Strecha ČR 5 – Ještěd a Lužické Hory

Oblé zelené kopčeky pod gýčovito modrou oblohou. Rašeliništia, rozhľadne, skalné vyhliadky, chaty. Háje strieborných aj zelených smrekov popretkávané desiatkami kilometrov asfaltových a šotolinových ciest. Celú noc mi tieto obrazy Jizerských hôr behajú po mysli. Nemôžem si pomôcť a musím sa tam ešte vrátiť. Predtým však navštívim baziliku Navštívenia Panny Márie, ktorá ma už večer predtým zaujala. Legenda vraví, že raz na tomto mieste zaspal miestny drevorubač a vo sne sa mu zjavili anjeli. Tí ho požiadali, aby na toto miesto položil podobizeň Matky Božej, pretože ide o zázračné miesto. Za odmenu bude jeho chorá žena a syn zbavení všetkých nemocí. A tak sa aj stalo…

Po troške histórie je opäť čas na trošku namáhavého, ale krásneho športu zvaného cyklistika. Z Hejnic (350 m.n.m.) si to šľapem opäť do sedla Smědava (847 m.n.m.). Počasie mi praje a okrem teplého slnka je mi dopriaty aj príjemný vánok, ktorý chladí moje udýchané telo. Na chate sa dotankujem kofolou a vyrážam skúmať ďalšie zákutia Jizeriek. Znova sa vraciam do osady Jizerka. Výhodou je, že po hrebeni vedie niekoľko paralelných trás (konkrétne Jezdecká, Pomenádní, Zelená a Jizerská) a tak sa nemusím vracať po rovnakej ceste ako som včera prišiel. V osade sa opäť dlávim ponúkanými dobrotami. Zisťujem, že po toľkých dňoch v pohybe sa mi snáď zrýchlilo trávenie a jem viac ako jazdím. Takýmto spôsobom prejem celú výplatu. :)

Z Jizerky sa dá panelovou cestou dostať k vodnej nádrži Souš, následne k pretrhnutej priehrade a zakončiť to v dedinke Josefův Důl. Aj keď sa snažím prejsť čo najviac z ponúkaných chodníčkov, vyberám si trasu tak, aby som postupoval ďalej na západ. Po namáhavom výstupe sa dostávam nad dedinu k rozsiahlej vodnej nádrži Josefův Důl. Vôbec si neviem predstaviť, ako to tu môže fungovať v období zaplav. Ja by som si tu veruže bál postaviť dom.

Šamalova chata je od nádrže už len na skok. Chata je akýmsi prvým záchytným bodom väčšiny liberčanov, ktorí si to namieria do Jizerských hôr. Síce je stred týždňa, je ich tu požehnane. Ja však nemám čas sa zdržiavať a nastavujem svoj azimut na piate najväčšie české mesto – na Liberec. Mesto je známe mnohými zaujímavosťami. Jedným zo symbolov mesta je renesančná radnica z roku 1893. Významnými pamiatkami sú určite aj liberecký zámok a severočeské múzeum.

Všetky tieto pamätihodnosti síce obdivujem pri prejazde centrom, mojim prioritným cieľom je však iný symbol mesta. Ide o hotel a vysielač na vrchole Ještědu (1012 m.n.m.). Aj keď sa na neho z diaľky pozerám už dve hodiny, neviem ako sa tam bez mapy mesta dostať. Stojím pred radnicou, ktorá je asi najnižšie položené miesto Liberca (374 m.n.m.) a zisťujem trasu na jednu z najprominentnejších hôr v republike. Cesta pod vrchol je však prekvapujúco jednoduchá. Stačí sledovať električkové koľaje…

Ještěd bol odjakživa dominantou Čiech. Určite nebudem preháňať, keď poviem že pre bratov Čechov je niečím takým, ako je pre nás Kriváň a Kľak alebo pre Švajčiarov Matterhorn. Záujem o jeho pokorenie bol odjakživa veľmi veľký a keďže turisti netúžili len po nádhernom výhľade, ale aj po možnosti načerpania nových síl, začali tu vznikať rôzne zariadenia. Už pred 170 rokmi tu stálo prvé občerstvenie, neskôr nahradené prvou chatou, ku ktorej postupne pribudla vyhliadka. Skoro päťmetrová vyhliadka bola následne nahradená vyše osemmetrovou vyhliadkou. Neskôr to bolo nahradené horským hotelom a reštauráciou a vrchol slúžil taktiež k televíznemu vysielaniu. V roku 1973 však toto všetko bolo nahradené novým televíznym vysielačom a hotelom v tvare rotačného hyperboloidu, ktorý asi pozná každý Čechoslovák. Vrchol bol teda upravovaný a rekonštruovaný častejšie ako slovenské námestia a ja som rozhodnutý ho navštíviť skôr, ako sa tam rozhodnú všetko zbúrať a postaviť tam napríklad 50 poschodový mrakodrap.

