Report: Salzkammergut Trophy 2012

Všetko sa to začalo pred rokom. Ani neviem ako, ale s kamošom Lacom z Košíc sme sa rozhodli, že pôjdeme skúsiť nejaký maratón za hranice, konkrétne rakúsku „Salzku“. Nápad vyliezol pravdepodobne z jeho hlavy, nakoľko obchádzal všetky maratóny slovenskej série a ja som mu takto pomohol znížiť náklady na dopravu. Pamätám si, ako sme bývali v stanovom kempe na miestnom futbalovom ihrisku a ako sme v rámci nasávania atmosféry vstávali okolo pol piatej ráno, aby sme si pozreli štart mimozemšťanov na dlhej „A-strecke“.

Vtedy som nechápal, ako niekto môže na jeden záťah odbajkovať viac ako 200 km a nastúpať pri tom vyše 7000 metrov. S istotou som však vedel, že by som si to niekedy chcel vyskúšať, chcel by som zažiť tú elektrizujúcu atmosféru na štarte o piatej ráno a chcel by som patriť do „klubu psychopatov“, pri pohľade na ktorých väčšina bikerov len neveriacky krúti hlavou.

S Lacom sme vtedy štartovali na 120 kilometrovej trase s tým, že to snáď do 12 hodín stihneme. Vedľa nás mali postavený stan dvaja borci z Brna, ktorý sa pokúšali o A-strecke už po tretí krát a keď zistili, že ideme Béčko, len poznamenali: „...kvôli krátkej sa sem neoplatí taký kus trepať..“. Pozreli sme na seba a naše sebavedomie trochu pokleslo. V živote som nešiel taký dlhý maratón a pre týchto maníkov to je „krátka“?

Tak či tak, obaja sme to zvládli, perfektne sme sa zabavili, povozili sa v krásnom prostredí a ja som už vtedy po ceste domov vedel, že sa na Salzku buď nevrátim, alebo to bude práve na dlhú trať. S Lacom sme sa zhodli, že na B-čku je to síce pekné, ale kvôli vozeniu sa po širokánskych šotolinových a asfaltových zvážniciach sa neoplatí vyvaliť toľko peňazí aj na ďalší rok. Z tohto hľadiska už bola pre mňa B-strecke nezaujímavá...

Je 14.júl 2012, 4 hodiny ráno a v izbe zvoní niekoho budík. Spal som zle, niekoľko krát som sa v noci zobudil a je mi jasné, že je to kvôli červenému číslu na mojom biku. Viem už síce, že odjazdiť 200 km na biku nie je až taký problém, problém však budú robiť nastúpané metre a hlavne časové limity. Tie mi robia najväčšie obavy. Na A-čko som sa síce prihlásil, ale tréning sa nekonal. Lenivosť je sviňa.

Po niekoľkých rokoch si tak pripomínam, ako som sa cítil pred úplne prvým maratónom – nervózny ako pes. Už len pri obliekaní mám tep niekde vo vesmíre a ani raňajky mi moc nechutia. Kvôli tomu som však do Bad Goisernu neprišiel a tak sa radšej sústreďujem na dilemu, čo si obliecť. Predpoveď počasia je jasná – úpal dnes nikto nedostane, má byť chladno a bude pršať.

O necelú hodinu už stojíme na štarte. Atmosféra taká, akú si pamätám z minulého ročníka, len tentokrát stojíme na opačnej strane oplotenia. Nervozita je preč, ideme sa bicyklovať! Už sa teším na tie technické pasáže, ktoré mi skúsenejší kolegovia toľkokrát spomínali... :-)

Prvých niekoľko kilometrov už poznám a preto beriem úvodný kopček ako rozcvičku.. Aspoň tie výškové metre rýchlejšie ubúdajú a netrapošíme tu po rovinke. Sme predsa v Alpách, nie? :-) Po prejazde fotogenickej Ewige Wand a Bad Goisernu vchádzame do druhého koliečka, kde na nás v profile čaká solídne zubatá pilka. Je to stále nejakých 500-600 metrov hore dolu, ale vôbec mi to nevadí. Na rozdiel od kratšej trasy sa tu skutočne jazdí po technických pasážach a človek sa môže kochať nádhernou prírodou. Po preteku sme sa viacerí zhodli, že aj keby človek po prvej polovičke odstúpil, stále to stojí za to. Už viem, prečo sa sem borci vracajú - kvôli prírode, akú doma nemáme a zábave, ktorú táto trasa poskytuje...

Po niekoľkých hodinách sa prvý krát stretávam s pretekármi z kratšej trasy a je to zvláštny pocit. Cítim sa, ako keby som mal lepkavé kolesá. Všetci okolo mňa fičia ako na drogách a ja sa len pomaličky suniem vpred. Asi to je tým, že štartovali o 5 hodín neskôr. Napriek tomu sa mi ide pocitovo skvele a nevadí mi ani dážď, ktorý prichádza nejakú pol hodinku po dvanástej. Síce ma to spomaľuje v zjazdoch (fŕkajúci sajrajt do ksichtu však poteší každého bikera, všakže?), ale zatiaľ mi nie je zima. To sa už čoskoro zmení a do pláštenky ma bude musieť zazipsovať jeden z organizátorov na občerstvovačke, pretože nebudem mať v rukách žiaden cit..

Po približne desiatich hodinách na biku narážam na dlho očakávaný problém – časové limity. Ten na stom kilometri je síce ešte v pohode a s prehľadom, nasledujúci, na približne 135. km, je však už solídna tesnotka a všetkých borcov idúcich po mne organizátori sťahujú z trate. Stihol som to o nejaké 2-3 minútky a začína mi docvakávať, že dnes dostanem stopku na 180. kilometri. Časové limity sú totiž čím ďalej tým náročnejšie a ja nemám vo zvyku pri narastajúcej únave zrýchľovať. Prichádzam na občerstvovačku pri jazere a našťastie tam stretávam dvoch borcov z Čiech, ktorí majú správnu teóriu: „Kým mi nikto neodcvakne čip, idem ďalej..“

V najbližších 2 hodinách počas stúpania na Salzberg a Rossalm ich niekoľkokrát preklínam. Už minulý rok sa mi stúpanie na spomínaný Salzberg zdalo nechutné, dnes to však považujem za čistú zvrátenosť a týranie ľudí. So 150 km v nohách najskôr vytlačiť bike do odporne strmého kopca (nie, 35 percentné stúpanie naozaj nedokážem vyšliapať na biku), aby sme hneď na to nastúpané metre zahodili v prudkom padáku po zvážnici. Toto stúpanie definitívne rozhodlo, že najbližší limit nestihnem.

Na spomínanú kontrolu som dofrčal s asi 40 minútovým meškaním a tak som sa ani nesnažil protestovať, keď mi rakúsky šuhaj odcvakával čip z biku. Protestoval som až v momente, keď chcel naložiť môjho tátoša na nejaké auto a doviezť ma do cieľa. To by mi moja športová hrdosť neodpustila a tak som do Bad Goisernu dofrčal aspoň po asfalte. Posledný väčší kopec som tak obišiel a v cieli som bol chvíľku pred deviatou. Aj napriek absencii finisherského titulu som rád, že som sa o to aspoň pokúsil a hlavne to v zdraví prežil a zabavil sa. Laco je makač a dal to. Gratulácia.

O rok snáď opäť na štarte. A hádam už aj čo-to potrénujem... 

Autor: Martin Vaško

Foto: bikepoint.sk