Strecha ČR 4 – Krkonoše a Jizerské Hory

Sněžka (1602 m.n.m.), tá spanilá dáma najvyššieho pohoria v republike. Nejde len o najvyšší vrchol republiky. Ide o dominantu, ktorú musí každý Čech navštíviť aspoň raz za život. Aj ja ako správny turista som ju neobišiel a práve stojím na samom vrchole – jednou nohou v Čechách, druhou nohou v Poľsku. Síce ide o horu s nadmorskou výškou, nad ktorou by veľa slovenských bikerov len ohrdlo nosom, ja sa cítim ako Reinhold Messner, keď po prvýkrát zdolal Everest. Nemôžem však povedať, že sa mi dostáva zaslúženého výhľadu. Je tu taká hmla, že si nevidím na vlastný nos. Sotva vidím obrysy budov, ktoré tu už desaťročia zdobia tento rozsiahly skalnatý masív. Najstaršou z nich je určite 14 metrov vysoká kaplnka sv. Vavrinca, kde sa usporiadávajú pravidelné bohoslužby. Raritou je určite aj Česká poštovna, najvyššie položená pošta v republike. A určite nesmiem zabudnúť na horský hotel a meteorologickú stanicu.

Nikde však nie je ani duše. Možno to bude tým, že je po šiestej večer, vonku popŕcha a fúka nepríjemný vietor. Jedine v malom bufetíku stretávam hŕstku ľudí, ktorí tam pracujú. Len udivene krútia hlavou pri pohľade na môj ovešaný bicykel a moje letné oblečenie. „Je tady sotva šest stupňů“ hovorí mi pani popri varení čaju a ukazuje na informačnú tabuľu. Až teraz si uvedomujem, že mám na sebe len cyklokraťasky a tenkú pláštenku. Popri tom náročnom výstupe som sa zahrial dostatočne, ale teraz cítim chlad až do morku kosti. Snažím sa zahriať pollitrom horúceho čaju a výzvedám ako sa najľahšie dostanem dole. Počasie a čas sú teraz mojimi najväčšími nepriateľmi. Horali mi nakoniec ukazujú zjazdnú cestu na Luční Boudu, ktorá leží pod vrcholom druhej najvyššej hory republiky – pod Luční Horou (1547 m.n.m.). Vysvetľujú mi, že táto cesta nie je prístupná ani turistom (tobôž nie cyklistom), ale výhradne zásobovaniu, ochranárom, meteorológom a občas prezidentovi (s ktorým som sa minul asi o hodinu). Je to z dôvodu, že cesta je široká iba pre jedno vozidlo a keby som tam nejaké stretol, nemám ho ako obísť. Avšak podľa rozpisu už nikto tadiaľ dnes nepôjde a tak môžem smelo vyraziť.

Cesta je hrboľatá, vytesaná do kameňa a naozaj veľmi úzka. Hlboká roklina je schovaná v hustom mraku rovnako ako všetko navôkol. Vidím len pár metrov pred seba, čo mi nedovoľuje vyvinúť väčšiu rýchlosť. Aj keď ma tlačí čas, snažím sa držať starého mongolského príslovia „Keď sa musíš ponáhľať, ponáhľaj sa pomaly.“ Predieram sa hmlou ako partizán lesom a len dúfam, že ma neprekvapí nejaká nečakaná prekážka. Sem tam sa mraky pretrhnú a ukazujú mi aspoň trošku z krás okolitého prostredia. Ešte chvíľku kľučkujem medzi Poľskom a ČR, až sa predo mnou zjaví Luční Bouda. Opustený horský hotel uprostred ničoho.

Cesta sa tu rozvetvuje troma rôznymi smermi a nastáva ťažké rozhodovanie (vzhľadom na to, že nepoznám terén). Jedna trasa vedie do Pece pod Sněžkou, ktorá by mala byť najzjaditeľnejšia, avšak v  cieli ma nečaká žiaden kemp ani prijateľný nocľah. Ďalšie dve však vedú do Špindlerovho Mlýna, ktorý ponúka niekoľko možností prespatia. Z geografického hľadiska už vlastne v Špindlerovom Mlýne som, keďže ten sa tiahne od obývanej časti až po vrchol Luční Hory. Z toho reálneho hľadiska som však v peknej prdeli a trasiem sa strachom, aby som v tejto hmle a šere neskončil rovnako ako Vašek Renner, ktorý tu pred vyše dvesto rokmi tragicky zahynul.

