Reportáž: ČERGOVSKÁ STOPA 2018

Po vianočných sviatkoch plných nezdravých a zakázaných jedál bolo potrebné sa znova vrátiť do formy. Keďže som si chcela zopakovať skvelý zážitok z minulého roka, prvé kroky po novom roku viedli do Popradu na 13. ročník šprintu s názvom Čergovská stopa. Nakoľko sa na mňa na predchádzajúcom ročníku usmialo šťastie a vybojovala som si prvé miesto, chcela som to vyskúšať aj teraz.

Ranné vstávanie asi nikoho neteší a tobôž nie, keď ešte k tomu máte šoférovať 3 hodiny. Našťastie mám ochotného snúbenca, ktorý to zobral za mňa, aby som sa mohla vyspať do ružova.

Príchod pred Kultúrny dom v obci Raslavice, v ktorom sa konala registrácia bol prekvapujúci. Oproti 12. ročníku sa nedalo len tak ľahko zaparkovať a museli sme stáť v bočnej uličke, kde sme blokovali iné autá. Prihlasovanie mali organizátori dobre premyslené, nestrávili sme tam ani 2 minúty. Tričko s maskotom preteku, ktoré bolo v štartovacom balíčku, milo potešilo.

Ešte pred samotným štartom odišla dodávka preplnená batohmi či taškami s vecami súťažiacich, keďže účasť bola tohto roku naozaj silná. Hneď na to sa vytvorila z cyklistov štartovacia čiara, signalizujúca pár minút do výstrelu.  Ale ani tento rok sme sa ho nedočkali. Odpočítavanie do zadných radov nebolo počuť, a tak som pozore sledovala jazdcov predo mnou,  či sa nezačnú hýbať.

Po odbití desiatich hodín sa začal pelotón s 238 pretekármi pomaly rozbiehať. Od Kultúrneho domu z Raslavíc trať prechádzala asfaltovými cestami cez ďalšie 4 obce. Keďže mala trať len 18 km, tempo bolo od prvého kilometra veľmi vysoké. Ak som sa chcela umiestniť na stupni víťazov, mala som čo robiť, aby som sa z takmer poslednej pozície prepracovala aspoň do polovice. Okolo mňa prechádzalo veľa cyklistov  v tempe, ktoré bolo nad moje sily. Ale pri prechádzaní prvou obcou Vaniškovce sa objavil pretekár s veľmi podobnou rýchlosťou. Neváhala som a hneď som sa chytila do závesu. Takýmto štýlom ma chtiac – nechtiac previedol cez ďalšiu obec Osikov, v ktorej sme predbehli značnú časť súperov. Ušetrenú energiu v zákryte som v nasledujúcej dedine Fričkovce využila na potiahnutie pretekára, za ktorým som sa doposiaľ držala. Rýchlosť bola dostačujúca na to, aby sa ďalších pár pretekárov stratilo za mojim chrbtom, medzi ktorými boli aj dve ženy.  S neubúdajúcou energiou som preletela nasledujúcou obcou - Herníkom, ktorá tvorila prechod medzi asfaltovou a snehom pokrytou cestou.

Za týmto úsekom sa predo mnou objavil úplne iný svet. Všetko okolo mňa zakrývala pol metrová vrstva bieleho snehu.  Zasnežená ulička, po ktorej sme šli, bola zo začiatku posypaná kamienkami, ale ani to nezabránilo pádu jedného z cyklistov. Našťastie sa nič vážne nestalo a po pár sekundách pokračoval opäť v jazde. Prvých pár metrov som sa snažila ísť opatrne, nakoľko môj dezén vykazoval očividné známky opotrebenia. Prekvapivo sa mi išlo na letných gumách veľmi dobre. Oproti minulému roku bol povrchu lesnej cestičky smerujúcej priamo na Čergovskú chatu oveľa prejazdnejší. Lepšie jazditeľný podklad vytváral dobré podmienky k súpereniu. Na druhej strane sa mi väčšinou vyplatilo ostať v priebežnom pruhu ako v tom, ktorý šiel momentálne rýchlejšie.

Onedlho sa začala trať kľukatiť a upravený terén vystriedali sypké aleje, cez ktoré nebolo ľahké sa dostať. Takéto úseky sa na trati objavili na viacerých miestach. Tí, ktorí nemali dostatočne dobrú techniku, išli po vlastných. Aj napriek tomu, že sa moje plášte veľmi podobali cestným, spomínané pasáže mi nerobili až také problémy a dokázala som z nich doslova vykorčuľovať. Samozrejme som niektoré miesta prejsť nevedela a taktiež som si pár metrov potlačila.

Posledné kilometre obsahovali najprudšie stúpania, v ktorých zosadnutie z bicykla v mojom prípade neprichádzalo do úvahy. Keď už som dala dole nohu z pedálu, znamenalo to isté tlačenie, až po kým sa neobjavila relatívna rovinka alebo ochotný pretekár, ktorý ma roztlačil

Takmer pred cieľom som dobehla pretekára, ktorého nebolo potrebne obiehať, keďže mal rovnaké tempo ako ja. No ako sme sa dostali do zjazdu, vedúceho k cieľovej páske, začal brzdiť. Aj napriek kriku pretekárov, aby ma pustil som sa určitú dobu nevedela pred neho dostať, až kým sa nerozšírila cesta.

V cieli ma čakal môj snúbenec Tomino s kamarátom Tonom. Hore už polovica pretekárov dopĺňala sily vo forme fantastického guláša a teplého čaju. Čergovská chata poskytovala cyklistom miesto, kde mohli v teple čakať na vyhlasovanie výsledkov a tomboly.

Odovzdávanie cien prebehlo veľmi rýchlo aj napriek tomu, že kategórií bolo celkom dosť. Nakoľko sa mi celý pretek išlo dobre, očakávala som aj umiestnenie na stupni víťazov. Ale do poslednej chvíle som nevedela na ktorom mieste, keďže cestou mi žiadny divák nekričal, či ide prvá, druhá alebo tretia žena.

Nakoniec sa moje úsilie vyplatilo a vybojovala som si opäť prvé miesto. Nadšenie z víťazstva pominulo vo chvíli, keď sa môj pohľad vnoril do výhernej tašky. Na chvíľu sa mi zdalo, že tam zabudli niečo dať. V balíčku som mala 3 kusy fit tyčiniek. Nikdy nemám vysoké očakávania na ceny, ale toto ma naozaj šokovalo. Myslím si, že by sa mal organizátor nad touto vecou zamyslieť a prehodnotiť ceny. Celkom by ma zaujímalo, či druhé miesto bolo odmenené 2 tyčinkami a tretie symbolickou 1 tyčinkou.

Hneď na to sa žrebovala tombola, ktorú si pretekári však museli zakúpiť, buď pri registrácií, alebo priamo na chate za poplatok 1€.  Na rozdiel od cien pre výhercov, mala tombola úroveň a obsahovala zaujímavé ceny.

Celkovo sa na Čergovskej stope zúčastnilo krásnych 254 pretekárov z toho 243 mužov a 11 žien. Najviac zastúpená kategória bola „Muži Elite 20-39“ s počtom 132 cyklistov.

Napriek nedostatkov v podobe cien pre víťazov, je Čergovská stopa naozaj vydarený pretek aj keď je dosť ďaleko od Žiliny. Vrelo odporúčam každému pretekárovi, aby si prišiel zmerať sily po zimnej príprave.

Všetky výsledky, videa a fotografie  nájdete na webovej stránke: http://cergovskastopa.sk/rocnik-2018/

Autor a foto: Monika Sedliačková