nebudem predsa ako oni a po konzultácii so zvyškom delegácie pokračujeme ďalej. Veď už je to len 17km.Posledné stúpanie sa mi zdalo nekonečnéééééé, no a tá stojka tam, to sa asi pomýlili. Pred ňou som ešte stretol známeho, ako tam sedel. Vraj tu zostáva až do nedele. Neskôr sme sa napojili na zvážnicu, ktorú som poznal z minulých ročníkov. Už som vedel, že do cieľa to nie je ďaleko. Nasledoval posledný najkratší, ale pre mňa najkrajší singláč a posledná rovinka až do cieľa popri rieke. Najskôr z jednej strany po lúke, potom cez dedinu po druhej. Potom už len záverečným labyrintom, ktorý si mohli odpustiť, a následne popod oblúk. Tu už nás čakali hostesky s občerstvením. Dokonca boli ochotné sa s nami aj odfotiť.

Čo dodať na koniec. Snáď len toľko, že FC teamu sa podarilo pripraviť výnimočný pretek, s ešte výnimočnejšou traťou, ktorá nemá široko ďaleko konkurenciu. Kto nešiel dlhú, má čo ľutovať. A ako aj povedal Roman Barényi ,,Sláva víťazom, česť porazeným a klobúk dole pred každým, kto to v sobotu prešiel“.

P.S.: Philip to zhodnotil takto: ,,Prvýkrát v živote som zažil 36 stupňov na vlastnej koži“ ;O)

Autor: Erik Kubík

Foto: Erik Kubík, www.fcteam.sk