Report: MTB maratón okolo Mlyniek – Inferno na dvoch kolesách

Mlynky sú malá, ale zato turisticky vyhľadávaná dedinka na okraji Slovenského Raja. Práve tu sa konal v sobotu 12.5.2012 už štvrtý ročník horského cyklomaratónu organizovaného hotelom Mlynky. Organizátori sa rozhodli tento rok presunúť maratón z neskorého októbra na máj, čo určite potešilo väčšinu pretekárov. Veď komu sa už chce sadať na bicykel, keď vidí námrazu na trase preteku...

Vybavenie na prezentácii ma príjemne prekvapilo. Prezentácia prebiehala napriek veľkému množstvu pretekárov(viac než 200) bez najmenších problémov. Žiaden chaos, žiadne dlhé zástupy bikerov. Každého určite prekvapilo a potešilo občerstvenie pred štartom. Avšak obložené chlebíčky, koláčiky a nápoje neboli určite jediným bonusom tohto preteku. Ďalším prekvapením pre mňa bolo štartové číslo. Pre mňa je táto malá „ápäťka“ zdrojom spomienok a všetky si ich odkladám. A štartové čísla z tohto maratónu sú podľa mňa tie najkrajšie. Veľká poklona pred ich autorom....

Tohtoročný maratón mal dve varianty. Variant nazvaný ŠPORT je dlhý 61 kilometrov a je určený pre skúsených bikerov a trúfalých bláznov ako som ja. Variant TURIST je určený skôr pre cykloturistov a dupačov na krátke trate a má skoro 35 kilometrov.

Blíži sa trištvrte na desať a pretekári dlhej trate sa už netrpezlivo zoskupujú pod štartovým oblúkom. Skoro 60 odhodlancov je rozhodnutých sa pobiť s traťou, počasím aj sebou samým. A popritom si užiť krásne prostredie a výhľady, ktoré tento maratón poskytuje...

Bolo odštartované. Väčšinu pretekárov z konca štartového poľa žiadne odpočítavanie ani nepočulo a tak nás prekvapuje ako sa bikeri rýchlo rozbehli. Okamžite naskakujeme do sedla a vyrážame za nimi. Rozbeh je však pomalý. Hneď za štartom nás víta nepokosený lyžiarsky svah. Hrubá vrstva trávy dáva každému zabrať a tak už po prvých pár metroch sa na tvárach objavujú kropaje potu a u niektorých aj vyplazené jazyky. Napríklad u mňa... :o)

Našťastie po chvíli vchádzame do lesa. Tvrdá hlina nahradzuje ťažko jazditeľnu trávu, tiene stromov nahradzujú nekompromisne pražiace slnko. Cesta lesom ubieha veľmi rýchlo, napriek tomu že ide o neustále stúpanie. Po niekoľkých kilometroch sa dostávame na vrchol lyžiarskej zjazdovky nad dedinkou Dedinky a pred nami sa otvára krásny pohľad na Palcmanskú Mašu. Človek by najradšej zastal a pokochal sa, ale treba ísť ďalej. Zjazd k priehrade príjemne osviežil naše upotené hlavy. Škoda že bol taký krátky a po chvíli opäť stúpame...

Na desiatom kilometri nás dobiehajú prví borci z krátkej trate. Ich tempo je priam vražedné a na nás pomalších jazdcov pôsobí priam depresívne. Pätnásť minútový rozostup medzi štartom jednotlivých trati nebol dostatočný na to, aby sme si vytvorili dostatočný náskok a tak len so sklopenými hlavami ďalej otáčame pedálmi...

Okolo 15 kilometra prichádzame na prvú občerstvovaciu stanicu. Jeden z organizátorov nám oznamuje, že náš zápas s Bieloruskom už začal a vedieme nad súperom 1:0. Tato správa nás nabudila a s bojovnosťou slovenských hokejistov sme vyštartovali opäť na trať...

Avšak kilometre ubiehajú veľmi pomaly. Značenie trate nám tiež veľmi nepomáha. Na niekoľkých miestach sa musím zastaviť a porozmýšľať, kadiaľ asi organizátor chce aby som išiel. Postupne ma dobiehajú nervózni pretekári, ktorí mi hovoria, kde zle zabočili a koľko kilometrov naviac kvôli tomu spravili. Hold, slabšie značená trať a rýchla jazda, to nejde dokopy...

Blíži sa 30-ty kilometer a s ním aj druhá občerstvovačka. Skôr z povinnosti ako zo záujmu sa pýtame na momentálny stav hokejového zápasu. Vraj už vyhrávame 5:1. To sa im to dobre hrá v takom chládku. A my sa tu zatiaľ cítime ako opekané klobásky...

Borec popri nalievaní jonťákov nám vysvetľuje, že pred nami je 4 kilometre dlhé stúpanie. Niektorí s úsmevom zosadajú z bicykla a tlačia ho od samého začiatku. Ja posilnený studeným melónom a tatrankou sadám na bicykel a snažím sa šliapať tak dlho ako to len pôjde. Je to náročné hlavne kvôli neuveriteľnému dusnu, ktoré tu celý deň vládne. Dusno, ktoré neveští nič iné ako poriadnu búrku...

Po vyšliapaní tohto zákerného kopca sa nám otvárajú krásne výhľady. Zreteľne je vidno majestátnosť Kráľovej Holi na pozadí so zasneženými vrcholkami Vysokých Tatier. Kvôli tomuto sa sem určite oplatilo šliapať...

Ďalšie kilometre ubiehajú pomerne rýchlo. Je to tým, že sa ochladilo a my (parta posledných 5 mohykánov na trati) len dúfame, že nás búrka nezastihne na trati. Na poslednej občerstvovačke sa zdržujeme len krátko. Pokus o výmenu bicykla za pohodlnú stoličku nám nevyšiel a tak sa posúvame ďalej. Pred nami je stále skoro 20 kilometrov...

Pri vidine zmoknutia nám kilometre ubiehajú ako po masle (v porovnaní s doterajším tempom). Dochádzame k rázcestiu, kde nás regulovčík navádza na správnu cestu a presvedčuje nás, že do cieľa je to ešte neuveriteľne ďaleko. Myslím si, že budúci rok by si mali organizátori zabezpečiť regulovčíkov, ktorí vedia čo je milosrdná lož... ;o)

Niekoľko kilometrov pred cieľom začína zľahka pršať. Ľudia okolo trate si obliekajú pršiplášte a nepremokavé vetrovky. Nám nezostává nič iné, iba pedálovať ďalej. Cestu si skracujeme aspoň odfukovaním visiacich dažďových kvapiek z nosa. Cieľ je už našťastie na dosah...

Par stoviek metrov pred cieľom prichádza ta pravá orechová búrka. Voda sa valí z neba ako z hasičskej hadice, miestny veterný mlyn sa ide priam odtrhnúť z podstavca. Z posledných síl prechádzame cieľom a schovávame sa do hotela, kde nás už čaká dobra nálada, hlasitá hudba, ale hlavne teplý guláš a rôzne nápoje.

Pri pojedaní gulášu a pozeraní sa na neutíchajúcu búrku rekapitulujem maratón. Bol to boj (snáď môj najväčší v tomto roku), ale aj krásny zážitok. Trať bola náročná, ale krásna. Osobne vnímam tento maratón ako jeden z maratónov s najkrajšími výhľadmi. Aj napriek organizačným nedostatkom (napr. značeniu) sa určite oplatí sem prísť znova. Nakoniec veľká vďaka organizátorom a srdečná gratulácia všetkým víťazom. Určite si to zaslúžia....

Autor: Peter Chovanec