Report: Štiavnická Zlatá Rejska
Prvú augustovú sobotu sa konal nultý ročník reinkarnovaného maratónu v Banskej Štiavnici s názvom Štiavnická gold race. V sobotu ráno o pol siedmej vyrážame z Bratislavy na 10 ročnom červenom drakovi, kde v piatok začalo vypovedať servo. Zostáva nám teda len veriť, že sa tam aj nejako dostaneme.
Cesta prebehla nad očakávania dobre a v Štiavnici hľadáme penzión Kachelman ,kde bola na poslednú chvíľu presunutá sobotná prezentácia, ktorá sa mala pôvodne konať v mieste štartu. Parkujeme v blízkosti penziónu a nič nám nebráni vystáť radu na čísla. Čakanie to bolo vskutku nekonečné (spôsobené problémami s čipmi a časomeračmi podľa vyjadrenia organizátora), ale po hodine nakoniec odchádzame s igelitkami obsahujúcimi štartové čísla (dokonca dve pre každého pretekára) a čipy + nejaké tie pozornosti od sponzorov. To sme už dostali aj info od organizátora, že sa čas štartu posúva kvôli zdĺhavej prezentácii, zatiaľ na dobu neurčitú. Zvláštny termín, ale aspoň nemáme stres z nedostatku času. Presúvame sa teda cez pol mesta do priestoru Strednej odbornej školy obchodu a služieb, kde má byť štart a zázemie preteku. V areáli školy sa to už začína plniť pretekármi. Čas štartu zatiaľ stále nie je známy, takže väčšina zúčastnených pretekárov si kráti dlhú chvíľu rozjazdom po okolí a zoznamovaním sa s prvými metrami trate. Vykladáme biky z auta, nahadzujeme štartové čísla. Dostáva sa k nám prvé info o predbežnom čase štartu, sme už v sklze proti pôvodnému plánu skoro hodinku. Čaká sa ešte na posledných zaprezentovaných účastníkov, presun cez pol mesta chvíľu trvá. Organizátor pripravil pre pretekárov tri trate, dlhá 80 km trasa bola kvôli počasiu, ktoré tu vyčíňalo v piatok zrušená, takže sa ide iba 47 km polmaratónska trať a 34 km trasa pre širokú cyklistickú verejnosť.
Štart bol nakoniec o cca 10:50, kedy bol už slušný výpek. Povinné poučenie pred štartom prebehlo svojsky, výklad trate bol, mierne povedané, jednoduchý až nijaký. Nevadí, všetci sa už tešia, že sa ide KONEČNE na to.
Po štarte sa dupe asfalt, ktorý nás vyvedie z mesta na otvorené lúky. Nasleduje krátky zjazdík, ktorým sa dostaneme opäť na krátky asfaltový úsek a začíname stúpať. Čelo ide slušné bomby, takže sa balík čoskoro pekne uprace do výkonnostných skupín. Schádzame do terénu a za Jerigoštôlňou sa ide prvé ostré stúpanie. To končí v Sedle pod Studeným vrchom. Nasledoval vcelku zábavný úsek po červenej turistickej značke na Bartkov majer, kde sa napájame na značku žltú. Je to vcelku rovinka, kopček hore-kopček dole. Prudká odbočka o 180 stupňov a valíme zjazd na Vindišlajtňu. Zjazd bol podľa nášho gusta po skalách, technická náročnosť bola ešte zvýšená rozmočeným terénom po piatkových búrkach. Do cieľa čistý rozhodne nedôjdeme. Dorážame prvú občerstvovačku. Po nej sa opierame do pedálov v najdlhšom súvislom tiahlom stúpaní (cca 4 km), ktoré nás privedie do Hadovej. Profil trate sa po stúpaní mení, ďalej by sa malo ísť po rovinkách bez nejakého výraznejšieho stúpania či klesania. A tak aj bolo. Za Červenou studňou šliapeme po zvážniciach, otvárajú sa nám výhľady na Banskú Štiavnicu a krásnu prírodu v jej okolí. Podklad je členitý, šliapať slušné tempo stojí vcelku dosť síl, kto mal pod prdelou celopéro to iste ocenil. Množstvo