Strecha ČR 9 – On the road again

Je to tu zase. Po tom, čo som minulý rok prešiel na svojom bikeu severnú hranicu Českej republiky a pokoril najvyššie vrcholy všetkých hraničných pohorí, rozhodol som sa pokračovať ďalej. Rád by som si splnil svoj sen a obišiel hranicu celých Čiech a Moravy. Je najvyšší čas. Je druhá polovica augusta a podľa predpovede sa leto už nekompromisne blíži ku koncu.

Oproti minulému roku chcem teraz vyraziť s ľahším nákladom. Oblečenie a náradie redukujem na minimum. Mnoho náhradných dielov končí v skrini. Do brašien ide len to najnutnejšie. Moju výbavu vylepšuje niekoľko noviniek. V prvom rade ide navigáciu Garmin, ktorou si chcem zaznamenávať trasu a hlavne dve solárne vysokokapacitné nabíjačky, vďaka ktorým nebudem závislý na dvoch dierkach v stene zvaných zásuvka.

Môj tátoš je už pripravený. Po bokoch ho zdobia dve postranné brašne a na vrchu nosiča popruhmi priviazaný stan, karimatka a spacák. Posledným prvkom výbavy je na riaditkach primontovaná nepremokavá brašna, ktorá chráni to najcennejšie, čo veziem sebou – zrkadlovku, mapy, navigáciu, mobily a nabíjačky. Vynášam obložený bike z paneláku a vyrážam do tmy. Rozhodol som sa odcestovať polnočným vlakom do Chomutova, odkiaľ by som rád začal svoju skromnú výpravu. Plán je jednoduchý. Obložený bike (okrem cennej brašne) nahodiť na prepravný vagón, nájsť si nejaké voľné kupé a vyspať sa v ňom až do rána. Príchod do Chomutova naplánovaný na 9:00. Plán naproste ideálny.

Prvý šok však nastáva hneď po príchode vlaku. Napriek tomu, že mám už niekoľko dní kúpený lístok aj miestenku na bicykel, odmietajú mi ho zobrať. Vraj chyba v systéme. Predalo sa viac miesteniek ako je reálnych miest. Dvoma slovami - štátne železnice. Po nie veľmi príjemnej hádke tlačia všetky naložené bicykle k sebe, aby vytvorili nejaký priestor pre môj bike. Všetko však z neho musím odmontovať a vziať sebou do kupé.

Takáto vec ma nemôže vyviesť z miery. Príliš dlho sa teším na tento výlet a nepokazí mi ho nejaký štátny zamestnanec železníc. Všetko z biku zhadzujem, naloďujem tátoša a obvešaný ako vianočný stromček hľadám nejaké voľné miesto pre seba. Po dlhšom hľadaní nachádzam skoro prázdne kupé. Všetku výbavu vyhadzujem na mriežku nad sedačkami. Iba tu jednu cennú brašnu si bezpečne nechávam vedľa seba. Istota je guľomet a nechcem sa prebudiť o pár sto euro chudobnejší. Po kontrole lístkov sladko zaspávam, pričom mi do uší znie nesmrteľný Willie Nelson:

"On the road again

Goin' places that I've never been

Seein' things that I may never see again

I can't wait to get on the road again“

Z krásneho sna ma prebúdzajú rachotiace dvere kupečka. „Zmena průvodčí. Kontrola jízdenek.“ počujem ešte z polosna. V dverách stojí vysoký borec a čaká až sa prebudíme. Vyťahujem z peňaženky lístok a podávam mu ho. Jeho pohľad však neveští nič dobré. „Vy jedete do Chomutova?“ pýta sa rozpačito. Kývaním hlavou mu dávam za súhlas. „Jenomže tenhle vlak jede do Plzne.“ informuje ma okamžite. Táto správa ma rázom postavila na nohy. Chlapík mi vysvetľuje, že vlak do ktorého som nastúpil, mal niekoľko vozňov smerujúcich na južnú Moravu, niekoľko smerujúcich do južných Čiech a zvyšok išiel na sever. Vraj je to chyba sprievodcu, že ma na to neupozornil. Táto informácia mi je teraz úplne zbytočná.

