Report: Salzkammergut Trophy

Salzkammergut, po slovensky Soľná komora, je malebná oblasť v Hornom Rakúsku. Z troch strán je lemovaná horskými masívmi. Na východe Totes Gebirge, na juhu Dachstein a Tennengebirge, na západe Berchtesgadenské Alpy. Spolu s mnohými jazerami, nad ktorými drží stráž mohutný Dachstein, tvorí pestrí celok, ktorý bol v roku 1997 zaradený do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Posledný víkend sa v tejto oblasti, konkrétne v meste Bad Goisern konal už 15. ročník najťažšieho maratónu v Európe – Salzkammergut Trophy. Prívlastok „najťažší“ si tento maratón získal vďaka kráľovskej „A-Strecke“ dlhej 211 km s prevýšením viac ako 7000 metrov. Po predchádzajúcich dvoch štartoch na „krátkej“ 119 km dlhej béčkovej trase som sa tento rok odhodlal odštartovať na Áčku aj ja.

Predpoveď počasia na víkend nebola práve najpriaznivejšia. V piatok nám celú cestu do Rakúska pršalo a dážď neustal ani po príjazde do Bad Goisernu. Ale akoby zázrakom po tom ako sme sa ubytovali a odbavili si registráciu sa obloha vyjasnila a podvečer sme stihli ešte krátky výlet na Ewige Wand – najznámejšie miesto trasy maratónu. Večer som ešte absolvoval príjemnú večeru v spoločnosti osobností ako Roberto Heras, Andy Goldberger či Bart Brentjens a potom mi neostávalo už nič iné ako sa psychicky pripraviť na skoré ranné vstávanie a drinu čo mala prísť na druhý deň.

O 4 ráno prišiel krutý budíček (dokonca už 2 deň po sebe) a tuhé rozmýšľanie, že prečo to ja vôbec robím. Odpoveď som hľadal márne, ale napriek tomu som sa obliekol, naraňajkoval a pred 5 zamieril na štart. To už v štartovom koridore stepovalo hádam 300 podobne trafených ľudí ako som ja. Zaradil som sa poslušne na koniec zástupu a stále trochu prispatý som čakal na štartový pokyn. Ten prišiel presne o 5 hodine. Po prvých stovkách metrov sme začali stúpať do prvého 10 kilometrov dlhého stúpania s prevýšením takmer 900 metrov. Ku koncu stúpania sa nám naskytol krásny pohľad na Hallstadský ľadovec pod Dachsteinom, ktorý bol nasvietený vychádzajúcim slnkom. To boli asi jediné slnečné lúče, čo sme mohli za celý deň vidieť. Na začiatku sa mi nešlo moc dobre, ale po 40 kilometroch som sa dostal do dobrého rytmu. Niekto by si mohol myslieť, že som trošku trafený, ale stúpania ma začali vážne baviť.

Kilometre začali pekne odsýpať a zvykol som si na stereotyp: tiahle stúpanie – pekný zjazd – občerstvovačka a tak stále dokola. Celkovo bolo na dlhej trati 14 občerstvovačiek a na každej som sa na chvíľku zastavil. Takýto luxus si moc na klasických maratónoch dovoliť nemôžem. Sortiment na každej občerstvovačke bol ako na kráľovskej hostine. Na pitie na výber ionťák, cola, Red Bull, radler, čaj, voda a na jedenie od tyčiniek, cez ovocie a koláče po rôzne syry, salámy a klobásky. Úseky na áčkovej trati, ktoré sú navyše oproti éčku stáli za to. Niekoľko krásnych technických zjazdov, niektoré z nich až na hranici toho čo dokážem dať na bajku, krásne výhľady na skalné masívy a jazerá, neuveriteľné panorámy. Skrátka niečo, čo ma presvedčilo o tom, že ak budem zase raz štartovať na Trophy, tak to bude jedine na A-Strecke a to aj v tom prípade, že by som to mal v polovici zabaliť. Po zhruba 50 kilometroch som sa pred sebou zbadal kamaráta Imra, spolu sme prešli niekoľko kilometrov. Po jednej občerstvovačke mu ale akosi nezapasovala strava a v nasledovnom stúpaní som mu ušiel.

Po zhruba 130 kilometroch prišiel posledný zjazd pred napojením sa na béčkovu trasu. No a ten zjazd bol rozhodne nezabudnuteľný. Bolo to to najnáročnejšie čo som v živote na maratóne zjazdoval. Najťažší zjazd čo sa ide na Horalovi je len slabí odvar toho čo bolo toto. Na občerstvovačku pod kopcom som prišiel doslova s kŕčmi v rukách a bez citu v nich. Pri pohľade späť na kopec som si všimol záchranársky vrtuľník, ktorý už v závese pod sebou odvážal nejakého nešťastníka, ktorému asi ten zjazd moc nevydal. Záchranárske zabezpečenie maratónu si bohužiaľ vyskúšal na svojej koži aj Terry. Našťastie sa mu ale nič vážnejšie nestalo a mohol nám porozprávať svoje zážitky z jazdy sanitkou a rakúskeho zdravotníctva.

Podľa predpovede počasia malo po obede začať pršať. Predpoveď bohužiaľ vyšla a okolo 2 sa spustil intenzívny lejak, ktorý s krátkymi prestávkami trval až do večera. Po rýchlych 20 kilometroch okolo Hallstadského jazera nasledovala najťažšia pasáž maratónu, ktorou je známe stúpanie na Salzberg, kde maximálny sklon dosahuje úctihodných 36°. Po 150 km v nohách som dostal od Salzbergu riadnu facku a následne mi stúpanie na Rossalm uštedrilo K.O. Vytrápil som sa tu statočne, ale pri pohľade na bajkerov okolo mňa bolo jasné, že nie som jediný, čo má už riadne nakúpené. Riadne peklo som si odtrpel aj v zjazde z Rossalmu ku Gosauskému jazeru. Do nitky premočený som v 10 km dlhom zjazde vymrzol na kosť. Prsty na rukách a nohách som si takmer necítil. Zachránil ma až horúci čaj na občerstvovačke v Gosau a posledné dlhé stúpanie, kde som sa opäť zahrial. V poslednom dlhom stúpaní sa mi nohy zase celkom rozbehli a ani som sa nenazdal, prišiel posledný dlhý zjazd a potom už len rýchle pasáže prevažne po asfalte. Posledné kilometre už odsýpali rýchlo a po 13 hodinách a 29 minútach som sa dostal konečne do cieľa.

Tesne po príjazde do cieľa som si povedal, že už nikdy viac. S odstupom pár dní mi ale niečo hlboko vo mne hovorí, že o rok sa vidíme o 5 ráno opäť na štarte v Bad Goiserne.

Autor: Juraj Meliš

Foto: Juraj Meliš