Strecha ČR 1 – Jeseníky

Sedím v prázdnom stane. Vietor sa opiera striedavo do jeho strán a mňa to nenecháva pokojným. Som na hrebeni západných Jeseníkov, vedľa prázdna horská chata Šerák a podo mnou vidím svetlá mesta Jeseník.  Mesto vzdialené sotva 10 kilometrov vo mne vyvoláva pocit, že som v úplnej divočine. Jediným mojim spoločníkom sú srnky, ktoré žerú trávu v okolí môjho stanu. Ako som sa sem dostal? To je dlhá história. Ale pekne od začiatku.

Všetko sa to začalo na návšteve u známej, keď hneď po vstupe ma zaujala stará nástenná mapa bývalého Československa, ktorú som si pamätal ešte zo školských lavíc. Táto stará zožltnutá ozdoba vo mne vyvolala celú radu spomienok a tak som na ňu upriamil všetku svoju pozornosť. Zaujala ma hlavne oblasť terajšej Českej republiky, keďže tu teraz žijem. Po krátkom blúdení prstom po mape som si uvedomil jeden fakt – Česko je okrem južnej Moravy obkolesené po celej svojej hranici pohoriami. A vtedy vo mne vznikla myšlienka. Čo tak kopírovať české pohraničie a spoznávať jednotlivé české pohoria, prechádzať hrebeňovky a zdolávať najvyššie vrcholy republiky?

Táto myšlienka ma tak pohltila, že som sa ju rozhodol zrealizovať. Začal som s výberom ľahkého a praktického stanu, brašien, nosiča a množstva doplnkov, ktoré som podľa môjho názoru potreboval (napr. čelovky, ultralight oblečenia, náradia a tak pod.). Najdôležitejšie však bolo naplánovanie trasy, ktorému som venoval najviac času. Stanovil som si niekoľko striktných pravidiel:

1, Dostať sa minimálne na najvyšší vrchol v každom navštívenom pohorí

2, Pokiaľ to bude čo i len trošku možné, prejsť celý hrebeň

3, Trasu viesť po lesných a lúčnych cestách, cyklotrasách a maximálne cestách tretej triedy

4, Vyhnúť sa akýmkoľvek veľkým mestám, trasu viesť hlavne cez dedinky, osady a tak pod.

5, Nocľah bude striktne v stane, či už v autokempoch alebo v prírode

S týmito zásadami som do niekoľkých týždňov naplánoval celú trasu, ktorá mala približne 1900 kilometrov pri nastúpaných približne 40tich kilometroch.  Nie som zástancom navigačných systémov, a tak výsledkom môjho snaženia bola 100 stranová biblia plna máp. Uvedomoval som si však, že je to len veľmi hrubý odhad trasy a bude sa meniť podľa počasia, únavy a hlavne odporúčaní domácich…

Prišiel deň odchodu a ja som riešil poslednú dilemu. Klasické pedále, na ktorých sa udriem ako kôň alebo SPD, na ktorých som stál len niekoľkokrát a koledujem si o škaredé pády. Nakoniec to riskujem s nášľapmi, avšak placky hádžem pre istotu do brašne. Nepredpokladám, žeby mnou navrhnutá trasa bola vždy prejditeľná na bicykli a tak v brašni skončila aj turistická obuv.

Konečne som naskočil na svoj ovešaný bicykel a vydávam sa na cestu. To najťažšie už mám za sebou – odchod z pohodlia domova. S tréningom porazených, no túžbou víťazov sa vydávam na cestu. Opúšťam Ostravu a miznem v lese za mestom. Prvé kilometre vo mne vyvolávajú pocit zúfalstva. Nohy zvyknuté na 12 kilové pierko akosi nechcú ťahať tento vyše 30 kilový tank. Našťastie profil trasy je vcelku zhovievavý a žiadne dlhé stúpania nie sú v pláne.

Ani som sa nenazdal a dorazil som do mestečka Hradec nad Moravicí. Za normálnych okolností by som sa mestu vyhol, avšak som zvedavý na jeho dominanty – Červený Zámek a Bílu Věž. Toto šľachtické sídlo na Opavsku už niekoľko rokov vyhráva v ankete “Nejpohadkovejší zámek v Česku”.  Ani sa nedivím. Krásny tehlový zámok  s mnohými vežičkami obkolesený anglickou záhradou v človeku vyvoláva pocit, že odniekiaľ musí vybehnúť pyšná princezná. 

