Report: Maratón Maríkovskou dolinou

V posledný júnový deň sa v Udiči konal už 4. ročník Maratónu Maríkovskou dolinou, predtým známeho ako FC maratón. Po minuloročnom extrémnom bahennom ročníku si Matka príroda pre účastníkov pripravila opäť extrémne počasie, tento raz v podobe veľkej horúčavy, keď sa ortuť teplomera vyšplhala až k 36°C. Horúčava preverila hlavne borcov na 57 kilometrov dlhej trati, ich pripravenosť, fyzickú a psychickú odolnosť. Maratón Maríkovskou dolinou, ktorý organizuje FC team o.z. , si ma získal hneď prvým ročníkom krásnou traťou plnou jazdivých singláčov. Od prvého ročníka organizátori trať ešte vylepšili a pridali ďalšie kilometre nádherných chodníčkov. V mojom podaní to bola tento rok už 4. účasť na tomto maratóne, aj keď minulý rok som tu bol len v roli diváka, keď nado mnou vyhralo moje slabšie (rozumnejšie) JA a nenašiel som odvahu odštartovať do blatového pekla. Tento ročník sľuboval pre zmenu poriadny výpek, ktorý mi ale vadí omnoho menej ako blatové Mordory.

Na miesto konania maratónu, na zelenú lúku medzi obcami Udiča a Prosné, na ktorej kompletné zázemie vyrástlo doslova z večera na ráno, som dorazil ako je to mojim zvykom s väčšou časovou rezervou, takže prezentáciu som vybavil bez čakania. Pripravil som si bicykel, nalial som do seba toľko vody koľko sa dalo, keďže tajomstvo prežitia tohto maratónu bol jasný hneď od začiatku - treba piť, piť a ešte raz piť. Pred 10 hodinou sme sa zhromaždili na štarte a už tradične sme pred štartom dostali požehnanie od miestneho pána farára, oblečeného tak trochu netradične v tričku a kraťasoch. Za zavádzacím vozidlom sa celý balík presunul do Udiče, kde nasledoval ostrý štart. Po skúsenostiach z minulých ročníkov mi bolo jasné, že prvé dva kopce pred prvým singláčom sa musím držať čo najviac vpredu, nech to bolí ako chce, aby som si urobil dobrú pozíciu pred prvým dlhým singlom. Táto taktika mi vyšla a na prvom krásnom traily ma nezdržoval žiaden pomalší jazdec a jazdu po ňom som si parádne užil. Profilovo je tento maratón typu hore-dolu, hore-dolu, žiadne dlhé tiahle stúpania na spôsob Salzky alebo Fatrana, ale relatívne krátke výživné stojky, kde je malá placka v sústavnej permanencii.

Po chvíli sme sa dostali do Nimnice k známemu salašu, kde sa občas bajkeri slabších pováh nechávajú zlákať pivečkom a miestnymi syrovými špecialitami a doprajú si takto o jednu občerstvovačku navyše. Mne ale salaš napovedal, že ostáva už len jedno stúpanie k začiatku najkrajšej časti maratónu, ktorou je 3,5 km dlhý singletrack a pre mňa singletrack = zábava. Singláč a následný zjazd končí vo Vieske, kde je aj prvá občerstvovačka. Po kontrole stavu kvapaliny v bidóne som usúdil, že dlhší pitstop nie je potrebný, takže som si len za jazdy zobral pohár s ionťákom a hajde ďalej. Tu začínalo aj celkom výživné stúpanie, po ktorom nasledoval dlhý rýchly lúčny úsek. V diaľke na jednej z lúk sa už začínala črtať 2. občerstvovačka, na ktorej som si nechal naplniť bidón, hodil som do seba polku banána a pokračoval som ďalej. Tu sa na mňa dotiahol Maťo Kobera a na najbližšie kilometre sme vytvorili dvojičku. Maťo ako bývalý zjazdár to dole kopcom rozhodne vie, takže do zjazdu som ho strategicky pustil pred seba a snažil som sa za ním udržať, čo sa mi aj celkom darilo. Nasledoval scenár, ja potiahnem ak sa dá hore a Maťo zase dole. Takto spolu sme dorazili aj na 3. občerstvovačku, kde sme na chvíľku zastavili a doplnili stratené tekutiny. Nasledovalo kruté stúpanie po asfalte a potom po lúke. Teplota ako na Sahare a sklon, ktorý sa blížil až k previsu zo mňa rýchlo vysával energiu. Veľmi som ľutoval, že máme čierne tímové dresy, keď sa poludňajšie slnko opieralo celou silou do môjho chrbta.

Po chvíli prišiel opäť pekný singláč a rýchly zjazd, ktorým sme sa dostali do Prosného. Z Prosného nasledoval opäť prudký výšľap, ktorý som dával už viac menej silou vôle a kde sa mi Maťo trochu vzdialil. Tu sa za mňa zavesil motorkár, ktorý mi „spríjemňoval“ niekoľko desiatok metrov. Po chvíli ma obehol a na najbližšej križovatke mi oznámil, že sme si skrátili trať, keďže vedúci pretekár je vraj za nami. Vôbec som mu neveril, keďže som si nejakého skrátenia nebol vedomí, ale keď sa po chvíli zozadu objavil Milan Barényi bolo mi jasné, že dnes to bude zrejme DNF. Nasledovných pár kilometrov som sa už len výletne prepravil do cieľa. Tu som zistil, že som ale nebol jediný čo si trať nedobrovoľne skrátil. Nakoniec vysvitlo, že sa so značením pohrali miestny „fanúšikovia“ tohto maratónu a takto organizátorom pokazili náladu a narušili dobrý dojem z inak skvele zorganizovanej akcie. Nakoniec sa ale celá situácia zaobišla bez diskvalifikácie bajkerov, ktorí si trať skrátili a tak sa mi nakoniec ušlo aj miesto na bedni a to konkrétne 3. priečka. Na dlhej trati mal najlepší čas Milan Barényi KCK Trek Oslany a na krátkej trati bol najrýchlejší Tomáš Višňovský z CK EPIC Dohňany. Medzi ženami na dlhej trati triumfovala Bohumila Petrujová z VSK Vsetín a na krátkej suverénne zvíťazila Martina Šichtová z KPHC Turčianske Teplice.

Po príjazde do cieľa som si dal príjemnú chladnú sprchu, takmer bez čakania som si odbil aj umývanie bicyklov a spolu s kamarátmi sme čakali na tradične bohatú tombolu, v ktorej vyhral skoro každý účastník vrátane mňa. Celkovo sa pre mňa maratón skončil veľkou spokojnosťou, takže o rok sa v Udiči vidíme určite opäť.

Autor: Juraj Meliš