Z ponúkaných trás si nakoniec volím cestu dolinou Bielej Labe. Krásna a mohutná dolina skrýva mnohé krásy, ktoré sú však predo mnou schované. Jedine čo vidím, je chodník plný rozváľaných kameňov, ktoré sú čím ďalej tým väčšie a rozhádzanejšie. Bojím sa o svoj bike, ktorý momentálne prechádza asi svojou najväčšou životnou skúškou. Zoskoky z polmetrových kameňov nerobia dobre hlavne naloženej zadnej stavbe. Obávam sa o zadný náboj a ráfiky, a tak nárazy aspoň čiastočne tlmím vlastným telom. Cely čas verne kopírujem zväčšujúci sa prameň Bielej Labe, ktorá ma privádza až do kempu v Špindli. To je už skoro 10 hodín a výdatne leje. Stavba stanu za takýchto podmienok nie je nič závideniahodné. Nácvik rýchleho stavania sa mi vyplatil. Do piatich minút leziem do stanu, zhadzujem zo seba premočené handry a upadám do hlbokej kómy...

Konečne prišlo ráno. V noci ma zobudila silná svalovica a hlavne brutálna zima. Celú noc vial dolinou silný vietor a bolo niekoľko stupňov pod nulou. Človek by až neveril, že je piaty august. Síce s príchodom dňa stúpla pocitová teplota, dážď a vietor neustáva. Stále leje ako z krhly. Dnes si dám pauzu. Aj tak by som nebol schopný sa ani pohnúť. Okrem boľavých svalov mám doškriabané celé nohy a na zadku modrinu veľkú ako Čína. A bicykel tiež neobišiel naprázdno. Ráfiky a náboje to síce prežili, zadný nosič však nezniesol nárazy a ohol sa v mieste uchytenia. Nič také, čo by silnejšie ruky nenarovnali.

Hlad ma vyháňa zo stanu a tak vyrážam do centra doplniť zásoby. Po včerajšom úžase nad okolitou krajinou, prichádza dnešné rozčarovanie v podobe miestnych ľudí. Stredisko prepchané pražskými zbohatlíkmi a zazobanými Nemcami spôsobili, že domáci majú miesto srdca mešec, ktorý sa snažia silou mocou naplniť. Ceny niekoľko násobne vyššie sú len jedným z dôkazov tohto tvrdenia. Hlavne ma zarmucuje, že odtiaľto vymizla pohostinnosť a dobrota, ktorou je český národ známy. Vôbec sa tu necítim príjemne a najradšej by som odtiaľto čo najskôr vypadol. Ale dážď stále neutícha...

Po každej búrke však vyjde slnko. Po dvoch daždivých dňoch ma prebúdzajú príjemne teplé lúče prenikajúce cez steny stanu. Svaly už nepália, telo je po dlhom odpočinku tiež plné energie a ja sa neviem dočkať ďalších dobrodružstiev. Balím si veci a vyrážam smerom na Boudu Dvoračky, ktorá leží pod krásnym, ale nedostupným kopcom Kotel (1435 m.n.m.). Na oblohe čisté azúrko, na teplomeri príjemných 20 stupňov a na čele konečne kvapky, ktoré nepadli z oblohy. Dvoračky ležiace vo výške 1140 metrov nad morom sú mojou poslednou zastávkou v podmanivých Krkonošiach. Hneď potom totiž skĺzavam do bývalého sklárskeho mesta Harrachov, prekračujem rieku Jizera a opúšťam toto pohorie.

Práve podľa tejto hraničnej rieky bolo pomenované aj najsevernejšie české pohorie Jizerské Hory. Jizerské Hory sú podobne ako Šumava nazývané rajom cyklistov. Nachádza sa tu 28 tisícoviek, pričom 15 z nich je na českom území. Mňa hlavne zaujíma najvyšší vrchol Smrk (1.124 m.n.m.), ale nepohrdnem ani Bukovcom (1.005 m.n.m.), ktorý mi akosi stojí v ceste. Celou cestou však foťák dostáva zabrať viac ako môj bicykel. Je to tu proste iný svet. Všade dookola háje strieborných smrekov (ktoré tu boli vysadené z dôvodu ich vyššej odolnosti voči exhalátom z fabrík) sú priam prešpikované zaujímavosťami ako sedlo Smědava, akvadukt ponad rieku Jizera alebo dedinka Jizerka.