Po nafotení pár pamätných záberov sadám opäť na bicykel a vyrážam ďalej na severozápad. Počasie mi praje, akurát vďaka nekompromisnému slnku som čoskoro úplne na suchu. O to viac ma teší, keď prichádzam do dedinky Zátor, v ktorej vyviera prameň zátorskej kyselky. Voda charakteristická svojou silne železitou chuťou vyteká priamo pod dedinským cintorínom. Miestny mi vysvetľuje, že keď pochovajú zlého človeka, tak ta voda je železitejšia a keď dobrého, tak trošku “zmäkne”.  Podľa miery železitosti usudzujem, že som v dedine kriminálnikov a po doplnení zásob radšej zdrhám…

Dorážam do obce Ludvíkov pri Vrbne pod Pradědom. Pomaly sa stmieva a tak zakotvujem v blízkom autokempe. Problém možnej krádeže bicykla riešim jeho rozobratím a vložením do stanu. Objímajúc zadnú stavbu zaspávam a teším sa na zajtrajšie zdolávanie Praděda.

Výhoda neponocovania je, že človek sa prirodzene skoro zobudí. A tak už o siedmej ráno som na nohách, pácham rannú hygienu, hádžem niečo do prázdneho žalúdka a vyrážam na cestu.  Obkolesený jesenickými lesmi pomaly stúpam, až sa dostávam do kúpeľov Karlova Studánka. Navštívil som už mnoho kúpeľných miest na Slovensku a v Čechách, ale tieto sa okamžite radia medzi moje top.  Toto malé mestečko uprostred hôr má svoje čaro vďaka svojim zachovalým budovám a tradíciám. Na každom kroku človek naráža na historické budovy, drevené domčeky a altánky. Kúpele sú známe hlavne tým, že majú najčistejší vzduch v strednej Európe, takže sa tu liečia hlavne ľudia s dýchacími problémami. Vyviera tu taktiež niekoľko prameňov veľmi netradičnej chuti (po napití mi brnel jazyk J )

Práve Karlova Studánka je vstupnou branou na Praděd. Odtiaľto vedie približne 10 kilometrové asfaltové stúpanie na vrchol. Nohy však vládzu a tak to zvládam bez väčších problémov. Jediným mínusom sú okoloidúce auta, ktorých je tam cez víkend požehnane. Preto je lepšie  sa vydať týmto smerom počas pracovného týždňa. Pomedzi stromy vykukujúci vysielač na vrchole je však pre mňa dostatočnou motiváciou, aby som si rušnej dopravy nevšímal.

Praděd (1424 m.n.m.) bol zdolaný !!! Stojím na najvyššom vrchole Jeseníkov, piatej najvyššej hore Českej Republiky. Odmenený som dobrým počasím a krásnym výhľadom na vrcholy Petrovy Kameny, Mravenečník a Divoký kámen. Na vrchole je 162 metrov vysoký televízny vysielač, ktorého horná plošina je najvyšším miestom v republike.

Po výdatnom obede pokračujem v ceste po hrebeni na Červenohorské sedlo. Konečne asfalt nahradila šotolinová cestička, ktorá je viac než ideálna pre jazdenie na bicykli. Za sebou nechávam vrchol Praděda a kochajúc sa krásnym výhľadom na južné kopce pokračujem ďalej. Moju pozornosť si získal hlavne kopec Dlouhé Stráne (1350 m.n.m.), ktorého vrchol bol umelo urezaný a bola tam vybudovaná prečerpávacia elektráreň. Tato elektráreň sa stala takým fenoménom, že vyhrala súťaž o Div Českej Republiky a každodenne sa v nej robia turistické prehliadky.

Červenohorské sedlo som dosiahol behom niekoľkých minút. Ďalej to však bude náročnejšie.  Vystúpiť na Keprník mi dá určite zabrať, keďže tam vedie len turistická trasa.  Mnohí ľudia ma od toho odrádzajú, ale keď vidím frekventovanú asfaltku (ktorá je jedinou alternatívou), volím radšej tlačenie po turistickej trase. Mením tretry za klasickú obuv a ‘užívam’ si štvorkilometrové tlačenie bicykla po veľkých šutrákoch. Keď sa konečne dostanem na vrchol Keprníku, slnko už zapadá. Pomaly schádzam k opustenej polozrekonštruovanej chate na Šeráku. Tu dnes prespím…

Autor: Peter Chovanec

Foto: Peter Chovanec