Nezostáva mi nič iné, ako trasu prispôsobiť podmienkam a vyraziť na biku z Plzne. Len pre istotu sa pýtam, či batožinový vagón ide s týmto vlakom. „Ne, ten jede do Severných Čech !“. Kým ta prvá jóbovka ma postavila na nohy, táto informácia ma skolila na kolená. Sprievodca vidí môj zúfalý pohľad a navrhuje, aby som v najbližšej stanici vystúpil a snažil sa čo najskôr dostať späť do Prahy a odtiaľ chytiť nejaký vlak do Chomutova. On zavolá vlakvedúcemu a vybaví, aby mi môj bike v Chomutove vyložili a uskladnili.

Všetko sa to deje veľmi rýchlo. Behom niekoľko minút mnoho negatívnych správ. Blíži sa najbližšia stanica Beroun a ja musím rýchlo vystúpiť. Sprievodca mi pomáha zhadzovať všetku moju batožinu z mriežky nad sedadlami a vyhádzať ju z vlaku. Vlak odchádza a ja zostávam na skoro prázdnej rannej stanici a dúfam, že sa to všetko vyrieši. Už len počkať na najbližší vlak do Prahy a odtiaľ sa už do Chomutova nejako dostanem.

„K...a !!!“, toto snáď nie je možné. Hádžem všetky veci z rúk a bez ohľadu na to, či mi ich niekto neukradne utekám k okienku pre predaj lístkov. Popritom spomínam všetky vulgárne slova, ktoré ma doposiaľ život naučil a nezabúdam ani na všetkých svätých. „Zastavte ten vlak !!!“ kričím na ženskú v okienku ako zmyslov zbavený a uvedomujem si, že som zabudol povedať čarovné slovo „prosím“.

Kým všetku batožinu z odkladacieho priestoru sme so sprievodcom vyložili, ta najcennejšia brašna uložená na sedačke tam zostala ležať. Toto je snáď len zlý sen. Prišiel som o všetko najcennejšie, čo vlastním. Bike je na ceste na sever, všetka moja elektronika na ceste na juh. A ja tu stojím bezradný na stanici.

Teraz je to už len o šťastí. Podarí sa spojiť so strojvedúcim môjho vlaku? Bude tam ešte moja brašna? Alebo ju už privlastnila nejaká dobra duša a prišiel som o svoje veci nadobro? A aj keď ju nájde vlakový personál, ako sa k nej dostanem? Tieto a ďalšie otázky mi prelietavajú hlavou, kým netrpezlivo postávam pri okienku. Po dlhom telefonáte sa dozvedám, že brašnu našli a dali ju do úschovy v najbližšej železničnej stanici v Hořovicích. Aspoň trosku šťastia v tento smolný deň.

Čakám hodinu na najbližší vlak do spomínanej stanice a už sa valím pre svoje cennosti. Balvan mi padá zo srdca, keď dostávam do rúk svoj zabudnutý majetok. Už sa len dostať do Chomutova, kde ma čaká môj bike. Poctivo si strážim každý kúsok vybavenia a snažím sa už nič nestratiť.

Na vlak do Prahy čakám hodinu a pol. Cesta je úmorná a počítam každú minútu. Ďalšie dve hodiny vyčkávam v hlavnom meste. Vďaka kamošovi z výšky mi čas ubieha rýchlejšie, ale aj tak by som bol už najradšej v cieli svojej cesty. Cesty, ktorá na začiatku vyzerala na pohodový prejazd vlakom sa zmenila na hotové utrpenie. Utrpenie, ktoré sa našťastie chýli ku koncu.

Je po piatej večer, keď vlak zastavuje v Chomutove. V úschove si celý natešený vyzdvihujem svoj bike. Nasleduje nahodenie batožiny a prezlečenie sa do cyklooblečenia, Cvak-cvak a tretry sú v pedáloch. Bicykel sa dáva do pohybu a v hlave mi znie: „On the road again, I’m finally on my road again... “

Autor: Peter Chovanec

Foto: Peter Chovanec

"PS. Fotky v článku su iba ilustračné a nezodpovedajú popisovanému deju (vzhľadom na to, že väčšinu času som bol bez fotoaparáta aj bez bicykla). "