Strecha ČR 8 – Krušné Hory

Známe príslovie hovorí, že všetko (či už dobré alebo zlé) má raz svoj koniec. A ja cítim, že aj moje putovanie sa pomaly chýli ku koncu. Napriek tomu, že mám za sebou len polovicu českého pohraničia, dovolenku mám už skoro vyčerpanú a musím myslieť na návrat do práce. Teraz je už isté to, čoho som sa obával od začiatku a utvrdzoval som sa v tom každým dňom na ceste. Naivný plán prejsť okolo republiky za necelé tri týždne cez pohoria je nereálny. Nereálny pre mňa, netrénovaného bikera. Nereálny pre mňa, zvedavého na všetko možné naokolo, len nie na priemernú rýchlosť a počet denne prejdených kilometrov. Nereálny pre mňa, ktorý žhaví viac spúšť fotoaparátu ako prevody bicykla. Musím teda prehodnotiť svoje sily a vytvoriť si plán na posledné dni.

Po šialenom zjazde z Milešovky som opustil České Středohoří a namieril si to do mesta Chomutov, odkiaľ mám naplánovaný výstup na Krušných Hôr. Krušné hory sú planina (resp. naklonená doska), ktorá sa ťahá celým severozápadným pohraničím. S týmto pohorím som sa stretol už pri Dečíne, keď som stúpal k Tiským Skalám. Práve odtiaľ sa tiahne 250 kilometrov dlhá Krušnohorská Magistrála, na ktorú sa chcem napojiť a prejsť po nej až na najvyšší vrchol pohoria Klínovec (1244 m.n.m.). A odtiaľ si už len užiť pohodový prejazd do najzápadnejšieho mesta Čiech – do Aše, kde ukončím tento poznávací výlet.

Zdanlivo jednoduchý ciel je bohužiaľ skomplikovaný niekoľkými nepríjemnými faktormi. Prvým z nich je nepríjemné slnko, ktoré sa drží na oblohe. Kým doteraz som bol nespokojný s chladným a sychravým počasím, pri týchto teplotách by som dal aj posledný halier sa pár kvapiek z neba. Teplota sa šplhá k štyridsiatke a ja nestíham zalievať svoj vyprahlý organizmus.

Druhým problémom je nosič. Nerozvážny zjazd z Milešovky ho úplne dorazil. Obe nosné vzpery sú zlomené. Všetky moje pokusy o opravu sú márne a nosič skoro sedí na kolese. Medzera medzi pneumatikou a plochou nosiča je úplne minimálna a aj najmenšie zrnko piesku spôsobuje neskutočný odpor pri jazdení.

Pomaly stúpam na hrebeň. Kvôli spomínaným nepríjemnostiam to zvládam jedine na najľahšom prevode a tak cesta ubieha veľmi pomaly. Namáhavý výstup mi spôsobuje kŕče v lýtkach a pred očami mam mžitky. Každú chvíľku zastavujem v miestnych občerstveniach a lejem do seba liter vody. Občas sa obzriem za seba a sledujem, ako mi nosič derie aj zvyšky dezénu. Ale s tým ja nič nespravím a tak len odvrátim zrak a sledujem opustenú asfaltku pred sebou.

Ešte že toto pohorie je tak zaujímavé a mám čo sa čím po ceste kochať. Kým doteraz som behal v horách posiatych smrekmi a borovicami, tu prevládajú listnaté stromy. A práve touto krásnou prírodou, sa medzi lesmi a lúkami prepletá spomínaná magistrála. Ide o starú, ale zachovalú asfaltovú cestu, ktorá je určená v lete cyklistom a v zime bežkárom. Pôvodné obavy, že tu budem obháňaný množstvom áut boli zbytočné. Pre autá tu sú určené novšie cesty a tak sa tejto trase vyhýbajú. Navyše na mnohých úsekoch majú zakázaný vjazd a tak si môžem užívať jazdu bez hluku motorov a smradu výfukových plynov.

Mojou prvou zastávkou je dedinka Kalek, v ktorej býva kamarátka a mimo iné cyklomaniačka, ktorá mi možno pomôže s mojim problémom. Tá ma len utvrdzuje v mojom názore. Chce to nový nosič alebo zváračku a na tomto pôvabnom ale zapadlom mieste nezoženiem ani jedno z toho. Po dlhej debate a chutnom obede mi nezostáva nič iné, len sa rozlúčiť a pokračovať v smere na Přísečnice.

Přísečnice (732 m.n.m.) je vodná nádrž na planine Krušných Hôr, ktorá slúži k zásobovaniu miest v doline pitnou vodou. A preto svoj pôvodný zámer skočiť do nej a schladiť svoje rozpálené telo musím zrušiť. Aj keď mi nie je dopriate takejto odmeny, osud ma odmeňuje iným spůsobom. Dáva ma dokopy s jednou miestnou slečnou, ktorá mi ponúka svoje sprievodcovské služby. Takáto ponuka sa neodmieta.

