Strecha ČR 2 – Rychleby a Orlické Hory

Prichádza ráno… po väčšinu roka pre mňa tak samozrejmá súčasť dňa znamenajúca ťažkopádne vyhrabanie sa z postele, spáchanie rannej hygieny, rýchle raňajky a zapadnutie do pracovného stereotypu. Toto ráno je však iné. Po nepokojnej noci na hrebeni sa pre mňa prvé ranné lúče stávajú niečím vzácnym až magickým. Je krátko po piatej hodine. Krvavé slnko vylieza spoza hmlistého oparu jesenických vrcholov a ja bez jediného slova sledujem toto úžasné prírodné divadlo. Popri pojedaní posledných kúskov tvrdého chleba a suchej klobásy sledujem ako sa príroda prebúdza a napĺňa ma to toľkou energiou, koľko človeku nedokáže dodať ani ta najsilnejšia káva. Už len jedno tiché „ďakujem“ a vydávam sa opäť na cestu.

Prechádzka (pretože o jazde v tomto teréne sa nedá ani hovoriť) tichým ranným lesom ma neuveriteľne upokojuje. Žiaden zhon, žiaden stres, žiaden hluk veľkomesta. Len z času na čas ďateľ zaklope na drevo a kde tu srnka prebehne pomedzi stromy. Miestne lesy sú plné zveri. Cesta ma privádza do strediska Ramzová. Kým v zime je táto obec plná turistov, lyžiarov a bežkárov, teraz v lete je tu úplne pusto. Možno to bude tým, že je pondelok a k tomu sedem hodín ráno. :-)

Ramzovská dolina oddeľuje pohorie Jeseníky od Rychlebských hôr, do ktorých mám práve namierené. Rychlebské hory sú snáď najopustenejšie pohorie v celej Českej Republike. Väčšina obyvateľov ani nevie, že tu nejaké pohorie existuje a tí čo o jeho existencii vedia, považujú ho za súčasť rozsiahlych Jeseníkov. Bikeri však toto pohorie poznajú veľmi dobre, a to hlavne vďaka vybudovaným Rychlebským stezkám v neďalekej Čiernej Vode. Tie som už niekoľkokrát prešiel (vrelo odporúčam) a tak ich zo svojej trasy vynechávam. Mojim cieľom je dostať sa na najvyšší vrchol pohoria Smrk (1125 m.n.m.). Stúpanie na Smrk nepatrí medzi náročné a je v pohode zvládnuteľné celý čas v sedle. Po štyroch kilometroch sa dostávam na vrchol nachádzajúci sa na trojmedzí Slezska, Moravy a Poľska. Nie sú tu najmenšie náznaky komerčnej turistiky. Len smrekové háje a pláne neobraných čučoriedok. Ešte nikde som sa necítil tak opustene ako tu. Celý môj pobyt v tomto pohorí popisujú skvelo dve slová: SAMOTA a TICHO.

Z vrcholu sa vydávam po hraničnej hrebeňovke smerom na chatu Paprsek a odtiaľ na Kladské sedlo, kde začína horský masív Králický Snežník s najvyšším vrcholom rovnakého názvu. Ide o tretie najvyššie pohorie v republike a tak ho človek nemôže vynechať. Na vrchol síce nevedie žiadna dokonalá asfaltová cesta ako na Praděd avšak ide o jazditeľný terén bez šialených čisto turistických pasáží. Králický Snežník (1423 m.n.m.) je po veľkom úsilí zdolaný a ja si užívam príjemný zjazd do mestečka Hanušovice.

Poloprázdne brašne napĺňam novými zásobami jedla a pokračujem v ceste na vrchol Pohořelec, kde sa nachádza Severomoravská chata. Síce ide len o kopec s nadmorskou výškou 850 metrov, zle zvolená cesta ma privádza do zúfalstva. Prudké stúpania sa striedajú s prudkými klesaniami. Terén je plný koreňov a vďaka hustému lesu je úplne podmočený. Keď po hodine a pol prekonávam náročné tri kilometre a dostávam sa na chatu, som úplne vyčerpaný. Našťastie ma tu čaká chutná kuchyňa, ktorá mi dodáva dostatok energie na zvyšok dňa. Obchádzam mesto Králiky a po prejdení prírodného parku Suchý vrch sa dostávam k vodnej nádrži Pastviny. Táto malá dedinka poskytuje veľa možností kempovania a rekreácie pozdĺž spomínanej priehrady, a tak neváham ani minútu a už staviam svoj stan.

