Po preteku Škoda Horal MTB maratón sa 3. septembra 2016 konal maratón Škoda Slovenský raj, ktorý predstavoval posledný zo série pretekov Škoda Bike Open Tour. Zázemie pretekov bolo situované v meste Hrabušice, konkrétne v turistickom stredisku Podlesok, ktoré sa nachádza v údolí Veľkej Bielej vody. Pretekári mali na výber tri trasy, z ktorých najkratšia REKRE mala len 15km a prevýšenie 611m a najdlhšia ELITE sa jazdila na 96km s nastúpanými 2 818m, prakticky bola tvorená dvoma kolami strednej PROTI trate, ktorá mala 48km a prevýšenie 1 409m. Mojou voľbou bola práve táto trať, keďže 15 km mi prišlo naozaj málo a predsa len som si chcela čo najviac užiť krásne prostredie, ktoré nám národný park ponúkal. Po bezproblémovom vybavení všetkých formalít na prezentácií a návštevy miesta, kde aj kráľ chodí pešo sme sa prezieravo šli aj s kamarátom Ľubošom a priateľom Tominom rozbicyklovať, keďže nikdy nič nestíhame. Náhodne sme išli na štrkový kopec, ktorý sa nakoniec ukázal ako záverečný zjazd do cieľa. So zahriatými svalmi sme sa postavili na štart, kde už pred nami čakalo niekoľko desiatok cyklo nadšencov a postupne sa za nás stavali ďalší a ďalší až som nedovidela na koniec koridoru. Ako štandardne nás pred štartom ešte riaditeľ preteku Ján Špak zasypal všetkými dôležitými poučeniami, varovaniami i zákazmi, ktoré je potrebné na trati dodržiavať, poprial nám veľa dobrej nálady, šťastný návrat do cieľa a začalo sa desať sekundové odpočítavanie. Výstrel z pištole odštartoval pelotón, v ktorom sme usmievajúc sa na seba asi 15 sekúnd stáli ako na ihličkách kým sa predné rady pohli dopredu. Asfaltový úvod trate bol cez Hrabušice sprevádzaný policajným vozidlom, na ktoré som ani nevidela skrz množstvo cyklistov, ktorí sa predo mnou hmýrili a predbiehali ako autá na štvorprúdovej diaľnici. Safety car nás priviedol k pravotočivej zákrute, kde sme už po štrkovej ceste pokračovali bez neho a vlastným tempom, čo sa stalo osudným pár cyklistom, ktorí sa zrazili a utŕžili väčšie či menšie zranenia. Medzi nimi bol aj kamarát Peter Pauliny, ktorý zo zrážky vyviazol len z povrchovými, ale za to veľmi bolestivými zraneniami nakoľko mu rajdy narazili rebrá. Psychicky „posilnená“ som sa vydala opäť na trať, ktorá pokračovala približne 5km po neskutočne prašnej ceste vyjazdenej od traktora lemujúca les. Väčšinou sa mi cíp pelotónu stráca v diaľke, ale tu mi mizol v piesočnej hmle. Po danej skúsenosti si už asi nikdy nezabudnem zobrať okuliare, oči som mala plné piesku. Takto pekne pocukrovaní sme sa konečne dostali do lesa, kde začalo prvé stúpanie a morálka cyklistov začala naberať na obrátkach. Z dynamického tempa získaného na predchádzajúcej päť kilometrovej rovinke sa zrazu vytvoril lievik a mnoho pretekárov začalo kopček tlačiť, čím zavádzali ostatným jazdcom, ktorí boli z tejto situácie nervózni a nevhodné poznámky na seba nenechali dlho čakať. Stúpanie viedlo až na Lesnicu, kde pokračovalo po cyklotrase smerom na Košiarny briežok. Nasledovný zjazd bol zakončený mokrým osviežením vďaka prechodu cez rieku Hornád, kvôli ktorému som mala hneď na začiatku trasy úplné mokré tretry, čo mi až tak neprekážalo, keďže v ten deň bolo naozaj ukážkové počasie, čo nemôžeme povedať o predchádzajúcich troch ročníkoch, ktoré boli sprevádzané dažďom. Opätovne nastúpané kilometre, striedajúce sa po rozbitej asfaltke medzi stromami a lúčnymi cestami boli len prípravou