Z vrcholu je krásny výhľad na všetky strany. Veď Ještěd je jediná tisícovka v širokom okolí. Domáci mi okrem okolitých kopcov ukazujú taktiež hranicu Nemecka a Poľska. Kým na poľskom území je vidieť len dymiace sa komíny a fabriky, to nemecké zdobia zelené pláne a veterné turbíny. Je príjemné vedieť, že som už prešiel celú hranicu s Poľskou republikou. Napĺňa ma to energiou do ďalšieho putovania.

Prechádzam Ještědsko-Kozákovským chrbtom a po značenej modrej trase sa dostávam až do mesta Hrádek nad Nisou. Skôr ako mestom by som ho nazval mestečkom, keďže tu žije sotva 7 tisíc obyvateľov. Sú to však príjemní ľudia a páči sa mi aj Kristýna, u ktorej dnes prespávam. Kto z Vás vie, o akej Kristýne tu hovorím? ;)

Opäť sa prebúdzam do slnečného dňa. Veľká pečená klobáska a bohatý zeleninový šalát a som tak plný energie ako zajačik nemenovanej značky. Ja však dnes toľko energie ani nebudem potrebovať. Veď sa chystám do Lužických Hôr a tie nemajú ani jednu tisícovku. Dokonca tu nenájdem ani deväťstovky ani osemstovky. Najvyšší vrchol je Luž a má iba 792 metrov . Pri týchto informáciách pohorie značne podceňujem a vnímam ho len ako pár vlniek… Veľká Chyba !!!

Keďže ide o nízke kopce, rozhodol som sa okrem hory Luž pokoriť aj hraničný vrchol Hvozd (749 m.n.m.) . Na Hvozd som sa rozhodol vystúpať z nemeckej strany od Hainu. Práve preto sa mi v pamäti zaryl viac jeho nemecký názov Hochwald. Až ma prekvapuje, že pri svojej mizernej znalosti nemčiny a neúplnej mape sa tam bez problémov dostávam. Akurát ma znepokojuje krik Nemcov za mnou: „Nein, nein. Grosse Steine !!!“. Ktovie, čo tým myslia…

Na samom vrchole je nemecká chata Hochwaldbaude. Nie je sa čo diviť, že nie je česká. V celom pohorí sú až na jednu (Chata pod Lužom) iba chaty Nemcov. Zaliezam do vnútra a skromne si pýtam 2 deci džúsu. Obávam sa, že na viac by som nenaškrabal pri nemeckých cenách. Deci džúsu len za jedno éčko. Cena priam ľudová…

Uff !!! Začínam chápať, čo v nemčine znamená Grosse Steine. Zostup na českú stranu pripomína najnáročnejšie úseky hrebeňa Roháčov. Sám neviem ako to mam zísť, a nie to ešte s bicyklom. Nacvičujem si 100 metrový zostup najskôr na nečisto, až potom do toho zapájam svojho tátoša. Chvíľami sa cítim úplne bezmocný a plaším veveričky svojimi hlasitými vzdychmi a vulgárnymi prejavmi. Aj keď sa mi nakoniec darí zostúpiť, nie je to bez následkov. Čo načal zostup zo Sněžky, dorazil tento zostup a jedna strana nosiča je zlomená. Konštrukcia síce drží ešte na troch záchytných bodoch, jej nosnosť je však značne obmedzená. Palica a kus izolepy a s nádejou, že to vydrží vyrážam na Luž.

Cestou míňam len predražené chaty nemeckých obchodníkov a tak radšej fungujem iba na suchej strave. O to šťastnejší som, keď konečne dorazím na Chatu pod Lužom, kde ma s príjemným úsmevom a ľudovými cenami privítajú české dievčence. Bez váhania si vyberám. Veď čo môže byť lepšie ako pečená kačica s bramborovými knedlíkami po takomto namáhavom dni??

Môj deň však ešte nie je u konca. Pokračujem v stúpaní na vrchol Lužu. Úzky kamenitý chodníček tvorí serpentíny až na samotný vrchol. Komplikáciou sú len občasné veľké kamene a prudké zákruty. Výhľad však stojí za to. Jedine čo ho kazí, je pomaly zapadajúce slnko, ktoré ma núti opäť sadnúť na bike a hľadať si nejaký nocľah.

Môj plán je jednoduchý. Napojiť sa na modrú značenú trasu a po opustení hôr si to namieriť do najbližšieho kempu. Kto mal však tušiť, že nemecká modrá trasa a česká modrá trasa vedú do rozdielnych destinácii. Po dlhom putovaní lesom opúšťam konečne divočinu a schádzam do neďalekého mestečka. Kde to som? Großschönau. Scheiße!!!

Autor: Peter Chovanec

Foto: Peter Chovanec