voľných kameňov vyžaduje zvýšenú pozornosť pri vedení biku v správnej stope. Množia sa defekty, a to nielen v klesaniach, ale aj na rovinkách. Trafiť nejaký ostrí šutrík pri troche nepozornosti nie je žiadny problém. Nám sa našťastie darí nedefektiť. V určitých pasážach, aj keď je to rovinka, je problém jednou rukou pustiť rajdy , vytiahnuť fľašku a napiť sa z nej. Tieto úseky dali teda vcelku riadne zabrať. Dorážame druhú občerstvovačku na približne tridsiatom kilometri. Je vcelku slušne zašitá a v úseku za zjazdom, takže ju dosť pretekárov míňa bez zastavenia. Zo Sedla Peciny ponad Štiavnické Bane klesáme až do dediny Ilija. Do cieľa to už nie je podľa regulovčíka ďaleko, stačí vyšliapať dva kratšie kopčeky. V poobednom výpeku, ktorý panuje po lúkach pekne na slniečku je to, ale slušný zaberák. Posledné stúpanie už je dosť na morál. Sú tu krátke úseky, kde dôjde na rad už aj tlačenie. Regulovčíci povzbudzujú, všetci do jedného tvrdia, že už je to len kúsok a že nás čaká len posledný mierny kopček (toľko posledných kopčekov som ešte asi nikde nezažil
Konečne vyšliapeme teda ten POSLEDNÝ kopček a napájame sa na cestu. Po kockách zjazdujeme do centra mesta na Trojičné námestie, kde nás čaká vytúžený cieľový oblúk a za ním veľké hamovačky. Nikto nechce predsa zaparkovať v blízkej lukostreleckej strelnici, ktorá je súčasťou akcie Nezabudnuté remeslá, ktorá prebieha na námestí. Adrenalín až do konca.
Výsledky: http://www.championchip.cz/new/akce.php?idakce=2014080220
Z priestoru cieľa nás čakal presun cez mesto do areálu školy, kde bolo zabezpečené umývanie bikov, strava a sprchy. Na umývanie sme nečakali, nakoľko tam boli len dve hadice a podaktorí jedinci tam biky čistili, ako by šli na výstavu. Jedlo pripravili pani kuchárky, asi zo školy. Cestovinky so šalátikom boli ozaj výborné. Kto chcel dostal aj duplu. K tomu jeden radler a šup do sprchy. Zrekonštruovaný intrák nám v tomto smere poskytol servis na jednotku.
Nasledovalo zbalenie bikov a presun do priestoru námestia (cieľa preteku), kde má byť vyhlásenie výsledkov a nejaká tá tombola. Parkujeme, pokukáme mesto. Na námestí zisťujeme, že vyhlasovanie výsledkov bude najskôr o hodinu. Tejto časti programu sa teda už nezúčastňujeme, čaká nás ešte dlhá cesta domov. Čo sme sa neskôr dočítali, tiež to nebola žiadna veľká sláva.
Čo dodať na záver? Organizačne toho treba do budúcna ešte veľa vylepšovať, hlavne tú prezentáciu! Určite doladiť detaily ohľadne nedomyslených presunov typu: prezentácia-štart-cieľ-zázemie v priestoroch štartu-vyhlásenie výsledkov v priestoroch cieľa na námestí v centre mesta, úplne najideálnejšie je sústrediť všetko na jedno miesto. Značenie bolo priemerné, my sme neblúdili, ale chcelo by to ešte vylepšiť hlavne v zjazdoch, kde človek nemá čas pátrať po okolí a hľadať nejaké fáborky. Regulovčíci boli ok. Občerstvovačky štandard, tú druhú umiestniť nejak rozumnejšie, nech ju pretekári neprehliadnu. Kvôli trati sa oplatí prísť aj budúci rok, nebola dlhá, ale poskytla celkom vysokú náročnosť. Okolie a príroda nádherná. Tento maratón má určite potenciál aj do budúcnosti. Dúfajme, že sa organizátor poučí z chýb nultého ročníka a budúci rok budeme mať opäť možnosť stretnúť sa na štarte.
Autor a foto: Marek Molnár & Tomáš Tomašek