na tiahli kopec vedúci na najvyšší bod trate. Posledný zjazd pred nasledovným nekončiacim stúpaním viedol cez rekreačné stredisko Košiarny briežok, kde nás okolo stojaci turisti a ubytovaní hostia so svojimi deťmi s radosťou povzbudzovali. Na konci pravotočivej zákruty, ktorá bola súčasťou zjazdu ma zrazu zastavil vytvárajúci sa lievik cyklistov, prekonávajúcich drevený most ponad rieku. Keďže bol most úzky a zmestil sa tam najviac jeden pretekár čakanie sa trošku natiahlo. Tento čas samozrejme ostatní vyplnili zábavným komentovaním celej situácie ako napríklad: zoberte si poradové číslo a postavte sa do rady, čo tam dávajú teplé rožky, že je tam vpredu tak plno, pustite nás mi máme zo sebou dieťa, starší majú prednosť, z dovolením bežím na autobus, samozrejme ani mne nedalo, aby som sa nevyjadrila a hlásila som „pozor pozor slečny majú prednosť“ na čo sa pán vpredu otočil a pustil ma pred seba. Gentlemani ešte nevymreli. Na nasledujúcom štvorkilometrovom stúpaní sa mi zúročili našetrené sily počas predchádzajúcich kilometroch, svižným a pravidelným tempom som obiehala jedného prekára za druhým až sa niektorí nestačili čudovať odkiaľ som zobrala toľko energie. Pripisovali ju motorčeku, ktorý si mysleli, že mám schovaný v bicykli. Ale ja som vedela, že „tempíčko“ nakúpené na Ebay sa bude raz hodiť. Vysilení cyklisti sa za mnou strácali až sa mi začalo pomaly ego dvíhať čo netrvalo dlho, pretože ma onedlho z ľahkosťou predbehol pán, ktorý by mi mohol byť otcom, so železným nosičom pripevneným na zadnom kolese. Ani touto nepríjemnosťou som sa nenechala odradiť a rýchlo som sa dostala k prvej občerstvovacej stanici. Na občerstvovačke to fungovalo ako hodinky, ani som sa nestačila čudovať a už som mala fľašku plnú vody a v ruke banán. Na štart som sa stavala so škvŕkajúcim bruchom, takže radosť z jedla bola naozaj veľká. K výberu bolo toho dosť, ale keďže som sa nechcela dlho zdržiavať zobrala som kúsok melónu do ruky, polovičku horalky do vačku a pokračovala som ďalej. Napojila sa na mňa skupinka pánov, ktorých slová som nemohla prepočuť: „to bol posledný kopec a teraz to pôjde len dole...? “, čo ma celkom potešilo, ale nebola to pravda, najhoršie nás len čakalo. Okrem siedmych kilometroch šľapania do kopca sme museli prekonať strmý chodník, ktorý asi nikto v sedle nevyšiel, ale isto sa o to pokúšalo viacero pretekárov, medzi ktorých som patrila aj ja. Cesta bola prudká a kamenistá, ledva som ju vyšla pešo vedľa bicykla. Najvyšší bod trate 1 086 m n. m. bol zlomovým, pretože odvtedy mala trať relatívne klesajúci charakter. Z lesa nás vyviedla trasa na lúčny zjazd, ktorý bol príjemnou zmenou po čase strávenom na lesných cestách. Prechádzali sme povedľa najvyššie položeného ubytovania v Slovenskom raji okolo horského hotela Geravy, kde sme sa napojili na červenú turistickú trasu, ktorá nás kľukatými trasami v strede lesa priviedla na Glackú cestu. Jej kamenistý povrch si vyžiadal viacero defektov, spadnutých reťazí, ohnutých prešmykov či pádov samotných cyklistov. Našťastie sa mi všetky tieto nepríjemnosti vyhli. Po pár zjazdených kilometroch sa zrazu objavila druhá občerstvovačka, ktorá bola umiestnená skoro pri konci trate. Takúto „dlhú“ trať som išla prvý krát a preto som nechcela nič podceniť, keďže som si nepozrela profil trate a nevedela som, či ma ešte nečaká nejaké prekvapenie v podobe náročného kopca, pristavila som sa a