Report: Valašská 24

„Automutilácia - opakované násilné správanie sa zamerané voči sebe, spôsobujúce fyzické zranenia, bez úmyslu spáchať samovraždu. Môže ísť napr. o škrabanie, bodanie sa, rezanie, udieranie sa, vytrhávanie si vlasov, spôsobovanie si popálenín, nadmerné bicyklovanie a pod. Jeho účelom je vyjadriť alebo uvoľniť emocionálny nepokoj postihnutého. Automutilácia ako taká nie je klasifikovaná ako samostatná diagnóza, no spomína sa v symptomatike hraničnej poruchy osobnosti a môže, no nemusí tiež doprevádzať iné poruchy. Niektorí ju zaraďujú do kategórie „impulse control disorders“, kam patrí patologické hráčstvo či kleptománia.“ (Zdroj: www.wikipedia.com)

Takýto študovaný úvod reportu ma napadol počas poslednej nedele, keď som sa po celom týždni v práci konečne mohol pobicyklovať. Boli 3 hodiny ráno, bol som v sedle bicykla 15. hodinu a neodvratne sa blížil okamih, keď ma táto obľúbená kratochvíľa prestane baviť. Síce zase len na niekoľko dní, ale to vysvetľuje hore uvedená definícia...

Celé sa to začalo rozhodnutím vybrať sa aj na tretie podujatie DEMA ČESKOSLOVENSKÉHO seriálu 24 hodín MTB, keď som si povedal, že predsa nie som žiadna bábovka a dám aj tretí krát sólo. Som bábovka.

K tomuto poznaniu som mohol prísť vďaka záslužnej činnosti skupiny skvelých ľudí z Bystřičky a okolia, ktorá sa nachádza neďaleko Vsetína. Títo ľudkovia očividne nemajú vo svojom voľnom čase čo robiť a tak už po niekoľký krát pre nás pripravili takúto parádnu akciu. Atmosféra býva na tomto podujatí už tradične komornejšia, čo mne osobne vyhovuje a mám radosť, že na mňa každých 12 sekúnd niekto nekričí „ZĽAVA!“ alebo niečo podobné. Úplne mi to stačí aj každých 18 sekúnd.

Scenár týchto víkendových úletov z bežnej reality býva v bikepointe už podľa zabehnutého scenára – v piatok transport na miesto činu, rozloženie stanov (musím sa pochváliť skrátením času postavenia toho môjho z 2,5 hodiny v Jihlave na smiešnych 20 minút v Bystřičke), nejaké to papanie, voľná zábava a hurá do hajan. Na tomto mieste sa musím pozastaviť nad spomenutou voľnou zábavou. Keď som sa v Liberci čudoval, ako dokážu niektorí experti po krutej chlastačke na druhý deň fungovať na bikoch, tak tu to bol taký „odvaz“, že to niektorí nedokázali...

Ale k veci. Štart štýlom Le Mans presne o dvanástej v sobotu a boli sme v tom. Všetci rovnako bez ohľadu na to, či sme šli solo, v dvoj, alebo v 4-člennom tíme. Sólisti začali samozrejme o poznanie pomalšie ako tímoví rideri, ktorí to často poňali ako sériu šprintov na 10 km s prestávkami na občerstvenie, relax, či spánok v noci. Organizátori pre nás tento rok pripravili prekvapenie v podobe predĺženia trasy, ktoré sa však málokomu z mojich známych páčilo. Náročná stojka po asfalte a následne zjazd po single tracku, ktorý bol podľa mňa hlavne v noci pomerne nebezpečný, keď mal unavený človek tendenciu robiť chyby a predsa len to bolo po pravej strane pomerne strmé a hlboké. Teda aspoň na môj vkus. Našťastie som držku hodil v tom druhom singli.. :o)

Pozitívom však bol určite krásny výhľad do doliny, ktorý sme si predtým užívať nemohli. Určite stál za to..

Celkovo 24 hodinovku v Bystřičke považujem za podujatie plné náročných súbojov (zväčša samého so sebou). Na jednej strane to je pomerne náročná trať, na strane druhej BRUTÁLNE koláčiky na občerstvovačke, kvôli ktorým bolo treba vynaložiť nadľudské úsilie, aby človek vyštartoval aj do ďalšieho kola. Ďakujem tej dobrej duši, ktorá ich napiekla. Polovicu pretekov som jedol (alebo žral?) len tie!

Občas som rozmýšľal, že zmením taktiku a namiesto jazdenia na biku budem len sedieť na občerstvovačke a ostatných súperov zákerne vyhladujem. Nakoniec som sa však rozhodol držať pôvodného plánu a jazdil som čo to dalo. Ako som už na začiatku spomínal, do tretej-štvrtej ráno to šlo. Držal som si svoje tempo, nerobil žiadne blbosti a rozdával som úsmevy fotografom stojacim pri trati. S postupom času ten úsmev síce trošku skysol, ale jazdilo sa mi celkom v pohode. Zlom nastal okolo svitania, keď zlyhala morálka a proste ma to prestalo baviť. Zrazu som tie stojky nemohol vyšliapať a začala pešia turistika. Hore kopčekom potlačiť, dolu sa zviezť. Takéto kolobežkovanie mi vydržalo asi 2-3 okruhy a vzdal som to. Bábovka.

Bábovka však mohla nasávať atmosféru v depe, ktorá inak sólistom uniká. Všetko má svoje výhody aj nevýhody. Mal som kopu času na umytie biku a seba, podebatovanie s kamarátmi, relaxovanie, užívanie si muziky v depe a pozorovanie robotov, ktorí to nevzdali tak ako ja. Všetci majú môj rešpekt. Taktiež aj organizátori, ktorí sa celú noc starali či už o našu bezpečnosť, alebo prísun energie do našich vyšportovaných pupkov. A majú celkom sympatický hudobný vkus – Rolling Stones ja veru môžem.. 

V nedeľu presne na obed sa všetko skončilo. Bol odmávaný aj posledný pretekár, bol poskytnutý aj posledný rozhovor viac či menej úspešných bojovníkov a neostáva nič iné, len konštatovať, že slovenská výprava sa počas tohto víkendu nestratila. Niekoľko prvých miest a ďalších krásnych umiestnení nám naznačuje, že aj v poslednej časti seriálu v Poluvsí pri Žiline budú na trati vládnuť kruté boje.

A ako zaznelo v jednom filme: „Tvoje prdel pozná středověk!“ (Už zase...)

Autor: Martin Vaško

Foto: www.mtbmaraton.cz