Príjemné klábosenie ma privádza na iné myšlienky. Úplne zabúdam na náročné stúpanie a odpor zadného kolesa. Pomaly postupujeme smerom na Klínovec. Keďže ide o hraničný priechod, vedie tam cesta prvej triedy. Úplne sa jej vyhnúť nedá, ale značné skrátenie je možné cez obec Kovářska. Táto dedinka v údolí Černého potoka je známa hlavne vďaka expozícii leteckých bitiek nad českým územím. Miesto prechádzky pomedzi vrakmi lietadiel pozývam svoju spoločníčku do miestnej reštaurácie. Keby som však vedel, že sa pridá aj jej priateľ, nie som až taký gentleman. :)

Ďalej už pokračujem sám. Pokojné cesty končia a ja sa napájam na spomínanú frekventovanú cestu, ktorá smeruje na hraničný priechod do Nemecka. Autá sa tu premávajú takou rýchlosťou a frekvenciou, že ich nestíham počítať. Viac ako vodiči aut mi vadia arogantní motorkári, ktorí akoby hrali súťaž, že kto sa bližšie šuchne okolo cyklistov na krajnici. Jednoznačne je týchto 5 kilometrov najhorším úsekom na tomto tripe.

Jediným spestrením je krásny výhľad na Údolí Králů, ktoré sa rozprestiera pod Klínovcom. Malebné zelené údolie popretkávané penziónmi je najluxusnejšou oblasťou Krušných Hôr. Je mi jasné, že keby som tu chcel prespať, tak moja peňaženka horko zaplače. Našťastie je večer ešte v nedohľadne a tak valím ďalej.

Po niekoľkých nepríjemných kilometroch sa dostávam na samotný vrchol Klínovca. Aj keď som mal po celý čas pod nohami dokonalý asfalt, bol to najnáročnejší výstup zo všetkých. Únava, počasie, zničený bicykel a šialení motoristi. To všetko zohralo rolu v tom, že ledva stojím na nohách.

Dominantou vrcholu je 80 metrov vysoká telekomunikačná veža, ktorú som videl už z diaľky. Tou vzácnejšou stavbou je ale 24 metrová rozhľadňa a horský hotel, ktorý tu stojí už 130 rokov a patrí bezpochyby medzi tie najstaršie v republike. Momentálne je však v zlom technickom stave a prebieha jeho kompletná rekonštrukcia. A tak ma miesto pekného objektu na fotenie čaká ohradená stavba nehodná vytiahnutia fotoaparátu.

Dlhšia prestávka a výdatné jedlo mi pomohli sa opäť rozhýbať. Zjazdujem do obce Boží Dar (1028 m.n.m.), ktorú mám naplánovanú ako poslednú zastávku. Ide o najvyššie položenú obec v republike, ktorá človeka hneď dostane svojou atmosférou. Krásne domčeky s upravenými cestičkami si každého hneď získajú. Toto rozprávkové mestečko sa tiež radí do kategórie luxusných destinácii a tak tu človek stretáva hlavne pohraničných Nemcov, ktorí si to môžu dovoliť.

Nemám však čas sa veľmi zdržiavať. Rýchla obhliadka mesta a už vyrážam ďalej. V jednej ruke zmrzlina, a v tej druhej riadidlá. Na to, že som pred dvoma týždňami nasadal na bike s tým, že na spd neviem jazdiť a ovešané riadidlá ledva dokážem otáčať, si teraz vcelku trúfam. Hold človek sa rýchlo učí.

K večeru dorážam do dedinky Rajec, kde nachádzam nocľah. Je to jeden z mála kempov, ktoré na Krušnohorskej planine človek nájde. Zajtra ma čaká posledný deň v sedle. Do Aše mi chýba necelých 40 kilometrov. A potom už len dlhá cesta domov a nástup do práce. Sám seba prekvapujem, že miesto užívania si posledných chvíľ v prírode sa už teším na mäkkú posteľ, teplú sprchu (ktorá sa nezastaví po 4 minútach) a verte či neverte aj na svoju fyzicky nenáročnú prácu.

Hneď z rána vyrážam do mestečka Plesná, odkiaľ prechádzam cez Nemecko do Aše. Fotením sa už nezdržiavam. Kým doteraz som počítal dni, teraz počítam minúty. Minúty do odchodu vlaku. Stíham to len tak tak. Vlak do Chebu mi skoro utiekol pred nosom.

Deväť a pol hodiny. To je čas, za ktorý sa vlakovou dopravou dostanem do Ostravy. Deväť a pol hodiny celistvého oddychu som nezažil už nejakú dobu. Za oknami sa mi mihajú hory a mestečká, ktorými som prechádzal a na mňa prichádza sentiment. Bol to skvelý zážitok. Bol síce prvý, ale určite nie posledný. Hneď ako dám dokopy seba a môj bike, budem pokračovať. Veľa som toho prešiel, ale veľa ma toho ešte čaká. Veď musím spoznať rozprávkový Český Les, ospevovanú Šumavu, ale aj krásy južnej Moravy. Musím prejsť Českomoravskou vrchovinou, nahliadnuť do Vysočiny a nesmiem zabudnúť ani na československé vrchy – Biele Karpaty, Beskydy a Javorníky. Je toho ešte veľa, čo sa dá spoznávať. Česko a Slovensko schovávajú mnoho krás a tak smelo do ich objavovania...

Autor: Peter Chovanec

Foto: Peter Chovanec