niečo zjedla. Ostala som pri stoloch plných jedla len do vtedy, kým som nezačula ako hovorí jeden z organizátorov, že už je to len dole kopcov. V tom som zhltla posledné sústo čo som držala v ústach a vydala sa na posledných desať kilometrov. Cesta do cieľa bola kľukatá a štrkovitá, v zákrutách mi neraz ušlo zadné koleso. Táto pasáž bola veľmi rýchla a dynamická, v profile trate sa klesajúce zjazdy striedali s malými kopčekmi, kde som sa napojila na jedného pretekára. Bola to väčšia zábava s niekým sa predbiehať a merať si sily ako ísť sama. Skoro pri konci mi ušiel, pretože bol oveľa zdatnejší v zjazdoch ako ja. Posledné úseky trate som poznala, keďže som si ich ešte chvíľu pred štartom bola prejsť, preto som si mohla dovoliť pustiť to po nich trochu odvážnejšie čo mi pomohlo k tomu, aby som dobehla partiu štyroch chlapov. Zo začiatku som sa tešila, že prídem do cieľa s partiou chlapov a chcela som ich ešte na cieľovej rovinke obehnúť. Toto moje počítanie, ale nebolo moc správne, keďže som sa natlačila na ľavú stranu medzi cieľové železné zábrany a jedného z pretekárov, ktorý ma nevidel a zavrel ma do zábrany, pričom som doňho narazila a vyhla rajdy. Do cieľa som prišla trošku našikmo, ale stále na bicykli. Pánovi som sa ospravedlnila, lebo predsa len to bola moja vina a s úsmevom som prišla k mojej skupinke pretekárov, ktorí ma už v cieli skoro všetci čakali. Trať bola veľmi pekná, bezproblémovo jazditeľná, no až na ten strmý výšľap, ktorý asi nikto nevyšiel, ale ak áno dajte mi vedieť a toto tvrdenie opravím. Značenie bolo perfektné, či už fáborkami alebo farebnými šípkami. Síce na niektorých úsekoch si domáci vedeli trať uľahčiť neoznačenými prejazdmi a v cieli som sa dozvedela, že aj ja som si trať trochu zjednodušila, keď som nasledovala pretekárov predo mnou a obišla jednu drevenú lávku, ktorá viedla ponad rieku. Regulovčíci boli vždy pripravení ukázať nám cestu a pritom nás stíhali aj povzbudzovať. Terén bol podľa môjho gusta, veľmi som si ho užívala a tešila sa z každého jeho profilu či charakteru. Medzery vidím v technickejších zjazdoch, ktoré tam trochu chýbali a robili pretek dosť jednoduchým. Organizátori by mohli viac upustiť od asfaltového terénu, ktorý bol miestami nudný a pustiť ho viac po turistických chodníkoch, kde by sme aj na bicykli mohli zhliadnuť krásy Slovenského raja, ktoré sme na cestách medzi stromami nemohli zachytiť a obdivovať. Je jasne, že vybaviť povolenia a urobiť pretek v národnom parku, ktorý je jedinečným kúskom prírody je značné zložité. Preto patrí veľká vďaka riaditeľovi preteku Jánovi Špakovi, starostke Hrabušíc pani Janke Skokanovej a ostatným zúčastneným za ochotu i odhodlanie sa do takejto úžasnej akcie pustiť. Pretek hodnotím veľmi pozitívne, čo sa týka služieb, ochoty organizátorov, rýchlosti vyhlasovania výsledkov či tomboly a úschovne bicyklov. Sprchy boli síce trochu ďalej, ale na bicykli ste tam za chvíľu. Mále nedostatky boli vykompenzované vynikajúcim gulášom, ktorý bol podľa mňa najlepší čo som na pretekoch jedla. Ešte k tomu sme si na záver prišli vypýtať dupľu, ktorú nám bezproblémovo dali grátis. Kvalita preteku bola odzrkadlená v počte zúčastnených pretekárov, ktorých bolo perfektných 585. Pretek vrelo odporúčam všetkým nadšencom cyklistiky, pretože si myslím, že je vhodný naozaj pre každého, kto chce prežiť krásny deň v raji Slovenska. Autor a foto: Monika Sedliačková