Celý čas mi robí spoločnosť biker Milan, ktorý mi hrdo poskytuje historické aj geografické informácie o všetkom naokolo. Práve od neho sa dozvedám, že Jizerka (862 m.n.m.) je bývala sklárska osada, ktorá sa dostala do povedomia už v 16. storočí, keď tu objavili veľké náleziska zafírov, rubínov a smaragdov. Behom niekoľkých dní sa sem nahrnuli dobrodruhovia z celej Európy. Neskôr po vyčerpaní zdrojov sa osada preorientovala na výrobu skla a tá tu pretrvala až do dvadsiateho storočia. Snáď najznámejšou budovou v tejto osade je Hnojáreň. Ide o drevený zrub, ktorý pred 50 rokmi kúpil nemecký cestovateľ Gustav Ginzel za smiešnych 345 Kčs. Malo to však háčik – chalupa slúžila dovtedy ako skladisko hnoja a bola týmto hnusom naplnená skoro až po strop. Pre človeka bystrého umu to nebol problém. Odklonil miestny potok, aby mu pretekal krížom cez zrub a všetko vyplavil. Už len stačilo pár šikovných rúk, niekoľko sekier a píl a zrub bol ako nový. Gustav bol však chlap neposedný. Rozhodol sa ďalej cestovať a drevenicu používať ako skladisko suvenírov z ciest a nocľaháreň pre ľudí v núdzi. Dnes je už 4 roky po smrti, no jeho drevenica stále stojí a slúži ako múzeum kuriozít, ktoré určite stojí za navštívenie.

Posúvame sa ďalej na sedlo Smědava, kde Milanovi ukladám zásadnú otázku. „Ako sa dostanem na Smrk?“ Odpoveď ma však zaskočila. „Ja nevím. Neexistuje tam žádná značená cyklotrasa a nevím ani o žádné neznačené.“. Takú odpoveď som nechcel počuť. Ja sa tam musím dostať a keď mi on robil sprievodcu doteraz, som rozhodnutý mu jeho služby oplatiť a dostať ho tam tiež. Podľa mojej mapy by tam mala byť jedna neznačená trasa, ktorú si vytvorili stavebné autá, keď na vrchole stavali vyhliadku. Je však tomu už 10 rokov, a neviem v akom stave môže byť. Krúžime okolo Smrku ako supy nad mŕtvolou a snažíme sa ju nájsť.

Nakoniec sa nám to darí. Ide o prudkú štrkovú cestu, ktorej jediným problémom sú široké žľaby na odvod vody. Kým Michal s nimi odhodlane bojuje, ja to tesne pod vrcholom vzdávam a k vyhliadke sa dostávam peši. Hold, moje nohy ešte nie sú úplne fit. Na vrchole je 20 metrová oceľová vyhliadka, ktorá nám dovoľuje vidieť všetky krásy okolia. Na východ môžem vidieť jednotlivé vrcholy Krkonôš, na juh kopec Jizera (ktorý je druhý najvyšší kopec pohoria a pripomína dvojhrbú ťavu) a dokonca vidím aj Ještěd !!!

Na tvári americký úsmev, na oku prilepený svoj Nikon a neviem čo v tomto ošiali fotiť skôr. V Milanovi sa ani teraz neschovajú jeho edukačné schopnosti a popisuje mi jednotlivé kopce a históriu s nimi spojenými. Veď keby nebolo jeho, netuším ani, že stojím na mieste dvoch leteckých havárii. Informácia to síce veľmi nepraktická, ale aj tak zaujímavá. Nemyslíte?

Po dlhej debate schádzame z vrcholu a naše cesty sa rozchádzajú. Kým on sa vracia späť domov cestou, ktorou sme sem prišli, ja mám namierené inam. Chcem dnes navštíviť ešte jedno miesto. Miesto, ktoré musí každý biker vidieť a prejsť. Osemdesiat dva kilometrov singletrekových chodníkov, ktoré sú zapísané v prvej sedmičke najlepších bikerských trailov na svete. Sú tam zapísané pod názvom Singltrek pod Smrkem.

Aj keď som ovešaný ako stromček na vianočnom večierku, som rozhodnutý aspoň niektoré z nich prejsť. Veď trasy sa tu delia do štyroch kategórii – od najjednoduchších po cesty smrti. A ja verím že nájdem také, ktoré budú jazditeľné aj s mojou „plní polní“.

Takže máte radi cyklistiku a víkendy si neviete predstaviť inak ako na bicykli? Alebo ste jedným s tých, ktorí radi sledujú cyklistické závody z obrazovky? Pokiaľ áno, vyskúšajte navštíviť stránku bwin sportsbook, kde sa môžete dozvedieť najnovšie informácie zo sveta cyklistiky a z množstva ďalších športov.

To nieeee !!! Trasy sú po posledných dvoch daždivých dňoch pokryté asi tak 15 centimetrami lepkavého blata. Človek ma problém sa vôbec pohnúť. Náladu si však nenechám pokaziť. Nie som tu predsa posledný krát. Zjazdujem do dedinky Hejnice a tu to na dnes balím…

Autor: Peter Chovanec

Foto: Peter Chovanec

Postprocessing: Veronika Frnčová