Napriek sľubnej predpovedi počasia prichádza v noci silná búrka. Schúlený zaspávam s nádejou, že môj stan vydrží tieto poryvy dažďa a neprebudím sa úplné premočený. Dážď neutícha ani ráno. Pozorne sledujem zatiahnutú oblohu a striehnem na prvý lúč slnka.…

S prichádzajúcim obedom sa počasie vylepšuje a ľudia vyliezajú zo svojich celtových ulít. Ja si skladám bicykel a pomaly sa pripravujem na cestu. Mojim cieľom je prejsť hrebeňom Orlických Hôr. Milo ma prekvapuje jeden z miestnych rybárov, ktorý mi daruje práve ulovenú rybu so slovami: „Na takovou cestu potřebuješ dostatek energie. Ať ti chutná...“

Orlické hory sú pohorím, ktoré si každý cyklista hneď zamiluje. Lesy popretkávané udržiavanými cestami sú viac než ideálne na cykloturistiku. Tiahle plytké stúpania, nenáročné klesania, krásne výhľady, historické a kultúrne pamiatky. To všetko sú atribúty tohto pohoria.

Ako východzí bod som si zvolil mestečko Klášterec nad Orlicí, z ktorého som popri rieke Orlica dorazil až do miesta známeho pod názvom Zemská Brána. Práve toto hraničné miesto je začiatok takmer 50 kilometrovej hrebeňovky - Jiráskovej cesty. Po ceste si okrem krásnych panorám nemôžem nevšimnúť veľkého množstva vojenských bunkrov, ktoré tvoria zaujímavú kapitolu československých dejín. V druhej polovici 30-tych rokov sa pod vplyvom hroziaceho útoku nemeckých vojsk začala budovať celá línia týchto bunkrov po celej dĺžke pohoria.

Počasie so mnou škaredo laškuje. Občasné prehánky ma však nevyvádzajú z rovnováhy a cieľavedome pokračujem v zdolávaní hrebeňa. Až neúprosný dážď ma donúti sa zastaviť a schovať. Uchyľujem sa do vojenských garáží najväčšieho delostreleckého bunkru Hanička. Síce sa bunker nikdy nepoužil, garáže sú plné húfnic, vozidiel a vojenského arzenálu. Vchod je strážený tankom T 34/85, ktorý sa stal legendou druhej svetovej vojny.

Dážď a zima ma nútia schovať svoj bicykel pred očami zvedavcov a íst sa zohriať do vstupnej haly bunkru. Ponúknutú prehliadku však nemôžem odmietnuť. Aký som starý, taký som hlúpy. Utečiem z vonku, kde je 15 stupňov, aby som sa schoval 30 metrov pod zem obkolesený tri a pol metrových železobetónom??? Už sa však nedá vrátiť. V cyklistických kraťaskach a s drkotajúcimi zubami sledujem pozorne výklad sprievodkyne v zimnej vetrovke. Postupne prechádzame úzkymi chodbami dlhými až 1500 metrov. Chodby sú nízke a mierne naklonené, aby všetka voda stekala do pripravenej kanalizácie a nemohlo dôjsť k vytopeniu. Bunker bol vybudovaný ako autonómna jednotka schopná plnej prevádzky aj pri odstrihnutí od vonkajšieho sveta. Práve preto obsahuje naftové agregáty na výrobu elektriny (a nádrže na 36000 litrov nafty) v prípade odstrihnutia od hlavného vedenia, antikontaminačnú čističku vody, atď. Najdesivejším miestom celej prehliadky je určite ošetrovňa obsahujúca drtičku na urezané končatiny a podobné, veľmi atraktívne zariadenia.

Po dvoch hodinách v tejto vojenskej kryokomore vyliezame na povrch. Dážď konečne ustal a slnečné lúče mi roztápajú kryštáliky krvi v žilách. Plný nadšenia zisťujem, že môj bicykel je na tom mieste kde som ho nechal zamknutý a ani z mojej bagáže nič nezmizlo. Cvak-cvak a zase som v pohybe. Na prekonanie celého hrebeňa je však už príliš neskoro a tak po pár kilometroch z neho schádzam do kempu v dedinke Zakoutí.

Velká Deštná (1115 m.n.m.) je najvyšším vrcholom Orlických hôr. Práve tam vedú moje kroky hneď po výdatných raňajkách. Počasie sa konečne unormálnilo a mne sú poskytnuté tie najkrajšie výhľady na celé pohorie. Dokonca je možné v diaľke vidieť aj majestátne Krkonoše alebo Králický Snežník. Vrchol je však úplne opustený. Žiadna chata, žiadne občerstvenie. Všetky tieto znaky komerčnej turistiky sa nachádzajú až na neďalekom Šerlichu (1024 m.n.m.), kde sa nachádza Masarykova chata.

Práve tam si doprajem chutný obed a kvôli neúprosnému času pokračujem ďalej v hrebeni až do mestečka Nový Hrádek. Pomaly sa zvečerieva a ja sa dostávam do kritickej situácie. Žiadna energia, žiadne jedlo a žiadne peniaze. Navyše mi oboje brzdy vypovedali službu. Po krátkom váhaní som sa rozhodol navštíviť Nové Město nad Metují za účelom naplnenia peňaženky a brucha. To som však netušil, aké peklo na mňa čaká…

Autor: Peter Chovanec

Foto: Peter Chovanec

Postprocessing: Veronika Frnčová